Soňa Valovičová: Našimi zbraňami bojujú proti nám!

Spomienky Prvého československého partizánskeho oddielu boli napísané pre budúcnosť, v ktorej žijeme my. V zrkadlení slovenského štátu v spaľujúcom ohni svetového požiaru naši otcovia a dedovia nám svojim prístupom ukázali, aká veľká je láska k pravde, k slobode, k vlasti. A že sa mnohí nevrátili živí? Oni verili v dobrý slovenský ľud, verili v nás!

Veľkú a slávnu cestu, plnú hrdinských činov, prešli bojovníci Československého partizánskeho oddielu pod velením kapitána Jána Nálepku-Repkina, kde sa spolu so sovietskymi partizánmi bili proti fašistickým votrelcom.
„Ľud pôjde s nami!“ – vravieval Ján Nálepka, keď sa chystal prejsť do svojej vlasti. Smrť mu nedovolila uskutočniť tento sen. Nevrátil sa domov .. No v dňoch SNP zvučali ako bojové heslo slová: „Slováci do boja! Ján Nálepka vás vedie!“

Kto boli títo chlapci, ktorí tvorili jadro Prvého Ćeskoslovenského partizánskeho oddielu? Dnes 4. apríla 2020 pri príležitosti 100. narodenia jedného z nich – Jána Pintera, zaspomínajme, aby sme pamätali a nikdy nezabudli…

Slováci do boja!

Súdruh generál, – hlas náčelníka štábu bol akýsi oficiálny a strohý, – hlásim, že československý odriad prišiel do Gnojného. Odriad má štyridsaťosem slovenských vojakov a poddôstojníkov.
Nálepka sa celý rozžiaril, prudko vstal a zvolal:Ako? Vy máte takýto odriad?

– Áno! Teraz už máme! – vysvetľujem. – Kým sme my tu besedovali, odriad sa zorganizoval. Musíme sa len dohodnúť s vami o niektorých otázkach. Śtáb nášho útvaru, – pokračoval som už za úplného ticha, – rozhodol sa vymenovať vás, kapitán Nálepka, za veliteľa tohto československého odriadu.
Nálepka sa vystrel, zasalutoval, no zbadal som, že mu zvlhli oči.

– Je to veľká dôvera .. Budem sa snažiť, aby som si ju zaslúžil pred veliteľstvom sovietskych partizánov!
Povedal iba niekoľko slov, aj to akosi monotónne, no jeho úsečné vety boli nabité takým vnútorným vzrušením, že sa nedvojak prenieslo aj na nás.
Objal som ho a úprimne mu zaželal to najlepšie v partizánskom bojovom živote. Naši chlapci ho dlho nepúšťali z objatia. Tak mi ostal v pamäti – šťastlivý a rozpačitý ..
Keď sa všetci trocha utíšili, povedal som:

– Nuž, a teraz prevezmite velenie, súdruh kapitán. Vyberte si zo svojej jednotky náčelníka štábu, zástupcu veliteľa, a prosím vás, aby ste ich potom, so súhlasom veliteľstva nášho útvaru, menovali.
Nálepka sa na chvíľu zamyslel, potom sa prudko obrátil ku mne a pevne povedal:

– Vykonám, súdruh generál!
Toho dňa sme všetci prežívali akýsi slávnostný, povznášajúci pocit. Nie pre tých štyridsaťosem slovenských vojakov a poddôstojníkov, nie pre tých troch dôstojníkov, ktorí k nám prešli. Bol to náš skromný príspevok veľkej bojovej družine našich národov.
…
Naše partizánske jednotky sa chystali na nový pochod. Prostred dediny sa zhromaždil československý odriad. Pred ním stál náčelník štábu Borodačev a čítal rozkaz útvaru. V hlbokom tichu zneli slová:
– Menovať kapitána Jána Nálepku (Repkina) za veliteľa československého partizánskeho odriadu.
Poddôstojníka Štefana Chovanca – za náčelníka štábu odriadu.
Nadporučíka Imricha Lysáka (Petru) – za nástupcu veliteľa odriadu vo veciach rozviedky.“
Potom prečítal Borodačev odsek, v ktorom sa ukladalo veliteľom odriadov nášho útvaru, aby dali všetkých slovenských vojakov a poddôstojníkov, ktorí už predtým prešli k nám, k dispozícii veliteľovi československého partizánskeho odriadu.
Borodačev spomalil a dočítal slávnostným hlasom: – Po vypočutí rozkazu veliteľ československého odriadu kapitán Ján Nálepka Repkin začne plniť svoje úlohy.
Nálepka vyšiel svižným krokom zo zástupu a hlasno odpovedal:

– Začne plniť úlohy! Vykonám!
Potom vybral z obalu prvý bojový rozkaz odriadu a menovali sa velitelia oddielov a skupín.
Nálepka prečítal rozkaz, prezrel si mužstvo a začal sa oboznamovať s ľuďmi. Dlho besedoval s každým vojakom, vypytoval sa ho, skadiaľ je, kde má rodinu, kedy a za akých okolností prešiel k partizánom. Až puntičkársky kontroloval zbrane.
Potom podišiel k najvyššiemu, trocha nachýlenému vojakovi, ktorého práve vymenovali za veliteľa oddielu – Vilovi Śalgovičovi.

– Dobre sa vám vtedy podarilo ujsť k partizánom?- spýtal sa ho Nálepka ako starého známeho.

– Dobre, súdruh kapitán. Tí vojaci, ktorých ste po mňa poslali, hneď ma zatkli a odviedli .. lenže nie do basy, ale rovno k partizánom ..

– Viem, viem, – objíme ho okolo pliec Nálepka ..

– Poriadny väzeň, dobrý rozkaz ste im dali.
Potom sa Nálepka prihovoril k druhému vojakovi.

– Volám sa Hudák. Andrej Hudák, – odpovedal vojak.

– Ahá .. Poznáme sa z mozyrského väzenia, však? – usmial sa Nálepka nejakej svojej spomienke.

