Nezabúdajme – v týchto júlových dňoch roku 1914 vypukla Prvá svetová vojna. Dnes (tiež v sobotu ) 25. júla 1914 územia svätoštefanskej koruny obletela informácia mimoriadnych príloh periodík o neuspokojivej odpovedi Srbska na nótu habsburskej monarchie a následnom pretrhnutí diplomatických stykov oboch krajín. Svet sa ponoril do súmraku.
MARTIN RÁZUS
PIESEŇ PRE VŠETKÝCH
(júl 1914)
Naslúchame – ale duch náš
zvukom novým neprebraný:
zanôť pevče, zanôť pieseň
o Kriváni – o Kriváni!
Zanôtil by, zaspieval by
o Kriváni – o Kriváni,
keby nebol búrkou, bleskom
došmáraný, doráňaný!
Naslúchame – ale srdce
nezabúši, nezahorí:
ospievaj nám, pevče mladý,
naše lesy, naše hory!
Ospieval by naše lesy,
zvelebil by naše hory,
keby sa len nešatili
do pokory – do pokory!
Naslúchame – ale darmo,
nepomáha dobrá vôľa:
ospievaj nám naše rieky,
šíre luhy, diaľne polia!
Ospieval by naše rieky,
šíre luhy, diaľne polia,
ale o tom verne spievať
nedovolia – nedovolia!
Nuž tak spievaj – o čom ľúbo,
jak tvoj nástroj naladený:
ale spievaj pre nás všetkých
v roztúžení – v zanietení!
Ťažko spievať – všetkým spievať
v roztúžení – v zanietení:
no, tak spievať – rád by spievať
o vzkriesení – o vzkriesení!
PETER BELLA (HORAL)
RUKA MATERINA
Mladý vojak ranený ležal v cudzom svete,
na smrť už pripravený, v poľnom lazarete.,
ležal tam, jak bez seba, v preťažkej nemoci.,
zdalo sa – krem u Boha – preňho niet pomoci …
Mať jeho, keď zvedela. že je on tak chorý,
k nemu dostať sa chcela za ďaleké hory.,
putovala ku nemu dva dni a dve noci,
chtiac ho aspoň potešiť v tej ťažkej nemoci …
V lazarete prijali takými ju slovy:
»Pripustiť vás nemôžeme dneska ku synovi.,
bo synak váš úbohý leží ťažko chorý,
a keď vás tu uvidí : úžas ho umorí!« …
Matička však prosila dotiaľ úpenlive,
pokým lekár neriekol ku nej prívetive:
»Dovolím, – jak ku nemu potichu vojdete.,
jak sľúbite, že slova k nemu nerečiete« …
Prisľúbila, – i tak vošla k synovi nesmelo,
lež jej srdce materinské rozpuknúť sa chcelo.,
bo tam ležal, neborák, v preťažkej nemoci:
tvár mal bledo-rumennú a zavreté oči.
Nepohnute ležal tak – od samého rána! –
netušiac, že vošla mať, k nemu, milovaná.,
ona, stanúc k posteli, slovka nepreriekla,
len jej slza za slzou dolu tvárou tiekla.
V nemom žiali hľadela na synove muky.,
jak pod krížom Mať Božia, zalomila ruky.,
a jej srdce úbohé od žiaľu sa chvelo …
Zabudnúc sa, vložila ruku mu na čelo …
Oči majúc zavreté syn tíško zastonal:
»Oj mať moja radostná!« slabým hláskom zvolal.
»Hoc ťa zrakom nevidím, cítim ruku tvoju.,
tak si mi ty hladkala, jednúc, hlávku moju!«
Mutné oči otvoriac, slasť ho zaujala:
»Oj mať moja premilá, kde si sa tu vzala? …
Keď si ruku na moje priložila čelo,
hneď mi bolesť prestala, hneď mi odľahčelo …
Zostaň pri mne, mamička, zostaň hoc na chvíľu.,
prikladaj mi na čelo ruku svoju milú,
a hladkaj ma po tvári, jak s‘ ma hladievala,
keď som ešte malý bol, keď s‘ ma rada mala.
Pod tvojimi očami, ach, tak mi je milo!
Pod tvojimi rukami, tak! – mi zlahodilo!
Nikdy ti to, mať moja, nikdy nezabudnem:
umrel bych bol bez teba, – teraz žiť už budem!«
— Matička ho liečila od tejto hodiny:
ozdravel syn do cela, – jej poklad jediný! –
ozdravel on úplne, z lásky Hospodina:
bo zázračným liekom je – ruka materina …
Piesne a básne sú kvetom národnej duše. Každá chvíľa života, každá doba plodí svoje verše, ktorých dušou je tá myseľ, ten cit, tá vôľa, ktorá práve zúrodnila dušu.
Doba vojny plodí svoje trúchle piesne, básne, príbehy, ktoré sú v dobe vojny splodené,. Oni sú nielen zrkadlom duše nášho národa, lež zostali aj pamiatkou tejto veľkej doby, pomníkom nad pomníky z kameňa, zo železa, zo zlata, lebo sú pamiatkou zo vzácnejšej látky. Sú svedkami vernosti nášho národa k vlasti, k svojeti,. Sú najvzácnejším kvetom, ktorý sa pozbieral do venca na večnú pamiatku, na večnú česť nášho národa.
Pod Karpatami stojí mohyla
Pod ňou je ukrytá švárna družina.
Tam ležia junáci hrdinovia,
Naši bratia známi tiež i synovia.
Tam je krv vyliata našich premilých
Údy dolámané tiež mnohých milých.
Ležia tam Maďari, ležia Slováci,
Ležia Češi, Nemci, tiež i Poliaci.
Ležia tam nevinní, ležia zabití,
Ležia tam jak bratia spolu ukrytí.
Tam sa spriatelili, čo sa neznali,
Kde spoločne za vlasť svoj život dali.
Choď slovenská matko pod tie Karpaty,
Tam svojho synáčka mŕtveho spatríš.
Tam je jeho hlávka zle zahrabaná,
Aj pre päťdesiatych je jedna jama.
Má on tam aj pomník dve latky zbité,
Na ňom jeho meno je tam vyryté.
Tam si ho pobozkaj s Bohom synu môj,
Už si dobojoval tento časný boj.
Už sa neuvidíme v tejto časnosti,
A snáď sa vidíme tam vo večnosti.
Mila pani Valovičová, ďakujem, krásny výber a správne načasovaný. Dúfajme, že si to povšimne aj širšia čitateľská verejnosť ešte celkom neotupená . Julius Forsthoffer, jufostar@gmail.com