Pravda nesmie závisieť na tom komu bude slúžiť.
Lenin
PRAX AKO ZÁKLAD A CIEĽ POZNANIA
Poznanie sveta očami človeka má dlhé dejiny. Je to postupný proces od nepoznaného k poznanému, a ako každý proces vývoja, aj poznanie sa podriaďuje všeobecným zákonom, pričom prax tvorí nevyhnutnú podmienku a základ poznania.
Idealistickí filozofi v poznaní pravdy videli plody odvekej túžby vyššieho ľudského ducha po pravde, nezávislej na praktickom živote – praktické počínanie nemalo nič spoločné s poznaním sveta, lebo intelekt človeka je predurčený iba na osvojenie si bežných vecí a ich úspešné konanie, kým pravdivé poznanie sveta buď vôbec nie je možné, alebo je možné iba u vyvolených pomocou mystickej intuície.
Predmarxovský materializmus mal po tejto stránke tiež svoje nedostatky. Tým najzávažnejším bola práve neschopnosť pochopiť súvislosť poznania s praxou, i keď neraz jeho nositelia hovorili o význame vedeckého poznania pre život. Napríklad anglický filozof Francis Bacon (17.stor) vyhlásil, že najdôležitejším cieľom vedy by malo byť dosiahnuť panstvo nad prírodou v záujme zlepšenia a odľahčenia života ľudí. No hoci starí materialisti tušili, akým prínosom môže byť poznanie pre prax, nedospeli k pochopeniu toho, čo dáva prax poznaniu. Preto toto poznanie bolo čistou teóriou v pozorovaní prírody a uvažovaní o nej. Podobne nevideli súvislosti poznania so spoločensko-politickou, či výrobnou činnosťou más, a navyše považovali za prirodzenú a nevyhnutnú skutočnosť, že poznávanie je výsadou menšiny, kým nižšia praktická činnosť a fyzická práca je údelom nevzdelanej väčšiny.
Hľadisko života, praxe musí byť prvým a základným hľadiskom teórie poznania.“
Lenin
Predsudky príznačné pre vykorisťovateľskú triedu a jej teoretikov odstránili až Marx a Engels. Ich zásluhou je učenie v pochopení rozhodujúcej úlohy praktickej činnosti ľudí v procese poznania.
Marxizmus zahrňuje prax do teórie poznania, považuje prax za základ a cieľ poznávacieho procesu, a tiež za kritérium hodnovernosti poznatkov. Tým, že uvádza do teórie poznania hľadisko života, praxe, priamo spája poznanie s priemyslom a poľnohospodárstvom, s vedeckým laboratóriom, so spoločenskou činnosťou más.
Prax a teória sú dva protiklady, ktoré sa navzájom prenikajú a tvoria jednotu ako dve nerozlučne späté a vzájomne pôsobiace stránky spoločenského života. Prax nielenže vytyčuje úlohy pre teóriu a usmerňuje pozornosť zainteresovaných, ale aj vytvára materiálne prostriedky na ich poznanie.
(Príklad – Priemysel zabezpečuje pre vedu nástroje a prístroje, umožňuje vedcovi robiť experimenty, ktoré si vyžadujú veľmi zložité zariadenia. Na základe výskumu vznikne produkt, na ktorý bol experiment určený.)
Ľudský rozum spoznajúci zákony prírody a usmerňujúci materiálnu činnosť ľudí, stáva sa tak silou, schopnou pretvoriť skutočnosť obklopujúcu človeka. V tomto platí Leninova téza – vedomie človeka nielen odráža objektívny svet, ale ho aj tvorí.
Súvislosť a vzájomné pôsobenie teórie a praxe, vedy a výroby pri vedúcej úlohe praxe tvorí tak nevyhnutnú podmienku materiálno-technického pokroku spoločnosti.
Obraz ustavičného vzájomného pôsobenia teórie a praxe sa prenáša aj do spoločensko-politického života. Teóriou je odpoveď na potreby spoločenského života, triedneho boja a jej vplývanie na spoločenský proces, zahrňujúcu už samotnú prax.
V predmarxovskom období hrali pokrokové spoločenské teórie neobyčajne pokrokovú úlohu – pomáhali pokrokovým silám spoločnosti poznať jej bezprostredné praktické ciele a úlohy, a boli podporou a inšpiráciou pre tieto sily v ich boji proti reakcii a zastaralým ustanovizniam.
Keď Marx a Engels vedecky zdôvodnili materialistické chápanie spoločnosti, význam teórie pre spoločenský život a pre vzťahy medzi ľuďmi nesmierne vzrástol. Víťazstvo socialistickej revolúcie a pokrokové výdobytky komunistickej a socialistickej výstavby v socialistických krajinách by neboli možné, keby sa komunistické strany neriadili v celej svojej činnosti teóriou marxizmu-leninizmu, princípom jednoty teórie a praxe.
Teória musí slúžiť praxi boja robotníckej triedy, prax sa musí riadiť cestou teórie. Inej cesty niet, lebo v opačnom prípade trpí aj teória aj prax.
V podmienkach socializmu kráčal rozvoj teórie a úspechy praxe ruka v ruke, vybudujúc si novú spoločnosť. Marxistická požiadavka straníckosti bola namierená proti porušovaniu objektívnosti bádania, proti skresľovaniu faktov, nech by boli akékoľvek. Životným záujmom na skutočnom poznaní , vrátane poznania zákonov spoločenského vývoja, pomocou ktorých je možné dosiahnuť konečné víťazstvo, tak ako v minulosti, tak i dnes by malo byť prioritou robotníckej triedy utláčanej novodobými vykorisťovateľmi kapitalistickej spoločnosti 21. storočia.
Tým, že dnes opät kapitalisti novými metódami zotročili spoločnosť, je iba otázkou času, kedy spoločnosť uvedomele dospie k záveru, ktoré hodnoty sú pre ňu prioritné. Kapitalisti dávno stratili záujem o nezištné vedecké bádanie a ich prvoradou úlohou je už iba z princípu dehonestovať marxizmus, pretože potrebujú ťažiť proti nemu akýmikoľvek argumentami v prospech svojho kapitalistického systému. Preto pristupujú k vede čisto prospechársky a vidno to všade v oblasti spoločenských vied, zdravotníctva, školstva, hospodárstva – všetko je v hlbokom morálnom a dekadentnom úpadku.
POZNANIE AKO ODRAZ OBJEKTÍVNEHO SVETA
Pravdivý má byť nielen výsledok skúmania, ale aj cesta k nemu. Samé skúmanie pravdy musí byť pravdivé.
Karl Marx
Marxistická teória poznania je teória odrazu. Keď hovoríme o poznaní ako odraze, máme na mysli poznanie, ktoré je reproduktovaním skutočnosti vo vedomí človeka, a preto nemôže byť ničím iným než odrazom objektívneho sveta.
Materialistická teória odrazu odlišuje vedomie od hmoty, poznanie od poznávaného predmetu, ale súčasne zavrhuje, aby sa vedomie striktne stavalo proti hmote, keďže v ľudskom vedomí sa odráža objektívna realita a samo vedomie je vlastnosťou hmoty. V skratke – ľudská psychika je vlastnosťou mozgu, preto neexistuje neprekonateľná hranica medzi myslením a materiálnym svetom.
Tým, že poznávacie schopnosti človeka sú výsledkom dlhotrvajúceho vývoja prebiehajúceho v procese poznania, čiže v procese odrazu materiálneho sveta na základe praktickej činnosti, postupne sa vyvíjali ako zmyslové orgány, tak i myslenie. To je zásadné hľadisko marxistickej filozofie v otázke poznania.
Idealistický tábor však vyvracia tento názor o poznateľnosti sveta a obhajuje tzv. stanovisko agnosticizmu ( „a“ grécky znamená zápor – nie, „gnozis“ – poznanie). Agnostici tvrdia, že existujú zásadne nevyriešiteľné problémy, ktoré zostanú zásadne neprístupné poznaniu, nech by sa akokoľvek rozvíjala veda a technika, nech by sa akokoľvek rozvíjal ľudský rozum.
Škótsky filozof David Hume (18.stor) napr. tvrdil, že človeku sú prístupné iba naše pocity a celá úloha vedy spočíva v tom, aby usporiadala a systematizovala tieto pocity. Východiskom jeho filozofie bol empiristický predpoklad, že poznanie musí byť koniec koncov odvodené len zo zmyslovej skúsenosti. Zdroj poznania videl v skúsenosti, chápanej ako naše duševné zážitky. Rozlišoval pôvodné zmyslové dojmy (impresie) a ich otlačky v pamäti (idey). Predmetom jeho filozofie nebol vonkajší svet, ale vzťahy medzi dojmami a ideami. Skutočnosť, ako ju vnímame, bol podľa neho len tok dojmov. Zákon združovania ideí vedie v mysli k asociácii predstáv podľa podobnosti či odlišnosti, podľa priestorovej a časovej spojitosti a podľa príčinnosti. Toto združovanie nemá reálny základ – presvedčenie, že i v budúcnosti za určitými javmi budú nasledovať určité účinky, je založené len na zvyku a viere, že tomu tak bude vždy. Nedá sa hovoriť o kauzalite, ale iba o pravdepodobnosti. Preto Hume hlásal, že základná otázka filozofie je nevyriešiteľná. Jeho téza – „Nie sme schopní povedať, čo je základom sveta, či hmota, alebo duch, vedomie.Nevieme to a nikdy sa to nedozvieme, lebo nie sme schopní vymaniť sa z kruhu našich pocitov.“
Ďalší významný bádateľ, nemecký filozof Immanuel Kant (18.stor) nepopieral, že naše pocity vyvolávajú veci existujúce nezávisle od človeka a jeho poznania, ale taktiež tvrdil, že tieto veci sú zásadne neprístupné poznaniu. Všímal si, že človek má akúsi prirodzenú vlohu klásť si metafyzické otázky o svete, o Bohu, o nesmrteľnosti, ale pritom ťažko hľadá na ne odpoveď. Situáciu rieši transcendentálnou dialektikou, v ktorej sa zaoberá samotným rozumom, venujúcom sa tvoreniu úsudkov. Rozum vedie podľa Kanta rozvažovanie podobným spôsobom, ako rozvažovanie osvetľuje zmyslovosť. Rozdiel je len v tom, že rozum spĺňa len regulatívnu funkciu, čiže dáva rozvažovaniu iba pravidlá, ako má postupovať. A tak Kant ukázal, kde ležia hranice nášho teoretického rozumu. Sú tam, kde končí oblasť možného skúsenostného poznania. Čo je mimo neho (tzv. numenálny svet), o tom nemôžeme nič povedať – rozum teda nemôže dokázať metafyzické idey vrátane Boha, slobody a nesmrteľnosti. Nemôže ich však ani vyvrátiť, pokiaľ je vytvorený priestor pre vieru v tieto idey. Ako vidno, Kant ruší metafyzické poznanie a získava miesto pre vieru.
Agnosticizmus má veľmi blízku príbuznosť s učením cirkvi o „nevyspytateľnosti božích ciest“, o podradenosti ľudského rozumu.Nenadarmo Kant vyhlásil, že chce obmedziť poznanie, aby uvoľnil miesto viere. Filozofi – agnostici sú vždy podporujú cirkev, dokonca aj vtedy, keď sami v boha neveria. Lebo agnosticizmus tým, že vnucuje falošnú myšlienku o nepoznateľnosti sveta, podkopáva pozíciu vedy a upevňuje pozíciu teológie, nabáda človeka k viere a de facto ho núti, aby sa spoľahol iba na učenie cirkvi. Život však vyvracia agnosticizmus v každej jeho forme. Príkladom je napr. rozvoj kozmonautiky a dobytie vesmíru, či vedecké spoznanie materiálneho mikrosveta. Je za ním prax – ľudská činnosť, výroba. Celá dnešná technika a priemysel poskytujú nekonečné množstvo dôkazov o mohutnosti poznania.
UČENIE O PRAVDE
Pravda nezávisí od subjektu, nezávisí od človeka, nezávisí od ľudstva.
Lenin
Cieľom poznania je je dosiahnuť pravdu. Otázka pravdy vzniká zakaždým, keď je reč o vzťahu nášho poznania k objektívnej realite. Keďže objektívny svet existuje nezávisle od vedomia, v procese poznania musia naše predstavy, idey a teórie zodpovedať skutočnosti. Nemožno preto prispôsobovať fakty k našim predstavám o nich, ale treba urobiť všetko, aby naše predstavy boli v súlade s objektívnymi faktami. Ten, kto postupuje inak, nevyhnutne upadá do subjektivizmu, stratí cit pre realitu, bude vydávať želateľné za skutočné a napokon nevyhnutne stroskotá v praktickej činnosti.
Ak naše pocity, vnemy, predstavy, pojmy, teórie zodpovedajú objektívnej skutočnosti a verne ju odzrkadľujú, hovoríme že sú pravdivé – pravdivé názory, úsudky, teórie nazývame pravdou.
Idealistický tábor tvrdí, že pravdy ako také existujú nezávisle a človek ich môže za určitých podmienok vnímať , opisovať, pretvárať, dávať im nový zmysel. Preto ich pojem „pravdy“ je skresaný iba na predstavy človeka a jeho idey.
Avšak pravda je objektívna, lebo – hoci vzniká v procese ľudského poznania, v nej odrážané vlastnosti a vzťahy vecí nezávisia od človeka. Pod objektívnou pravdou preto chápeme taký obsah ľudského poznania, ktorý verne odráža objektívny svet, jeho zákonitosti a vlastnosti a v tomto zmysle je nezávislá od subjektu, človeka, ľudstva.
Človek nemá moc nad pravdou. Človek môže meniť svet, ktorý ho obklopuje, môže meniť podmienky svojho života, ale – nemôže svojvoľne meniť pravdu, pretože pravda odráža to, čo existuje objektívne.
Každá pravda je objektívna pravda. Od pravdy preto treba odlišovať ako výmysel, tak i ilúziu, subjektívny názor nezodpovedajúci skutočnosti. Nie všetko to, čo ľudia považovali alebo považujú za pravdivé, je pravdou i v skutočnosti.
Cesta poznania je proces, ktorý má mnoho stránok a zahrňuje odlišné, i keď vzájomne späté stupne. Slovami Lenina – od živého pozorovania k abstraktnému mysleniu a od neho k praxi, taká je dialektická cesta poznania pravdy, poznania objektívnej reality.
Pocit je subjektívny obraz objektívneho sveta.
Lenin
Priamym spojením človeka s vonkajším svetom, vznikajú rozličné pocity, tvoriacich východisko v poznávacej činnosti jednotlivého človeka a v dejinách ľudského poznania vôbec. Preto prvým stupňom poznania sú pocity. Pocity človeka ako aj jeho vnemy a predstavy – to sú odrazy alebo obrazy vecí a ich vlastností.
Proti tejto teórii na ceste k poznaniu a nedôveru v jej správnosť reagujú niektorí učenci nasledovne. Napr. nemecký filozof Johannes Müller (19.stor) a jeho krajne pomýlený názor, že naše pocity reprodukujú iba stav príslušných zmyslových orgánov a nič nehovoria o tom, aké sú veci a ich vlastnosti mimo nás. Jeho učenie dalo základ fyziologickému idealizmu. Nedôveru k poznatkom zmyslových orgánov vyslovil aj iný významný učenec Hermann von Helmholtz. V skratke – tí, ktorí zastávajú stanovisko týchto bádateľov, hlásajú, že pocity nie sú obrazy, ale iba podmienené znaky, symboly, archetypy, označujúce tie či oné javy, ukazujú na ne, ale neodrážajú ich objektívnu podstatu. De facto – z tohto hľadiska je preto poznanie nemožné. Ba čo viac, agnosticizmus ide ešte ďalej – k popieraniu objektívnej existencie vecí, keďže podmienenému zraku alebo symbolu vôbec nemusí bezpodmienečne zodpovedať objektívna realita. V dejinách filozofie viedla cesta k subjektívnemu idealizmu práve cez popieranie toho, že pocit je odrazom objektívnych vlastností vecí. No také popieranie jednoznačne odporuje všetkej skúsenosti ľudstva a poznatkom vedy!
Skúmanie evolúcie živočíšnej ríše dokazuje, že zmyslové orgány živočíchov a človeka sa utvárali a zdokonaľovali v procese vzájomného pôsobenia organizmu a okolia. V priebehu dlhej evolúcie sa zmyslové orgány tak prispôsobili vonkajšiemu svetu, aby si zabezpečili vnútornú orientáciu v okolitých podmienkach. Slovami Lenina – Človek by sa nemohol biologicky prispôsobiť okoliu, keby mu jeho pocity neposkytovali objektívne správnu predstavu o ňom.
Ďalej – ak by nám pocity neposkytovali viac-menej pravdivé poznatky o veciach a ich vlastnostiach, potom by ani myslenie nemohlo byť pravdivé, lebo myslenie vychádza práve z pocitov a opiera sa o ne. V tom prípade by neexistovalo vôbec nijaké pravdivé poznanie, človek by sa ocitol vo svete fantázie a prízrakov a jeho život by sa stal nemožným. Pocity obsahujú objektívnu pravdu a to je nepopierateľný fakt a to je zároveň aj jednoznačný materialistický názor, lebo byť materialistom znamená uzávať objektívnu pravdu odhaľovanú zmyslovými orgánmi.
Pocity, vnemy a predstavy získavané v zmyslovej skúsenosti tvoria začiatok poznania, jeho východisko. No poznanie sa nekončí pri zmysloch, ide ďalej a pozdvihuje sa na stupeň abstraktného myslenia.
Myslenie, ktoré vychádza z konkrétneho k abstraktnému, nevzďaluje sa od pravdy, ale približuje sa k nej.)
Myslenie je druhým stupňom poznania k pravde, vyššou formou poznávacej činnosti a vychádza z prvého stupňa poznávania – zmyslov a vnemov.
Lenin
Možnosti zmyslového poznania sú obmedzené, lebo neodhaľujú vnútornú podstatu javov, podstatu ich nevyhnutných vzťahov a súvislostí. Preniknúť do ich podstaty – na to slúži práve myslenie, ktoré sa uskutočňuje vo forme pojmov, úsudkov, záverov, hypotéz, teórií.
Sila myslenia je v jeho schopnosti abstrahovať sa, odpútavať sa od jednotlivosti a pozdvihovať sa k zovšeobecneniam, ktoré vyjadrujú to najhlavnejšie, najpodstatnejšie v javoch. Sila myslenia je v jeho schopnosti prekračovať hranice prítomnosti, opierajúc sa o minulosť a predvídať budúcnosť. Je aktívnym procesom vytvárania pojmov a ich aplikácie, všestranného skúmania a analyzovania javov, nekonečne sa približujúceho ku konkrétnej realite, stále presnejšie a presnejšie odzrkadľujúcej svet.
Ak sa myslenie odtrhne od skutočnosti, ak skĺzne do nebezpečenstva bezpodstatného fantazírovania a premeny procesu myslenia na čosi sebestačné, na samoúčelnosť, sme na ceste k idealizmu. Jediným protijedom proti tomu je spätosť s praxou, so životom, s výrobou, so skúsenosťou más. Pravá veda sa totiž neustále musí vracať k zmyslovej skúsenosti, k praxi. Ustavičná a vytrvalá súčinnosť praxe, experimentu a teoretického myslenia je jedinou zárukou úspešného rozvoja vedy, objavenia a ovládnutia zákonov prírody, byť pánom prírody a jej mohutných síl.
Ľudské myslenie existuje iba ako jednotlivé myslenie mnohých miliárd ľudí minulosti, prítomnosti a budúcnosti.
Engels
Ľudské poznanie ako také, je vyvíjajúci sa, nekonečný proces. Objektívny svet je nekonečný, a tak ako nemožno spočítať celú nekonečnosť čísel, tak nemožno poznaním vyčerpať celú prírodu. Preto aj poznanie je nekonečné – jeho objektom je nekonečne mnohotvárny objekt poznania prírody a spoločnosti samo nemajúc hraníc. Postupný vývoj výroby a spoločenských vzťahov ustavične vytvára nové potreby – k zdokonaľovaniu prv dosiahnutých poznatkov.
Učenie dialektického materializmu o nevyčerpateľnosti sveta a nekonečnosti poznania je nepriateľské akémukoľvek agnosticizmu. Dialektický materializmus uznáva historickú obmedzenosť poznania v každej epoche, ale rozhodne zavrhuje mylnú myšlienku o existencii akejkoľvek zásadnej, absolútnej hranice, ktorú by nemohla veda prekonať. Postupné striedanie pokolení a kolektívna práca celého ľudstva v každom okamihu jeho existencie prekonáva toto agonistické mylné konštatovanie, lebo vedecké pravdy sa neobjavujú hneď v ukončenej podobe, ale sa utvárajú postupne v dôsledku dlhotrvajúceho procesu vývoja vedy a hromadenia informácií mnohými pokoleniami ľudí. Preto je poznanie večné, nekonečné približovanie sa myslenia k objektu vo večnom procese pohybu, vzniku protirečení a ich vyriešenia.
Uznávať objektívnu, t.j. od človeka a od ľudstva nezávislú pravdu, znamená tak či onak uznávať absolútnu pravdu.
Lenin
Vedomá lož, ku ktorej sa často uchyľujú nepriatelia vedeckého pokroku, nie sú chyby a omyly, ktoré vznikajú v procese poznania. To treba vedieť rozlíšiť. Dialektická protirečivosť poznania však slúži pozitívne, lebo pravda sa často vyvíja popri omyle a niekedy sa stáva, že formou rozvíjania pravdy sú práve jednostranné a dokonca mylné teórie. Príkladom, ako rozvíjať pravdu na základe mylnej teórie môže byť napr. Heglovo vypracovanie dialektickej metódy na pomýlenom, idealistickom základe.
Neúplnosť, neukončenosť ľudského poznania a právd, ktoré človek dosiahol označujeme ako relatívnosť poznania. Relatívna pravda je neúplná, neukončená, nedefinítivná pravda. Ak by sme sa však zastavili na tvrdení o relatívnosti ľudského poznania a nešli by sme ďalej, k otázke absolútnej pravdy, dopustili by sme sa chýb, ktoré šikovne využíva idealistický tábor. Ten vidí totiž v ľudskom poznaní iba relatívnosť, slabosť a nedokonalosť, a tým dospieva k popieraniu objektívnej pravdy, k relativizmu a agnosticizmu.
V materialistickom relatívnom poznaní je taký objektívny pravdivý obsah, ktorý sa zachováva v procese poznania a je oporou pre ďalší vývoj poznania. Tento nepominuteľný obsah sa nazýva absolútnou pravdou, ktorej uznanie vyplýva z objektívnej pravdy.
Pre príklad možno uviesť materialistických filozofov starovekého Grécka, ktorí učili, že život vznikol z neživej hmoty a človek pochádza zo živočícha. Hoci tieto predstavy boli veľmi naivné a nesprávne, napriek tomu ich učenie nieslo v sebe čosi absolútne pravdivé – ideu prirodzeného spôsobu života a človeka, ktorú veda potvrdila a zachovala.
Okrem toho, ľudské poznanie v skutočnosti obsahuje aj množstvo neobyčajne dôležitých absolútne pravdivých poučiek, ktoré už ďalší vedecký výskum nezmení. Takéto absolútne pravdy sú obsiahnuté v teóriách a zákonoch vedy a ľudia sa nimi riadia vo svojej praktickej a teoretickej činnosti. Absolútna pravda je preto ustavične sa hromadiaci obsolútne pravdivý obsah v relatívne pravdivom poznaní, je proces stále úplnejšieho, hlbšieho a presnejšieho odrazu objektívneho sveta. Ľudské myslenie je preto svojou povahou schopné podávať a podáva nám absolútnu pravdu, ktorá sa skladá zo súhrnu relatívnych právd.
My vôbec nehľadíme na Marxovu teóriu ako na čosi definitívne a nedotknuteľné. Sme naopak presvedčení, že položila len základné kamene tej vedy, ktorú socialisti musia ďalej rozvíjať vo všetkých smeroch, ak nechcú zaostať za životom.)
Lenin
Keď vravíme o relatívnych pravdách, ich obsah, alebo ich časť, veľakrát v ďalšom vývoji odpadne ako nepravdivá, a tým sa relatívna pravda viac a viac približuje k absolútnej pravde. Tak zo súhrnu relatívnych právd vyrastá absolútne ľudské poznanie. Toto dialektické chápanie absolútnej pravdy je veľmi dôležité pre boj proti metafyzike a dogmatizmu vo vede. Veď mnohí filozofi hlásali svoje pravdy za večné, ukončené, absolútne pravdy, ktoré netreba viac rozvíjať, či inak spresňovať.
Marx a Engels vytvorili novú formu materializmu – dialektický materializmus, pozbavený nedostatkov niekdajšieho metafyzického materializmu. To však neznamená, že Marx a Engels zavŕšili vývoj filozofie a vyčerpali všetky filozofické pravdy. Dialektika je totiž veda a musí sa vyvíjať. Chápanie jej všeobecných zákonov, ako aj zákonov iných vied sa musia prehlbovať so zmenou praxe a s vývojom vedy, musia sa obohacovať o nové skúsenosti, nové poznatky. Všeobecné zákony dialektiky sa rôzne prejavujú v rôznych podmienkach, a preto ich poznanie sa obohacuje na základe skúmania týchto podmienok. Nevravíme však o škrtaní základných poučiek, ktoré boli vypracované v priebehu dlhých, ťažkých dejín ľudského myslenia. Vravíme o ich hlbšom a všestrannejšom pochopení.
Pravdy obsiahnuté ľudským poznaním sa nesmú vyvíjať abstraktne, odthrhuto od života, ale v súvislosti s konkrétnymi podmienkami. V tom tkvie najdôležitejšia zásada materialistickej dialektiky – abstraktná pravda nejestvuje, pravda je konkrétna.
Dialektika v poučke o konkrétnosti pravdy učí tak nepristupovať k faktom so všeobecnými formulami a naučenými schémami. Dialektika učí rátať s faktami, prihliadať na konkrétnu vzájomnú súvislosť javov, analyzovať zmenené podmienky a svoje počínanie usmerňovať v súlade s týmito novými podmienkami. Dialektika žiada, aby sa všeobecné princípy a zákony uplatňovali v súlade s konkrétnou situáciou. A toto je postoj, ktorý zodpovedá potrebám praxe.
Význam marxistického učenia o pravde pre vedu a prax má obrovský význam. Idealistické omyly mnohých vedcov 19. a 20. storočia spočívali hlavne v tom, že nepochopili dialektiku poznávacieho procesu. V mylnej domnienke, že teórie napr. klasickej fyziky sú absolútne pravdy, ale nové objavy ukázali nedostatočnosť ich teórií, mnohí učenci prišli do pomykova. Tento zmätok v nich vykryštalizoval presvedčenie, že ani absolútnej, ani objektívnej pravdy niet, že celé naše poznanie je iba relatívne, podmienené, subjektívne. A relativistické stanovisko je priama cesta do područia idealistického tábora. Keď vedci ovládajú dialektiku, vyhnú sa idealistickým omylom, lebo dialektické chápanie absolútnej a relatívnej pravdy umožňuje mať správny postoj k chybám v procese poznania, vo vede.
Omyly sú prirodzené, patria k vývoju poznania. Dôležité ale je, aby sme na chybách nezotrvávali. Tento nedostatok môže napraviť rozvíjanie kritiky a sebakritiky – lebo je to sila, ktorá zmenšuje možnosť chýb tak v poznaní, ako aj v praktickej činnosti a odhaľuje chybu, keď už vznikla. Potláčanie kritiky v hocakej forme spôsobuje obrovskú škodu ako človeku, tak i jeho práci.
Dialektické chápanie pravdy je prínosom aj v boji proti dogmatizmu a revizionizmu, ktoré sú nepriateľské voči marxizmu už len z princípu a účelovo prehliadajú jeho dialektické učenie. Kým dogmatizmus skúma teoretické poučky ako absolútnu, univerzálnu pravdu uplatňujúcu sa vo všetkých prípadoch, bez prihliadnutia na konkrétne situácie a ignoruje vznik nových javov, naopak revizionizmus zasa upadá do krajného relativizmu, každej pravde pripisuje iba relatívny charakter. Marxistická dialektika je však učenie o vývoji, a preto tento základný princíp tvorí aj jeho revolučnú podstatu.
PRAX AKO KRITÉRIUM PRAVDY
Všetky tajomstvá teórie nachádzajú svoje racionálne vyriešenie v ľudskej praxi a v pochopení tejto praxe.
Karol Marx
Samotné vedomie človeka nestačí nestačí k tomu, aby bolo kritériom. To, čo filozofia nemohla dlhý čas vyriešiť v nájdení správneho spôsobu, aby idea, myšlienka alebo vedecká teória mohla reálne poslúžiť spoločnosti, sa podarilo vyriešiť až Marxovi tézou – Kritériom pravdy je prax. V dialektickom materializme sa chápe prax ako proces, v ktorom človek pôsobí na skutočnosť, ktorá ho obklopuje. Prax je preto činnosť ľudí, predovšetkým ich výrobná a spoločensko-revolučná činnosť, ktorá pretvára svet.
Nové idey niekedy možno overovať aj nepriamou cestou, čiže porovnávaním s vedeckými teóriami a zákonmi, ktoré už majú charakter objektívnych právd. Systém vedomostí, nadobudnutých počas dlhodobého skúmania tak umožňuje usudzovať o niektorých ideách bez nových experimentov.
Prax je kritériom pravdy aj v spoločenskej vede. Tuná treba chápať, nie činy jednotlivých osôb, ale naopak – činnosť veľkých spoločenských skupín, tried, strán. Nie je prípustné stavať osobné praktické skúsenosti jednotlivca, nevyhnutne úzke a obmedzené, proti kolektívnym skúsenostiam triedy, strany. Kritériom pravdy spoločenských teórií môže byť iba výrobná a praktická revolučná činnosť más.
Prax tiež netreba chápať ako prístroj ukazujúce strelkou – pravdive, nepravdivé. Prax treba chápať ako určitý výsledok, ktorého význam ešte treba pochopiť a ozrejmiť. To znamená, že pri prvom neúspechu skúšky nemožno vždy hneď urobiť závery a vylúčiť ďalší pokus k správnemu ohodnoteniu dosiahnutých výsledkov.
Prax nestojí na jednom mieste, ale stále sa mení a vyvíja, ide dopredu. Sféra človeka a jeho možnosti prenikania do sveta sa stále rozširuje. Niekedy trvá dlhšie, niekedy naopak, kým prax ukáže schopnou potvrdiť tú či onú ideu, no ak je pravdivá, skôr či neskôr sa potvrdí. Pokroková teória sa preto opiera o pokrokovú prax a napomáha rozvoju.
„Účel, ktorý potrebuje nesprávne prostriedky, nemôže byť správny.“
Marx
V kapitalistických krajinách je rozšíreným kultom tzv. filozofický smer – pragmatizmus (z gráckeho slova „pragma“ – skutok, čin).Tým, že sa pragmatizmus neustále odvoláva na činy a na praktické overovanie ideí a teórií, mnohí pragmatici tento smer označujú za nasledovateľa marxizmu. Tento názor je však mylne zavádzajúci.
Marxizmus jednoznačne pragmatizmus odsudzuje ako pomýlený ideologický smer, zastávajúceho si kapitalistické tendencie. Tým, že pragmatizmus hovorí o praxi a vyhlasuje sa za filozofiu činu, vytyčuje individualistické, subjektívne chápanie praxe, ktoré spočíva na vedeckej predstave o iracionálnosti a nepoznateľnosti sveta. Hlavnou myšlienkou pragmatizmu je totiž myšlienka o tom, že človek musí pôsobiť vo svete, o ktorom nemôže vedieť nič hodnoverné. Z jeho hľadiska nám je svet prístupný len ako chaos pocitov a zážitkov, z ktorých treba vyťažiť maximum pre vlastnú potrebu, pre vlastné uspokojenie. Tento svet je v jeho poňatí pozbavený vnútornej jednoty a nemožno ho preto ani racionálne poznať.
Zakladateľ pragmatizmu, americký psychológ William James (20.stor), autor vplyvných kníh o mystike, o psychológii náboženstva, hlásal napr. takúto tézu – Je možné, že sa nachádzame vo svete tak isto ako psi a mačky v našich knižniciach: vidia knihy a počujú rozhovor, ale netušia v tom nijaký zmysel. Čím sa však má človek riadiť, ak je pozbavený poznania? James má na túto otázku jednoduchú odpoveď – navrhuje namiesto poznania iracionálnu neuvedomelú vieru, predovšetkým vieru náboženskú, ktorá vylučuje logické myslenie.
Iní pragmatici, na čele s americkým filozofom Johnom Deweyom (20.stor), odporúčajú inštrumentálnu, alebo experimentálnu logiku, ktorá sa v podstate redukuje na vyhľadávanie typov správania sa najvhodnejších pre danú situáciu podľa metódy skúšok a chýb. Z tohto hľadiska pragmatikov myslenie neposkytuje poznanie, ale iba schopnosť dostať sa z ťažkej situácie a dosiahnuť úspech.
Tvrdenie pragmatikov je v skratke nasledovné – vedecké pojmy, zákony, teórie nie sú odrazy objektívnej reality, ale iba „akčné“ plány, nástroje na uskutočnenie tých či oných cieľov. Ak teória pracuje a umožňuje dosiahnuť úspech, je dobrá, čiže pravdivá, ak nie – je zlá, pomýlená. Pragmatizmus nijaký iný význam pojmov pravdivosti a pomýlenosti nepripúšťa.
Náboženstvo a jeho tézy sú pragmatizmu veľmi blízke, preto ich považuje za pravdivé. Pragmatici rozširijú princíp výhodnosti nielen na poznanie, ale aj na všetky formy duchovnej a praktickej činnosti, a heslom – Účel svätí prostriedky! – vyjadrujú podstatu svojho chápania života.
Objektívna realita sveta obklopujúca človeka pre pragmatikov neexistuje. V ich pohľade je svet surový, nevyhranený materiál skúseností, ktorý nadobúda ľubovolné formy v súlade s cieľmi ľudí. Ich svet je plastický, vždy taký, akým si ho urobíme. Týmto postojom ochotné znášanie ľudského násilia je prirodzenosťou. Popierajú objektívne fakty a nazývajú ich iba interpretáciami, výkladmi, ktoré im človek dáva. Celá skutočnosť sa teda dostáva do úplnej závislosti od človeka a jeho vôle. Pragmatizmus je filozofia vychádzajúca tak zo skomoleného chápania praxe, nesmierne zveličuje aktívny, vôľový charakter ľudskej činnosti a robí ho základom reality.
Filozofia pragmatizmu, zobrazujúca svet ako plastickú poddajnú realitu, zachádza však ešte ďalej, ako je na prvý pohľad vidno. Pragmatizmus totiž vzbudzuje falošnú predstavu o tom, že vôľa, nástojčivosť a odhodlanie k činu môžu zabezpečiť dosiahnutie každého vytýčeného cieľa úplne nezávisle od objektívnych podmienok a zákonov. Pragmatizmus je tak svetonázor energických ziskuchtivcov – finančných magnátov a monopolistov, ktorí sa považujú za všemocných pánov kapitalistického sveta. Ideologická filozofia pragmatizmu svojím ignorovaním objektívnych faktov živí dobrodružné, agresívne tendencie v politickom myslení a de facto odvôvodňuje politiku „z pozície sily“.
Pragmatizmus neuznáva objektívny rozdiel medzi pravdou a lžou a stotožňuje pravdu s prospechom, povzbudzuje bezzásadovosť a umožňuje panujúcej triede ospravedlniť každú lož a každý zločin pre ňu prospešný. Ospravedlňovanie agresie, násilia a klamu, ktoré vyplýva zo samej podstaty filozofie pragmatizmu, zodpovedá záujmom najreakčnejších imperialistických kruhov. Sám Mussolini priznal, že sa v mnohom inšpiroval práve Jamesom a pragmatizmus považoval za základ fašizmu.
Pragmatizmus, ktorý podriaďuje celú praktickú a teoretickú činnosť úvahám bezprostrednej výhody, napomáha rozvoj subjektivistického, úzko oporunistického chápania života – v súvislosti s robotníctkym hnutím hlása napr.jeho boj „bojom o päták“.
ĽUDSKÁ SLOBODA
Nestačí, keď myšlienka usiluje o uskutočnenie, skutočnosť sama musí usilovať o myšlienku.
Marx
Marxistická filozofia je jedinou filozofiou, ktorá vyzbrojuje človeka znalosťou zákonov objektívneho sveta, znalosťou zákonov jeho pretvárania. Je mocnou zbraňou v boji za oslobodenie pracujúcich od všetkých foriem útlaku, za vytvorenie nového, slobodného života. Je však možná sloboda človeka? Je človek schopný stať sa pánom svojho osudu? Tieto otázky hýbali celými ľudskými dejinami, pričom odpovedí bolo v prospech človeka minimálne.
K líniám vyjadrujúcim sa k osudu človeka patrí napr. fatalizmus, ktorý popiera jeho slobodu. Fatalizmus (z lat. fatum, osud a fatalis, osudový ) je koncepcia, podľa ktorej všetky procesy vo svete sú podriadené nevyhnutnosti, ktorá nenecháva miesto pre slobodu, tvorbu a všetko je od prapočiatku predurčené. V predsokratovskom Grécku predurčenosti dokonca podliehali aj bohovia (Homér, Herakleitos, Tháles), neskôr sa objavujú v učeniach napr ako: Stoicizmus – život človeka je predurčený a on sám ho nijako nemôže zmeniť, človek sa musí naučiť zmieriť sa s touto skutočnosťou a prijať postoj rezignovanej múdrosti. Gnosticizmus – je preň charakteristické odmietanie hmotného sveta, spásna rola poznania a vyznačuje sa vierou v božskú iskru v človeku. Nemožno rozvíjať všetky učenia, preto v skratke – dnes fatalizmus pôsobí hlavne v náboženstvách západného aj východného smeru, a čo sa týka moderného bežného života, napr. v astrológii a jej veštbách.
Mnohé idealistické smery, pokiaľ vyvodzujú celý svet z vedomia, z vôle človeka, naopak – uznávajú úplnú slobodu človeka až po tvrdenie absolútnej svojvôle (filozofia existencie). Táto sloboda je však výlučne chápaná ako sloboda ducha, vedomia a úplne obchádza otázku reálnych podmienok života človeka (Hegel). Okrem toto vždy hovoria iba o slobode jednotlivej osobnosti a ignorujú otázku oslobodenia más.
Materialistická dialektika, ktorá berie nevyhnutnosť za základ, uznáva zároveň možnosť slobody človeka. Skutočná sloboda nespočíva v predstavovanej nezávislosti človeka od prírody a spoločenských zákonov, ale v poznaní týchto zákonov a v činoch, založených na ňom.
Ľudia nemôžu prekročiť hranice zákonov prírody, rovnako ako nemôžu nedýchať. Tým, že žijú v spoločnosti, nemôžu sa vymaniť zo zákonov spoločenského života. No môžu poznať zákony prírody a spoločnosti, a keď poznajú charakter a smer ich pôsobenia, môžu ich využiť a postaviť do svojich služieb. Oveľa ťažšia je úloha podmaniť si zákony spoločenského života, ktoré celé tisícročia vládli nad človekom ako cudzia nepriateľská sila. Človek bol porobený živelnými zákonmi ekonomického sveta a mocou vládnuciach vykorisťovateľských tried. Oslobodiť človeka od sociálneho, triedneho zotročenia, dosiahnuť slobodu – to je dlhý historický proces, no nie je utópiou. Učenie marxizmu-leninizmu je cesta, ktorá pretvára spoločnosť. Pretože učenie marxizmu je učenie o vývoji a manuál k pochopeniu všeobecne platných zákonov pre všetky masy ľudí. Navyše cieľom učenia je boj za komunizmus. Keď sa vybuduje komunistická spoločnosť, bude to znamenať skok ľudstva z ríše nevyhnutnosti do ríše slobody.
