Soňa Valovičová: Chceli sme bojovať! (Od mníchovskej zrady po národné oslobodenie) II. časť – Pod vlajkami rovnoramenného dvojkríža

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Vďaka Bohu a vďaka veľkému vodcovi nemeckého národa, Adolfovi Hitlerovi, dostali sme vedenie osudov svojich do svojich vlastných rúk.
(Jozef Tiso)

12. február 1939, Berlín. V rozhovore A. Hitlera s V. Tukom sa führer oboznamuje s predstavami nacionalistických spolubojovníkov vytvoriť samostatné Slovensko, ktorého osud je plne v jeho rukách. V priebehu týchto rozhovorov dáva führer po prvýkrát oficiálne prísľub, že nacistické Nemecko poskytne vnútropolitické a medzinárodné garancie novému štátnemu útvaru na Slovensku. Súčasne dáva najavo, že je možná aj iná alternatíva vývoja, pričom spomína aj prípadné rozdelenie Slovenska medzi susedov. Tak vyvíja tlak na ľudákov, aby štátne osamostatnenie pripravili rýchlo a v úplnom súlade s požiadavkami nacistického Nemecka. Prečo táto zmena postoja hitlerovského Nemecka?

Predstava ľudákov rozbitia republiky vychádzala zo snahy zainteresovať na vyhlásení slovenskej samostatnosti viacerých zahraničných partnerov. Tým by sa nový štátny útvar legitimoval veľmocami i susedmi Slovenska, uľahčilo by sa zaradenie tohto štátu do medzinárodných vzťahov, i jeho diplomatické uznanie. Tieto ciele ovplyvňovali aktivitu ľudákov v zahraničnopolitickej oblasti a prejavili sa pokusmi pripraviť cestu J. Tisa do Varšavy v marci 1939 s cieľom zabezpečiť podporu Poľska pri garantovaní predpokladaného štátneho útvaru. Krach týchto plánov ľudákov posilnil a prehĺbil ich výlučnú orientáciu na nacistické Nemecko.

V druhej polovici januára 1939 nadobúda politický vývoj na Slovensku rýchle tempo. Rozbitie republiky a vyhlásenie samostatnosti sa stáva akútnou súčasťou ľudáckej politiky. Posilnené vzťahy s nacistickým Nemeckom a upevnenie totalitného režimu sú pozitíva pre realizáciu osamostatnenia. Na druhej strane sa však nepodarilo vybudovať armádu, zabezpečiť financie a aj napriek silnej propagande neexistujú záruky, že by sa tento krok mohol stretnúť s podporou širokej verejnosti. Toto spôsobuje, že na zasadnutí predsedníctva HSĽS a autonómnej vlády 4. a 6. marca 1939 sa potvrdzuje koncepcia budovať slovenský štát evolučnou cestou a prenechať jeho utvorenie snemu. Situáciu dynamizuje zásah ústrednej československej vlády a bezprostredný vstup nacistického Nemecka do vlastnej réžie príprav a vyhlásenia štátu. Je to predovšetkým neúspech nemeckého naliehania vo Varšave, ktorý urýchľuje niekoľkomesačnú agóniu Československa.

POVZDYCH
Laco Novomeský, 1939

Až sa zas budú básne čítať
a v ľuďoch ľudí spoznáš zas,
až roztopí sa v mútnych vodách
jesenný sneh a jarný mráz,

jak úbohý bol, povieme si,
čas ostrých dýk a náreku,
v ktorom bol básnik nepotrebný
a človek cudzí človeku.

Československo v nemeckých rukách je obrovským strategickým tromfom a umožňuje znásobiť tlak na Poľsko i krajiny juhovýchodnej Európy. V hľadaní metód, ako uskutočniť jeho likvidáciu sa nacisti príliš nenamáhajú – je tu osvedčený postup z Rakúska i z Mníchova: rozklad znútra. Ako hýbateľa tohto rozkladu si nacisti vyberajú ľudákov a uskutočňujú poľahky svoj plán. Zásluhu na tejto voľbe nesporne majú radikálni separatisti – Tuka, Ďurčanský, Mach, Karmasin a priamo sa ponúkajú ako nástroj na definitívne rozbitie republiky.

Ústrednej československej vláde sa samozrejme tieto aktivity nedá nevidieť. Začiatkom marca sa situácia natoľko zostruje, že sama stojí pred rozhodnutím: buď ponechať veciam voľný priebeh, alebo sa ešte pokúsi o zmier pražskej a bratislavskej vlády. Ústredná vláda odmieta pokusy ľudákov o jej samostatné rokovania v Berlíne, žiada od nich verejné vyhlásenie lojality československej štátnej idei, vzdanie sa požiadavky slovakizácie veliteľského zboru armády na Slovensku a ozbrojenia Hlinkovej gardy.

Predsedníctvo HSĽS i krajinská vláda ultimáta odmietajú a začínajú prípravy na osamostatnenie. Beranova vláda je v pomykove. Podľa posledných správ z Berlína bola sľúbená bratislavskej vláde samostatnosť, ale nemecký vyslanec, na ktorého sa obracajú s otázkou, či si praje Nemecko odtrhnutie Slovenska, o ničom nevedel. Beranova vláda si to vykladá tak, že Nemci ľudákov nepodporujú, a rozhodla sa konať. Na Slovensko vysiela policajné posily. V noci z 9. na 10. marca zosadzujú Tisovu vládu, radikálnych vodcov HG. Moc prevzala armáda.

Propagandistické médiá idú na plné obrátky vo svojich zabehnutých koľajach: ,,Dnes už môžeme oznámiť, že slovenská vec dňa 10. marca vyhrala, nepodaril sa úskok. Za krátku chvíľu bude mať Slovensko novú, silnú vládu, ktorá nebude a nesmie byť povoľná voči Prahe, ochladí rozhorúčené hlavy nespratných živlov na Slovensku a bude vládou trvalej konsolidácie.“ Na stranu Slovenska sa »rozhorčene« pridáva nemecká tlač Völkischer Beobachter, ktorá podrobuje kritike postup Prahy, ktorý sa nezrovnáva s ústavným zákonom č. 299/8 zo dňa 23. novembra 1938 o autonómii Slovenskej republiky a súčasne sa kriticky stavia aj k počínaniu vojenskej správy.

Tento pokus o zvrat je zrkadlom degenerácie pomníchovskej republiky. Proti autoritatívnej ľudáckej vláde, rokujúcej s Nemcami o odtrhnutí, je ústredná vláda schopná nasadiť iba policajné zložky a vojsko a namiesto Tisovej vlády dosadiť inú ľudácku garnitúru na čele so Sidorom. Keď sa ukázalo, že Nemecko a Deutsche Partei podporujú separatistický smer, vojenský puč doslova odumiera. Vojsko sa sťahuje do kasární, ulice ovláda Hlinkova garda a jednotky Deutsche Partei – Freiwillige Schutzstaffel (FS). Úrady i polícia mlčky pozorujú, ako medzi Petržalkou ( od jesene 1938 súčasť Nemecka) a Bratislavou premávajú rôzni nemeckí poverenci, Hitlerovi zmocnenci, ktorí horúčkovito hľadali niekoho, kto sa podujme zorganizovať posledný krok – vyhlásenie samostatnosti. Karol Sidor odmieta a voľba tak padá na zosadeného ministerského predsedu Jozefa Tisu. V tejto atmosfére je doručené J.Tisovi pozvanie A.Hitlera.

Rozhovor, ktorý sa uskutočnil 13.marca 1939 v Berlíne medzi Jozefom Tisom a Adolfom Hitlerom sa nesie v duchu dvoch sklamaní o vývoji Československa z jesene minulého roku. Jedno zapríčinilo Československo, ktoré vedené zlou vôľou ( Chvalkovský ) a pre slabosť neprekazilo, aby sa politické udalosti nedostali na cestu, ktorá bola pre Nemecko neúnosná. Iba Nemecku malo byť Československo vďačné, že ho ešte viac neroztrhali. Za to, že sa Nemecko vzdalo jazykových ostrovov na svojich hraniciach, len aby zabezpečilo Československu normálny životný priestor sa im nedostalo žiadnej vďaky. Česi v Nemecku mali svoje zamestnania a ich práv sa nikto nedotkol. Na českej strane to však bolo diametrálne odlišné. Česi tisíce Nemcov poprepúšťali zo zamestnania a nemecká menšina je tam diskriminovaná v plnom rozsahu. Tento vývoj podľa Hitlera nezodpovedá uzavretým dohodám.

Druhým sklamaním je vývoj na Slovensku. Hitler sa nazdával, ako sa sám vyjadril, že Slovensko sa chce pripojiť k Maďarsku a až v čase krízy pochopil, že Slováci chcú samobytný život. V Mníchove sa Hitler neusiloval o mocensko-politické riešenie, ale čisto o etnicko-politické. Tento problém riešil s Jozefom Tisom, toho času ešte ministerským predsedom, aby si vyjasnil túto otázku. Nemecko nemalo východne od Karpát žiadne záujmy a bolo mu v podstate ľahostajné, ako sa Hitler vyjadril počas tohto rozhovoru, čo sa tam deje. Nastáva situácia, či sa chce Slovensko stať samostatné alebo nie a túto predstavu definitívne potvrdiť. Hitler sa vyjadruje, že ak sa chce Slovensko osamostatniť, toto úsilie nielenže podporí, ale ho aj zaručí. Pokiaľ Slovensko jasne vyjadrí svoju vôľu byť samostatným, splní svoje slovo. Keby však váhalo, prípadne by sa nechcelo oddeliť od Prahy, potom ponechá osud Slovenska udalostiam, za ktoré už nebude zodpovedný. Sústredí sa výlučne len na nemecké záujmy a tie nie sú východne od Karpát. Nemecko podľa Hitlerových slov nemá so Slovenskom nič spoločné a nikdy k Nemecku nepatrilo.

V tomto čase zároveň informuje Tisa o hlásení, ktoré práve prišlo a v ktorom sa hovorí o pohyboch maďarských vojenských jednotiek pri slovenských hraniciach. Hitler toto hlásenie nahlas číta Tisovi a vyjadruje nádej, že sa Slovensko skoro a jasne rozhodne. Tiso ďakuje Hitlerovi za jeho slová a ubezpečuje, že sa vodca môže na Slovensko spoľahnúť. Ospravedlňuje sa, že sa nemôže v danom okamihu jasne vyjadriť a urobiť rozhodnutie. Žiada o povolenie vzdialiť sa so svojim priateľom a celý problém v pokoji zvážiť. Tým sa ich rozhovor končí. V pracovni Adolfa Hitlera v Novej ríšskej kancelárii pri tomto rozhovore, ktorý sa konal v čase od 18. 40 – do 19. 15 hodine boli ďalej prítomní ríšsky minister zahraničia, štátny minister Weissner, generál Keitel,generál Brauchitsch, štátny tajomník Dietrich, štátny tajomník Keppler a minister Ďurčanský.

Po desiatej hodine ráno sa začína zasadanie krajinského snemu. Tiso prednáša 57. prítomným poslancom správu o ceste do Berlína, pričom zdôrazňuje Hitlerom tak úspešne zrežírovanú maďarskú hrozbu. Trikrát opakuje poslancom Hitlerom použitý termín, že sa musia rozhodnúť »blitzschnell«

Čas plynie. Krátko pred dvanástou, pred uplynutím ultimáta (12. 00 hod, 14. marec), zasadanie sa prerušuje. Po dvanástej sa schádza krajinský snem na trojminútové zasadnutie: povstaním poslanci odhlasovávajú vytvorenie samostatného štátu. Odhlasovaním samostatnosti Slovenska dostáva Hitler do rúk skvelý nástroj a argument. Osamostatnením Slovenska zostáva Zakarpatsko úplne bezmocné a je obsadené Maďarskom. Odštiepením Slovenska, podľa nacistickej verzie, prestávajú platiť pomníchovské sľuby a záruky voči Československu, nastáva nová situácia.

Po Tisovi je pozvaný do Berlína prezident Hácha. V noci zo 14. na 15. marca mu vnútili podpísať zmluvu o vytvorení Protektorátu Čechy a Morava. Štrnásty marec oddeľuje na čas osudy českého a slovenského národa a je stupienkom k rozpútaniu druhej svetovej vojny. Nie je len posledným úderom od Mníchova znásilňovanému Československu, ale aj posledným ohnivkom v dlhej reťazi Hitlerových výbojov – od Sárska a okupácie demilitarizovaného pásma v Porýnsku cez Rakúsko, Sudety až k 14. a 15. marcu 1939. O pár dní bude nasledovať ešte litovská Klajpeda, ale to je koniec – ďalší krok proti Poľsku 1. septembra už znamená vojnu.

15. marca 1939 všetky provládne noviny informujú slovenský národ o uskutočnenom Hlinkovom sne – o deklarovaní Slovenského štátu jednomyseľným rozhodnutím snemu: ,, Úžasné chvíle to boli, ktoré prežíval v tejto chvíli celý slovenský národ. Muselo to prísť. Čo sa dnes v utorok cez poludnie na historickej bratislavskej pôde stalo, bolo nutnosťou. Povedal to v svojom rozhlasovom prejave i poslanec Šaňo Mach – išlo o to, alebo zachrániť náš národný život, alebo zahynúť. Samostatný slovenský štát – za týmto heslom stál celý slovenský národ. A ak sa i nájdu aj ľudia na Slovensku, ktorí krútia hlavami a mrmlú o tom, že samostatný slovenský štát nemôže mať zdravé hospodárske základy a bude len hračkou v hre veľkých európskych národov – tak sú to len babské reči, ktoré treba tvrdo zahriaknuť…“

Trocha k tým »babským« rečiam: ,, Udalosti v Česko-Slovensku po zosadení vlády dr. Jozefa Tisu nevyvíjali sa k upevňovaniu štátnej jednoty Čechov a Slovákov, ale žiaľbohu, tok udalostí sa usmernil veľmi katastrofálne a viedol k úplnému rozbitiu, zániku Československého štátu. Náš slovenský národ v Juhoslávii stojí bezmocne, hlboko otrasený vo svojich citoch, nad tragédiou, ktorá postihla našu starú vlasť, Československú republiku. Náš bôľ je úprimný, hlboký, nevvsloviteľný. Odchádza niečo, čo sme mali tak radi, čo nám tak k srdcu prirástlo a čo musíme tak oplakávať. Vznik samostatného slovenského štátu nemôže zmierniť bôľ, ktorý cítime nad zánikom spoločného štátu Slovákov a Čechov. Zrútilo sa dielo, ktoré vzniklo z krvi, z práce a z obetí oboch našich národov. Československo bolo našou starou vlasťou, o ktorú sme sa mohli opierať. Československo nebolo výtvorom chvíľkovým. Nebol to pomýlený čin politikov a štátnikov z roku 1918, ako nám to chce nahovoriť nepriateľská propaganda. Bolo to dielo, ktoré vzniklo z náporu celých generácií, duchovne i ideove pripravované bolo storočiami, vyrástlo zo slovenskej pôdy, z duše a vôle našich národov a posvätené bolo krvou najlepších synov národa. Naše nádeje, naše očakávania sa nesplnili. Spoločného štátu Čechov a Slovákov viac niet. Podiel viny na tejto strašnej katastrofe zistí história.“

