/teória triedneho boja/
Dejiny ľudskej spoločnosti – to sú neustále striedania období revolúcií, reakcií, pokroku, stagnácií, mieru a vojen. Spoločenský život je zložitý a mnohotvárny a jeho zápas vo vnútri spoločnosti dopĺňajú konflikty a boj nielen medzi národmi, ale aj medzi samotnými národmi ako takými. Vyznať sa v tomto spletitom labyrinte a chaose nám pomáha objasniť teória triedneho boja učenia marxizmu, korá slúži robotníckej triede ako vedecký základ taktiky oslobodzovacieho boja.
PODSTATA TRIEDNYCH VZŤAHOV
„Triedy sú také skupiny ľudí, z ktorých si jedna môže prisvojovať prácu druhej, lebo zaujíma rozdielne miesto v určitej sústave spoločenského hospodárstva.“
Lenin
Predstavy o triedach rozličného spoločenského postavenia v predmarxovskom období boli veľmi neurčité, lebo princípy triedneho rozdelenia nemali pevný základ. Buď sa opierali o duchovný prvok alebo o hmotný blahobyt. Kým prvej skupine možno oponovať tézou, že spoločenské bytie je závislé od ich spoločenského vedomia, druhej skupine možno oponovať tým, že hmotný blahobyt je závislý od toho, aké miesto zaujíma daná trieda v spoločenskej výrobe, či je vlastníkom výrobných prostriedkov, a či patrí k strane utláčaných alebo utlačovateľov. Hlavnou rozhodujúcou stránkou spoločenského života je však materiálna výroba, preto základ rozdelenia spoločnosti na triedy treba hľadať v tom, aké miesto majú tie či oné skupiny ľudí v systéme spoločenskej výroby a v akom pomere sú k výrobným prostriedkom. Dnešní kapitalistickí sociológovia uznávajú, že spoločnosť je rôznorodá, že sa skladá z množstva rozličných vrstiev a sociálnych skupín. Na otázku – Ćo je však základom tohto rozvrstvenia? – každý odpovedá inak. Jestvovanie tried je však základom sociálnej nespravodlivosti, ktorá je charakteristickou črtou vykorisťovateľskej spoločnosti. Ideológovia vykorisťovateľských tried oponujú božou vôľou a individuálnymi vlastnosťami ľudí, materialisti naopak – príslušnosťou k tej či onej triede sa vysvetľuje vládnuce, privilegované postavenie jedných a útlak, bieda a bezprávie druhých.
TRIEDA A NÁROD
„Národ je historicky utvorené pevné spoločenstvo ľudí, spojených spoločným jazykom, územím, hospodárskym životom a psychickým založením, prejavujúcim sa v spoločnej kultúre.“
Stalin
Kapitalistická sociológia vysvetľuje národnostné vzťahy tým, že sa vyznačujú väčšou stálosťou, za podstatnejšie ako vzťahy tried. Tento názor je však veľmi mylný. Oba vzťahy, národnostné ako aj triedne, sú výsledkom dlhotrvajúceho historického vývinu a formy spoločenstva ľudí pevne spojené s charakterom spoločenského zriadenia a menia sa spolu s ním.
Základnou formou v prvotnopospolnej spoločnosti bol rod a kmeň. Hlavným znakom odlišujúcim rody a kmene bol ich spoločný pôvod, pokrvné príbuzenstvo. Po rozpade prvotnopospolnej spoločnosti sa postupne rozpadli i kmene a rody, čím klesol význam pokrvných vzťahov. V dôsledku splynutia niekoľkých kmeňových zväzkov vznikali národnosti. Ľudia patriaci k jednej národnosti už neboli vzájomne spojení príbuzenskými zväzkami, ich spoločné črty (jazyk, územie, kultúra) mali sociálny, historický pôvod, ale národná jednota bola ešte veľmi nestála. V podmienkach otrokárskeho a feudálneho zriadenia ani nemohla ešte jestvovať jednota ekonomického života, ktorá je nevyhnutnou podmienkou pevnej územnej jednoty a trvalého kultúrneho spoločenstva. Až s nástupom kapitalizmu, ktorý odstránil feudálnu roztrieštenosť a viedol k utvoreniu jednotného národného trhu, vznikli predpoklady na prechod od národnosti k národom.
Národné spoločenstvo tiež nemožno stotožňovať s pojmom rasy, lebo rozdelenie na rasy je rozdelením ľudí podľa dedičných znakov stavby tela. Podľa niektorých znakov (farba pleti, vlasov, tvar lebky) rozlišuje veda tri základné rasy – europoidnú (biela), negroidnú (čierna) a mongoloidnú (žltá). Na rozdiel od národného spoločenstva majú rasové znaky biologickú podstatu a k rovnakej rase patria rôzne národy. Preto pojmy ako „germánska rasa“ a pod. sú absurdné a ide len o tvrdenia rasistov, ktorí vyzdvihujú jeden typ rasy nad druhý, resp. jeden národ nad druhý. Nikto nestojí vyššie, a nikto nestojí nižšie – všetky národy na svete sú schopné vytvárať kultúrne hodnoty, dané od zvláštností ich historického vývinu.
Národné spoločenstvo neodstraňuje triedne rozdiely vnútri národa, naopak – tieto rozdiely prenikajú celým jeho životom a rozbíjajú ho na nepriateľské časti. Národné spoločenstvo preto nevylučuje triedny antagonizmus a len vtedy, keď naň prihliadneme, môžeme správne pochopiť samotné národné hnutie.
Rámec jednotlivých národov prekračuje triedna solidarita – kapitalistov rôznych jazykov zbližuje to, že patria k jednej triede a to ich zomkýna proti socializmu, robotníckemu hnutiu a národnooslobodzovaciemu boju koloniálnych národov. Robotníci tiež patria k rôznym národnostiam a rasám, ale zostávajú predovšetkým (proletariátom) námedzními robotníkmi a týmto ich spája jednota ich internacionálnych záujmov, cieľov a ideológie, pred čím musia ustúpiť ostatné rozdiely. Uvedomelé robotníctvo chápe, že národnostné spory a odcudzenie škodí internacionálnym záujmom robotníckej triedy, a preto ich boj je zameraný proti všetkým formám národnostnej a rasovej diskriminácie.
TRIEDA A SPOLOČNOSŤ
„Slobodný a otrok, patricius a plebejec, statkár a nevoľník, majster a tovariš, skrátka utlačovateľ a utlačovaný stíli proti sebe vo večnom antagonizme, viedli medzi sebou nepretržitý boj, to skrytý, to otvorený boj, ktorý sa zakaždým skončil revolučným pretvorením celej spoločnosti alebo spoločným zánikom bojujúcich tried.“
Marx
Sociálna nerovnosť je pre ideológov majetných tried večnou, neoddeliteľnou črtou každej ľudskej spoločnosti. Tento názor nie je správny – prvotnopospolná spoločnosť ako i socialistická spoločnosť tento absurdný mýtus vyvrátili. Vznik tried je bezprostredne spojený s vykorisťovaním človeka človekom, čiže spojený so súkromným vlastníctvom výrobných prostriedkov, ktoré umožňuje privlastňovať si prácu jedných druhými.
Triedy podľa postavenia spoločnosti delíme na základné a nezákladné. Základnou triedou spoločnosti je trieda, bez ktorej nie je možný spôsob výroby a vládnuca trieda, ktorá vznikla v dôsledku tohto spôsobu výroby. Historickou chronológiou ich možno zoradiť nasledovne: otroci – otrokári, nevoľníci – feudáli, robotníci – kapitalisti. Vzťahy medzi oboma triedami sú vždy antagonistické, založené na protikladných záujmoch a nezlučiteľnosť ekonomických záujmov oboch tried vyvoláva medzi nimi nezmieriteľný boj.
Okrem týchto základných tried vo vykorisťovateľskej spoločnosti sú ešte triedy nezákladné, ktoré popri celom množstve spoločenských vrstiev (napr.inteligencie) svojimi špecifickými záujmami značne komplikujú obraz vzájomných triednych vzťahov.
TRIEDY KAPITALISTICKEJ SPOLOČNOSTI
„S vývinom kapitalizmu vzrastá bohatstvo veľkokapitalistov, ale zárovaň vzrastá aj utlačovanie a poburovanie robotníckej triedy, ktorú školí, združuje a organizuje mechanizmus samého kapitalistického výrobného procesu.“
Marx
Základnými triedami kapitalistickej spoločnosti sú kapitalisti a námedzní robotníci. Kapitalisti sú triedou vlastníkov výrobných prostriedkov, ktorí žijú z vykorisťovania námedznej práce robotníkov. Je to vládnuca trieda kapitalistickej spoločnosti.
Kapitalisti svojho času zohrali pokrokovú úlohu vo vývine spoločnosti, keď sa postavili ako buržoázia na čelo boja proti prežitým feudálnym vzťahom. Avšak honba za ziskom, poháňaná konkurenciou, sa z pokrokovej triedy premenila na reakčnú, ktorej nadvláda sa stala brzdou vo vývine spoločnosti.
Keďže kapitál preniká do všetkých oblastí národného hospodárstva a pretvára ich, neodstraňuje staré ekonomické formácie. Preto v mnohých kapitalistických krajinách sa zachováva veľké pozemkové vlastníctvo statkárov a sami sa stávajú kapitalistami. Veľkostatkári sa vo vlastnom záujme prikláňajú k najreakčnejšej časti kapitalizmu a svojho času tvorili jednu z bášt fašizmu ( napr. pruskí statkári – junkeri v Nemecku).
Z feudálnej spoločnosti do kapitalistickej prešlo i roľníctvo. Okrem bohatých sedliakov (kulakov) bolo a je dnes vykorisťovanou triedou. Ich vykorisťovanie nadobúda rôzne formy – nájomné, ktoré platia majiteľovi pôdy, finančné úvery od kapitalistov a pod.
S rozvojom priemyslu, techniky a kultúry je v kapitalistickej spoločnosti aj veľká vrstva inteligencie, ktorá tvorí zvláštvu sociálnu vrstvu – žije z predávania svojej duševnej práce. Hmotné postavenie a spôsob života ju delí na jej horné vrstvy (vyšší úradníci, advokáti) a dolné vrstvy, ktoré majú blízko k pracujúcim masám. Najpokrokovejšia časť inteligencie sa zúčastňuje na revolučnom boji robotníckej triedy.
V kapitalistickej spoločnosti je ešte jedna vrstva, tzv. lumpenproletariáti – deklasované živly, dno kapitalistickej spoločnosti – banditi, zlodeji, podvodníci, prostitútky, komedianti, a pod. Marx a Engels svojho času označili túto vrstvu na najzradnejšiu pre spoločnosť, lebo v rámci svojho postavenia sa dokážu zapredať tým najreakčnejším silám. Hitlerovské Nemecko bolo jasným dôkazom toho, že obaja mali pravdu – boli to práve zločinci, ktorí išli húfne do fašistických organizácií, alebo komedianti, ktorí predávali svoj národ za pozlátko strieborného plátna a svojim narcizmom prisluhovali nacizmu. Paralely s koncom 20. storočia tiež netreba zvlášť vykreslovať, rok 1989 je toho živým príkladom, a tento trend pokračuje aj v 21. storočí.
Rozdiely vo vnútri tried kapitalistickej spoločnosti majú tiež svoje špecifiká, zvlášť podstatné sú medzi monopolistickými a nemonopolistickými kapitalistami ( kolaborujúcimi k kolonizátormi), ktoré hrajú veľkú úlohu v politickom živote súčasnej kapitalistickej spoločnosti.
ŠTÁT AKO NÁSTROJ TRIEDNEJ NADVLÁDY
„Štát vzniká tam, vtedy a potiaľ, kde, kedy a pokiaľ triedne protirečenia objektívne nemôžu byť zmierené.“
Lenin
Jestvovanie štátu je spojené s jestvovaním tried a vznikol ako nástroj na udržanie nadvlády jednej triedy nad druhou. Prvotnopospolná spoločnosť vo svojom rodovom beztriednom zriadení štát nepoznala. Až s príchodom súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov a ním vzniknutej ekonomickej a sociálnej nerovnosti, sa spoločnosť rozpadla na nepriateľské triedy, a donucovací aparát bolo treba zmeniť od základu. Na čele donucovacieho aparátu stáli ľudia prisluhujúci vykorisťovateľskej menšine a ekonomicky vládnuca trieda pomocou tohto donucovacieho nástroja upevnila pre seba výhodné spoločenské zriadenie. Vo vykorisťovateľskej spoločnosti je štát vo svojej podstate vždy diktatúrou vykorisťovateľskej triedy alebo tried. Štát vystupuje voči celej spoločnosti ako vedúci a riadiaci orgán vládnucej triedy. Politická moc ekonomicky vládnucej triedy je podstatou štátu, podstatou jej vzťahov k spoločnosti.
Typ štátu určujeme od toho, ktorej triede slúži – jeho ekonomickej základni. Dejiny poznajú štyri formácie typov štátu – tri vykorisťovateľské: otrokársky, feudálny, kapitalistický. Štvrtou formáciou je socialistický štát, ktorý vykorisťovanie človeka človekom nepozná, lebo v ňom vládne robotnícka trieda a všetci pracujúci, ktorí tvoria jej spoločnosť.
Ak sa typom štátu vyjadruje jeho triedna podstata, tak formou štátu sa vyjadruje to, ako sú organizované vládne a spravujúce orgány, a aký je jeho politický režim (monarchia, konštitučná monarchia, republika). Forma štátu je neoddeliteľná od politického režimu, ktorý určuje vládnuca trieda. Tento režim je rozdielny, a môže byť rozdielny aj v štátoch rovnakého typu (napr. kapitalistický štát môže vystupovať vo forme demokracie, aj vo forme fašistického režimu). Vznik týchto foriem štátu, ich vývin a úpadok a prechod k iným formám nie je nikdy náhodilý. Rôznorodosť foriem štátov rovnakého typu je závislá predovšetkým od zmien v ekonomickom zriadení, od vzájomného pomeru triednych síl a rozličných zoskupení vnútri vládnucich tried.