– Presne tak, súdruh veliteľ.
Tento bezprostredný dialóg upútal moju pozornosť. A hneď som si vypočul Hudákovo stručné rozprávanie.

– Posadili ma do basy za rozširovanie partizánskych letákov. V tú nešťastnú noc mal náš kapitán Nálepka službu v divízii. Keď kontroloval väznicu, prišiel aj do mojej cely. Spýtal sa ma: “ Za čo ťa posadili?“ Povedal som mu, že mi našli vo vrecku partizánsky leták. Vtedy mi kapitán povedal: „Dobre, nič si z toho nerob. Choď sa trocha poprechádzať a ráno sa vráť do basy, potom sa porozprávame.“ No a tak som ušiel ..
Keď Nálepka skončil prehliadku mužstva a zoznámil sa s ľuďmi, povedal stručný prejav. Bol to zásadný prejav človeka, ktorý sa dal do služieb tej veľkej veci, pre ktorú naši slovenskí bratia riskovali nebezpečný prechod, aby spolu so sovietskymi partizánmi vyhnali nenávidených votrelcov z našej posvätnej zeme. Zakončil slovami:

„Úlohou odriadu je boj proti fašizmu ako nepriateľovi demokracie a ľudskej slobody, boj proti votreleckej činnosti Nemcov, boj proti hlavnému nepriateľovi československej samostatnosti. Ako veliteľ rozhodol som sa viesť tento boj na území Sovietskeho zväzu, okupovanom nateraz nacistami, po boku ukrajinských partizánov, pod velením a vedením generálmajora Saburova. Slováci – do boja!“

Odriad odpovedal jednohlasným a mohutným: „Hurá!“
Odišiel som trocha nabok. A znova zazneli rozkazy. Odriad sa obrátil vľavo, vyrovnal krok a dal sa na pochod. Nad kolónou ako bojová výzva zahrmela naša ruská pieseň, ktorá sa zrodila v dňoch ťažkých bojov proti fašistom:

Вставай, страна огромная,
Вставай на смертный бой
С фашистской силой тёмною,
С проклятою ордой…

A táto pieseň v ústach slovenských vojakov vyvolala vo mne v tej chvíli zvláštne rozochvenie ..
Odrazu som zbadal nášho dlhočizného kameramana Frolenka. Motal sa pred odriadom, cvakal aparátom, robil jednu snímku za druhou. Priznám sa, že ma to vtedy aj trocha nahnevalo: taká nepríhodná bola táto snoriaca, prihrbená postava popri rezko kráčajúcej jednotke.
No dnes, po rokoch, keď už náš kameraman, trojnásobný laureát Stalinovej ceny, Vladimír Frolenko nežije, viem si vysoko oceniť tohto súdruha, jeho bojovú prácu v hlbokom nepriateľskom tyle a to, že len vďaka tejto jeho práci zachovali sa pre históriu živé obrazy Jána Nálepku a jeho bojových druhov.
Tak sa zrodil československý partizánsky odriad.

Alexander Saburov – Tajomný kapitán, úryvok, str. 282 – 286, krátené

Rozkaz o utvorení Prvého československého partizánskeho oddielu

„Vychádzam v ústrety želaniam a iniciatíve československých vojakov a dôstojníkov, ktorí prešli k partizánom, aby bojovali proti nemeckým okupantom, a nariaďujem: súdruhovi kapitánovi Repkinovi dnešným dňom plniť povinnosti veliteľa československého oddielu a utvoriť tento oddiel, ktorý bude bezprostredne podriadený mne.
Veliteľom partizánskych oddielov Źitomírskej oblasti nariaďujem: všetkých partizánov a veliteľov Ćechoslovákov ihneď odveliť do štábu partizánskych oddielov Źitomirskej oblasti na doplnenie formujúceho sa československého partizánskeho oddielu.“

gen. A.N.Saburov, 18.máj 1943 / AÚML ÚV KSS, fond 8/9-15

A. N. Saburov a komisár Z. A. Bogatyr vydali rozkaz o vytvorení čs. oddielu pod velením kapitána Jána Nálepku-Repkina. Veliteľ československého oddielu sa rozhodol viesť tento boj na území Sovietskeho zväzu po boku ukrajinských a bieloruských partizánskych oddielov pod velením A. N. Saburova. Kpt. Nálepka skončil prehliadku oddielu a predniesol stručný prejav: 

“ Úlohou oddielu je bojovať proti fašizmu ako nepriateľovi demokracie a slobody ľudstva a viesť boj proti okupačnej činnosti Nemcov a Maďarov, vinníkov a hlavných nepriateľov nášho ľudu.“

 „Veliteľ oddielu rozhodol viesť tento boj na území Sovietskeho zväzu, na strane ukrajinských partizánov, pod vedením generálmajora Saburova .. Konať v duchu prísahy a vernosti slobode a samostatnosti československých národov a bojovať síce v menšom počte, ale tým tvrdšie s nenávideným nepriateľom nášho a slovanského národa pod menom Ćeskoslovenský oddiel kapitána Repkina. “ 

I. Lysák- Jacko, oddielový denník., AÚML ÚV KSS, fond 8/9-15

Keď kpt. Nálepka skončil prehliadku čs. partizánskeho oddielu, generál Saburov sa ho opýtal: „Kapitán a prečo ste pomenovali partizánsky oddiel československým, veď sú tam samí Slováci?“ 

Jánova odpoveď znie: 

„Je to preto, že my bojujeme za oslobodenie celej Československej republiky!“

Prvá bojová úloha Ćeskoslovenského partizánskeho oddielu

… k obloze, Tatry synu, vznes se vyvýše pohled, neb raději k velikému přichyl tomu tam se dubisku … /Ján Kollár // Ján Nálepka v prvom prejave k svojmu oddielu uviedol práve tieto slová /

Slovensky, a potom rusky, nový veliteľ, prosto, ale názorne citoval slovenské ľudové príslovia, keď hovoril o veľkom boji Slovanov proti nemeckým uchvatiteľom, o odvekom priateľstve slovenského a ruského ľudu. Vyzýval svojich druhov učiť sa od sovietskych partizánov, preberať ich bojové skúsenosti, osvojovať si ich taktiku.

„Treba sa naučiť partizánskym metódam boja tak, aby sme časom prešli k samostatným bojovým akciám. Úloha oddielu je viesť boj proti fašizmu, nepriateľovi demokracie a slobody ľudstva, bojovať proti nemeckým uchvatiteľom, ukrutným nepriateľom československého ľudu a zotročovateľom Ćeskoslovenskej republiky. „

Nakoniec pripomenul, že je nevyhnutné viesť propagandu medzi vojakmi a dôstojníkmi slovenskej Zaisťovacej divízie, s cieľom organizovať prechod čo možno najväčšieho počtu vojakov a dôstojníkov tejto divízie k partizánom a poukázal, že v tejto práci vidí prvoradú úlohu oddielu.

Nálepkovo želanie pokračovať v práci na organizácii prechodu vojakov a dôstojníkov 101. pluku na stranu partizánov sa úplne zhodovalo s plánmi veliteľa vyššej jednotky. Keď budovali Československý partizánsky oddiel, nemysleli na zvýšenie množstva bojovníkov: zálohy pre vzrast partizánskych oddielov boli nevyčerpateľné. Velenie a stranícka organizácia plnili priame pokyny Ústredného výboru strany a štábu partizánskeho hnutia a konali veľkú prácu medzi vojskami „spojencov“ hitlerovského Nemecka. Veľkú úlohu vo vykonaní tejto práce mohol zohrať a naozaj aj zohral Ćeskoslovenský partizánsky oddiel. Práve preto velenie združenia počítalo, že dôležitou úlohou Jána Nálepku a jeho oddielu je rozprúdenie agitačnej práce medzi príslušníkmi 101. pluku.

Už na druhý deň po utvorení oddielu odišiel kapitán Nálepka spolu so zástupcami veliteľa vyššej jednotky, s družstvom slovenských partizánov, skupinou samopalníkov a vysielačkou do Jeľského okresu. V rozkaze vyššej jednotky sa mu uložilo “ spojiť sa so slovenskými posádkami v Jeľsku ´, na križovatke v Bogutiči a osade Kozinki, aby ozbrojeným povstaním dosiahli prechod vojakov a dôstojníkov k partizánom do československéhop partizánskeho oddielu, so zbraňami a muníciou.“

Nálepka rozdelil svoj oddiel na tri skupiny a za niekoľko dní obnovil spojenie s dôstojníkmi a vojakmi 101. pluku a niektorými inými súčasťami slovenských jednotiek. Pritom narazil na vážne ťažkosti. O nich sa hovorí v denníku Československého oddielu: „Prostredníctvom nadporučíka F., ktorý ešte predtým bol v spojení s partizánmi, bolo hneď nadviazané spojenie s jeľskou posádkou. S druhými posádkami, okrem Michalki, Mitvy a Saňuki sa nepodarilo spojiť. Pre najprísnejšie opatrenia, ktoré použilo veliteľstvo Zaisťovacej divízie a veliteľstvo pluku .. každý sa bojí udržovať priame spojenie s partizánmi.“

Predsa, nehľadiac na drakonické opatrenia hitlerovcov a ich slovenských prisluhovačov a nemožnosť mnohých vojakov a dôstojníkov bezprostredne sa spojiť s partizánmi, neprerušujú sa pokusy slovenských protifašistov zorganizovať prechod do partizánskych oddielov. Tak už 17. mája, ako potvrdzuje denník oddielu, vojaci bogutičskej posádky sa pokúšali prejsť k partizánom. Tento pokus sa nepodaril. Ćasť posádky, pozostávajúca z Nemcov na čele s nemeckým veliteľom, tušila niečo, zavolala posilu a prekazila Slovákom uskutočniť ich zámer. Vo vzniklej zrážke boli dvaja Slováci ranení. Utiecť sa podarilo len trom.

V rozkaze pre slovenskú divíziu sa uvádza, že chytení slovenskí dôstojníci boli odsúdení na smrť, ich domy na Slovensku boli podpálené a rodiny postrieľané a že taký osud stihne všetkých, ktorí sa pokúsia prejsť k partizánom.

Bez ohľadu na to, Nálepkovo spojenie s mnohými vojakmi a dôstojníkmi ako i so sovietskymi ľuďmi, ktorí plnili v Jeľsku úlohy uložené partizánmi, nielen že sa neprerušili, ale nadobudli ešte širšie rozmery.

Všetka agitačná a prieskumná práca Jána Nálepku bola pod stálym vedením velenia vyššej jednotky. Na návrh partizánskych politických pracovníkov, Nálepka píše mnoho slovenských protifašistických letákov. Vyzýva slovenských vojakov, aby odchádzali do lesov k partizánskym oddielom, bili hitlerovcov, zotročovateľov, povstali so zbraňou v rukách, kým ich fašisti neuvrhnú do koncentračných táborov. Nálepka pripomína svojim krajanom to, že fašisti ženú na nútenú prácu do Nemecka slovenskú mládež, vyvážajú zo Slovenska všetky zásoby potravín a krajinu pustošia a vrhajú do hladu. Vyzýva ničiť fašistických uchvatiteľov, do boja za oslobodenie rodného Ćeskoslovenska. Všetkými letákmi, ktoré napísal, tiahne sa ako červená niť myšlienka o veľkom priateľstve sovietskeho a československého ľudu.

„Nesprávajte sa nepriateľsky voči bratskému sovietskemu ľudu, neprelievajte z príkazu hitlerovcov krv svojich slovanských bratov.“

Jeho letáky, výzvy k dôstojníkom a vojakom slovenskej divízie a Slovákom v maďarskej armáde, vyzývali k okamžitému povstaniu proti okupantom,. Končili sa obyčajne prevolaním: “ Smrť nepriateľom Slovanstva! “ a boli podpísané: “ Velenie slovenských partizánov“, alebo “ Dôstojník československej armády kapitán Repkin.“ Tieto letáky sa podávali medzi slovenskými vojakmi z ruky do ruk, ochotne sa čítali a starostlivo chránili, ako priepustky pri prechode k partizánom.

Archív komisie, fond 4, zväzok 70, listy 90-92. Letáky sú písané slovensky.

Hitlerovci a slovenskí pätolízači boli poplašení objavením sa týchto letákov. V snahe prerušiť ich rozširovanie, fašistické velenie zakázalo obyvateľstvu vchádzať a vychádzať u Jeľska. V bytoch u civilného obyvateľstva konali systematicky masové domové prehliadky. Ale všetky tieto opatrenia nepomáhali, letáky sa stále objavovali. Cez ilegálne boľševické organizácie, ktoré pracovali v osadách, kde sa nachádzali posádky a cez svoju agentúru v samých slovenských jednotkách, Nálepka posielal vojakom stále nové a nové výzvy, ktoré mocne vplývali na jeho krajanov.

V dôsledku toho znížila sa bojaschopnosť slovenských divízií rozložených v Jeľskom okrese fakticky na nulu. Napriek strašnému teroru a hrozbám o zastrelení rodiny na Slovensku, stále viacej vojakov obracia zbraň proti hitlerovcom a prechádza k sovietskym partizánom. Zvláštnou smelosťou vyniká prechod tankistu Martina Korbeľa k partizánom.

„Partizánska pravda v čísle z 20. júna 1943 – slovenský vojak Martin Korbeľa. Slovenský vlastenec priviedol tank, ozbrojený dvoma guľometmi, delom a s plnou zásobou streliva. Nepriateľské lietadlo sa pokúšalo zničiť tank, ktorý sa uberal k partizánom. Martin Korbeľa začal páliť na nepriateľské lietadlo a poškodil ho. Za prejavenú chrabrosť a odvahu československý vlastenec Martin Korbeľa bol navrhnutý na vysoké štátne vyznamenanie. „

Mnohí Slováci prichádzali so zbraňou do najbližších partizánskych oddielov a žiadali, aby ich poslali do oddielu kapitána Repkina. Ale ani zďaleka nie všetkým Slovákom, ktorí sa usilovali prejsť k partizánom, sa to podarilo. Rozzúrení “ vládcovia “ Slovenska posielajú do Jeľska samého ministra obrany zradcu Ćatloša, aby tu bojoval s masovými prechodmi vojakov a dôstojníkov k partizánom. Príchod „vysokého“ veliteľa vyvolal nové represálie. Začalo početné zatváranie antifašistov. Stá ozbrojených slovenských vojakov bolo v putách, pod dozorom esesákov, odvezených do druhých okresov, kde mali byť potrestaní a niektorých dokonca poslali až na Slovensko. Slovenské jednotky boli odvedené z priestoru Saburovovej jednotky.

Prvá bojová úloha bola vykonaná. V denníku Československého oddielu Nálepka uverejňuje rôzne údaje o výsledkoch vykonanej práce a konštatuje “ úplný rozklad 101. pluku a iných súčastí Zaisťovacej divízie a ostro zosilnenú protinemeckú náladu.“ Slovenské jednotky rozmiestnené v priestore činnosti Saburovových oddielov, prestali jestvovať ako bojové nepriateľské jednotky.

Týmto sa však nevyčerpáva agitačná práca medzi slovenskými vojakmi a dôstojníkmi, ktorú vykonali partizáni Saburovovej jednotky a predovšetkým československý oddiel. Napomáhala prenikaniu pravdy o hrdinskom boji sovietskeho ľudu až na Slovensko. V tomto vzťahu činnosť Saburovových partizánov ako aj iných partizánskych oddielov Ukrajiny a Bieloruska bola neoddeliteľnou časťou SNP proti fašistickým uchvatiteľom.

Nálepka by nemohol úspešne splniť zodpovedné úlohy v agitačnej práci medzi slovenskými vojakmi a dôstojníkmi, keby nebol úporne upevňoval svoj oddiel organizačne a nezvyšoval jeho bojaschopnosť. Už od začiatku zaviedol tvrdú vojenskú disciplínu. Skvelé vojenské vystupovanie Nálepku, ktorý bol vždy upravený, čisto oblečený, hladko vyholený, obracalo na seba pozornosť a bolo príkladom celému oddielu. Nálepka úporne a prísne učí bojovníkov orientácii v lese, ďalej maskovaniu, krytému pohybu, presnej streľbe. Ćasto beseduje so svojimi partizánmi, pomáha im osvojiť si nové podmienky. Táto práca, ustavične konaná veliteľom oddielu, pomáha bojovníkom pri osvojovaní si základov partizánskej taktiky, pri nadobúdaní zručnosti v boji za zložitých podmienok v nepriateľskom tyle.

D. Berlinskij-M. Pogrebinskij: Hrdina ZSSR Ján Nálepka, str.57-62, krátené

Po prehratej bitke pri Stalingrade plánuje Hitler odvetu pri Kursku. Nemeckí štábni byrokrati uvádzajú, že 10 divíziám sa nedá zaručiť úplná bezpečnosť pri okupačnej ceste na východ. Na nemeckom štábe totiž odhadli, že by proti partizánom bolo treba vyslať ďalších 140 000 vojakov a oni ich majú k dispozícii len 50 000.

Budeme sa čestne biť s našim spoločným nepriateľom, a tak budeme približovať deň víťazstva, deň vytúženého pokoja pre váš i náš ľud a pre všetky slobodymilovné národy sveta.

Pre Nálepkov oddiel nadišla chvíľa prvého boja. K dedinke Borovoje sa na autách blížili nemecké a maďarské jednotky. Oddiel partizánov spolu s Arťuchovou jednotkou zaujal pred dedinou obranné postavenie. Rozkaz znel: Pustiť nepriateľa čo najbližšie k obranným postaveniam a na povel začať paľbu. A potom sa začal prvý boj, ktorý sa pre československý oddiel skončil úspešne.

O bojovej činnosti československého partizánskeho oddielu sa viedli stručné záznamy v denníku. Denník najprv viedol I.Lysák, neskôr Š.Chovanec. Prvé bojové stretnutie s nepriateľom je zaznamenané takto:

28. júna 1943. Poobede prišli Nemci na stopu Ivanovovho oddielu a po nej sa dostali k okraju lesa. Po objavení oddielu došlo v lese k boju, v ktorom sa vyznamenal guľometník Jozef Poklemba. Nepriatelia – Maďari a Nemci – mali stratu 30 mŕtvych. Vlastné straty: 1 ľahko ranený do ruky – veliteľ čaty Gočal. Protivník ustúpil a oba oddiely sa presunuli bližšie do lesa, asi 2 kilometre k ceste Borovoje – Tonež, kde sa utáborili.

29. júna 1943. Na ceste Borovoje – Tonež zistili motorizovanú skupinu Nemcov a Maďarov, ktorí pripravovali nástrahu na partizánov. Na túto skupinu partizáni pod velením kapitána Repkina okamžite podnikli útok. V boji padlo 17 Nemcov a Maďarov, z toho 1 dôstojník. Vlastné straty: Desiatnik Mažiarik – mŕtvy. „

Hrdinská smrť desiatnika Ondreja Mažiarika bola príležitosťou, pri ktorej príslušníci oddielu zložili prísahu pomstiť padlých spolubojovníkov a bojovať proti nepriateľovi až do jeho úplnej porážky. Vtedy prisahali nálepkovci vernosť svojmu ľudu a sovietskym bratom. Prísaha v súvislosti s prvými stratami oddielu, ako aj prvé bojové vystúpenie ešte viac prehĺbili morálnu jednotu nálepkovcov.

O smrti O. Mažiarika a o priebehu prvého boja Nálepkovho oddielu podáva svedectvo jeho priamy účastník František Krajčovič:
“ Nálepka rozdelil úlohy a sám šiel z prvej strany po lese, zatiaľ kým ostatní z ľavej strany v rojniciach. Zastaviť a zaľahnúť! – zaznel rozkaz. Zaľahol som s desiatnikom Mažiarikom v priekope vedľa cesty pred mostíkom .. V diaľke za zákrutou sa ozývali výstrely zo samopalu. Zdalo sa mi, že počujem viac motorov. Naraz hukot utíchol a nastalo úplné ticho. Sledujem okolie. Zo zákruty vychádzala ozbrojená nemecká hliadka. Približovala sa stále bližšie. Už bolo dobre rozoznať nepriateľských vojakov. Začal sa boj. Mažiarik sa trocha nadvihol a vystrelil, a to bol jeho osudný pohyb, lebo vzápätí zaznela dávka zo samopalu a klesol na zem .. Zakričal som cez cestu na Nálepku: Mažiarik je ranený! Nálepka sa hneď pustil smerom ku mne, ale Nemci ho zbadali a začali naňho strieľať. Netrafili ho .. Dobehol k Mažiarikovi, rozopol mu blúzu, zatiaľ čo ja som sledoval cestu. Lenže Mažiarik bol už mŕtvy ..Strela mu zasiahla priamo srdce „

Školské múzeum ZDŠ J. Nálepku v Źiline

Po prvej prestrelke s nepriateľom sa oddiel presunul hlbšie do lesa, kde ostal do tmy. V noci potom prešiel močaristým terénom na určené miesto, kde pokračoval v boji.
Protivník sústreďoval do operačných priestorov silné jednotky. Oddiel musel meniť svoje pozície, neustále sa pohyboval v močiaroch. Napriek vyčerpávajúcim pochodom neohrozene bojoval proti fašistom.
Záznamy oddielového denníka o tom hovoria:

8.júla 1943. Oddiel na mieste. Pokračujú veľké ťažkosti zo zásobovaním. Už viac dní niet chleba a soli. Jeme len varenú vodu a mäso. Prepadli sme 5 áut na ceste, 2 km od dedinky Borovoje. Zničené boli 4 nákladné autá a zabitých 70 Nemcov. Vlastné straty žiadne. „

AÚML ÚV KSS, fond 8/9-15

V denníku oddielu nie sú podrobne zaznamenané všetky boje, ktoré v tom čase viedol spolu s Arťuchovovým oddielom. Jednako však podáva verný obraz aspoň o niektorých závažných udalostiach z histórie nálepkovcov.
V priebehu ďalších dní sa oddiel stretol v bojoch s nepriateľom niekoľkokrát. Denne sa robili prepady na hitlerovské jednotky a podmínovavali sa ďalšie komunikácie. Neustále sa vysielali rozviedky a menšie skupiny na prepady a deštrukčné akcie. Niekoľko Saburovových práporov zamestnávalo silné nemecké jednotky a ostatné partizánske zväzy bojovali podľa rozkazov hlavného partizánskeho štábu a podľa plánu hlavného veliteľa Ćervenej armády.
Československý partizánsky oddiel už v priebehu prvých bojov dokázal svoju bojaschopnosť a silnú morálnu a politickú jednotu. V jeho radoch sa uplatnili skúsenosti tých bojovníkov, ktorí už pred sformovaním oddielu získali poznatky z partizánskych bojov.

V prvých akciách sa uplatnili aj skúsenosti Františka Krajčoviča, ktorý bol od februára 1943 v partizánskych jednotkách generála Saburova. V 10. prápore Źitomirských partizánskych oddielov sa zúčastnil niekoľkých prepadových akcií a rozviedok. V československom partizánskom oddiele sa zúčastnil viacerých bojov a neskôr vážne ochorel. Až do príchodu Ćervenej armády sa liečil v miestnom oddiele Truchanovič. Potom prešiel k čs. armádnemu zboru, kde bol rozviedčikom pri delostreleckom pluku. Bojoval za oslobodenie Krosna, Jasla, Stropkova, Prešova a v bojoch o Levoču bol ťažko ranený. Pochádzal z Modry, kde jeho rodičia boli vinohradníckymi robotníkmi.
Nálepka sa ukázal ako talentovaný a rozvážny veliteľ.

Viliam Śalgovič – Kapitán Repkin odchádza, str. 191-194

V tyle fašistických trestných jednotiek

Budeme sa biť s nenávideným nepriateľom do poslednej kvapky krvi, a ak bude potrebné obetovať život za našu spravodlivú vec – obetujeme ho bez váhania!

V lete roku 1943 Nemecko využilo, keď vládne kruhy Anglicka a USA zlomyseľne marili utvorenie druhého frontu, a podniklo novú ofenzívu proti Sovietskej armáde, tentoraz na malom úseku frontu v priestore Kurska. Keď sa fašistické veliteľstvo pripravovalo na túto ofenzívu, organizovalo veľké operácie proti sovietskym partizánom, hlavne proti partizánom ukrajinským. „V júni na niektorých úsekoch východného frontu hlavné bremeno bojových akcií bolo prenesené na boj proti partizánom v tylových oblastiach“, – písali 16. augusta 1943 fašistické noviny Brüsseler Zeitung. /viď časopis Boľševik, č.3-4 z r. 1944, str.46/

Hitlerovské velenie sa pokúšalo organizovať zničenie partizánskeho hnutia a rozvinulo trestné výpravy proti mnohým partizánskym priestorom. Jedným z týchto okresov, ktoré zvlášť vyvolávali nespokojnosť fašistických generálov, bola severná časť Pravobrežnej Ukrajiny, kde v lete roku 1943 pôsobilo mnoho veľkých partizánskych oddielov a vyšších jednotiek. Lesy žitomírskej, kijevskej, rovenskej oblasti na Ukrajine a tiež poleskej oblasti Bieloruska boli kontrolované partizánmi a boli skutočným „Partizánskym krajom.“ Tu sústredené vyššie jednotky preslávených partizánskych veliteľov Kovpaka, Fedorova, Saburova, Malikova, Naumova, Begmu a mnohé iné partizánske vyššie jednotky a oddiely čestne plnili pokyny súdruha Stalina o ničení komunikácií fašistickej armády. Ustavične udierali na najdôležitejšie strategické magistrály Pravobrežnej Ukrajiny, ktoré viedli do priestoru budúcej hitlerovskej ofenzívy. Ťaženie proti partizánskym oddielom, ktoré pôsobili na severnej časti Pravobrežnej Ukrajiny, stalo sa preto časťou príprav fašistického velenia k letnej ofenzíve na sovietskom fronte.

Medzi inými partizánskymi vyššími jednotkami, ktoré boli vážne ohrozené trestnými výpravami fašistov, bola i Saburovova vyššie jednotka partizánskych oddielov, v rámci ktorej bojoval aj Ćeskoslovenský oddiel kapitána Nálepku. Aktívne bojové operácie tejto vyššej jednotky, ktorej oddiely len za dobu troch mesiacov vykoľajili okolo sto vojenských vlakov, pričom zničili vyše šesťtisíc fašistických vojakov a dôstojníkov, museli upútať zvláštnu pozornosť hitlerovského velenia. Koncom mája a začiatkom júna 1943 hitlerovské veliteľstvo pristupuje k sústreďovaniu vojsk v priestore vyššej jednotky s úmyslom obkolesiť partizánske oddiely v lesoch a zničiť ich.

Dňa 26. júna 1943 fašisti prešli do ofenzívy, pričom použili vo veľkom počte delostrelectvo a letectvo. Trestné oddiely sa na autách rýchle predierali do hlbín Partizánskeho kraja, usilovali sa rýchle obsadiť osady. Po tomto začalo prečesávanie lesov a bažín. Nad lesom krúžili nemecké lietadlá, ktoré zhadzovali bomby na cesty, lazy a dediny, nivočili domy pokojamilovného obyvateľstva, zabíjali ženy a deti. Hitlerovci vypaľovali dediny a nechávali za sebou len dymiace rozvaliny. Obyvatelia týchto dedín, chrániac sa pred nemeckými fašistickými uchvatiteľmi, všetci do jedného odišli do lesov a po neznámych cestičkách, ktoré poznali len starí poľovníci, uberali sa na pusté, stromami a krami zarastené ostrovky na bažinách.

Vďaka dobre organizovanej službe partizáni včas rozlúštili plány fašistického velenia. Skúsenosť dvojročného boja v tyle nepriateľa viedla k správnemu rozhodnutiu, ktoré bolo sformulované v rozkaze vyššej jednotky : “ Nezačať pozičné obranné boje, ale nástrahami, podmínovavaním ciest a náhlymi prepadmi ničiť v skupinách a oddieloch nepriateľskú živú silu a techniku a tým spôsobovať nepriateľovi neznesiteľné podmienky boja s partizánmi v lesoch. „

Archív komisie, fond 4, zväzok 1, list 97

K 1. júlu Nálepka a veliteľ oddielu Buďonného Arťuchov skúmali údaje prieskumných skupín a zistili, že ich oddiely sa nachádzajú v tyle trestných expedícií. To nebolo pre nich prekvapenie., keď A.N. Saburov staval pred Nálepkom a Arťuchovom bojovú úlohu, nielen predvídal, že ich oddiely môžu sa ocitnúť v tyle útočiacich hitlerovcov, ale aj pokladal toto za úplne účelné. Táto skutočnosť zapadla do plánov velenia vyššej jednotky a bola jednou z dôležitých podmienok úspešného boja proti trestnej expedícii fašistov.

Prirodzene, viesť samostatné operácie odtrhnuté od druhých oddielov, bez spojenia zo štábom vyššej jednotky bolo veľmi ťažké. Podmienky vyžadovali ustavičné manévrovanie., bolo treba robiť veľké presuny po bahnistých, lesných terénoch. Partizáni Nálepkovho a Arťuchovho oddielu, v tyle trestných expedícií, v bojoch ďaleko od svojich základní, trpeli veľkým nedostatkom potravín. Nevyhnutné zásoby, ktoré si zobrali zo sebou, sa skoro vyčerpali., dostať potraviny bolo skoro nemožné, pretože obyvateľstvo pred hitlerovcami ušlo z osád a lazov do lesov. Niektoré dni sa stravovali len lesnými plodmi. Ale bojovníci sa nesťažovali .. Zvlášť ťažko bolo bojovníkom Československého oddielu, ktorí neboli ešte dosť zocelení. Ešte neprivykli na ťažkosti partizánskeho života a veľmi trpeli nedostatkom potravín. Dňa 8. júla je v denníku oddielu zapísané: „Už niekoľko dní niet chleba a soli.“ Ale nehľadiac na všetky tieto ťažkosti, oddiely Arťuchova a Nálepku, ktoré sa nachádzali v tyle fašistických trestných jednotiek, úspešne splnili svoje úlohy a ešte viac zosilnili údery na nepriateľa. Keď veliteľ vyššej jednotky zhrnul výsledky týchto operácií, poznamenal, že oddiely Buďonného a Ćeskoslovenský od 26. júna 1943 do 13. júla 1943 ustavične konali bojové operácie, dezorganizovali pohyb nepriateľských motorových a peších prúdov po cestách a útočnú činnosť nepriateľa v lesoch.

Archív komisie, fond 4, zväzok 6, list 85

Poukázal, že obidva oddiely zabili mnoho vojakov a dôstojníkov a zničili veľké množstvo bojovej techniky. Saburov zdôraznil vo svojom rozkaze, že „tieto výsledky hovoria o vysokej morálno-politickej hodnote mužstva oddielov a o dobrých bojových kvalitách veliteľského zboru. „

Medzi operáciami, ktoré podnikli Nálepkovovi a Arťjuchovovi partizáni, vyniká úder 5. júla na esesákov, ktorí postupovali na autách po ceste Borovoje – Miloševiči. V tejto operácii spolu s hlavnými silami partizánskeho oddielu Buďonného sa zúčastnila aj skupina bojovníkov Československého oddielu. Partizáni podmínovali cesty a začali páliť na prúd práve vtedy, keď pod autami začali vybuchovať míny. “ Náš prepad bol pre Nemcov nečakaný, – rozpráva vo svojich spomienkach veliteľ oddielu Buďonného Arťuchov -, dostali sa do našej paľby a nevedeli, čo robiť.

Ústav dejín Akadémie vied USSR, fond stenogramov, Artjuchovove spomienky.

Sedemdesiat zabitých hitlerovcov a 5 zničených áut, bol výsledok tohto vzorného prepadu, zatiaľ čo partizáni netratili ani jedného bojovníka.
Údery oddielov Buďonného a Československého na hitlerovcov boli len malou časťou bojových operácií partizánskych oddielov Saburovovej vyššej jednotky proti trestnej expedícii. Na všetkých cestách partizánskeho kraja vybuchovali pod autami míny, zomierali stovky fašistických vojakov a dôstojníkov. Partizánske oddiely bili po čiastkách trestné výpravy, vysilovali a zoslabovali sily okupantov.

Hitlerovci nedokázali spôsobiť partizánom vážnu škodu, cítili svoju bezmocnosť v boji s nimi, preto od zlosti a zúrivosti sa vysporadúvali s civilným obyvateľstvom. Len v priestore Československého oddielu Nemci vypálili osady Daniloviči, Borovoje, Rubež a mnohé iné. V osade Borovoje partizáni našli v domoch 12 znetvorených mŕtvol starcov, žien a detí. Krvavé zločiny hitlerovcov ešte viac zostrili nenávisť partizánov k uchvatiteľom. Strašné činy fašistického násilia, s ktorými sa slovenskí partizáni stále stretávali, zanechávali v ich vedomí nezmazateľné stopy. Krv im vrela v žilách pri takých obrazoch, ruky pevnejšie zvierali zbraň a slovenskí partizáni zabúdali na únavu, zdolávali strádanie a nepriaznivé podmienky a ešte nemilosrdnejšie bili nepriateľa.

Po druhom týždni letnej ofenzívy hitlerovcov proti partizánom bolo jasné, že ich plány na zničenie partizánskych oddielov žitomírskej a poleskej oblasti úplne stroskotali. Velenie partizánskych oddielov Saburovovej vyššej jednotky a tak isto aj velenie iných oddielov vyšších jednotiek, dokázalo sa vyhnúť nepriateľskému úderu a spôsobiť fašistom škody. Napriek bojovým ťažkostiam a útočiacej presile protivníka, partizánske oddiely nielen ničili útočiacich fašistov, ale pokračovali v úderoch na komunikácie nepriateľa. Len vyššie jednotka partizánskych oddielov A.N Saburova za jún a júl 1943 zničila vyše 1200 nepriateľských vojakov a dôstojníkov, do 90 áut, 12 tankov, 3 motocykle a vykoľajila vlak s mužstvom a vojenským materiálom protivníka.

Hitlerovci boli bezmocní proti partizánom, ktorých podporoval všetok ľud. Krátko po nezdare tejto ofenzívy okupanti boli nútení priznať v miestnom fašistickom liste: “ Boj s partizánmi je ťažký a nebezpečný .. Nemeckí vojaci a východný armádny zbor mali dosť často možnosť spoznať partizánske činy na vlastnom tele. Nemecký policajt pozná neúprosnú krutosť tohto boja. Tento boj .. stojí mnoho ťažkých obetí. “ Keď sa hitlerovské velenie ocitlo pred hrôzou zničenia svojich síl, bolo nútené stiahnuť svoje vojská z územia Partizánskeho kraja. “ Nemci .. s veľkými ťažkosťami a stratami odchádzajú z lesných priestorov, – poznamenáva denník Československého partizánskeho oddielu. – Generál Saburov poslal rozkaz, aby sme postupovali k nemu.“

Dva týždne bojov uprostred nepriateľských vojsk boli tvrdou školou pre Ćeskoslovenský partizánsky oddiel aj pre samého Jána Nálepku. V každodenných bojoch s nepriateľom, Nálepka rýchlo si osvojuje umenie partizánskej vojny. Učí sa bojovať nie tam, kde boj vyvoláva protivník, ale tam, kde je to najvýhodnejšie pre partizánov, učí sa udierať na najnečakanejších miestach a pritom chrániť svoje sily. Nálepka pozorne sleduje činy partizánov oddielu Buďonného , učí sa sám a vytrvalo vyučuje spôsobom a taktike partizánskeho boja svojich partizánov. Spoločná bojová činnosť pomohla slovenským partizánom a ich veliteľovi nielen dosiahnuť bojové majstrovstvo, ale aj hlbšie spoznať sovietskych partizánov, ich duševnú čistotu, obetavosť a bezmedznú lásku k svojej vlasti. S pocitom hlbokej vážnosti Nálepka hodnotil odvahu buďonnovcov, s ktorými jeho oddiel bojoval proti hitlerovcom. Pri prejave na porade v štábe vyššej jednotky, ako píše A. Šijan, Nálepka povedal: “ Zvlášť ma prekvapovali bojovníci z Arťuchovovho oddielu. Mnohí z nich sa prvýkrát zúčastnili v boji, ale útočili a ustupovali organizovane, bez strachu a paniky .. sú to veľmi smelí a odvážni bojovníci. A to ešte chodili Arťuchovove skupiny podmínovavať cestu. Boli tam aj naši vojaci .. Sedeli v daždi, v bahnách. Nohy im vypovedali, nebolo čo jesť. Zima. Dookola – protivník, avšak neklesali na duchu.“

Slovenskí partizáni a ich veliteľ vydržali tvrdú tvrdú bojovú skúšku, vďaka pomoci a podpore ukrajinských partizánov, svojich bojových druhov. Dňa 18. júla 1943 veliteľ vyššej jednotky Saburov zvláštnym rozkazom vyzdvihol bojové úspechy obidvoch oddielov: “ Ako veliteľ vyslovujem vďaku veliteľovi oddielu Buďonného súdr. Arťuchovovi, komisárovi súdr. Michajlovovi, veliteľovi Československého oddielu súdr. Repkinovi a všetkým príslušníkom týchto oddielov.“

Archív komisie, fond 4, zväzok 6, list 85

Sovietska vláda vysoko ocenila bojovú činnosť Československého oddielu. Kapitán Ján Nálepka – Repkin, dôstojníci a niekoľko vojakov oddielu, ktorí najviac vynikali v bojoch s trestnými oddielmi, boli vyznamenaní „Partizán Vlasteneckej vojny“ prvého stupňa a mnohí partizáni – medailou „Partizán vlasteneckej vojny “ druhého stupňa.

Dňa 18. júla 1943 na brehu rieky, v tieni starých dubov, nastúpil celý Ćeskoslovenský partizánsky oddiel. Veliteľ vyššej jednotky Saburov a komisár Bogatyr využili vzácne hodiny pokoja medzi bojom, prišli do táboru oddielu, aby na príkaz veliteľa ukrajinského štábu partizánskeho hnutia T.A. Strokača odovzdali slovenským partizánom vládne vyznamenania. Pri odovzdaní partizánskych vyznamenaní najlepším bojovníkom a veliteľom oddielu, brigádny generál Saburov povedal:

„V prvom boji ste sa osvedčili ako slávni, chrabrí partizáni. Tým, že bojujete proti Nemcom na našom území a bránite sovietsku krajinu, bránite zároveň svoj národ a svoju vlasť .. Nepriateľa máme jedného, je to nepriateľ ukrutný a zákerný. Chcel by rozdeliť a zotročiť slovanské národy. Bijeme sa s týmto nepriateľom nie na život, ale na smrť. „

Končiac svoj prejav , Saburov želal partizánom a veliteľom oddielu ešte nemilosrdnejšie sa biť s nemeckými fašistickými okupantami a tým priblížiť deň ich konečnej porážky.
Po prejave komisára vyššej jednotky Z.A. Bogatyra, ktorý srdečne pozdravil slovenských partizánov a vysoko ocenil ich bojové zásluhy, ujal sa slova veliteľ oddielu Ján Nálepka. V mene bojovníkov a veliteľov svojho oddielu ďakoval vláde za preukázanú vysokú česť.

„Chcem vás ubezpečiť o tom – hovoril so vzrušením – že sa budeme čestne biť s naším spoločným nepriateľom a tak budeme približovať deň víťazstva, deň vytúženého pokoja pre váš i náš ľud a pre všetky slobodumilovné národy sveta. Budeme sa biť s nenávideným nepriateľom do poslednej kvapky krvi, a ak bude potrebné obetovať život za našu spravodlivú vec – obetujeme ho bez váhania. Prejavenú dôveru si čestne zachováme ako doteraz“.

D. Berlinskij-M. Pogrebinskij: Hrdina ZSSR Ján Nálepka, str.63-69

„Za akých ťažkých podmienok sa tento boj viedol, akú vysokú cenu platil telesným i duševnýmutrpením za svoju lásku k národu a k jeho slobode, ako sa boril za dedičstvo svojich otcov, takmer stratený v neznámom mori, musí vedieť každý otec, každá mať, brat, sestra, musí vedieť celý národ a jeho synovia a dcéry.“

Z denníka Československého partizánskeho oddielu v ZSSR/

„Máme dobrých dôstojníkov, ktorým netreba ukazovať, kto je ich nepriateľ. Oni len jednoducho nevedia, kade ísť. Netreba sa im vyhrážať smrťou. Človeku je aj tak ťažko v tom politickom pralese, keď z neho nevidí východisko. Nacizmus rozdelil náš národ na dve časti: jednu veľmi malú a druhú .. veľkú. My slovenskí vojaci sa môžeme mýliť, no nezrádzame. Náš ľud má čisté srdce a veľmi by som chcel, aby ste ho pochopili a milovali. Mnohí z nás mali na začiatku vojny holubičiu povahu, ale teraz ukážeme, ako vieme bojovať!“ Ján Nálepka

Naši chlapci na východnom fronte nesklamali. Česť ich pamiatke. ĎAKUJEME! NEZABUDNEME!

---