K udalostiam maďarskej invázie, z ktorej ľudácka politika bude vytĺkať svoj kapitál ešte i v 21. storočí sa možno vyjadriť nasledovne, pomocou historickej tlače tých dní: ,, Po dohode vojenského nemeckého veliteľstva a slovenskej vlády nemecké vojsko v stredu popoludní vtiahlo do Bratislavy a iných väčších miest Slovenska. Nemecké vojsko bolo údajne pozvané slovenskou vládou, aby urobilo poriadok a bránilo hranice štátu. Maďarské vojsko začalo už v utorok ráno obsadzovať Karpatskú Ukrajinu a v stredu večer bolo už na poľskej hranici. Maďari obsadili celú Karpatskú Ukrajinu. Predseda ukr. vlády dr. Vološin utiekol do Rumunska. Maďarsko údajne zabezpečí Rusínom autonómiu v rámci Maďarska. Maďarské vojsko bolo prešlo i na územie východného Slovenska, ale potom sa maďarské vojsko utiahlo na ukrajinské územie. Incident s Maďarmi bol pokojnou cestou urovnaný. Slovenský minister zahraničia dr. Ďurčanský pozdravil nemeckého ríšskeho vodcu A. Hitlera. Maďarsko a Poľsko už aj rozhodli, že v Bratislave budú mať vyslanectvo. Predseda slovenskej vlády dr. Tiso poslal Hitlerovi telegram, v ktorom slovenský štát dáva pod ochranu vodcu a kancelára. Na to Hitler odpovedal, že prijíma ochranu slovenského štátu. Miesto »nezávislého« štátu – protektorát nemecký.“

Pravá tvár koloniálnych predstáv

Prečo muselo byť zničené Československo a utvorený »samostatný« slovenský štát? Tu je nemecké autentické tlmočenie príčin zániku Československa, ktorého v lete 1939 potvrdila Deutsche diplomatisch politische Korrespondenz: ,,Ako by bolo pre Veľkú Britániu nepredstaviteľné, aby existovalo samostatné Írsko, otvorene zamerané na ohrozovanie Anglie, práve tak Nemecko nemohlo strpieť samostatné Česko vklinené do veľkonemeckého priestoru „


>> Protektorát Čechy a Morava

Územie našej vlasti po 15. marci 1939 začína spoznávať pravú tvár koloniálnych predstáv sformulovaných H. Göringom ešte v októbri 1938. Na čelo nemeckej civilnej správy českých krajín je dosadený Hitlerom ríšsky protektor K. von Neurath, ktorý spolu s gestapom, SD- bezpečnostnou službou a s predstaviteľmi tzv. oberlandratov, na ktoré je krajina rozdelená, uskutočňuje najbrutálnejšiu fašistickú diktatúru. Česká autonómna protektorátna správa na čele s bábkovým prezidentom E. Háchom úplne závisí od nacistov. Cieľom Nemecka v českých krajinách a na Slovensku je začleniť celý ekonomický a ľudský potenciál do služieb ríše, najmä jej vojnových plánov. Politický diktát, priame ovládnutie ekonomiky nemeckými podnikmi, arizácia širokej vrstvy kolaborantov z radov priemyslu, poľnohospodárstva, stavebníctva, obchodu, finančného života, živnostníctva a inteligencie – to všetko slúži účelu, i keď forma, prostriedky, taktika nacistov sú v oboch krajinách odlišné.

Pripravený model nového poriadku v Európe sa začína pomaly črtať. Jeho jadro tvorí vznik Veľkonemeckej ríše, obývanej príslušníkmi vyššej árijskej rasy, ktorá podľa Hitlera je vyšším zákonom určená ovládať všetky ostatné národy, žiť z ich materiálnych zdrojov a zabezpečovať nemeckým monopolom pozície, aké v dejinách kapitalizmu nemali ešte obdobu.

Niekoľko týždňov po okupácii sa presadzuje línia tradičnej imperialistickej nadvlády, opierajúcu sa o spoluprácu s domácimi kolaborantami, ktorá má zabezpečiť hlavne hospodárske vykorisťovanie krajín. Zdrojom všetkej moci v protektoráte je okupačná správa, ktorú reprezentuje ako priamy Hitlerov zástupca – ríšsky protektor.

Hlavným nástrojom nacistického teroru sa stáva Geheime Staatspolizei – gestapo ( tajná štátna polícia). Na území protektorátu vznikajú dve jej riadiace centrá – v Prahe a v Brne. Súčasne existuje Sicherheitsdients – bezpečnostná služba, ktorá zabezpečuje spravodajské úlohy nacistickej strany. Policajné úlohy ešte plnia Kriminalpolizei – Kripo a ochranná polícia Schutzpolizei – Schupo. Nezávisle od nich pôsobí vojenská spravodajská služba – abwehr
Zatiaľ čo Sicherheitsdients a abwejr majú zabezpečovať nepriateľskú činnosť a vypracúvať súhrnné spravodajské správy, gestapo má odporcov fašizmu nielen odhaľovať, ale zároveň vyšetrovať a likvidovať. V strede týchto represívnych zložiek nacistického okupačného aparátu je všetka protifašistická činnosť, najmä ilegálna činnosť Komunistickej strany Československa.

Súčasne so zavedením okupačného štatútu vo verejnom živote, v školstve a kultúre nacisti presadzujú v protektoráte aj fašistický vojnový systém riadeného hospodárstva vrátane nútenej práce a lístkového prídelového zásobovania obyvateľstva. V dôsledku militarizácie hospodárstva je veľká časť podnikov zlikvidovaná alebo začlenená do monopolistických nemeckých zoskupení. Postupný proces včleňovania ekonomiky českých krajín do nemeckého hospodárstva bol zavŕšený 1. októbra 1940 zrušením colnej hranice medzi protektorátom a Nemeckom.

Okupačný režim v českých krajinách bol fašistickým kolonizátorských typom diktatúry, ktorá používala na realizáciu svojich plánov najbrutálnejšie metódy. Konečným cieľom nacistickej politiky bola úplná germanizácia českých krajín, ktoré sa mali stať trvalou súčasťou Nemecka. (V roku 1940 schválil Hitler tajný dokument, na základe ktorého sa mala časť českého národa postupne ponemčiť, časť vysídliť a časť zlikvidovať. Hoci sa tento plán mal zrealizovať až po skončení vojny, aby jeho okamžité uskutočňovanie neohrozilo chod vojnového hospodárstva, začali ho nacisti aplikovať už počas vojny.) Ohrozovanie národnej existencie, fašizácia všetkého života, zhoršovanie životnej úrovne najširších vrstiev pracujúcich, likvidácia demokratických politických a odborárskych práv – to všetko malo vplyv na stupňovanie odporu robotníckej triedy a ostatných pracujúcich proti nacistickým okupantom. Aby sa nenarážalo na odpor, ktorý by mohol zneisťovať a podnecovať k rebélii spoločnosť, príkazy nacistov tlmočia národu tí, ktorí mali ešte pred nedávnom akú takú dôveru časti českého národa a Hitler necháva najvyššie národné úrady v ich rukách. Je to samozrejme ale okupačná moc, ktorá všetko riadila a dirigovala. Prezidentom zostáva naďalej Hácha, muž, ktorý zneuctil všetky zákony a pošliapal ústavu republiky vlastnej krajiny. Ministri protektorátnej vlády vykonávali svoje funkcie len z poverenia protektora.

Vládna a štátna moc ústami K. H. Franka bola odvodená z moci ríše. Protektorát Čechy a Morava nebol subjektom medzinárodného práva. Všetky medzinárodné zmluvy, ktoré Nemecko uzatvorilo, platilo automaticky i pre protektorát. V mestách a dedinách boli dosadzovaní nemeckí starostovia, podniky, ústavy, sociálne inštitúcie, vysoké školy – všetko pod taktovkou nemeckých komisárov. Buržoázne politikárčenie tiež prinieslo svoje plody a nimi sa za cenu servilnej služby okupantom dokázali držať nad vodou rôzne typy bezcharakterných zbabelcov, pokútnych neuznaných talentov, lúzy, egoistov, karieristov, obmedzencov, ktorí v tragédii národa videli príležitosť na svoje uplatnenie.

