Urobili sme ešte niečo horšie ako to, že sme zradili Československo – zradili sme seba.
(Manifest francúzskych spisovateľov a intelektuálov pre Československo., medzi podpísanými boli napr. Luis Gillet, John Cassou, Renaud de Jouvenel, Romaine Rolland, André Violissiova, Charles Vildrac, .. )
29. septembra 1938 sa v Mníchove zišla konferencia šéfov vlád Nemecka, Veľkej Británie, Francúzska a Talianska. Bez účasti zástupcov Československa prijali rozhodnutie, v ktorom sa republika musela vzdať rozsiahlych pohraničných oblastí v českých krajinách v prospech fašistického Nemecka. Pod zámienkou, že ide o oblasti obývané nemeckou menšinou, Ćeskoslovensko malo odstúpiť územie, na ktorom sú životne dôležité surovinové zdroje, obrovský ekonomický potenciál, hustá dopravná sieť a významné pohraničné opevnenia. De facto išlo o úplné podlomenie hospodárskeho života republiky a znemožnenie jej obranyschopnosti. Československá vláda mala ďalej do troch mesiacov splniť požiadavky aj maďarskej a poľskej menšiny v Ćeskoslovensku.
30. septembra 1938 v predpoludňajších hodinách prezident republiky Eduard Beneš a vláda oficiálne prijali mníchovský diktát. Dialo sa tak bez vedomia národa, ktorý sa o kapitulácii vládnucej buržoázie dozvedá až po piatej hodine popoludní rozhlasovým príhovorom predsedu vlády, armádneho generála Jána Syrového: ,, Občania a vojaci! Vy všetci dobre viete, že som z tých, ktorí vo svetovej vojne dobrovoľnou jednotou a sebakázňou budovali ďaleko od vlasti národnú československú armádu. Viete, že moji druhovia v zbrani vedeli bez váhania obetovať svoje životy za život národa. Aj dnes, jednako ako vtedy, ide o budúcnosť národa a jeho život. Prežívam najťažšiu chvíľu svojho života, lebo plním svoju najbolestnejšiu úlohu, nad ktorú ľahšie by bolo zomrieť. A predsa práve preto, že som bojoval a že viem za akých predpokladov sa odohrala vojna, musím Vám povedať otvorene ako mi káže svedomie a zodpovednosť armádneho veliteľa, že moc, ktorá sa postavila v tejto chvíli proti nám, nás núti uvedomiť si jej presilu a postupovať podľa toho. Mojim najvyšším cieľom, rovnako ako cieľom každého z Vás je zachovať život národa. Túto povinnosť sme prijali z rúk svojich otcov, ktorí žili ťažšie ako my, lebo boli neslobodní. A to poslanie musíme plniť nielen s láskou v srdci, ale aj s jasným rozumom. Ako vojak vyhlasujem s plným vedomím svojej zodpovednosti: zachovávame cestu mieru. V Mníchove zišli sa štyri európske veľmoci a uzniesli sa vyzvať nás, aby sme prijali nové hranice, ktoré vylúčia nemecké hranice z nášho štátu. Mali sme voliť medzi zúfalou a bezohľadnou obranou, ktorá by znamenala nielen obeť celého dospelého pokolenia, ale i deti a ženy a medzi prijatím podmienok, ktoré nám uložili s bezohľadnosťou, pod nátlakom vojny, nemajú príkladu v dejinách. Chceli sme prispieť k mieru, ale nie tak, ako to na nás vynútili. Boli sme opustení, zostali sme sami. Všetky štáty európske, naši susedia na severe a juhu stoja v zbrani. Sú silou ďaleko mohutnejšou ako my. Hlboko vzrušení, uvážili sme všetci, ktorí zodpovedáme za osud Republiky, spolu s prezidentom Republiky, všetky možnosti, ktoré nám ostali. Vo voľbe medzi smrťou a životom nášho obyvateľstva je svätou povinnosťou zachovať život nášho ľudu, aby sme z týchto hrozných časov nevyšli oslabení, a aby sme sa nemuseli vzdať vedomia, že národ náš sa opäť vzchopí.V týchto osudových chvíľach musíme všetci vzdať vďaku našej armáde, ktorej pohotovosť nás opäť zachránila. Plníme teraz podmienky, ktoré na nás silou vynútili. Vyzývam náš národ a náš ľud, aby prekonal svoje rozhorčenie, svoje sklamanie a svoj bôľ a aby pomáhal zaistiť budúcnosť nás všetkých v našich nových hraniciach. Mnohí okolo nás očakávajú, aby mohli využiť nášho bôľu. Našou úlohou je teraz, aby sme v nových hraniciach pomáhali udržať rovnováhu myslí a činov. Náš štát nebude najmenší na svete. Sú mnohé ešte menšie a sú zdravé a odolné. „
Tým, že bol národ postavený pred hotovú vec sa úplne znemožnila jeho účinná masová obranná akcia. Tento bezprecedentný postoj signatárov mníchovského diktátu demonštroval vierolomnosť predstaviteľov európskeho fašizmu – nacistického Nemecka a fašistického Talianska, ako aj vlád takzvaných demokratických veľmocí – Francúzska a Veľkej Británie, uspokojiť agresivitu Hitlera obetovaním životne dôležitých záujmov svojho spojenca. Potvrdzuje sa, aká labilná je zahraničnopolitická orientácia Československa na Západ. Potvrdzuje sa, že vládnuca buržoázia nie je schopná viesť český a slovenský národ a v republike žijúce národnosti. Potvrdzuje sa, že buržoázia ako trieda je v etape všeobecnej krízy kapitalizmu brzdou spoločenského poriadku a v ťažkých zlomových podmienkach, v ktorých sa rozhoduje o osudových otázkach, zrádza.
Komunistická strana Československa tesne pred mníchovským diktátom na stránkach Rudého práva tvrdo odsudzovala nešťastné pokusy vládnucej buržoázie hazardovať s vlastným národom a po prijatí diktátu po boku všetkých vlastencov vyjadrila apel na Beneša presvedčiť ho zvrátiť chod udalostí slovami Klementa Gottwalda : ,, Máme skvelú armádu a národ je jednotný. Veď by nás ostatný svet nemohol nechať osamotených. Ešte teraz by sa mala ukázať naša sila. Ešte nie je neskoro. Mníchovské požiadavky by sa nemali prijímať.“
Smútok slovenského básnika
Andrej Žarnov, 1938
Tá krutá rana páli jedine
pre našu zem a národ v dedine
že miesto pera zbraň mi nedali,
že cudzí kupci domov predali.
Krvavé výšky, úsmev zaniká,
je smutný údel tuná – básnika,
slovenský básnik, duša prekliata,
pred pánmi sveta nič sa neráta.
Puklé má srdce, zvonec spiežový,
jediná pravda : pancier ježový,
jediná pieseň : plakať u dverí,
jediný domov : v horách, v cmiteri.
Závidí básnik druhom v okolí,
čo za rod padli čestne na poli,
slovenský básnik z našej odnože,
za národ ani umrieť nemôže.
Mníchovská dohoda uzavretá západnými veľmocami, Talianskom a Nemeckom, spôsobuje ďalekosiahle mocenské, politické, diplomatické a hospodárske zmeny v Európe. Oslabila strategické a politické pozície Francúzska a Veľkej Británie. Západné veľmoci v záujme spolupráce s nacistickým Nemeckom a v snahe usmerniť jeho tlak na východ proti Sovietskemu zväzu ponechali strednú a juhovýchodnú Európu ako rozhodujúcu doménu nemeckému vplyvu a expanzie. Mníchovský diktát povzbudil všetky reakčné sily v ich boji proti proletariátu a demokratickým silám, posilnil fašistické hnutie vo svete a dal ťažký úder protivojnovému hnutiu. Umocnil politický vplyv nacistického Nemecka a utvoril priestor pre jeho ďalšiu expanziu. Likvidoval Československo, diplomaticky ho izoloval a ponechal v postavení priameho bezprostredného objektu hitlerovskej agresie a pod hrozbou násilia utvoril podmienky pre jeho nacistickú okupáciu. Nastáva čas riešiť koloniálnu otázku. 5. októbra 1938 Hitler odporúča Chamberlainovi svoju teóriu o nároku všetkých veľkých národov na svoje kolónie. Na Slovensku sa rodí nová samospráva, porady v Žiline sa odbavujú v tzv. duchu slovensko-národnom. V tieto dni svätý otec rímsky ostro vo svojom vyhlásení národom odsudzuje teóriu rasy národného socializmu, no Slovensko napriek katolíckemu charakteru pristupuje na hitlerizmus, pričom samotná Źilina je v tento deň jeho prahom pred vstupom do svojej klérofašistickej podstaty: ,,Katolicizmus v boji s národným socializmom musí sa brániť a musí sa s ním rozísť krok za krokom. Niektorí ľudia sa nazdávajú, že je možná dohoda medzi kresťanskou ideológiou a novopohanskou ideológiou hitlerizmu. Je to veľký omyl. Boj, ktorý začal, je boj na smrť. Myšlienky nepoznajú hranice a národný socializmus sa nemôže zastaviť, pretože nacizmus nie je iba politikou, ale chce byť, ako sme už povedali, náboženstvom – náboženstvom rasy. ..“
Vládni činitelia odtŕhajúceho sa Slovenska pristupujúc na geopolitickú hru fašizmu, vyzývajú z úst prvého ministra Jozefa Tisu Slovákov k budovaniu nového Slovenska cez heslo: Naspäť cesta nemožná, napred sa musí isť!: ,, .. dnešným dňom začal slovenský národ svojský, samostatný život…čo si národ ústami svojich reprezentantov žiada, to sa musí splniť do ostatnej litery. Dnešným dňom datuje sa zjednotenie myslí politicky roztrieskaného národa a nastupuje cesta za krajšiu budúcnosť. Nadišla chvíľa, keď Slováci začnú dávať tón nielen vnútornej, ale i zahraničnej politike, len treba prestať s hazardovaním hodnôt národa, musia prestať spôsoby, ktorými si určité smery pomocou židoboľševíctva chceli zabezpečiť vládu nad slovenským národom. To, čo sme dnes vykonali, je čin revolučný, pri ktorom krv netiekla, ale s úsmevom a radosťou pretváral sa slovenský národný režim, aby si získal sympatie celého sveta.“
Nacistické Nemecko sa zmocňuje značnej časti ekonomicky a vojensko-strategicky významného triešteného sa československého územia. Likvidujúc jeho dovtedajší systém spojeneckých zmlúv a podporou vnútorných fašistických síl vytvára predpoklady pre úspešné zrealizovanie plánu úplnej likvidácie Československej republiky. Hitler rozkazom, nazvanom – Prípravy na likvidáciu zvyšku Československa – zdôrazňuje, že cieľ treba vidieť v bleskovej okupácii Čiech a Moravy a v izolovaní Slovenska. Rozbitie Československa sa pred medzinárodnou verejnosťou reprezentuje ako dôsledok vnútropolitického rozkladu a rozpadu štátu, neschopnosti vlády vyriešiť základné vnútropolitické a zahraničnopolitické otázky. Akt agresie sa zastiera vyvolaním dojmu, že dochádza k utváraniu samostatného slovenského štátu, ako aj formálnou dohodou medzi obeťou a agresorom. Spochybňuje sa právny pilier Martinskej deklarácie z roku 1918 uvádzaný už iba ako nevyhnutný akt túžby odtrhnutia sa od Maďarov, a spečaťuje sa doplnkom Źilinskej dohody zo 6. októbra 1938, pričom sa slávnostne podčiarkuje český útlak Slovákov: ,,Dvadsať rokov sme bojovali, aby sa osud Slovákov dostal do slovenských rúk. Bol to boj spravodlivý a musel zvýťaziť. Ale chyby sa nesmú opakovať. Všetky krivdy boli možné len preto, že sme boli rozbití. Držitelia moci videli, že ich vec nie je spravodlivá a užívali heslo Divide et imperia!“
Nacistická agresia sa začína uskutočňovať utváraním a posilňovaním závislosti okliešteného Ćeskoslovenska od Nemecka, podporovaním nacionalistických, separatistických a fašistických hnutí v republike, zostrovaním vnútropolitického napätia a ďalším územným okliešťovaním republiky. Hitlerovské Nemecko odvolávajúc sa na mníchovské dohody podporuje požiadavky poľského štátu na odstúpenie Tešínska a nároky horthyovského Maďarska na južné časti Slovenska a Zakarpatskej Ukrajiny na sudetský spôsob.
9. október 1938, Komárno. Rokovanie delegácií, vedeným Kányom, maďarským ministrom zahraničných vecí a Tisom, predsedom autonómnej vlády. Maďarské požiadavky prevýšili najhoršie očakávania – navrhujú plebiscit na Slovensku a v Zakarpatskej Ukrajine v nádeji, že by sa dal obnoviť v prospech obnovenia Uhorska, žiadajú okamžite odovzdať na mape vyznačené územia Maďarska, pričom vychádzajú z odnárodňovacích štatistík z roku 1910, a na mnohých miestach idú ešte ďalej. K Maďarsku má byť pripojená Bratislava, Nitra, Košice, vyše 400 000 Slovákov.
Všetko má svoju cenu a za priazeň veľmocí, ktoré sa stali po Mníchove legalizovanými odborníkmi na presuny hraníc, sa musí platiť. U nemeckých pohlavárov sa v októbri 1938 začínajú striedať procesie maďarských i československých politikov. O južnej hranici Slovenska nakoniec rozhodujú záujmy veľmocí, pričom Francúzsko a Veľká Británia prenechávajú pole Nemecku a Taliansku. Taliani presadzujú požiadavky Maďarska v záujme vytvorenia poľsko-maďarskej hranice, čo sa však nepáči Nemecku, ktoré v tom cíti nebezpečenstvo, že by sa na jeho východnej hranici mohol utvoriť nejaký protinemecký blok. Výsledkom je kompromis, ktorý ponecháva Bratislavu Slovensku, zvyšok sa vyhovuje maďarským požiadavkám. Navyše – je podpísaný železničný tranzit cez územie Slovenska dohodou s Nemeckom, čo v preklade znamená, že cesta cez slovenské územie je voľná. Alexander Mach ako šéf propagandy vyvíja nadľudské úsilie, aby národ priviedol populizmom tam, kam treba: ,,My ideme do boja nie proti Maďarom, ale proti Žido-Maďarom! My tieto krvavé fľaky vyčistíme z tela slovenského národa.“
2. novembra 1938 vo Viedni v podobe arbitážneho nemecko-talianskeho rozsudku bola vytýčená československo-maďarská hranica. Maďarsko okupuje Senec, Galantu, Nové Zámky, Levice, Komárno, Lučenec, Rimavskú Sobotu, Rožňavu, Košice, Užhorod, Mukačevo, Berehovo. Od konca septembra tak Československo stráca územie v celkovej rozlohe 41 098 km² s celkovým počtom 4 879 000 obyvateľov, z ktorých bolo 1 250 000 Čechov a Slovákov. Mníchovský diktát a jeho dôsledky radikálne menia politické, diplomatické a hospodárske postavenie Československa v strednej Európe. Stávame sme sa satelitom hitlerovského Nemecka. Je ohrozená nielen naša samostatná politická a hospodárska existencia, ale vylúčená aj akákoľvek účinná vojenská obrana. V deň straty územia je zo strany vlády ústami Jozefa Tisa o 23. hodine príhovor k národu: ,,Slováci, Slovenky! Osud slovenského národa dostal sa do slovenských rúk vo chvíli, keď bol privedený štát k úplnému rozvratu na poli vnútornom, ako aj medzinárodne. Slovenská vláda mala možnosť zachrániť len to, čo sa ešte zachrániť dalo. O tom najlepšie svedčia slová nemeckého ríšskeho ministra zahraničných vecí Ribbentropa, ktorý mi dnes vo viedni povedal toto: »Mníchov vás Slovákov zachránil pred veľkou katastrofou, pred úplným rozdelením, pred úplným rozkúskovaním. Nebyť Mníchovskej dohody, boli by sa na vás vrhli záujemci všetkých strán, boli by vás trhali, a preto, čo dnes máte, za to ďakujte Mníchovskeh dohode.« Všetka zodpovednosť padá na tých politikov, ktorí za posledných 20 rokov rozhodovali bez nás, proti našej vôli o našom osude. Nič sa nedá robiť, iba skloniť hlavy a pracovať. Obraciam sa na všetkých Slovákov a Slovenky, aby som vás upozornil, že i na zmenšenom Slovensku sme životaschopní. .. „
Osudy okupovaných častí Československa otvárajú v celej slovenskej verejnosti staré rany, ktoré sa časom a usporiadaným spolunažívaním pomaly hojili. Osud Slovákov a Ukrajincov v Maďarsku vyvoláva pocit akútneho národného ohrozenia a preto aj oslobodenie okupovaného južného Slovenska, obnovenie územnej celistvosti vojde do povedomia národa Od Dunaja k Tatrám ako jeden z hlavných cieľov a smerov slovenskej politiky pre nasledujúce roky.
Preskupovanie moci po diktáte Mníchova:
Politika južného a severného suseda Slovenska, jej územné nároky, špekulácie s územím Slovenska a Zakarpatskej Ukrajiny je reálnym podkladom politiky menšieho zla a stáva sa jednou z hlavných zbraní ľudáckej ideológie.
Mocenské presuny v oklieštenom Československu sa uskutočňujú rýchlo v prospech pravicových síl a politické strany, s výnimkou KSČ, im nekladú väčší odpor. Sprievodným javom tohto obdobia, najmä v Čechách, sú prejavy politickej pasivity, pocity beznádeje a bezperspektívnosť. Mnohí politickí činitelia bývalých vládnych strán volia emigráciu a utiahnutie sa do politickej pasivity.
