Zdieľaj článok:
KTO OTČINU HANÍ, ZAPREDÁVA VRAHOM .. Zaspieval raz básnik pieseň o Slovensku O Slovensku spieval - vyplakal svoj cit Ako každý kvietok dávno dýchal vôňou A orly sa niesli hrdo do výšin Zavzdychal si básnik nad Slovenskom drahým Že Tatra sa skryla smutne do tieňa Že nevidí oko zlatohlavé zory Len červený rubáš v stráňach Kriváňa Ach, všetko je iné, kvietky zvädli chladom Jedni srdcia choré, druhé odpadli Do uší sa dobýja škrekľavý krik vrán Slovač zachorela ťažko na duši Živá krása v Karpatoch padla do kolien Neprestiera tiež viac závoj zlatistý Tam krv hrdá v žilách už viac nekoluje - Syn vrahov usadil za stôl otcovský Bože môj, Bože môj, ktože to napraví Kto Slovensku zmyje škvrny hanebné Kto napojí slávou smädné srdce jeho Ktože mu vylieči rany potupné ? Nepýtaj sa básnik, my nič nečakáme Neplač nad nami, utri svoje slzy Tomu nepomôže mocná ruka božia Kto za svoju mať život nepoloží Ako vravíš - ak Slovač nechce poznať Ćesť Lepšie bude, ak sa v kameň obráti Kto otčinu haní, zapredáva vrahom Ćas krvavých vĺn si plne zaslúži ! SVS, 31. dec. 2020