Háchovci boli ochotní kolaborovať za každých okolností, hoci pre istotu ešte udržiavali kontakty aj s benešovskou emigráciou, keby náhodou plán tisícročnej tretej ríše predsa len skončil o čosi skôr. Pre tieto odbojové aliby zakladajú Národné súručenstvo, zlepenec, ktorý si zachováva chrabré politické pozície pre každú eventualitu: víťazstvom Nemcov vo vojne Národné súrečenstvo sa postará o zachovanie pokoja v prospech okupantov, prehrou Nemcov Národné súrečenstvo ako vyvolená koalícia so skúsenosťami uchváti moc. Okupanti sledovali toto pechorenie s posvätnou zhovievavosťou, keďže nijako neboli ohrozené ich pozície, práve naopak, užitočnou servilnosťou sa vytvorilo zdanie akéhosi českého autonomizmu. Ak niekto predsa len posunie latku trocha vyššie ako by bolo žiadúce, nacisti ho jednoducho zlikvidujú.

Aktivita háchovcov počas okupácie nielen v prenasledovaní komunistov sa zapíše do dejín čiernymi písmenami. Svoju podlú zradu a svoje služby Hitlerovi drzo nazývajú českou reálnou politikou. Nikdy by Nemci nedostali z Čiech toľko zbraní, toľko surovín a toľko potravín, keby museli celú štátnu a hospodársku administratívu vykonávať sami a keby to nerobili háchovci – za Nemcov a pre Nemcov.

>> Slovensko

Zatiaľ, čo si nacisti svoje záujmy v českej časti rozbitej republiky zabezpečili priamou okupáciou, na Slovensku sa rozhodli využiť ochotu ľudákov dať krajinu a jej ľud do rúk ríše. Týmto krokom získavajú bez akéhokoľvek väčšieho úsilia nadvládu nad územím so strategickým významom pre vojnové plány namierené proti Poľsku a ZSSR. Keďže na Slovensku netreba aplikovať žiadny donucovací aparát, pozitívne plody žne i propagandistická kompenzácia negatívnych ohlasov rasistického postoja k slovanským národom vo svete, i Židoch a Rómoch ani nehovoriac: ,,V Beluši bolo veľa židov, ktorí sa smutne preslávili za bývalej éry. Preto boj belušských proti nim po prevrate bol pochopiteľný a Beluša si od týchto židov pomohla. Väčšina je ich už preč, usporiadajúc predtým svoje majetkové pomery za dozoru HG. Belušu možno teda stavať na prvé miesto, kde si už od židov pomohli.“

Nikto nepochybuje, že pri jeho kolíske stojí Nemecko. Slovensko je okrem USA medzinárodne uznávaným subjektom a navonok nesie všetky znaky štátnosti – v Bratislave úradujú ministerstvá a úrady, pred palácom prezidenta v parádnych uniformách stojí vybraná jednotka slovenskej armády, funguje četníctvo, polícia, administratíva, snem. Slovensko je samostatné colné územie, uzatvára obchodné zmluvy, má svoju menu. Napriek vonkajším prejavom suverenity , napriek akcentu štátnej a národnej samostatnosti, je satelitným štátom plne slúžiacim záujmom nacistickej ríše. Nacisti ho v tomto postavení udržiavajú jednak priamou kontrolou vnútornej a zahraničnej politiky prostredníctvom svojho vyslanca v Bratislave, vojenskej misie, nemeckých poradcov (beráterov) v dôležitých politických a hospodárskych úradoch, ale aj ďalšími spôsobmi – ovplyvňovaním jednotlivých skupín ľudáckeho politického tábora.

Systém priamej kontroly zakotvoval základný dokument upravujúci vzťahy slovenského štátu a Nemecka – tzv. ochranná zmluva (Schutzvertrag) z 23.marca 1939. Nový štát dal ňou svoju nezávislosť a integritu pod ochranu ríše, pričom sa v rozsiahlej miere vzdal svojej suverenity tým, že nacistom umožňoval zriadenie tzv. ochrannej zóny medzi hranicami protektorátu a východným okrajom západoslovenských Karpát. Vojenskú právomoc tu prevzali orgány nemeckých ozbrojených síl. Kontrolu v slovenskej armáde si nacisti zabezpečili v zmluve o budovaní slovenských ozbrojených síl v úzkej zhode s nemeckou brannou mocou. Podobná formulácia o úzkej zhode poznačila aj líniu zahraničnej politiky slovenského štátu. Zmluvu dopĺňal tajný protokol o ekonomických otázkach, ktorým sa Slovensko v zahraničnom obchode, v menových otázkach a napokon v samej koncepcii rozvoja národného hospodárstva dostáva celkom do područia Nemecka.

Berlínska dohoda o politickej nezávislosti slovenského štátu, integrity jeho územia a hospodárskej spolupráci slovensko-nemeckej.

(plné znenie)

V Berlíne bola 23. marca 1939 podpísaná dohoda nemecko-slovenská, ktorá zaisťuje územnú integritu a nezávislosť slovenského štátu. Dohoda znie:
Nemecká vláda a slovenská vláda, keďže Slovenský štát postavil sa pod ochranu Nemeckej ríše, dohodli sa zmluvne upraviť z tejto skutočnosti vyplývajúce dôsledky.

Článok I.

Nemecká ríša prevezme ochranu nad politickou nezávislosťou slovenského štátu a nad integritou jeho územia.

Článok II

K uskutočneniu Nemeckou ríšou prevzatej ochrany má nemecká armáda kedykoľvek v oblasti ohraničenej na západ hranicou slovenského štátu a na východ všeobecnou čiarou východného okraju Malých Karpát, východného okraju Bielych Karpát a východného okraju Javorníka zriadiť vojenské stavby a držať obsadené silou, ktorú pokladá za potrebnú. Slovenská vláda učiní opatrenia, aby nemeckej armáde boli pre tieto stavby potrebné pozemky dané k dispozícii. Ďalej dá slovenská vláda súhlas k bezcolnému zaopatreniu nemeckých trúp a bezcolným dodávkam z ríše, potrebným pre vojenské stavby.
V oblasti opísanej v predošlom odstavci vykonáva vojenské výsostné práva nemecká armáda.
Osoby nemeckej štátnej príslušnosti, ktoré sú zamestnané na základe súkromnoprávneho zmluvného pomeru pri stavbách vojenských v oblasti, v ktorej sa stavebné práce vykonávajú, podliehajú nemeckému súdnictvu.

Článok III.

Slovenská vláda bude svoju armádu organizovať v úzkej dohode s nemeckou brannou mocou.

Článok IV.

Slovenská vláda bude svoju zahraničnú politiku dohodnutému ochrannému pomeru zodpovedne viesť vždy v zhode s nemeckou vládou.

Článok V.

Táto zmluva vstupuje v jej okamžitú platnosť a platí 25 rokov.

Obe vlády sa dorozumejú pred uplynutím tejto dohody o včasnom predĺžení tejto zmluvy
Na dôkaz toho podpísali splnomocnenci oboch strán túto zmluvu vo dvojitom vyhotovení.
Berlín, 23. marca 1939.
Podpisy zahraničných ministrov Joachima von Ribbentropa a dr. Ďurčanského.
Berlínska dohoda vytvorená bola po poradách členov slovenskej vlády na čele s predsedom dr. Jozefom Tisom vo Viedni, pri ktorých poradách slovenskí ministri stretli sa s ríšskym kancelárom Adolfom Hitlerom.
Po viedenskej porade nasledovala cesta ministrov dr. Tuku a dr. Ďurčanského ako aj hospodárskych expertov do Berlína. V Berlíne po trojdennom vyjednávaní bola politická a hospodárska dohoda zredigovaná a podpísaná.
Najväčším výdobytkom našim je, že zaručenú máme politickú neodvislosť slovenského štátu, integritu jeho územia a vytvorené podmienky pre hospodársky vývoj.
Nemecká ríša ako ochrana našej integrity vyviazala si v zmluve obsiahnuté vojenské ústupky, ktoré sa však budú uskutočňovať za súhlasu a v dorozumení so slovenskou vládou.
Význam berlínskej dohody je mimoriadne veľký. Dohoda bola zverejnená v tú istú hodinu v Berlíne a v Bratislave. V Bratislave oznámil jej obsah verejnosti šéf propagandy v rádiu v sprievode dlhšej reči. Slovensko si touto dohodou zaistilo svoju budúcnosť.