Prvým prejavom preskupovania politickej moci bola reorganizácia vlády generála Syrového, vymenovanie F. Chvalkovského za ministra zahraničných vecí a abdikácia prezidenta republiky Edvarda Beneša. Preskupovanie politickej moci v Čechách s prudkým posunom doprava sa politicky odôvodnila chybami predchádzajúceho režimu a nevyhnutnosťou utvárať nové vnútropolitické a zahraničnopolitické koncepcie, charakteristické útokom proti robotníckemu a demokratickému hnutiu a ich politickým stranám. Jedným z prvých opatrení vládnucich kruhov je zastavenie činnosti KSČ, ako i ostatných revolučných organizácií a spolkov. Pravicové politické strany využili skutočnosť, že stranícko-politický aparát centralistických strán bol narušený a že ľudia prestali dôverovať vodcom týchto strán. Nastáva čas demagogických hesiel po národnej jednote, spoločnom postupe a úsilia vytvoriť jedinú, vo svojej podstate fašistickú stranu.
18. novembra 1938 všetka česko-slovenská tlač uverejnila správu o utvorení Strany národnej jednoty, ktorá združuje bývalé buržoázne strany a časť prívržencov národnosocialistickej strany. Jej vedúce jadro predstavuje najpravicovejšiu časť českej buržoáznej reprezentácie na čele s R. Beranom. Vnútropoliticky sa strana orientuje na rýchlu fašizáciu krajiny, v zahraničnej politike kapitulanstvom pred hitlerovským Nemeckom.
11. decembra 1938 po dobrovoľnej likvidácii sociálnej demokracie vzniká Národná strana práce, v ktorej sa grupujú príslušníci bývalej sociálnodemokratickej strany a menšia časť národných socialistov.
Emil Hácha sa stáva prezidentom republiky, odstupuje úradnícka vláda Syrového a je vymenovaná nová vláda (1.decembra) na čele s exponentom českého fašizmu Beranom, Chvalkovským a Sidorom. Nová vláda začala realizovať urýchlene fašistický proces. V decembri si nechala schváliť tzv. zmocňovací zákon, ktorý posilňuje právomoci najvyšších vládnucich a exekutívnych orgánov. Zároveň posilňuje právomoci prezidenta a vlády a z rozhodovania prakticky vyraďuje parlament. Tieto autoritatívne nariadenia úplne likvidujú politické práva a slobody demokracie. Koncom decembra 1938 boli zrušené mandáty komunistických poslancov a senátorov vo všetkých zastupiteľských úradoch a boli rozpustené správy tých obcí, v ktorých má KSČ väčšinu.
Vládnuce kruhy sa výlučne orientujú na spoluprácu s nacistickým Nemeckom cestou ústupkov, podriaďovania a prispôsobovania sa, čim sa usilujú zabrániť nacistickej agresii. Tlak tretej ríše sa však neustále stupňoval. Nacisti priamo zasahovali do riešenia vnútropolitických otázok republiky: Autoritatívne požadujú likvidáciu demokratických práv, zákaz demokratickej tlače, zníženie počtu armády. Proti tomuto tlaku nenachádza Československo v zahraničí takmer žiadnu oporu a pomoc, napriek záväzku veľmocí, že republike budú po Mníchove poskytované garancie bezpečnosti. Pre Československo si nemienia komplikovať vzťahy s nacistickým Nemeckom , mlčia a ticho sa prizerajú nemeckej agresii. To je aj dôvod, prečo vláda Syrového, a po nej Berana, nevyvíjajú dostatočnú aktivitu v zahraničnopolitickej oblasti. Pasívne vyčkávanie a prispôsobovanie sa situácii izoláciu štátu na medzinárodnopolitickej scéne o to viac prehlbuje.
Vedúci činitelia HSĽS po separátnych diplomatických rozhovorov s nacistickými pohlavármi, politikmi a diplomatmi v Poľsku a ďalších krajinách, ignorovali oficiálnych predstaviteľov republiky a neinformovali ich za horúca o obsahu svojich medzinárodných iniciatív. Tým umožnili nacistickému Nemecku zasahovať do vnútropolitického diania republiky, a nahrali mu, aby využívalo existujúce rozpory na realizáciu svojich dobyvačných plánov. Vedenie HSĽS využilo celkovú destabilizáciu po Mníchove a začalo používať ostré a ultimatívne formy nátlaku, aby presadilo svoju koncepciu riešenia tzv. slovenskej otázky. Pravicové sily tak zneužívali rozklad a hlbokú morálnu krízu cez reakčnú dynamickú národnú silu. Vyhlasovali, že realizácia autonomistického programu utvorí podmienky na úplné a neobmedzené prevzatie moci na Slovensku Slovákmi. Bez mníchovského diktátu by ľudáci neboli schopní prebojovať svoje požiadavky. Mníchovská kapitulácia vládnucej československej buržoázie, krach režimu, medzinárodný dopad diktátu štyroch veľmocí, to všetko bolo v prospech HSĽS, preto po Mníchove nenarážali na žiadny významnejší, či organizovaný odpor.
Preskupovanie politickej moci, ktoré začalo v priebehu októbra na Slovensku malo v sebe všetky črty upevňovania totalitnej diktatúry. Bujneli prejavy nacionalizmu a od národného zjednotenia sa očakávalo aj vyriešenie slovenskej otázky. Dôsledkom zvýšenej nacionalistickej propagandy a prechodu moci do rúk pravicovej časti slovenskej buržoázie neprevažovali pesimistické a porazenecké nálady, ale naopak, zámerne sa šírili optimistické prognózy a nádeje na zlepšenie postavenia Slovákov v republike. Demagogická propagandistická kampaň a kapitulácia všetkých meštiackych strán v Žiline pred ľudákmi dočasne posilnila ilúzie o jednotnom postupe všetkých politických strán, o zjednotení národa a utvorení predpokladov pre konečné a spravodlivé vyriešenie vzťahov Ćechov a Slovákov.
Na báze nacionalizmu sa zastreli triedne protirečenia a politické rozpory a akceptovaním vonkajšieho nebezpečenstva – teritoriálne ambície horthyovského Maďarska, sa dosiahol spoločný postup. Systematicky a cieľavedome sa posilňoval protičeský a protimaďarský nacionalizmus. Ćasť verejnosti podľahla nacionalistickému ošiaľu a zmierila sa s preskupovaním moci na Slovensku. Úplná väčšina slovenskej verejnosti však trvala na zachovaní československého štátu a 6. október 1938 bol pre ňu konečnou a definitívnou formou štátnoprávneho usporiadania republiky.
8. novembra 1938 ľudová strana, agrárna, národnosocialistická, lidová, národnodemokratická a fašistická strana uzatvorili spoločnú dohodu o zjednotení a zlúčení v utvorení novej strany HSĽS – Strany slovenskej národnej jednoty SSNJ, v skutočnosti však išlo o likvidáciu neľudáckych strán, ktoré nemali vplyv na program ani na politický smer zjednotenej strany. Ľudáci z obavy, že by sa samostatná, legálna Národná strana mohla stať základňou pre organizovanie všetkých nespokojných s diktatúrou, zakázali túto stranu rovnako ako socialistické strany. Tým sa vytvorila základňa pre jednotnú spoločnú kandidátku do volieb do krajinského snemu v decembri 1938. Okrem kandidátov HSĽS – SSNJ boli na volebnej listine iba zástupcovia Deutsche Partei, maďarskej a rusínskej menšiny. Hlasovalo sa plebiscitným spôsobom – áno – nie – za všetkých kandidátov odrazu, pod starostlivým dohľadom Hlinkovej gardy. Jednotná kandidátka dostala 97,5 % hlasov.
Ľudáci dosadzujú svojich ľudí do tlače, rozhlasu, do všetkých nástrojov verejnej propagandy, prenikajú do hospodárskych organizácií. Húževnato obratnosťou krok za krokom odstraňujú rozpory medzi ľudáckou prevahou v autonómnej vláde. Výmenou za podporu českej pravice pri zavádzaní autoritatívnej diktatúry, odhlasovaní zmocňovacieho zákona, podpory kandidátky Háchu na prezidentský úrad a podobne si vymáhajú dokonca postupné odvolávanie českých úradníkov, policajtov, profesorov a prísľub vytvoriť slovenské vojenské jednotky. Vznikajú nové úrady a organizácie s celoslovenskou pôsobnosťou, HSĽS rýchlo početne rastie a disponuje polovojenskou organizáciou – Hlinkovou gardou. Zlomenie predmníchovskej demokracie uvoľňuje pole brutálnej zrážke dvoch krajných nacionalistických krídel českej a slovenskej politiky. Ľudáci čoraz zreteľnejšie dávajú Nemcom najavo, že Žilina je iba prechodné riešenie. Začína sa otvorene vravieť o neužitočnosti spoločného československého štátu, o samostatnom slovenskom štáte a o jeho úplnom odtrhnutí. Kalendár osudov Československa sa však neurčuje v Prahe, ani v Bratislave, ale v Berlíne a na koniec roka 1938 dozrieva rozhodnutie zlikvidovať Ćeskoslovensko ako samostatný štát.