Kapitalistický štát môže mať rozličné formy: demokratická republika, konštitučná monarchia, otvorená diktatúra fašistického typu – nech je v akejkoľvek forme, zostáva nástrojom kapitalistov, čiže nástrojom utlačovania pracujúcich más. V porovnaní s predchádzajúcimi štátmi, lebo zlikvidoval ľuďmi nenávidený monarchistický absolutistický režim znamenal svojho času pokrok. Zriadil volebný vládny systém, súdnu porotu a iné demokratické ustanovizne a hlavne pod nátlakom revolučných más aj mnohé demokratické zásady. Avšak čo sa nezmenilo – to je ekonomické zriadenie vykorisťovania človeka človekom. Zmenila sa iba forma, kapitalistická demokracia neodstránila protiľudovú podstatu politickej moci vykorisťovateľov. Demokratické opatrenia majú preto iba formálny charakter, nezabezpečujú pracujúcim, aby mohli reálne využívať vyhlásené práva. Kapitalistické ekonomické zriadenie je nezlučiteľné so skutočnou rovnosťou a slobodou. Aj najdemokratickejší kapitalistický režim chráni kapitalistické poriadky a súkromné vlastníctvo a potláča pracujúcich, ktorí proti týmto poriadkom oprávnene bojujú.
Snahy kapitalistov zriecť sa svojich výhod, ktoré im štát zákonne zabezpečuje, naráža a bude narážať na stále organizovanejší a mohutnejší odpor demokratických a socialistických síl na čele s robotníckou triedou a jej marxistickými stranami. Kapitalistický vládny systém si je plne vedomý sily marxistického učenia, disciplíny, organizovanosti a preto sa marxizmus dehonestuje a v súčasnosti sa stupňujú snahy zákonom ho zakázať.
TRIEDNY BOJ
„Triedne uvedomenie znamená, že robotníci pochopia, že jediným prostriedkom na zlepšenie ich postavenia a na dosiahnutie ich oslobodenia je boj proti triede kapitalistov a továrnikov. Uvedomenie robotníkov ďalej znamená, že pochopia, že záujmy všetkých robotníkov danej krajiny sú rovnaké, solidárne, že oni všetci tvoria jednu triedu, oddelenú od všetkých ostatných tried spoločnosti. Triedne uvedomenie robotníkov napokon znamená, že robotníci pochopia, že na dosiahnutie svojich cieľov musia sa nevyhnutne domáhať vlpyvu na štátne záležitosti.“
Lenin
Hybnou silou vývinu vykorisťovateľskej spoločnosti je triedny boj. Reakční ideológovia majú strach, ak by povstal pracujúci ľud, a preto všetkými metódami poukazujú na triedny boj ako na prekážku pokroku a nebezpečný odklon od normálneho chodu spoločenského vývinu. Avšak opak je pravdou – je evolučným vývinom každej formácie.
Kapitalizmus si neprávom pripisuje zásluhy na technickom pokroku svojej doby – keby nebolo robotníkov, o ktorých sa svojim vykorisťovaním opiera, žiadny pokrok by sa nikdy neuskutočnil. Rovnako je to s politickým životom kapitalistických krajín – v epoche svojej imperiálnej politiky všemožne obmedzuje a likviduje demokratické slobody, obmedzuje moc zastupiteľských úradov, najmä parlamentov.
Úloha triedneho boja ako hybnej sily sa zvlášť názorne prejavuje v období prechodu od jednej spoločensko-ekonomickej formácie do druhej, čiže v období sociálnych revolúcií. Konflikt medzi výrobnými silami a výrobnými vzťahmi, ktorý tvorí ekonomický základ sociálnej revolúcie, dozrieva pomaly a postupne v priebehu evolúcie starého spôsobu výroby. Aby sa tento konflikt vyriešil je potrebná radikálna zmena vládnucich výrobných vzťahov, ktoré sa nedajú uskutočniť iba postupnou premenou. Vládnuce triedy môžu len dovtedy paraziticky jestvovať, pokiaľ si zachovajú svoje vládnuce a privilegované postavenie, kým nezostane nedotknutá vládnuca forma vlastníctva danej spoločnosti. Ani jedna vykorisťovateľská trieda sa nikdy nevzdala a dobrovoľne sa nevzdá svojho vlastníctva – zdroja svojho privilegovaného postavenia, lebo ide o organizovanú silu, ktorá bola veľmi dlho pri moci. Vládnuca trieda má v rukách štát, mocný donucovací aparát, jej záujmy bráni politická a ideologická nadstavba a duchovná zložka ovládajúca poslušnosť más. A preto nie evolúcia, ale revolúciaje jedinou cestou, ktorá zmetie všetky prekážky.
FORMY TRIEDNEHO BOJA
„Uvedomenie robotníckej triedy nemôže byť pravým politickým uvedomením, ak sa robotníci nenaučia reagovať na všemožné prípady svojvôle a útlaku, násilia a zneužitia bez ohľadu na to, ktorých tried sa týkajú.“
Lenin
Poznáme tri formy triedneho boja – hospodársku, politickú a ideologickú.
Hospodársky boj – boj za zlepšenie životných a pracovných podmienok robotníkov (zvyšovanie miezd, skracovanie prac. času, a pod). Metóda hospodárskeho boja prebieha nasledovne:robotníci predložia svoje požiadavky, a ak nie sú splnené, organizujú štrajky. Každý robotník, aj ten najzaostalejší, chápe nutnosť brániť svoje hospodárske záujmy.
No hospodársky boj sa vyznačuje určitou obmedzenosťou – ak sa nedotkne základov kapitalistického zriadenia, nemôže zabezpečiť splnenie podstatného záujmu požiadavok robotníkov – oslobodiť ich od vykorisťovania, a ide len o kozmetickú dočasnú úpravu. Okrem toho, ak sa úspechy hospodárskeho boja nepodložia politickými výdobytkami, čoskoro stroskotajú na svojej labilnosti. Kapitalisti totiž urobia všetko preto, aby svoje dočasné ústupky čoskoro odvolali a prešli do útoku.
Marxizmus-leninizmus je toho názoru, že tam, kde sa boj robotníkov obmedzuje iba na boj za bezprostredné hospodárske záujmy, nemôže robotnícke hnutie dosiahnuť významné víťazstvá. Skutočný boj totiž začína vtedy, keď prekračuje úzky rámec obrany bezprostredných záujmov robotníkov a prerastá do politického boja. Preto je nutné, aby pokrokoví predstavitelia robotníckej triedy celej krajiny začali viesť boj proti celej triede kapitalistov a proti vláde, podporujúcej túto triedu. (Lenin, Spisy 4)
Ideologický boj – zahŕňa vypracovanie svetonázoru, vedeckej teórie, ktorá je svetlom robotníckej triedy na ceste k oslobodeniu. Najlepšou školou triedneho uvedomenia robotníkov je každodenný boj za svoje záujmy v súbehu vysokého stupňa triedneho uvedomenia. Aby tento svetonázor nestagnoval, musí sa nepretržite konkretizovať, rozvíjať a obohacovať o nové poznatky a nové skúsenosti triedneho boja. Ideologická práca je preto veľmi dôležitá – musí preniknúť do más robotníkov. Z toho vyplýva nutnosť vniesť vedecký svetonázor do robotníckeho hnutia zvonku – túto funkciu plní marxisticko-leninská strana, slovami Lenina: Samotná strana znamená spojenie socialistických ideí s masovým robotníckym hnutím.
Dôležitou úlohou ideologického boja je obrana tohto svetonázoru pred škodlivými faktormi zvonka – prekrúcanie, demagógia, hanenie. Tým, že sa marxizmus-leninizmus stal mohutnou ideovou zbraňou, nepriatelia socializmu začali proti nemu bojovať zo všetkých strán a síl, a čo je najhoršie – aj v samotnom tyle, kde ako rozvracači ideológie prekrúcajú a štiepia jednotu robotníckeho hnutia. V tom je aj samotný zmysel teoretickej činnosti – záškodníctva – oportunistov, reformistov a revizionistov. Boj proti nim je úlohou ako každého uvedomelého robotníka, ako aj samotných ľavicových strán.
Politický boj – je najvyššou formou triedneho boja robotníkov, a je akútny v procese ich obrany svojich ekonomických požiadaviek. Na strane kapitalistov stojí kapitalistický štát, ktorý im poháha sabotovať a potláčať štrajky, a robí prekážky pri činnosti odborových zväzov a ostatných robotníckych organizácií. Preto robotnícka trieda je nútená bojovať nielen proti vlastnému kapitalistovi, ale aj proti samotnému kapitalistickému štátu, ktorý záujmy celej kapitalistickej triedy bráni.
Rozvinutý politický boj je však možný iba vtedy, keď do robotníckej triedy, alebo aspoň do jej pokrokovej časti, prenikne triedne uvedomenie a ona sama správne pochopí svoje triedne záujmy.
Marxizmus pokladá triedny boj za plne rozvinutý (celonárodný) len vtedy, keď nielen preniká do politiky, ale aj v politike sa sústreďuje na to najpodstatnejšie – na organizáciu štátnej moci. Tým sa marxista líši od obyčajného liberála, ktorý síce je ochotný uznať triedny boj aj v politickej oblasti, ale s podmienkou, že sa z neho vylúči boj robotníkov za zvrhnutie kapitalizmu a dobytie štátnej moci. Preto marxisticko-leninská teória zdôrazňuje prvenstvo politiky pred ekonomikou, vyzdvihuje politickú formu robotníckej triedy ako vyššiu formu, a považuje akýkoľvek triedny boj za boj politický.
Robotnícka trieda vedie politický boj rôzne, podľa situácie – počnúc demonštráciami, politickými štrajkmi, volebným a parlamentným bojom, končiac ozbrojením povstaním. Najvyšším stupňom triedneho boja je revolúcia. Nepriatelia komunizmu predstavujú revolúciu ako prevrat, ktorú riadi menšia skupina komunistických sprisahancov. Je to manipulatívna lož, marxizmus-leninizmus neuznáva taktiku palácových prevratov, pučov, prevzatia moci ozbrojenou menšinou.
SOCIÁLNA REVOLÚCIA
„Robotnícka trieda v revolúcii nemôže nič stratiť. Len až svoje okovy, ale získať môže celý svet.„ (Marx)
Aby sa mohla uskutočniť sociálna revolúcia, je nevyhnutný rozhodný boj utláčaných más. Základnou otázkou revolúcie je otázka politickej moci, jej prechodu do rúk triedy, ktorá stelesňuje nové výrobné vzťahy. Nová politická moc je sila, ktorá vnáša dozreté zmeny do ekonomických a sociálnych vzťahov spoločnosti.
No nie každý politický prevrat je revolúciou. Prevrat, ktorý smeruje k obnoveniu dožívajúcich poriadkov a spoločenských vzťahov, je kontrarevolúciou, neprináša pokrok, ale stagnáciu, pohyb spoločnosti smerom späť. Dejiny poznajú svoje sociálne revolúcie, ktoré sa líšia svojim charakterom (podstatou sociálnych protirečení, ktoré rieši a nastolenie, ku ktorému smeruje) aj hybnými silami (triedy, ktoré ju uskutočňujú).
Vládnuce triedy podliehajú panike vždy, keď sa schyľuje k revolúcii a snažia sa ju zobrazovať v tých najtemnejších farbách. Viac ako hociktorá sociálna revolúcia viac obetí a útrap priniesli ich predchádzajúce vykorisťovateľské formácie. Sociálna revolúcia pomáha zmenšovať tieto obete a útrapy antagonistickej spoločnosti. Keďže je prirodzené, že vládnuca trieda používa, tak ako vždy použila donucovací aparát k potlačeniu revolúcie, žiadna revolúcia sa nedokáže zaobísť bez obetí. V každej sociálnej revolúcii je preto potrebné a hlavné, aby sa utvorili podmienky na rýchly pohyb spoločnosti na ceste k pokroku.
Revolúciou na mieste odstránených starých spoločenských poriadkov sa vytvoria nové, pokrokové spoločenské poriadky a vzťahy. Zriecť sa však všetkých výdobytkov starej spoločnosti netreba a ani nemožno, ale naopak -treba na nich budovať a rozvíjať a odstrániť treba iba to, čo je zastaralé, čo je brzdou spoločenského pokroku. To sa plne vzťahuje na výrobné sily a vo veľkej miere na duchovnú kultúru: vedu, literatúru, umenie, v ktorej niet dekadencia starého spoločenského poriadku.
Revolúcie – to sú obdobia už vyhranených a vyostrených triednych bojov. V týchto obdobiach sa obzvlášť silne prejavuje uvedomenie, vôľa a zápal ľudových más. Triedny boj je preto v evolučných aj v revolučných obdobiach vývinu triednej antagonistickej spoločnosti hybnou silou historického procesu. Nenadarmo tí, ktorí zastierajú triedne protirečenia,navrhujú zastaviť boj pracujúcich tried a snažia sa ho otupiť a oslabiť. Tí, čo hlásajú mier medzi triedami, vedome klamú, lebo triedny mier v antagonistickej spoločnosti možný nie je už iba z princípu vykorisťovania človeka človekom. Nech sú ich slová akokoľvek kvetnaté, sú nepriateľmi nielen pokroku a ľudstva, ale aj obrancami stagnácie a reakcie.