Štátna samostatnosť Slovenska má aspoň čiastočne zakryť nemeckú okupáciu českých krajín a na čas hrá dôležitú úlohu v nemeckej hre, izolácii ďalšej vyhliadnutej obete – Poľska, ktoré odmietlo nemecké návrhy na odstúpenie Gdanska. Nacisti pozorne sledujú upevňovanie závislosti klérofašistického slovenského štátu od Nemecka vo všetkých oblastiach: ,,Bratislava, 15. 3 1939 … Slovenský národ plný radosti nad samostatnosťou svojho štátu pozdravuje veľkého vodcu nemeckého národa Adolfa Hitlera. Pociťuje k vodcovi nemeckého národa povinnosť vďačnosti, že v Mníchove umožnil uplatnením národného princípu tvoriť vlastný štát. Slovenský národ pevne verí, že tento požehnaný princíp nájde aj v budúcnosti v nemeckom národe a jeho veľkom vodcovi ochranu a ručiteľa…..Dr. Ferdinand Ďurčanský, minister zahraničných vecí slovenského štátu.“

V tejto prvej etape svojej existencie klérofašistický štát využíva sociálnu demagógiu, lebo na obyvateľstvo mohutne pôsobia nacionalistické heslá a populistická štvavá propaganda proti Českej republike, ktorá »dobrovoľne« spojila svoj osud s Nemeckou ríšou, čím zradila zvyšné slovanské národy! Týmto spojenectvom vraj boli narušené česko-slovenské vzťahy a slovenský národ nikdy neodpustí, že sa Česká republika dala do služieb Nemecka! Preto je nevyhnutná samobytnosť Slovenska: ,,Čechy a Morava sa dali do ochrany veľkonemeckej ríše. Touto skutočnosťou ako aj vyhlásením samostatného slovenského štátu, ktoré pred ňou predchádzalo, došlo vlastne k likvidácii česko-slovenského štátu. Slováci si budú riadiť svoje osudy sami, Češi vložili svoj osud do rúk Adolfa Hitlera. Táto kapitulácia českého samobytného národného života je novším čerstvým úderom pre celé slovanské pobratimstvo. … „

18. apríla 1939 je schválený Židovský zákon a presne vymedzenými pravidlami a príkazmi. Zákon definuje i tresty za priestupky a peňažné pokuty pre tých, ktorí by žida chceli zamestnať. Spochybňuje sa gramotnosť iných slovanských národov, napríklad Chorvátska, svojská propaganda o pravom svetle židoboľševizmu, ako protiprírodnej doktríne komunizmu s cieľom ožobráčiť celý svet, nastupuje silná nacionalizácia a arizácia, ktoré rozširujú vrstvu stredných podnikateľov, zintenzívňuje sa hospodársky život, očakáva sa sľúbená pozemková reforma, sľubuje sa ideálna práca v Nemecku.

Výpovede slovenských robotníkov, ktorí sa vracajú z práce z fašistického Nemecka však vravia o iných podmienkach a ťažkom údele Slovákov ako je prezentované propagandou. Malý kúsok chleba, zemiaky, omáčka, občas kúsok mäsa – to je denný prídel stravy slovenského robotníka pracujúceho podľa zmluvy teoreticky 10 hodín denne, ale prakticky o mnoho nezaplatených hodín viac. Už v júni 1939 sa vracajú z Nemecka prví robotníci, ktorí rozčarovaní realitou podávajú smutné svedectvo na policajných riaditeľstvách svojich okresov.

Elita národa – Hlinkova garda


,, Cesta naša je priama! Vyše tisíc rokov vládli nad nami cudzí, vyše tisíc rokov sme vo vlastnom domove neboli doma a museli sme utekať do zahraničia za skyvou chleba. Teraz však svitol deň, keď sme vypovedali zo svojho domu nepríjemných hosťov a zariadili sme si domácnosť po svojsky. Republika Česko-Slovenská zmizla z mapy strednej Európy, mocenské postavenie Nemecka sa upevnilo a vedľa neho sa utvoril malý slovenský štát, ktorý je pod ochranou tohto veľkého priateľa. …“


Praktické prevedenie programu výchovno-nábožensko-národnej práce v HG:


I. Činnosť náboženská : Gardista a kresťanstvo.

Kresťanský svetonázor: Poučenie prednáškami (cykly), ideová škola., prednášky so svetelnými obrazcami, kino, film, četba časopisov náboženských kníh. Knihovne, čitárne, noviny.

Mravná výchova: Prednášky o charaktere a i., sebazapieranie, sebazdokonaľovanie, krúžky striezlivosti a abstinentské, pozorovanie, spoveď, duševné cvičenia, modlitba, kostol.

Verejná práca: Účasť v náboženských spolkoch, v cirkevných slávnostiach, šírenie náboženských časopisov, boj proti sociálnym bludom : komunizmu, sociálnej demokracii a i.


II. Činnosť národná : Gardista – vlastencom.

Náboženské slávnosti, manifestácie, divadelné hry a pod., poučenie prednáškami, filmom, obrazmi, z dejín slov. minulosti a prítomnosti. Hlinkova škola – vysiela rozhlas.

Národné slávnosti: Štefánika (4. mája), Pittsburská dohoda (5. júna), Sv. Cyril a Metod (5. júla), 6. október, 20. november, atď. Národné ľudové manifestácie, slávnosti, akadémie, divadlá, plesy, večierky. Zájazdy, zrazy, pochody, národné pochodové spevy, národopisné slávnosti, starosť o uchovanie svojráznych krojov a zvykov, spevov a pod. Šírenie cudzineckého ruchu, bojkot, šírenie slovenských novín a časopisov a boj proti neslovenským novinám. Národné sebavedomie.

III. Činnosť sociálna: Gardista a verejný život.

Poučovanie prednáškami z kresťanskej sociológie. Šporivosť, sporiteľne, ošacovacie akcie pre chudobných, dobročinné večierky, podpora Charity, Červeného kríža. Nádielky na Mikuláša, Vianoce, Veľkú noc. Racionálne hospodárstvo, hygiena. Samaritánske kurzy – prvá pomoc. Kuchárske kurzy, rečnícke kurzy, odborné kurzy a iné. Učňovské kurzy a iné.
Svojpomoc : Kresťan ku kresťanovi. Praktické riešenie židovskej otázky, družstevníctvo.

Mocný pilier štátu – slovenská armáda

Nová prísaha slovenských vojakov: ,,Prisahám na živého Boha, že budem poslúchať vládu slovenského štátu a všetkých ňou ustanovených veliteľov. Prisahám, že v plnení svojich povinností obetujem aj svoj život. Tak mi Pán Boh pomáhaj!“

Ľudáci pri budovaní slovenskej armády v histórii národa nemajú na čo nadväzovať. Po 15. marci je v jej štruktúre absolútny nedostatok vyšších i nižších dôstojníkov. Velitelia, ktorí sú k dispozícii – bývalí legionári, sudetskí Nemci, bielogvardejci – nestačia na obsadenie veliteľských miest v najdôležitejších posádkach, útvaroch, vyšších veliteľstvách. Navyše hranice ohrozujú horthyovské vojská. Vyšší dôstojnícky zbor, odchovaný za Rakúsko-Uhorska a prevychovaný bývalou republikou tvorí základ a istú kastu s novou orientáciou slovenského štátu. Nižší veliteľský zbor je tvorený dôstojníkmi československej armády. Riešenie ako a odkiaľ čerpať nové sily, prichádza aktivovaním pokrokovej inteligencie, najmä učiteľov, ktorých je po viedenskej arbitráži prebytok. Minister školstva J. Sivák tak dopĺňa armádny zbor o novú krv. Ďalej je aktívna povinná mobilizácia robotníctva a roľníctva. Významnou a neprehliadnuteľnou zložkou v armáde je hneď od začiatku tzv. duchovná služba. Ľudáci pomocou vojenských duchovných účelovo využívajú v armáde ich vplyv.
Nepokoje vznikajú paralelne s budovaním armády. V posádkach cítiť nepokoje namierené proti režimu a proti fašizmu. Prejavuje sa výrazný antagonizmus medzi armádou a Hlinkovou gardou. V júni 1939 demonštratívne vystúpenie vojenských jednotiek proti fašistickej Hlinkovej garde v Ružomberku je ľudákmi označený za vojenskú vzburu. Nespokojnosť vojakov – žilinská posádka, kde skupina vojakov po inzultovaní príslušníkov wehrmachtu prešla ulicami mesta s československou vlajkou, volajúc na slávu Sovietskemu zväzu. Aj v ostatných posádkach dochádza v tomto čase k vzburám a zrážkam s gardistami. Začínajú sa vyskytovať prvé prípady vojenských zbehnutí od vojenských útvarov. Eskalácia napätia sa zvyšuje v poľných jednotkách, kde rozpor medzi národnou formou vojska a jeho protinárodným obsahom je očividný.

V mocenskom pilieri ľudákov – v slovenskej armáde mimoriadne agitujú duchovné zložky, ktoré vysvetľujú zmysel protiboľševického boja s cieľom eliminovať proslovanské nálady vojakov poľných jednotiek. V ovzduší nasiaknutej vojnou proti Poľsku narobila totiž bábkovej vláde veľa starostí, keď sa vyskytli prvé prípady vojenských zbehnutí od vojenských útvarov. No žiadne protiopatrenia nemali účinnosť na slovanské cítenie a odpor proti vojne, čo potvrdili ďalšie vzbury vojakov v Kežmarku, Levoči, Kremnici, Žiline.

Právo na životný priestor – odboj

Hlboký triedny rozpor medzi buržoáziou a robotníckou triedou sa odráža i na jedinej alternatíve odporu – odboja. Rozhodujúcou silou protifašistického zápasu sa stáva domáci odboj. Tým sa však neznižuje zahraničný odboj, ktorý sa vzhľadom na politické pomery v krajinách okupovaných nacistickým Nemeckom môže vyvíjať len zahraničí. Antifašistický odboj v zahraničí ako aj doma reprezentujú dve centrá: centrum buržoázneho odboja na čele s emigrantskou československou vládou vedenou Edvardom Benešom (Paríž, Londýn) a centrum predstavované moskovským vedením KSČ na čele s Klementom Gotwaldom.

Dedičstvo našich otcov, zachovaj nám pane
(Leták rozširovaný na Slovensku v lete roku 1939)

1. Uvedom si, že nie si len Slovák, ale aj Slovan. Buď hrdý na to, že si členom 280 miliónového národa.
2. Ver, že 280 mil. národ má nárok na prvenstvo v Európe a nestrpí utiskovanie svojich kmeňov od Nemcov a Maďarov. Netrp to ako Ty.
3. Pamätaj, že sme boli 1000 rokov od Maďarov utláčaní, okrádali nás a naše majetky, znásilňovali naše ženy a naše dcéry, držali nás v duševnej temnote a vychovávali z nás len otrokov.
4. Ver, že pravé oslobodenie slovenského národa z otroctva bolo v r. 1918 a väčšina držiteľov dnešnej moci medzi osloboditeľmi nebola.
5. Never tomu, že Česi utlačovali Slovákov, to tvrdia len Nemci, Maďari a ich pomocníci, aby mohli koristiť z našej nesvornosti.
6. Uč sa slovanským jazykom, aby si poznal bohatstvo slovanskej kultúry.
7. Ver tomu, že za 20 rokov slobody len za pomoci bratov Slovanov slovenská kultúra povzniesla sa na svetovú úroveň.
8. K Maďarom a Nemcom chovaj sa tak, aby pocítili, že sú tu cudzinci, a že sú v službách nespravodlivosti.
9. Nikdy nezabudni, že Nemec a Maďar bol, je a bude vždy najväčším nepriateľom Slovanov a preto never jeho sľubom, lebo sú falošné.
10. Nikdy nezabudni, že 50 miliardové hodnoty zhotovené z odriekania Čechov a Slovákov vyrabovalo nemecké vojsko z nášho územia.
11. Proti slovanským bratom nikdy nebojuj, ani Nemcovi alebo Maďarovi v boji nepomáhaj. Keď by ťa na to nútili, uvedom si, že tvoj predstavený dal rozkaz na nátlak Nemcov a bude rád, keď ten rozkaz nesplníš.
12. Ver, že Spojené slovanské štáty sú na obzore. Nemec bude pokorený a Maďar zničený.

ODKAZ
Laco Novomeský, 1939

Raz náš pluk postúpi až za hranice ríše,
kde ticho bude z nás a temno hrobové,
v postupe nekonečnom prosté biele kríže,
alebo hustý prales burín na rove.

Ó, vtedy deti detí našich, do sústrasti s nami
nemotu hustú vpleťte v mlčanlivé tmy,
z tmy, v ktorej pluk náš splynul so stínami
a žite tak, ach tak, jak chceli sme my žiť.

Až potom vzplanú smyslom naše tŕpky plané
i naša smrť i naše umieranie.

V nových domácich podmienkach, spojených s likvidáciou Československa sa stáva komunistická strana najorganizovanejšou a najmasovejšou silou antifašizmu. Je to začiatok odvahy, hrdinstva a veľkých obetí, ktoré prispejú k rozvoju antifašistického a národnooslobodzovacieho boja českého a slovenského ľudu.

V situácii, ktorá vznikla po rozbití republiky, sa vedenie KSČ so súhlasom Komunistickej internacionály rozhodlo vytvoriť organizačne samostatnú KSS, ktorá je však neoddeliteľnou súčasťou KSČ na čele s moskovským vedením KSČ v podmienkach klérofašistického slovenského štátu. V ťažkých časoch okupácie pokladá za svoje dejinné poslanie, už v rámci ilegality, viesť ujarmené národy Ćeskoslovenska k oslobodeniu z hitlerovského útlaku a k obnoveniu československej nezávislosti. Okrem hlavnej úlohy organizovať národnooslobodzovacie hnutie vo vnútri okupovaného Ćeskoslovenska má za cieľ rozvinúť v národnooslobodzovacom duchu širokú politickú prácu v zahraničí vo významných krajinách Európy, Ameriky a predovšetkým vo veľkých demokratických štátoch ako Francúzsko a Anglicko, ktoré majú význam pre osud Československa. Ich cieľom je ukázať na násilníctvo, ktoré pácha hitlerovské Nemecko na Československu, ukázať na útlak ľudí a prispieť k tomu, aby sa svetová verejnosť, demokratické krajiny, všetky ostatné národy a predovšetkým ich pracujúce masy posilnili v odpore proti hitlerizmu.

Konkrétnou politickou úlohou je pred tvárou sveta odmietnuť zradné a zbabelé činy kapitulantskej československej reakcie, neuznať činy Háchov a Chvalkovských, neuznať platnosť berlínskej dohody z 15. marca a všetky jej dôsledky, odmietnuť vnútorný režim protektorátu a s odvolaním sa na akt neuznania okupácie Ćeskoslovenska zo strany štyroch veľmocí požadovať, aby nemecká okupačná moc opustila celé územie Ćeskoslovenskej republiky, aby sa odvolali nemecké okupačné vojská a všetky nemecké okupačné orgány.

Ďalej je v záujme národnooslobodzovacieho hnutia požadovať plné obnovenie štátnych suverénnych práv Československa, odčinenie všetkých lúpeží, krádeží a násilných činov vykonaných nemeckými okupantami a dožadovať sa, aby národy Ćeskoslovenska opäť postavili naroveň národov slobodných, nezávislých a suverénnych. Úlohou zahraničnej agendy je tieto kroky popularizovať a podniknúť pre ich splnenie na medzinárodnom fóre maximum. V užšom zmysle v zahraničnom odboji ide o to, aby sa obrátila pozornosť na krajiny, kde sú vo veľkom počte usadení vysťahovalci z národov, ktorí obývajú Ćeskoslovensko a získať ich pre národnooslobodzovací boj. Patria sem do dvoch miliónov zahraničných Ćechov, Slovákov a Zakarpatských Ukrajincov, ktorí s československým ľudom prežívajú kritické chvíle jeho úsilia o záchranu samostatnosti a jeho ujarmenia nemeckým fašizmom.