Strategický cieľ HSĽS dosiahnuť samostatnosť Slovenska si za každú cenu vyžadoval zahraničnopolitický faktor, ktorý hral v politike ľudákov dôležitú úlohu. Bez pomoci a podpory zvonka by nedokázali realizovať svoju separatistickú politiku. I keď existuje viacero alternatív, rozhodujúcim vonkajším faktorom ľudáckej politickej línie bolo nacistické Nemecko.
Ľudáci verejne podporovali nacistickú expanziu v strednej Európe. Preskupenie mocenských síl v Európe v jeho prospech vítali a preto sa účelovo usilovali aj o prehĺbenie kontaktov s Berlínom. Sovietsky zväz nenávideli a nemali ani záujem o užšiu spoluprácu so západnými veľmocami, ktoré boli v minulosti spojencami Československa. Po 6. októbri 1938 informuje F. Ďurčanský H.Göringa a J.Tiso J. Ribbentropa, K.Sidor poľských politikov a biskup Vojtaššák, ktorý v tie dni pricestoval z Ríma, Vatikán o rozhodnutí vedenia HSĽS evolučnou cestou pripraviť a zrealizovať vyhlásenie samostatného slovenského štátu. Tieto rokovania však nepriniesli očakávané výsledky. Vojenské záujmy nacistov si totiž spočiatku vyžadovali, aby sa Slovensko momentálne neodtrhlo od republiky. Požiadavka horthyovského Maďarska na utvorenie spoločných hraníc s Poľskom rozdelením Slovenska sa zásadne odmietala, pretože bola prekážkou nacistickej expanzii na východ.
Hoci Hlinkova slovenská ľudová strana naplno využila pomníchovské oslabenie moci vládnych kruhov českej buržoázie, boj o moc nad Slovenskom medzi politickými predstaviteľmi českej a slovenskej buržoázie pokračoval ďalej. Hoci už bola najsilnejšou politickou stranou na Slovensku, bez účinnej zahraničnej pomoci nebola schopná vytlačiť českú buržoáziu zo Slovenska. Pronacistická skupina v HSĽS vedená V. Tukom, F. Ďurčanským a A. Machom, neuspokojená dosiahnutím autonómie Slovenska a ústavným zákonom o autonómii slovenskej krajiny z 22. novembra 1938, ktorý vymedzil kompetenciu ústrednej vlády Česko-Slovenskej republiky a tzv. slovenskej krajinskej vlády, spojila svoj osud s predstaviteľmi nacistického Nemecka.
Takáto situácia panuje v republike v čase, keď Hitler stojí pred jej bránami. Šírenie zmätku, podnecovanie antisemitských a šovinistických nálad má za cieľ stupňovať vnútorný rozklad republiky a zároveň otráviť masy ľudí a rozložiť ich bojovú silu! V tejto hlbokej štátnej, vnútropolitickej, ideovej a morálnej kríze prichádza výzva komunistov, ktorí ako jediní apelujú na národ, aby bojoval a nevzdával sa.: „ … V tejto chvíli je najdôležitejším príkazom, aby robotnícka trieda Ćeskoslovenska pozrela pevne do očí všetkým skutočnostiam a aby si uvedomila, čo musí urobiť. … Je potrebné zastaviť osudný ústup a postaviť sa na odpor diktátom, ktoré majú republiku a demokraciu zničiť. Nemožno sa obmedzovať len na formálne protesty. … Vláda je povinná vzoprieť sa okupácii územia. … Vláda je povinná vziať pod ochranu české obyvateľstvo, české územia, české mestá pred násilným podmaňovaním a ujať sa nemeckých demokratických utečencov, ktorí verne do poslednej chvíle republiky, priniesli pre ňu najväčšie obete. … Dokiaľ nie sú nové hranice Československa definitívne určené a zaručené, nesmie byť prevádzaná demobilizácia, ale naopak – národ má byť udržiavaný v brannej pohotovosti pred nebezpečenstvom ďalšej invázie. … V rámci celonárodného frontu je nutné zjednotiť v pevný bojový zväzok demokratickú silu ľudu, robotníctva a roľníctva a ich organizácií. Tento blok na obranu demokracie je nutné uskutočniť hneď, zhora, zdola na najširšie základne a s tým vedomím, že robotníci a roľníci ako rozhodujúce zložky československého ľudu majú teraz tým viac povinnosť byť opornými stĺpmi československej demokracie, československej samostatnosti. … „
SLOBODA
(Andrej Žarnov, 1938)
Pozdravujem ťa, česť mojej dedovizne,
zachríplym hlasom za otcovské právo,
zdravím ťa v ohni, v plynovej maske
s krvavou päsťou pred tvárou sveta.
Pozdravujem ťa v pazúroch Néra,
sprznený úsvit môjho domova,
za bratov, visiacich na stromoch, ťa zdravím,
ktorými kníše hnusný vietor v poli,
za úsmev hyeny nad slovenskou školou,
za bolesť biča krvi mojej, sloboda,
za jarmo tvoje, sloboda,
za výkrik desný v zemi zmierajúcich,
pred ktorým svet si zavrel uši zlatom.
Pozdravujem ťa, sloboda naša v stoke Európy,
mŕtvolou vzduch už páchne,
mračná supov zastierajú slnce,
chystajú rakev,
bubnujte pohrebný marš.
Chvejú sa hnilé tróny,
na burze bomby bijú menu krvi,
pod cenu kleslo mäso ľudské s duchom
a nový boh má meno
smrť a oceľ.
Už ide ráno nad stranami sveta,
už hučí orkán na píšťale hnátov,
už blčia lúče z prázdnych očníc lebiek,
už sánky bezzubé otvárajú tlamu
na posledný výkrik:
S Bohom buď Európa!
Sláva slobode!
13. februára 1939 prípisom Okresného úradu v Dobšinej sa uplatnilo nariadenie o zastavení činnosti a rozpustení KSČ na Slovensku. Rozhodnutím slovenskej vlády zo dňa 23. januára 1939 bola komunistická strana na území Slovenska rozpustená. V dôsledku týchto opatrení krajinský úrad zrušil svoje výnosy týkajúce sa vedenia evidencie o komunistickom hnutí. Vyšiel príkaz sledovať všetku ilegálnu činnosť komunistickej strany a zvýšenou mierou sledovať všetky okolnosti, ktoré by nasvedčovali, že príslušníci rozpustenej komunistickej strany vyvíjajú alebo sa pokúšajú vyvíjať podzemnú činnosť. O zistených kladných poznatkoch a pozorovaniach je zároveň nariadené podať vždy podrobnú správu. Komunistické hnutie na Slovensku a jej protifašistický odboj tak oficiálne prechádza do ilegality.
zdroje:
ŽARNOV,A. Smútok slovenského básnika. Sloboda. In Slovenské pohľady. 1938. roč. 54, č. 11-12, s. 1-2.
Rozhodnutie padlo. Vláda prijala mníchovskú dohodu. Odstúpime nemecké územie. In Slovenský hlas. 1. okt. 1938, roč. 1, č. 224, s. 1, krátené
Dejiny Komunistickej strany Československa, Bratislava 1961, s. 349.
Mníchov v dokumentoch, zv. I, Praha 1958, s. 278-279.
Nemecké úmysly s Československom. In Slovenský hlas. 6. okt. 1938, roč. 1, č. 228, s. 3.
Rasizmus ako náboženstvo. . In Slovenský hlas. 6. okt. 1938, roč. 1, č. 228, s. 4.
Francúzski spisovatelia sa začínajú hanbiť. Budujeme nové Slovensko. Po historickom dni v Źiline. In Slovenský hlas. 8. okt. 1938, roč. 1, č. 230, s. 1-3
Právny význam Martinskej deklarácie. Slovenská vláda oslavuje Martinskú deklaráciu. In Slovenský hlas. 30. okt. 1938, roč. 1, č. 249, s. 1-2
Predbežná dohoda česko-slovensko-nemecká. Jeden národ – jeden duch. In Slovenský hlas. 18. okt. 1938, roč. 1, č. 238, s. 3-6.
Rozhodnutie padlo! Dr. Tiso k národu! In Slovenský hlas. 3. nov. 1938, roč. 1, č. 251, s. 1-2.
Nad Devínom zavial hákový kríž. Slovenskí kolonisti musia z Maďarska odísť. In Slovenský hlas. 22. nov. 1938, roč. 1, č. 267, s. 1-2.
Dejiny Slovenského národného povstania 1944, I. zväzok., 1984, s. 24-33.