SOCIALISTICKÁ REVOLÚCIA
„Triedny boj nevyhnutne vedie k diktatúre proletariátu.“
Marx
Historické poslanie socialistickej revolúcie je v likvidácii kapitalistického súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov a kapitalistických výrobných vzťahov medzi ľuďmi, v premene výrobných vzťahov na spoločenské socialistické vlastníctvo a v premene výrobných vzťahov medzi ľuďmi na socialistické výrobné vzťahy. No uskutočniť túto premenu nie je možné, kým moc je v rukách kapitalistov, lebo kapitalistický štát je hlavnou prekážkou na ceste k pretvoreniu kapitalistických poriadkov – oddane slúži vykorisťovateľom, stráži ich vlastníctvo. Aby sa vládnucim triedam mohlo vziať ich vlastníctvo a odovzdať ho celej spoločnosti, treba kapitalistom odňať štátnu moc a dať ju pracujúcemi ľudu. Kapitalistický štát treba nahradiť štátom pracujúcich.
Socialistické vzťahy nemôžu vzniknúť v rámci kapitalizmu. Až keď politickú moc dobyje robotnícka trieda, keď štát pracujúcich znárodní kapitalistické vlastníctvo výrobných prostriedkov, továrne, závody, banky, dopravu, atď., a zmení ho na spoločenské, socialistické vlastníctvo – až vtedy sa môžu pozitívne vyvíjať socialistické vzťahy.Nie skôr.
Znárodnenie kapitalistického vlastníctva je iba prvým krokom revolučných premien pod záštitou robotníckej triedy. Aby bol možný prechod k socializmu, treba rozšíriť socialistické ekonomické vzťahy na celé hospodárstvo, organizovať hospodársky život ľudu novým spôsobom, vybudovať efektívne plánované hospodárstvo, pretvoriť podľa socialistických zásad sociálne a politické vzťahy, vyriešiť zložité úlohy v kultúrnej a východnej oblasti. Socialistický štát je tvorivý štát, založený na kolektívnej tvorivej práci.
Oportunisti a nepriatelia socializmu sa snažia svojou demagógiou rozbiť myšlienku tvorivého socialistického štátu, a to hlavne výkladom, že socialistický štát sa môže vybudovať aj vtedy, keď politická moc zostane v rukách kapitalistov – je to klamanie ľudí a zasievanie škodlivých ilúzií medzi nich.
A čo robiť so starým štátnym aparátom, s políciou, súdnictvom, administratívou a pod. po dobytí moci robotníckou triedou? História predchádzajúcich revolúcií vraví, že ak si nová trieda ponechá staré štruktúry, zaostane kráčať starou cestou. Preto je nevyhnutná zmena. Robotnícka trieda nemôže kráčať starou cestou, ktorá slúžila vykorisťovateľským triedam, nemôže prejsť do služieb tých, ktorí ju vykorisťovali. Štátny aparát nie je obyčajný stroj, ktorému je jedno, kto ho riadi. Úlohou robotníckej revolúcie je rozbiť a nahradiť staré štátne štruktúry vlastným socialistickým štátom.
Obyvateľstvo prichádza neustále do styku s vládnymi orgánmi. Keď pracujúci ľudia vidia, že v štátnom aparáte pracujú ľudia pochádzajúci z ľudu a pracujú pre ľud, toto všetko je oveľa viac ako akákoľvek politická agitácia.
Akou cestou sa odstráni starý štátny aparát závisí od mnohých okolností, no nastoliť nový poriadok je prvoradou úlohou socialistickej revolúcie. Keďže sa záujmy robotníckej triedy kryjú so záujmami všetkých pracujúcich, hegemónia revolúcie je veľkým pozitívom. Masy spojencov aj keď nie hneď, ale postupne podporia nový socialistický štát. Rozhodnosť a pohotovosť más pod silným patronátom ľavicových strán je jednou z hlavných podmienok víťazstva socialistickej revolúcie.
Už som sa tým zaoberal, toto je revízia marxizmu, podobne ako ju podal nedávno prof. Novosád na besede o marxizme.
Neviem, prečo sa podsúva, že marxizmus a komunizmus je založený na triednom boji. Jednak to nezodpovedá skutočnosti a jednak to odrádza najmä mládež, ktorá vyrastá už prakticky do beztriedneho občianskeho podhubia. p. Valovičová, sama ste niekoľkokrát zdôraznili rozhodujúcu úlohu materiálnej výroby vo vývoji spoločnosti, tak to treba brať do úvahy v takýchto úvahách.
Marx, alebo marxizmus neobjavil triedy a triedny boj. Marx vo svojom liste J. Weydemeyrovi z 5. 3. 1852 píše: „ Pokiaľ ide o mňa, nepatrí mi ani zásluha, že som objavil existenciu tried v modernej spoločnosti, ani zásluha, že som objavil ich vzájomný boj. Buržoázni dejepisci opísali už dávno predo mnou historický vývin tohto boja tried a buržoázni ekonómi ekonomickú anatómiu tried. Môj prínos je tento:1. Dokázal som, že existencia tried je spätá iba s určitými historickými vývojovými fázami výroby, 2. Že triedny boj nevyhnutne vedie k diktatúre proletariátu, 3. Že sama táto diktatúra je len prechodom k zrušeniu všetkých tried a k beztriednej spoločnosti.“ (Marx, K.- Engels, F.: Vybrané spisy v piatich zväzkoch, 2. Zv. Bratislava 1977, s. 569)
Triedy a triedny boj boli známe už buržoáznym historikom, veľký kus práve v tomto smere urobili francúzski buržoázno-liberálni historici obdobia reštaurácie Adolphe Thiers (15. 4. 1797 – 3. 9. 1877), Francois Mignet (8. 5. 1796 – 24. 3. 1884), Francois Guizot (4. 10. 1787 – 12. 9. 1874), Augustin Thierry (1. 5. 1795 – 22. 5. 1856) svojimi prácami o dejinách Francúzska, osobitne o dejinách Francúzskej buržoáznej revolúcie a triedach, ktoré sa jej zúčastňovali.
Vyslovili hlboké domnienky o triednom delení spoločnosti, o triednom boji ako o hlavnej náplni dejín, aj keď ešte vedecky nechápali ani triedy, ani triedny boj a nerozlišovali pojmy „trieda“ a „stav“. Francúzske dejiny, ako tvrdil Guizot, sú bojom tretieho stavu s dvomi privilegovanými stavmi – duchovenstvom a šľachtou. Revolúcia konca 18. st. je „rozuzlením tohto boja“. Dejinami Francúzska sa vinie ako červená niť „boj tried v odeve strán“. Tohto princípu využívali nielen pokiaľ išlo o Francúzsko, ale aj vo vzťahu k iným krajinám.
Guizotove názory a ich vývoj sa najúplnejšie prejavili v jeho dielach „Dejiny anglickej revolúcie“ (1826) a „Dejiny európskej civilizácie“ (1828). Guizot hovoril o existencii troch základných sociálnych skupín: aristokracie, buržoázie a ľudu. Posledná skupina nebola podľa neho subjektom dejín, ktoré sa vytvárali v boji buržoázie a aristokracie. Thierryho hlavným dielom sú „Dejiny vzniku a úspechu tretieho stavu“ (1853). Staval tretí stav do protikladu k šľachte a duchovenstvu. Skorá Mignetova práca „Dejiny francúzskej revolúcie“ (1824) bola pokusom o orientáciu v dejinách triedneho boja vo Francúzsku.
Z hľadiska francúzskych historikov vedú zmeny materialistickej povahy predovšetkým pozemkových vzťahov k novému vzájomnému vzťahu tried a k zmene politického zriadenia. Nedokázali však vysvetliť, od čoho závisia majetkové vzťahy samotné, a najčastejšie sa odvolávajú na násilie a dobytie. Nechápali, ako napísal K. Marx Weydemeyerovi v marci 1952, že …“existencia tried je spojená len s určitými historickými vývojovými fázami výroby…“. Ak buržoázni historici písali o boji tried v minulosti, potom zároveň s tým zastierali triedny antagonizmus kapitalistickej spoločnosti. Akonáhle bol raz buržoázny štát vytvorený, javil sa liberálom triedny boj proletariátu proti buržoázii ako „osudné nedorozumenie“, ako plod nevhodnej agitácie. Buržoázni historici sa snažili odôvodniť večnosť kapitalistického systému a v súlade s tým aj večnosť tried.
Svoj vklad priniesli aj utopickí socialisti. Saint-Simon, ktorý bol svedkom ostrých zrážok predstaviteľov rozličných vrstiev a tried v období Veľkej francúzskej revolúcie, ako jeden z prvých prišiel na veľký objav: „Pochopiť Francúzsku revolúciu ako triedny boj, a to nielen medzi šľachtou a buržoáziou, ale medzi šľachtou, buržoáziou a nemajetnými – to bolo roku 1802 mimoriadne geniálnym objavom“. (K. M., F. E.: Vybrané spisy v piatich zväzkoch. BA 1977-1978, 4.zv., s. 416).
Marxizmus v dialekticko-materialistickom chápaní dejín len precíznejšie opísal mechanizmus vývoja ľudskej spoločnosti, je to jeho prínos do vedeckého poznania. Ak kapitalizmus vniesol prínos do rozvoja prírodných, technických vied (čomu sa venuje dodnes, ale úplne absentuje v spoločenskovednom smere), tak socializmus a marxizmus vniesli hlboký teoretický vklad do spoločenskovedného poznania, do lepšej teoretickej reflexie vlastného vývoja. Zrejme aj z tohto vyplýva tento nezmysel, akoby triedny boj bol základom marxizmu.
Marxizmus nestavia na triednom boji, je preň len krátkou historickou epizódou
Triedne delenie spoločnosti, sociálna nerovnosť nevyplýva priamo z prirodzených rozdielov medzi ľuďmi, má svoj základ v konkrétnych ekonomických podmienkach. Vzniká s rozvojom spoločenskej deľby práce pred 5200 rokmi, kedy vzniká súkromné vlastníctvo, štát, triedy, právo, písmo. V prvobytnej spoločnosti (trvajúcej 2,5 mil. rokov), kedy človek vyrobil prakticky toľko, koľko spotreboval, nebolo možné privlastniť si bez ohrozenia jeho života produkt jeho práce, preto sa nemohlo rozvinúť ani triedne delenie spoločnosti. Otroctvo mohlo vzniknúť ako určujúci výrobno-spoločenský vzťah až s rozvojom spoločenskej deľby práce a určitou výškou nadproduktu. V prvobytnej spoločnosti sa ekonomicky neoplatilo brať zajatca za otroka, pretože vyprodukoval toľko, ako spotreboval, navyše predstavoval bezpečnostné riziko, mohol ohroziť majiteľa, čo bola nákladová položka. Až s rozvojom spoločenskej deľby práce, kedy vznikol nadprodukt, jednotlivec vyrobil viac, ako spotreboval, vznikla aj možnosť privlastniť si tento nadprodukt úzkou skupinou ľudí. Sústreďovanie spoločenských zdrojov v rukách úzkej skupiny ľudí, vládnucej triedy má základ v obmedzenosti produktívnych možností spôsobu výroby v otrokárstve, feudalizme, kapitalizme a čiastočne ešte aj v socializme. Možno povedať, že bez tejto akumulácie obmedzených zdrojov v rukách úzkej skupiny by sa prakticky nemohol uskutočňovať ani spoločenský pokrok, pretože vedca, filozofa, umelca, pisára, účtovníka, učiteľa, ale aj policajta či vojaka na ochranu musel niekto živiť.
Triedne vzťahy sa zachovali aj v socializme, hlavne v prvom, utváracom štádiu socializmu (do r. 1968). V situácii kto z koho v prvom období to inak ani nešlo. Ale akonáhle sa socializmus stabilizoval, začal vytvárať svoju vlastnú sociálno-hodnotovú štruktúru, v rámci ktorej strácali triedne vzťahy na význame, triedne rozdiely sa stierali.
Marxizmus chápe komunizmus ako beztriednu spoločnosť, nemôže byť teda založený na triednom boji. Aj keď mnoho ľudí chápe komunizmus ako raj, utopickú spoločnosť, znovu je potrebné si analyzovať vývoj ekonomickej základne civilizácie, tam sa črtá odpoveď na túto otázku, nie v oblasti utopických ľudských želaní.
Dnešná civilizácia dospela do stavu, kedy má k dispozícii mohutný technologicko-výrobný potenciál, nie je problémom vyrobiť dostatok prostriedkov na uspokojenie prirodzených potrieb všetkých obyvateľov Zeme. Samozrejme, nemáme na mysli psychopatov, ktorí pre svoj život potrebujú 500 párov topánok, 50 zubných kefiek, 10 domov, 30 áut, ani umelých konzumentov vyrábaných reklamou. Ukazovateľom obrovskej nadvýroby, nadbytočných kapacít je obrovský pretlak ponuky nad dopytom, agresívnosť, všadeprítomnosť reklamy. A to nie je využitý obrovský potenciál vyplývajúci z nástupu poznatkovej spoločnosti. V dobe, kedy sa poznatky stávajú rozhodujúcou výrobnou silou, vedec cez robotiku, biotechnológie, nové technológie dokáže uživiť už nielen seba, ale tisíce ďalších ľudí, čo nekonečne zvyšuje produktívne schopnosti civilizácie.
Uplatneniu tohto mohutného potenciálu bráni jedine starý spoločenský systém, kapitalizmus (starý kapitalistický systém väzieb), viac sociálnej matérie, energie a informácií dokáže viazať, spotrebovať len kvalitatívne vyšší spoločenský systém väzieb. Príklad z prírody: Do vodíkovej väzby je zbytočné snažiť sa napratať 30 protónov, elektrónov a neutrónov, vodíková väzba môže viazať, spotrebovať len 1 protón a 1 elektrón. Teda ekonomický základ pre triedne delenie ľudí v spoločnosti zmizol, pri živote triedne vzťahy už udržiavajú nasilu len staré kapitalistické štruktúry. Chcú mať miliardy na účtoch, aj keď nezostane kameň na kameni na tejto Zemi a civilizácia totálne skolabuje. Aspoň tak to vyzerá podľa posledného vývoja vo svete.
Samozrejme, rozdiely medzi ľuďmi sa v liberálno-demokratickom socializme a komunizme nestratia, naopak, prirodzene sa ešte viac prehĺbia. Pretože nadobudnú prirodzenú podobu, na rozdiel od triedno-hodnotového systému kapitalizmu. Pre kapitalizmus rozdiely medzi ľuďmi majú hodnotovo negatívny dopad , keďže delí ľudí na smotánku a socky, elitu a plebs, úspešných a neúspešných. V zmysle takéhoto hodnotovo-triedneho kritéria sa potom ľudia snažia zrovnať podľa jednotnej šablóny do pozície úspešného človeka – všetci mať auto, značkové oblečenie, drahý dom, drahý mobil, drahý prsteň, ap. A všetci sa hrnú do Nemecka a Švédska, aby sa vyrovnali ich štandardu.
Rozdiely medzi ľuďmi sú však prirodzené, vyplývajú z ich rozdielneho zamerania svojich schopností (niekto je vynikajúci matematik, ale nemá talent na riadenie auta, informatik alebo murár, pekár, zdravotná sestra, opatrovateľ, záhradník, básnik s prázdnymi vreckami), tieto rozdiely už nebudú mať triedny význam, ľudia sa nebudú hanbiť za svoje osobitosti, ktoré ich odsudzujú do pozície akože neúspešných, ale budú rozvíjať svoje prirodzené schopnosti, talent a potreby. Ľudia nemôžu mať rovnaké potreby, nie sú spotrebné stroje, podriadené potrebám kapitálu, ktorý z nich vyrába bezduchých spotrebiteľov svojich tovarov, ale individuálne osobnosti, z ktorých každý má prirodzene iné potreby. Dnes nadišiel čas uplatniť komunistické heslo: Každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho potrieb. Niekto nepotrebuje auto, dobre sa cíti na bicykli, alebo rád chodí pešo, v triednej spoločnosti ho to však stavia do pozície neúspešného človeka, preto sa všetci snažia zrovnať do jedného šíku a vlastniť auto. A doprava kolabuje. A Európa kolabuje pod náporom migrantov, ktorí sa zrazu necítia dobre vo svojom hodnotovom svete, pretože Západ trvá na univerzálnosti západných hodnôt, vnucuje ich násilím celému svetu, hoci ľudia nemajú rovnaké potreby a dobre by sa cítili aj vo svojej krajine. Niekto si viac váži svoj voľný čas, spojený s väčším časovým priestorom na vlastné koníčky, ako milióny na účte. Niekto naopak chce tvrdo pracovať, pretože si chce splniť sen a kúpiť rybársky čln, alebo cestovať po svete.
Ak ľudia budú môcť žiť a pracovať v súlade so svojimi schopnosťami a potrebami, ak práca sa stane vyjadrením schopností a potreby človeka ich prezentovať, ak sa práca stane hrou, stane sa dôležitou životnou hodnotou a potrebou, zvýši to efektívnosť pracovného procesu, produktivitu práce, zvýši to celkové bohatstvo spoločnosti.
Protirečenia sa nestratia
Staré triedne protirečenia sa teda nestratia v zmysle rovnostárstva, všetci ľudia rovnakí, ako to tvrdí pravicová propaganda, ale sa transformujú, prenesú do novej roviny, ako protirečenia novej spoločenskej formy. V zmysle procesu dialektickej negácie negácie: 1. Prvotná beztriedna forma (východisko, Heglova téza) – 2. Triedna forma (1. negácia, Heglova antitéza) – 3. Beztriedna forma (2. negácia, Heglova syntéza).
Rozdiely medzi ľuďmi sa transformáciou nezrušia, ale rozvinú do novej kvality, ako syntéza triednej a prvobytnej beztriednej formy.
Rozdiely medzi ľuďmi sa prevedú z vertikálnej do horizontálnej roviny. To znamená, že rozmanité schopnosti ľudí stratia triedno-hodnotový význam, postavia sa na rovnocennú úroveň. Zodpovedá to pluralitnému, demokratickému chápaniu človeka, podpore jeho tvorivosti, flexibilnosti, voľnosti, slobode.
Pán Antal, reagujem na vaše poznámky.
1/ „Neviem, prečo sa podsúva, že marxizmus a komunizmus je založený na triednom boji. Jednak to nezodpovedá skutočnosti a jednak to odrádza najmä mládež, ktorá vyrastá už prakticky do beztriedneho občianskeho podhubia. p. Valovičová, sama ste niekoľkokrát zdôraznili rozhodujúcu úlohu materiálnej výroby vo vývoji spoločnosti, tak to treba brať do úvahy v takýchto úvahách.“
Odpoveď: Marxizmus je založený na triednom boji a jeho teória slúži ako vedecký základ pre revolučnú politiku.Komunizmus nie je založený na triednom boji, nikde som sa o tom nezmienila, pretože komunizmus ako ďaľšia formácia budúcnosti má byť založená na beztriednej spoločnosti, pričom prvým jeho stupňom bol socializmus.
Mládež nevyrastá v beztriednej spoločnosti. V kapitalistickej spoločnosti je súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, o beztriednom podhubí mládeže tu nemôže byť ani reč.
2/ „Marx, alebo marxizmus neobjavil triedy a triedny boj.“
Odpoveď: Ak píšem o teórii triedneho boja, neznamená to, že triedy a triedny boj objavil Marx. Nikde som sa tak o tom ani nezmienila. Práve naopak, vo všetkých svojich predchádzajúcich článkoch kladiem dôraz na všetky predchádzajúce formáciem ktoré si už prešli svojim triednym bojom.
Marxizmus, historický materializmus, je filozoficko-spoločenská koncepcia vývoja spoločnosti a teóriu triedneho boja využíva len na vysvetlenie krátkeho úseku dejín. Triedna spoločnosť je len krátkou epizódou v jej dejinách, čítajúcich 2,6 mil. rokov. Väčšiu časť zaberá beztriedna prvobytná spoločnosť, za triednymi formáciami znovu nasledujú beztriedne. Marxizmus preto nemôžete zredukovať na teóriu triedneho boja, on je oveľa širšou vedeckou koncepciou, presahujúcou triednu ideológiu. Nerobte z neho sektárstvo. Práve kvôli takýmto skresleniam aj Marx vyhlásil, že sa necíti byť marxistom.
Až pred 5200 rokmi, po vyčerpaní vývoja prvobytnej spoločnosti, vznikom mestských štátov sa začali vyvíjať triedne formácie: Otrokársko-feudálna, kapitalistická a socialistická. Táto triedna megaepocha však skončila v r. 1998.
Neustále vo svojich článkoch prízvukujete, že marxizmus je materialistická teória. Keby ste to neprízvukovala, tak sa na to neodvolávam. Ale materializmus potom treba aj aplikovať na spoločenský vývoj. Materiálny vývoj má svoje materiálne princípy, prejavujúce sa v prírodných a spoločenských zákonoch. Konkrétne v zákone prechodu kvantitatívnych zmien na kvalitatívne a naopak, konkretizovanom v spoločenskom zákone súladu výrobných vzťahov úrovni výrobných síl. Tieto zákony sú prejavom materiálneho vývoja a ich konkrétnym prejavom sú napr. veľké hospodárske krízy. Aká ukončila vývoj feudalizmu v 14. st., alebo klasického kapitalizmu v r. 1929-33. Kríza je prejavom toho, že kvantitatívny potenciál, materiálny obsah nejakého systému bol naplnený a vyžaduje si kvalitatívnu zmenu formy.
V 15. st. možno väčšina sveta bola obsadená kmeňovými spoločenstvami, ale na základe toho nemožno tvrdiť, že hlavnou silou civilizácie je prvobytná forma. Materiálny vývoj (výrobno-technologický vývoj) mal už kapitalistickú podstatu.
Komunisti po r. 1989 materiálnemu vývoju, výrobno-technologickému vývoju venujú minimálnu pozornosť, sústreďujú sa na mravnú kritiku kapitalizmu. Ani u Vás som v článkoch nevidel, žeby ste tomu venovali pozornosť.
Lenže tu prebehli veľké krízy a veľké historické zlomy. V r. 1988-89, globálna hospodárska kríza r. 1997-98 a globálna hospodárska kríza r. 2008. To boli veľké materiálne prelomy vo vývoji civilizácie, žiadajúce si novú spoločenskú formu. Venoval niekto v KSS tomu pozornosť, aké závery vyvodiť z takýchto udalostí?
Formu tu síce máme dnes kapitalistickú, ale kapitalizmus od krízy 1929-33 nie je hybnou silou dejín, to materiálne podhubie už nie je ani kapitalistické, ani socialistické, ale beztriedne.
A tak síce vo svojej činnosti ešte musíme prihliadať na triedny charakter vzťahov ku kapitalistom, ale vo vzťahu k verejnosti a najmä mládeži je to už kontraproduktívne. A ja protestujem, aby bol marxizmus predstavovaný ako založený na triednom boji, pretože to jednak nezodpovedá skutočnosti a vo vzťahu k verejnosti ho stavia do zlého svetla.
Pozrime sa na Vzdor. So zaťatou päsťou prehlasuje, že čo si nevybojujeme (triednym bojom), to nezískame. A získali 0,1 % hlasov. Je zjavné, že verejnosť už na podobné heslá nereaguje – a ja sa pokúšam objasniť historické (to materiálne) pozadie, prečo.
P. Valovičová, ešte raz zopakujem Marxove slová:
Môj prínos je tento: 1. Dokázal som, že existencia tried je spätá iba s určitými historickými vývojovými fázami výroby, 2. Že triedny boj nevyhnutne vedie k diktatúre proletariátu, 3. Že sama táto diktatúra je len prechodom k zrušeniu všetkých tried a k beztriednej spoločnosti.“
Vyplýva Vám z jeho slov, že marxizmus je založený na triednom boji? Jasne hovorí, že existencia tried je spätá iba s určitými vývojovými fázami výroby. Opakujete pritom dookola, že marxizmus je vedecká teória vývoja spoločnosti. Nie vývoja triednych spoločností. Nie je Vám jasný tento rozdiel?
Ja som marxizmus nezredukovala iba na triedny boj, to vôbec nie. To, že tento článok je o teórii triedneho boja neznamená, že marxizmus je týmto v mojom ponímaní zredukovaný len na túto časť. Preto o žiadnom skresľovaní nemôže byť znova ani reč. Ďalej Marx onú povestnú vetu vyslovil v čase svojej mladosti, že on sám sa necíti marxistom. Veľmi obľúbená citácia .. inak :) Ešte raz .. nepochopili ste, že tento článok pán Antal nezahŕňa celý marxizmus? Už som vám predsa napísala vyššie, že je iba jedným z článkov a tento je KONKRÉTNE o teórii triedneho boja. Všetko, čo píšete o fotmáciách a pod je v článkoch predchádzajúcich .. zatiaľ .
Tuná sú moje články ZATIAĽ k tejto problematike ohľadom marxizmu:
1/ QUO VADIS
2/ NAJSILNEJŠIA ZBRAŇ PROTI KAPITALIZMU (materialistická dialektika)
3/ CESTA K ĽUDSKEJ SLOBODE
4/ VEDECKÝM SVETONÁZOROM V BOJI PROTI KAPITALIZMU
5/ EVOLUČNÝ VÝVIN VYKORISŤOVATEĽSKEJ FORMÁCIE (teória triedneho boja)
To sú zatiaľ tuná publikované články, ale to je IBA ZAČIATOK. Aby sme predišli k nedorozumeniam… dúfam, že som to vysvetlila teraz zrozumiteľne. :)
Inak, prof. Novosád v nedávnej diskusii o Marxovi išiel do druhej krajnosti, ktorá vyplývala z podobnej neznalosti podstaty marxizmu. Vraj Marx ku koncu života opúšťal koncepciu revolučného vývoja spoločnosti a dospieval k evolučnej ceste.
Je to presne to isté nerešpektovanie materiálneho vývoja spoločnosti. V materiálnom vývoji sa nezbavíte určitých kvalitatívnych skokov, prerušujúcich evolučný vývoj. A nemá to nič spoločné s nejakou násilnou revolúciou, asi na to myslel prof. Novosád. Revolúciou je myslený kvalitatívny skok, prerušenie evolučného, hladkého vývoja, nie násilie. A ten nájdeme všadiaľ.
Nechce sa mi vyťahovať chemické tabuľky, ale na orbitálnych dráhach chemických prvkov, budovaných postupne elektrónmi, nájdeme tiež takéto prerušenie postupnosti, skok. Vo vedeckých teóriách podobne nájdeme takéto kvalitatívne skoky. Premena vody na paru alebo ľad je takisto takýmto prerušením evolučného vývoja, kvalitatívnym skokom.
A problém kvalitatívneho skoku ako prerušenia evolučného vývoja rozvíjali už predmarxistické filozofické koncepcie, vedecky ju zrejme najlepšie rozpracoval Hegel.
Marxizmus len tieto nazhromaždené teoretické poznatky aplikoval na materiálny vývoj spoločnosti, konkrétne napr. v zákone súladu VV úrovni VS. A z toho nutnosť striedania spoločensko-ekonomických formácií. A pri každom striedaní SEF nájdeme veľké historické zlomy, veľké spoločensko-hospodárske krízy, ako bola aj kríza r. 1929-33.
A komunisti už dávno mali vyvodiť závery z veľkých kríz r. 1988-89 (mala charakter skôr politickej krízy), r. 1997-98 a 2008. Sú to jasné materiálne signály potreby veľkých kvalitatívnych skokov, premien.
Pán Antal, moja znalosť marxizmu je dostatočná. O týchto skokoch som sa už zmienila v predchádzajúcich marxistických článkoch. Naozaj ma prekvapuje, že stále tvrdohlavo trváte na tom, že môj 5. článok o marxizme zahŕňa celý výklad marxizmu.
Nie je to nič osobné, len som polemikou chcel dosiahnuť, aby sa to tak nechápalo.
A už dám pokoj:-), musím cestovať za lumpenproletariátom.