Na pôde zahraničnej odbojovej práce komunisti v porovnaní k ostatným politickým skupinám a činiteľom sledujú tú istú líniu ako na pôde domáceho odbojového hnutia. Pomocou svojich vedúcich politických pracovníkov, ktorí sa uchýlili do cudziny a využitím všetkých svojich funkcionárov a členov tvoriacich zahraničnú emigráciu, rozvíjajú zahraničnú prácu v najdôležitejších krajinách /Francúzsko, Anglicko, USA/, pričom agitujú aj na ostatné demokratické krajiny, aby sa zapojili do antihitlerovského boja. V tomto zahraničnom odboji tak zastávajú stanovisko najširšieho zomknutia síl, ochotných bojovať za obnovenie čs. nezávislosti, rovnako ako stanovisko najširšieho jednotného národnooslobodzovacieho frontu v zahraničí. Rozdiel v ich zahraničnej misii je ten, že sa orientujú na robotnícku triedu, na pracujúce masy. Konkrétne politické pracovné úlohy spočívajú predovšetkým v najužšom pravidelnom styku s komunistickými stranami dotyčných krajín, s robotníckymi organizáciami, odborovými organizáciami, so socialistickými organizáciami, s antifašistickými stranami, s kruhmi ľavicovej inteligencie atď. Tým, že mobilizuje svetové komunistické hnutie na čele s medzinárodnou robotníckou triedou, v kritických chvíľach dokážu ustáť pre vec Československa svoje pevné stanovisko, zatiaľ čo vlády demokratických krajín kolísajú a zrádzajú. To, že sa v zahraničnej práci angažujú v záujme Ćeskoslovenska ako strana internacionálnych vzťahov a bratstva im v zahraničnom odbojovom hnutí dodáva silnú pozíciu, ktorú musia ostatní činitelia zahraničného odboja plne rešpektovať. Komunisti viac ako ktokoľvek sú v hnutí za mier a proti fašizmu schopní získavať v demokratických krajinách ľavicovú inteligenciu, kultúrnych činiteľov, význačných spisovateľov a umelcov. Zahraničie si uvedomuje, že za nimi stojí autorita robotníckeho hnutia, medzinárodného antifašistického hnutia, a autorita a váha vzťahov k Sovietskemu zväzu.

Pri vykonávaní tejto misie sa samozrejme naráža na problémy, ktoré vyplývajú vo všeobecnosti z obmedzených podmienok činnosti emigrácie a pre odpor ostatných čs. skupín emigrácie s protikomunistickou zaujatosťou. Meštiacky politický charakter v zahraničnom odboji / Beneš, Masaryk, Osuský, Hodža a pod/ bránia orientácii na robotníctvo a na ľudové masy demokratických krajín. Ich cieľ sa sústreďuje výlučne na vládnuce buržoázne vrstvy a na vlády a oficiálnych činiteľov v cudzine. Ich snaha je zameraná oddeliť čs. zahraničné hnutie od opozičných demokratických strán, od bojového masového antifašistického hnutia a uprednostňujú zahraničnú prácu iba na kabinetné rokovania, na reprezentatívne akcie, a akčné formy v takom rámci, ktoré sú zúžené len na odobrení vlád veľkomocenských štátov. Komunisti sa na rozdiel od nich opierajú o masy, v ktorých mobilizujú bojovú silu a v ktorých majú oporu, že ich pomocou vo veci Československa bude možný tlak na vlády, na kolísavosť buržoázie a to je pre nich zároveň jediná možná priechodná cesta k obnoveniu nezávislosti Československa. Zastávajú stanovisko, aby sa československé zahraničné hnutie vo všetkých krajinách primklo k antifašistickému hnutiu, k hnutiu ľudového frontu. Ďalej apelujú, že len Francúzsko, reprezentované francúzskym ľudom, len protichamberlainovské Anglicko, len antifašistická Amerika sú schopné oddane pomôcť vo veci Československa. V zahraničnom odboji tvrdo kritizujú Daladierov, Chamberlainov, Bonnetov, Rooselvetových odporov a usilujú sa o to, aby hnutie solidarity s Československom a zahraničné odbojové hnutie Ćechoslovákov boli v súlade s politickými intenciami antifašistických činiteľov jednotlivých krajín s cieľom posilnenia antifašistického tábora, posilnenia robotníckeho hnutia v týchto krajinách, a predovšetkým politického a organizačného posilnenia bratských komunistických strán.

Ľavicové hnutie taktiež marí tendencie niektorých skupín čs. zahraničnej emigrácie vo veci osudu Československa súvisiacich po jeho obnovení nezávislosti. Tieto skupiny chcú Ćeskoslovensko urobiť závislým od mocenských záujmov západoeurópskych veľmocí. Túto líniu zastáva fakticky aj Benešova skupina orientovaná na francúzsku, anglickú a americkú buržoáziu. K tomu patrí aj prísľub zahraničného čs. odbojového hnutia do jej služieb. Zviazať osud čs. národného odboja iba so záujmami západoeurópskej imperialistickej buržoázie neprichádza pre ľavicu do úvahy. Ich cieľom je spojiť hnutie za čs. nezávislosť s otázkou jednoty antifašistického frontu národov s antiagresorským frontom mierových štátov, nevynímajúc Sovietsky zväz, ktorý Ćeskoslovensku ponúkol pomoc vo chvíľach obrany za jeho nezávislosť. Sovietsky zväz sa stáva rozhodujúcim činiteľom osudu Európy a pod jeho vedením sa zoskupujú národy odhodlané doviesť národnooslobodzovacie hnutie spod jarma fašizmu do konca.

Benešovci naopak zdôrazňujú, že len zahraničná práca je rozhodujúca a domáci odboj má podradný význam, alebo že nemá vôbec význam, ako to hlásali aj v rokoch svetovej vojny 1914-1918. Týmto stanoviskom možno vysvetliť správanie sa Beneša, ktorý keď po kapitulácii 30. septembra 1938 a po dobrovoľnej rezignácii a odovzdaní moci Syrovému, Chvalkovskému a pod. odišiel do cudziny, bol prakticky od tejto chvíle ľahostajný k otázke ďalšieho vnútorného vývoja v Československu. Otázka ďalšej vnútornej obrany čs. ľudu proti hitlerovskému násilníctvu, otázka obrany proti hitlerovským diktátom, proti nebezpečenstvu úplnej okupácie, otázka postavenia čs. ľudu po okupácii, obrany proti okupantom, otázka protektorátu alebo jeho zrušenia a pod., akoby pre Beneša a jeho skupinu ani neexistovali. Rozširujúc presvedčenie, že konečná spása príde zo zahraničia tak v zahraničnej emigrácii upútavajú pozornosť československého ľudu na zahraničnú činnosť, čo vedie k tomu, že sa nedbá na význam boja na domácej pôde, k pasivite domáceho odbojového hnutia a k vyčkávaniu. Z mnohých zahraničných prejavov benešovcov, z ich tlače i z ich letákov, dopravovaných do Československa, tak nabádajú československý ľud doma na pasivitu, na opatrnosť, na vyčkávanie.

