Soňa Valovičová: Mníchovská zrada

MNÍCHOVSKÁ ZRADA
/jeseň 1938/

29.septembra 1938 sa v Mníchove schádza konferencia šéfov vlád Nemecka, Veľkej Británie, Francúzska a Talianska. Bez účasti zástupcov Československa prijímajú rozhodnutie, v ktorom sa republika musí vzdať rozsiahlych pohraničných oblastí v českých krajinách v prospech fašistického Nemecka. Pod zámienkou, že ide o oblasti obývané nemeckou menšinou, Ćeskoslovensko musí odstúpiť územie, na ktorom sú životne dôležité surovinové zdroje, obrovský ekonomický potenciál, hustá dopravná sieť a významné pohraničné opevnenia. De facto ide o úplné podlomenie hospodárskeho života republiky a znemožnenie jej obranyschopnosti. Československá vláda musí ďalej do troch mesiacov splniť požiadavky aj maďarskej a poľskej menšiny v Ćeskoslovensku.

30. september 1938 v predpoludňajších hodinách prezident republiky Eduard Beneš a vláda oficiálne prijíma mníchovský diktát. Deje sa tak bez vedomia národa, ktorý sa o kapitulácii vládnucej buržoázie dozvedá až po piatej hodine popoludní. Tým, že je už postavený pred hotovú vec sa úplne znemožňuje jeho účinná masová obranná akcia. Tento bezprecedentný postoj signatárov mníchovského diktátu demonštruje vierolomnosť predstaviteľov európskeho fašizmu – nacistického Nemecka a fašistického Talianska, ako aj vlád takzvaných demokratických veľmocí – Francúzska a Veľkej Británie, uspokojiť agresivitu Hitlera obetovaním životne dôležitých záujmov svojho spojenca. Potvrdzuje sa, aká labilná je zahraničnopolitická orientácia Československa na Západ. Potvrdzuje sa, že vládnuca buržoázia nie je schopná viesť český a slovenský národ a v republike žijúce národnosti. Potvrdzuje sa, že buržoázia ako trieda je v etape všeobecnej krízy kapitalizmu brzdou spoločenského poriadku a v ťažkých zlomových podmienkach, v ktorých sa rozhoduje o osudových otázkach, zrádza.

Komunistická strana Československa tesne pred mníchovským diktátom na stránkach Rudého práva tvrdo odsudzovala nešťastné pokusy vládnucej buržoázie hazardovať s vlastným národom a po prijatí diktátu po boku všetkých vlastencov vyjadrila apel na Beneša presvedčiť ho zvrátiť chod udalostí :
“ Máme skvelú armádu a národ je jednotný. Veď by nás ostatný svet nemohol nechať osamotených. Ešte teraz by sa mala ukázať naša sila. Ešte nie je neskoro. Mníchovské požiadavky by sa nemali prijímať.“

Mníchovská dohoda uzavretá západnými veľmocami, Talianskom a Nemeckom, spôsobuje ďalekosiahle mocenské, politické, diplomatické a hospodárske zmeny v Európe. Oslabuje strategické a politické pozície Francúzska a Veľkej Británie. Západné veľmoci v záujme spolupráce s nacistickým Nemeckom a v snahe usmerniť jeho tlak na východ proti Sovietskemu zväzu ponechávajú strednú a juhovýchodnú Európu ako rozhodujúcu doménu nemeckému vplyvu a expanzie. Mníchovský diktát povzbudzuje všetky reakčné sily v ich boji proti proletariátu a demokratickým silám, posilňuje fašistické hnutie vo svete a dáva ťažký úder protivojnovému hnutiu. Umocňuje politický vplyv nacistického Nemecka a utvára priestor pre jeho ďalšiu expanziu. Likviduje Československo, diplomaticky ho izoluje a ponecháva v postavení priameho bezprostredného objektu hitlerovskej agresie a pod hrozbou násilia utvára podmienky pre jeho nacistickú okupáciu.

Jeseň 1938. Nacistické Nemecko sa zmocňuje značnej časti ekonomicky a vojensko-strategicky významného československého územia. Likvidujúc jeho dovtedajší systém spojeneckých zmlúv a podporou vnútorných fašistických síl vytvára predpoklady pre úspešné zrealizovanie plánu úplnej likvidácie Československej republiky. Hitler rozkazom z 21.októbra 1938, nazvanom – Prípravy na likvidáciu zvyšku Československa – zdôrazňuje, že cieľ treba vidieť v bleskovej okupácii Čiech a Moravy a v izolovaní Slovenska. Rozbitie Československa sa pred medzinárodnou verejnosťou reprezentuje ako dôsledok vnútropolitického rozkladu a rozpadu štátu, neschopnosti vlády vyriešiť základné vnútropolitické a zahraničnopolitické otázky. Akt agresie sa zastiera vyvolaním dojmu, že dochádza k utvoreniu samostatného slovenského štátu, ako aj formálnou dohodou medzi obeťou a agresorom.

Nacistická agresia sa začína uskutočňovať utváraním a posilňovaním závislosti Ćeskoslovenska od Nemecka, podporovaním nacionalistických, separatistických a fašistických hnutí v republike, zostrovaním vnútropolitického napätia a ďalším územným okliešťovaním republiky. Hitlerovské Nemecko odvolávajúc sa na mníchovské dohody podporuje požiadavky poľského štátu na odstúpenie Tešínska a nároky horthyovského Maďarska na južné časti Slovenska a Zakarpatskej Ukrajiny na sudetský spôsob.

9.október 1938, Komárno. Rokovanie delegácií, vedeným Kányom, maďarským ministrom zahraničných vecí a Tisom, predsedom autonómnej vlády. Maďarské požiadavky prevyšujú najhoršie očakávania – navrhujú plebiscit na Slovensku a v Zakarpatskej Ukrajine v nádeji, že by sa dal obnoviť v prospech obnovenia Uhorska, žiadajú okamžite odovzdať na mape vyznačené územia Maďarska, pričom vychádzajú z odnárodňovacích štatistík z roku 1910, a na mnohých miestach idú ešte ďalej. K Maďarsku má byť pripojená Bratislava, Nitra, Košice, vyše 400 000 Slovákov.

Všetko má svoju cenu a za priazeň veľmocí, ktoré sa stali po Mníchove legalizovanými odborníkmi na presuny hraníc, sa musí platiť. U nemeckých pohlavárov sa v októbri 1938 začínajú striedať procesie maďarských i československých politikov. O južnej hranici Slovenska nakoniec rozhodujú záujmy veľmocí, pričom Francúzsko a Veľká Británia prenechávajú pole Nemecku a Taliansku. Taliani presadzujú požiadavky Maďarska v záujme vytvorenia poľsko-maďarskej hranice, čo sa však nepáči Nemecku, ktoré v tom cíti nebezpečenstvo, že by sa na jeho východnej hranici mohol utvoriť nejaký protinemecký blok. Výsledkom je kompromis, ktorý ponecháva Bratislavu Slovensku, zvyšok sa vyhovuje maďarským požiadavkám.

Dňa 2.novembra 1938 vo Viedni v podobe arbitážneho nemecko-talianskeho rozsudku je vytýčená československo-maďarská hranica. Maďarsko okupuje Senec, Galantu, Nové Zámky, Levice, Komárno, Lučenec, Rimavskú Sobotu, Rožňavu, Košice, Užhorod, Mukačevo, Berehovo. Od konca septembra tak Československo stráca územie v celkovej rozlohe 41 098 km² s celkovým počtom 4 879 000 obyvateľov, z ktorých bolo 1 250 000 Čechov a Slovákov. Mníchovský diktát a jeho dôsledky radikálne menia politické, diplomatické a hospodárske postavenie Československa v strednej Európe. Stávame sme sa satelitom hitlerovského Nemecka. Je ohrozená nielen naša samostatná politická a hospodárska existencia, ale vylúčená aj akákoľvek účinná vojenská obrana.

Osudy okupovaných častí Československa otvárajú v celej slovenskej verejnosti staré rany, ktoré sa časom a usporiadaným spolunažívaním pomaly hojili. Osud Slovákov a Ukrajincov v Maďarsku vyvoláva pocit akútneho národného ohrozenia a preto aj oslobodenie okupovaného južného Slovenska, obnovenie územnej celistvosti vojde do povedomia národa Od Dunaja k Tatrám ako jeden z hlavných cieľov a smerov slovenskej politiky pre nasledujúce roky.

SVS
/SLOVANIA NAVŽDY, fragment/

Zdieľajte článok:

5 thoughts on “Soňa Valovičová: Mníchovská zrada

  • 1. októbra 2018 at 11:48
    Permalink

    Zaujala mě tato slova autorky: „Potvrdzuje sa, že buržoázia ako trieda je v etape všeobecnej krízy kapitalizmu brzdou spoločenského poriadku a v ťažkých zlomových podmienkach, v ktorých sa rozhoduje o osudových otázkach, zrádza.“

    Tak to jsou svatá slova. Má hluboká poklona před autorkou. To plně odporuje názorům i v řadách levice, že pád evropského socialismu byl zákonitý, tedy z „objektivních“ důvodů společ. vývoje. Nikoli, evropský socialismus byl koncem 80. let na vzestupu, vědeckotechnický rozvoj 80. let v zemích evr. socialismu dosáhl naprosto nebývalé úrovně, ale byl zrazen burž. třídou v řadách KSSS. Potvrdila se tak správnost Stalinovy teorie, že třídní boj pokračuje i v socialistické společnosti, byť skrytě.

    V biologii tomu není jinak. Očkování obyvatelstva neznamená, že nemoci budou vymýceny. Jakmile pomine boj proti nim především na poli prevence, vždy se vrátí zpět. Asi jako nynější kapitalismus, protože retrográdní proud ve vlastních řadách socialismus zničil.

    Reply
  • 2. októbra 2018 at 8:18
    Permalink

    Mníchov 1938 je presnou ukážkou bližšia košeľa ako kabát.
    Neboli to len fašistickí nemci, ale aj maďari a poliaci ktorí si radi brali z ČESKOSLOVENSKA!
    francúzi a angličania sa prepočítali a hitlerovi nestačilo rozbiť a ovládnuť Československo. Chcel všetko.
    Po 2. svetovej vojne bola Mníchovská dohoda anulovaná. Podľa medzinárodného práva sú Mníchovská dohoda a Viedenská arbitráž neplatné od samého začiatku, pretože boli uzavreté pod hrozbou vojny a s použitím sily. Nemecko neplatnosť zmluvy výslovne uznalo až v Zmluve o medzinárodných vzťahoch v roku 1973.
    Po druhej svetovej vojne sa Zakarpatská ukrajina pričlenila k Ukrajine. Ale toto sa NIKDY neriešilo.

    Reply
    • 2. októbra 2018 at 11:13
      Permalink

      Pane Zvolen, s Zakarpatskou ukrajinou pravdu jednoznačně máte, správně, po porážce fašistického Německa, se měla připojit zpět k Československu. Bez debat. Tento problém, kdyby se Slovensko svévolně, tedy bez referenda, s masivní podporou svých předních politiků neoddělilo od Česka k 1.1.1993, by se teoreticky, na úrovni mezinár. práva, dal řešit totiž i dnes, poněvadž se nejednalo o válečnou kořist, jako třeba v případě Kurilských ostrovů, anebo Kaliningradské oblasti. Dokladem mých slov je přece Krym, jenž právě díky referendu se připojil po dlouhých 60 letech v r. 2014 zpět k Rusku, když se moci v r. 2014 ujali na Ukrajině fašisté. Jenže zopakuji, aby se návrat Zakarpatské ukrajiny zpět do své původní domoviny dal řešit, muselo by i nadále existovat Československo, jelikož Z. ukrajina byla součástí ČSR, nikoli jen SR.

      POSTSKRIPTUM
      Ještě k oddělení Slovenska od Česka. Zde bych souhlasil s Václavem Klausem, že vyhrocení národnostních vztahů mezi Čechy a Slováky vzešlo z okolí Václava Havla, které se po r. 1989 zasadilo o významnou likvidaci zbrojního průmyslu na Slovensku. Referendum o vystoupení Slovenska ze společného Československa přitom nikdy neproběhlo, ačkoliv již 18.7.1991, tedy rok a půl před rozbitím Československa, byl Federálním shromážděním přijat ústavní zákon o referendu č. 327/1991 Sb.

      Zde si dovolím poznamenat, že zánik společného státu Čechů a Slováků byl svého druhu naším vlastním, tedy interním čs. Mnichovem, čili doslova „o nás a bez nás“ zásluhou pravic. českých a slovenských politiků. Osobně rozbití Československa považuji za národní tragédii jak Čechů, tak Slováků. Pokud totiž vzniklo dočasně fašistické Slovensko pod vlivem mnich. událostí, ještě by se to dalo pochopit, protože okolnosti byly opravdu natolik děsivé, doslova fatální, tedy s perspektivou zániku veškeré slovanské rasy, že se skoro ani nelze divit. Jenže rozbití společného Československa po mohutném společném budování až do listopadu 1989, ačkoli již ani ne za čtyři týdny budeme vzpomínat jeho 100. výročí vzniku, proběhlo nikoli z vnějších pohnutek německého fašismu a zrady bývalých spojenců Československa, jak tomu bylo v r. 1938, ale z vnitřních pohnutek uměle vyvolaného národního rozkolu po státním převratu v listopadu 1989 pod afektovaným tlakem české a slovenské pravice. Od července a srpna 1992 mají Češi a Slováci svého Chamberlaina, jakož i svého Daladiera. Jsou jimi Václav Klaus a Vladimír Mečiar. Ti se setkali již 8.7.1992 v brněnské vile Tugendhat, kde se dohodli na rozdělení Československa ve stylu mnichovanství, aby posléze v písemné podobě vše potvrdili 26.8.1992. Politické strany ODS a HZDS, spojené s oběma jmenovanými politiky, se tak staly ofic. hrobaři toho, co naši předkové tak strašně těžko vybojovali a budovali…

      Reply
      • 2. októbra 2018 at 21:43
        Permalink

        Pane Vašku
        podľa historických zdrojov žilo v Československu v roku 1938 3,5 milióna nemcov, 750 000 poliakov a 1 milión maďarov, neviem koľko žilo ukrajincov a slovákov.
        Chybou beneša bolo dookola opakovať československý národ ktorý neexistoval.
        Rovnako keby v 30tych rokoch urobil federáciu nemali by nemci, maďari a poliaci aj ukrajinci pocit cudzích elementov v československu.
        Československo zbrojilo na úrovni nemeca = vojenské výdaje na 1 obyvateľa v 30tych rokoch.

        Nerozdelili sme sa pre klausa, mečiara, havla. Rozdelli sme sa lebo neexistovali politické sily ktoré by chceli SPOLOČNÝ štát na obidvoch stranách rieky MORAVY za rovnakých podmienok.
        Už sa nepamätáte? Kto na koho dopláca? Ať si jdou…Slovensko slovákom…
        Kto chcel federáciu podľa vzoru ŠVAJČIARSKA?
        Rozdeľuj a panuj !
        Nezabúdajme na jedno.
        Pri rozdelení a zabratí Československa v roku 1938 fašistami sa našlo aj na celom území našej republiky množstvo sympatizantova spolupracovníkov nemeckého fašizmu.
        Nemali by sme zabúdať na to že nie fašizmus = diktatúra peňazí je len výsledkom zbrojenia.
        Ľavica by vždy mala nájsť odvahu riešiť svoje záležitosti DEMOKRACIOU = rozhodovaním všetkých občanov ! Bez toho nemôže byť rovnosť, bratstvo a sloboda.

        Reply
        • 2. októbra 2018 at 23:25
          Permalink

          Pane Zvolen, pokud jste zmínil Benešův či Masarykův tzv. čechoslovakismus, pak nemohu neříci na tomto místě, že mně samotnému tato myšlenka je velice blízká. Povím Vám proč.

          Kdyby se v bývalé Jugoslávii jen na chvíli hovořilo o konfederaci Srbů, Chorvatů, Slovinců atd., pak by nastalo to, co v 90. letech. Jakmile byť jen na chvíli ve státě s vícero národy a národnostmi připustíte diskusi na téma „kdo je více“, otevřete tím vždy Pandořinu skříňku. Pokud si pamatuji, za socialismu vždy se mluvilo a psalo o Jugoslávcích, nikoli o Srbech, Chorvatech atd. V SSSR bylo přes 100 národů a národností, ale nikdy jsem neslyšel ani nečetl nic jiného než sovětský lid či sovětský národ. Za Velké vlastenecké války se na frontách nebojovalo za konfederaci Rusů, Ukrajinců, Arménů, Gruzínců atd., nýbrž za společnou vlast SSSR. Proto byla pitomost, když předseda KSČM Vojtěch Filip se vyjádřil k 21. srpnu 1968 ve smyslu, že vše organizovali Ukrajinci, nikoli Rusi, protože Brežněv byl Ukrajinec. A vůbec, v USA je to jak? Texas tam má autonomii? Anebo Pensylvánie či Utah? Pokud vím, vždy se v USA mluvilo a psalo o jednom amer. lidu, o jednom amer. národě.

          Filosofovat o rozdělení společného Československa bez provedení referenda je o ničem. Kecy, co kdo žvanil po obou stranách Moravy, když se zrovna napil z flašky, neberu. Pro mne bylo rozbití naší bývalé společné vlasti Čechů a Slováků aktem vlastizrady, protože proběhlo bez vůle národů tvořících bývalé Československo. O nás bez nás, jako v září 1938. To mi nevyvrátíte, pane kolego.

          Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

%d blogerom sa páči toto: