Z rozhovoru Slavoja Žižeka pre Literární noviny vyberáme zaujímavú pasáž, kde opisuje československé 70. roky:
Mám o tejto dobe veľmi brutálny teóriu. Raz sme na konferencii vo Vilniuse debatovali o tom, kedy sú ľudia naozaj šťastní, a ma napadlo, že šťastní boli za Husáka v Československu. Prečo? Predostieram, že šťastie nepovažujem za dobre definovanú kategóriu. Ľudia sú šťastní za určitých podmienok: po prvé musíte mať pomerne pohodlný život, ale nesmie byť pohodlný až príliš – potraviny majú byť v obchodoch stále, ale jeden deň v mesiaci by byť nemali, čo by vám pripomenulo, aké šťastie máte všetky ostatné dni. Po druhé, demokracia by nemala fungovať, pretože keď funguje a ľudia majú pocit, že môžu o niečom rozhodovať, majú starosti – preto je vždy jednoduchšie mať nad sebou niekoho, kto rozhodne za vás a na koho potom môžete zhadzovať všetku vinu. Po tretie, musíte mať inú krajinu, ktorá by hrala úlohu falošného raja. Napríklad pre nás z bývalej Juhoslávie Západ rajom nebol, pretože hranice boli otvorené a mohli sme Západ spoznávať kedykoľvek. Ten falošný raj by nemal byť príliš vzdialený, aby ste ho mohli chytať v televízii a snívať svoje sny. Podľa mňa to všetko dohromady robí ľudí šťastnými. Z tohto pohľadu sú potom argumenty proti reálnemu socializmu v skutočnosti argumenty proti šťastiu, pokiaľ teda ponímajú šťastie ako prostý každodenný život mimo skorumpovanú politiku.
Je veľmi dôležité nezamieňať si šťastie so spokojnosťou. Šťastím sú len určité okamihy v živote, a určite sú ľudia, ktorí boli šťastní už veľmi dávno, alebo neboli nikdy v živote.
Spokojnosť je vyššia kvalita – v prvom rade dlhodobejšia a preto objektívnejšia pri hodnotení akosti života.
Ten výrok by som najradšej počul z úst našich krajanov ! To by bolo subjektívne potvrdenie akosti života v reálnom čs. socializme.
Dôvodiaca časť je veľmi zaujímavá a svojská, ale tú „neberiem“.
Hovorí mi z duše…….Žtžek!Súhlasím do bodky!