Toto stanovisko je nesprávne a škodlivé. Hlavný a rozhodujúci význam, ako apeluje ľavica, sa musí nevyhnutne nasmerovať na domáce odbojové hnutie národa, ktoré si vo svojej vlasti svojim vlastným bojom musí určiť svoj osud. Zahraničná odbojová práca, i keď mimoriadne dôležitá, bola vždy len doplnkom a súčasťou domáceho odboja, prostriedkom podpory domáceho odbojového hnutia a urýchlením víťazného boja za oslobodenie. Vo vnútri okupovaného územia sa musí domáci ľud brániť proti hitlerovskému útlaku, a rovnako si chrániť životné záujmy národa, ako napríklad prípadné zrušenie protektorátu a nastolenie priamej nemeckej moci nad českými územiami, čo by nevyhnutne viedlo k ešte brutálnejšiemu podmaneniu národa.“… československé odbojové hnutie môže byť veľkým činiteľom v tyle hitlerovského frontu, môže byť ohniskom rozpútania antihitlerovského nástupu.

Záujem spoločného národnooslobodzovacieho hnutia Čechov a Slovákov vyžaduje, aby sa upustilo od akéhokoľvek vzájomného nacionálnošovinistického správania. Je zároveň dôležité, aby sa politicky správne nastolila otázka česko-slovenského pomeru a otázka postavenia Slovákov. Tendencie starého, škodlivého čechoslovakizmu, ktoré do zahraničného odboja zanášajú niektorí činitelia z českej i slovenskej strany / Osuský, Hurban, Slávik/ je treba čo najrazantnejšie eliminovať a nacionálna samobytnosť Slovákov musí ísť mimo bez akejkoľvek diskusie. Táto politická línia v slovenskej otázke je dôležitá v záujme úprimného zblíženia sa Ćechov a Slovákov, a tiež v záujme toho, aby sa paralyzovala rozkolnícka a nepriateľsky protičeská agitácia agentov slovenskej vlády medzi Slovákmi v zahraničí, najmä v Amerike. Je dôležité v tomto momente obracať sa hlavne na Slovákov v cudzine a získavať ich pre československý odboj.

zdroj:
Dejiny Slovenského národného povstania 1944, I. zväzok., 1984, str. 33-35
Novomeský, L. Povzdych. In Elán. mar-apr. 1939, roč. 9, č. 7-8, s. 4.
Všetko v prospech slovenského národa. In Slovák. 12. mar. 1939, roč. 21, č. 60, s. 1-2.
Hlinkov sen skutočnosťou – Slovenský štát! In Slovák. 15. mar. 1939. roč. 21, č. 62, s. 1
Nóty vlády Slovenskej republiky ríšskej vláde z marca 1939. ŠÚA SSR, fond MZV, kr.131, č. 1368/1939.
Samostatný slovenský štát pod ochranou Nemecka. In Národná Jednota. 18. mar. 1939, roč. 20, č. 11, s. 1-2.
Nemecko nemohlo strpieť samostatné Česko vklinené do veľkonemeckého priestoru. In Národná Jednota. 1. júl. 1939, roč. 20, č. 26, s. 1.
Dedičstvo otcov zachovaj nám pane. In Národná Jednota. 1. júl. 1939, roč. 20, č. 26, s. 2.
Židia ušli. In Slovák. 21. jún. 1939. roč. 21, č. 165, s. 6.
Berlínska dohoda. In Slovák. 25. mar. 1939, roč. 21, č. 71, s. 1
Slovenský štát pozdravuje Adolfa Hitlera. In Slovák. 16. marca 1939. roč. 21, č. 63, s. 2.
Čechy a Morava dobrovoľnou súčiastkou Veľkho Nemecka! In Slovák. 16. marca 1939. roč. 21, č. 63, s. 1.
Sme v pohotovosti! In Slovák. 16. marca 1939. roč. 21, č. 63, s. 3.
Cesta naša je priama! In Gardista. 1. apr. 1939. roč. 1, č. 9, s. 1.
Praktické prevedenie programu výchovno-nábožensko-národnej práce v HG. In Gardista. 1. apr. 1939. roč. 1, č. 9, s. 8.
Židovská zákon schválený. In Slovák. 19. apr. 1939, roč. 21, č. 90, s. 1.
Slováci sú gramotnejší ako Horváti. In Slovák. 19. apr. 1939, roč. 21, č. 90, s. 2.
Židoboľševizmus v pravom svetle! In Gardista. 24. jún. 1939, roč. 1, č. 21, s. 5.
Lipták, Ľ.: Ovládnutie slovenského priemyslu nemeckým kapitálom 1939-1945, Bratislava 1960, str.90
Fotokópia originálu – Vrátenie sa slovenských robotníkov z Nemecka, Nádražná stanica, Žilina 4.6 1939, Č.j 351/39
ŠÚA SSR, fond MZV, kr.112, č.01385/1939. Politická správa MZV vyslanectva Slovenskej republiky v Berlíne z 27. apríla 1939.
ŠÚA SSR, fond MZV, kr. 112, č. 2089/1939 taj. Správa Klinovského pre MZV z 19. mája 1939.
ŠÚA SSR, fond MZV, kr.112, č. 7843/1939. Správa Klinovského pre MZV z 3.mája 1939.
ŠÚA SSR, fond MZV, kr.112, č. 2796/1939. Správa berlínskeho vyslanca Slovenskej republiky ministrovi F. Ďurčanskému z 23.mája 1939.
ŠÚA SSR, fond MZV, kr. 208, č. 2970/1939. Koncept šifrovanej správy do Berlína z 10.augusta 1939., kr. 112, č. 01385/1939 a 2089/1939 taj.
Slovák, 4.apríl 1939
Orlof, E.: Dyplomacja polska wobec spravy slowackej w latach 1938-1939, Krakov 1980, str.138
ŠÚA SSR, fond MZV, kr.113, č.2589/1939 taj., kr. 122, č.7843. Správy Klinovského z 19. a 23. mája 1939.
Slovák, 18.apríl 1939
ŠÚA SSR, fond MZV, kr.208, č.1880/1939 taj., Správy Klinovského zo 7. mája 1939.
Lipták, Ľ.: Maďarsko v slovenskej politike za druhej svetovej vojny. Bratislava 1969, str.199
ŠÚA SSR, fond MZV. kr.180, č.BE 1939-1944. Správa Černáka z 15.decembra 1939.
ŠÚA SSR, fond MV, kr.23, D IV, č.20883/1939. Správa HV HG z 2.októbra 1939.
ŠÚA SSR, fond MV, kr.23, D IV, č.20883/1939. Správa HV HG zo 4..októbra 1939.
ŠÚA SSR, fond MV, kr.23, D IV, č.21053/1939. Správa HV HG z 12.októbra 1939.
ŠÚA SSR, fond MV, kr.26, D IV, č.24619/1939. Leták poctivým ľudákom a roduverným Slovákom.
ŠÚA SSR, fond MV, kr. 23, D IV, č.20884/1939. Správa MDVP o šepkanej propagande medzi železničiarmi zo 7. októbra 1939.
ŠÚA SSR, fond MV, kr.29, D V,č. 14329/1939. Dôvodová správa MV z 19. septembra 1939.
ŠÚA SSR, fond MV, kr.26, D IV,č. 24619/1939. Situačné hlásenie okresného náčelníka v Považskej Bystrici z 25.septembra 1939.
ŠÚA SSR, fond MV,. Situačné hlásenia pod signatúrou D IV., kr.26. Situačné hlásenia HV HG., kr.23.,fond KÚ, kr.299, P IV – pam.
Husák, G.: Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní, c.d., str.35
A.Takáč., Účasť slovenskej mládeže na národnooslobodzovacom boji, str.15
1939, júl, Paríž -Smernice o politickej práci KSČ v zahraničí, ktoré vydal zahraničný sekretariát KSČ v Paríži. Zborník dokumentov k dejinám KSČ v rokoch 1938-1945 a k IX.,X.,XI. zväzku Spisov K. Gottwalda, Bratislava 1956, s.108 -134
1939, júl, Paríž -Smernice o politickej práci KSČ v zahraničí, ktoré vydal zahraničný sekretariát KSČ v Paríži. Zborník dokumentov k dejinám KSČ v rokoch 1938-1945 a k IX.,X.,XI. zväzku Spisov K. Gottwalda, Bratislava 1956, s.108 -134

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom