Soňa Valovičová: OKTÓBER 1944 A JEHO POSOLSTVO PRE DNEŠOK

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

30. september 1938 v predpoludňajších hodinách prezident republiky Eduard Beneš a vláda oficiálne prijíma mníchovský diktát. Deje sa tak bez vedomia národa, ktorý sa o kapitulácii vládnucej buržoázie dozvedá až po piatej hodine popoludní. Tento bezprecedentný postoj signatárov mníchovského diktátu demonštruje vierolomnosť predstaviteľov európskeho fašizmu – nacistického Nemecka a fašistického Talianska, ako aj vlád takzvaných demokratických veľmocí – Francúzska a Veľkej Británie, uspokojiť agresivitu Hitlera obetovaním životne dôležitých záujmov svojho spojenca. Potvrdzuje sa, aká labilná je zahraničnopolitická orientácia Československa na Západ. Potvrdzuje sa, že buržoázia ako trieda je v etape všeobecnej krízy kapitalizmu brzdou spoločenského poriadku a v ťažkých zlomových podmienkach, v ktorých sa rozhoduje o osudových otázkach, zrádza.
Česká a slovenská buržoázia ako spoločenská trieda v čase Mníchova a po jeho diktáte tak otvorene prijíma fašizmus, neschopná riešiť dôležité spoločenské otázky. Vládnuca buržoázia a s ňou aj reformisti i opozičné, hlavne nacionalistické strany odmietali návrhy komunistov na utvorenie ľudového protifašistického frontu, ktorý mohol byť účinnou hrádzou fašistickej rozpínavosti. Antikomunizmus a antisovietizmus. Tým sa vyznačovala a vyznačuje politická prax všetkých pravicových síl, čím bola znemožnená účinná obrana vlasti. Československo-sovietska spojenecká zmluva z mája 1935, ochota a pripravenosť Sovietskeho zväzu pomôcť fašizmom ohrozenému Československu tak nedokázala splniť svoj účel.
Po mníchovskom diktáte a Benešovom úteku do zahraničia Hlinkova ľudová strana Slovenska vyhlasuje v Žiline v októbri 1938 slovenskú autonómiu. Československo sa stáva oklieštenou krajinou, ktorej vývoj určuje Hitler. V marci 1939 pozýva Tisa do Berlína a oznamuje mu, že musí vyhlásiť nezávislosť Slovenska, Tiso dáva bez diskusie odhlasovať v slovenskom sneme vytvorenie samostatného Slovenského štátu.

“ Bol som občanom bývalej Československej republiky. A potom, náhle, po 14.marci, nie z mojej vôle som sa stal občanom Slovenského štátu. Štátu, ktorý nevznikol z mojej vôle, ani z vôle národa. Lebo tí, čo Slovenský štát pripravovali, nás ľudí, národa sa nepýtali, rozhodovali z vlastnej vôle. Nám diktovali. A preto som bol proti tomu štátu. Nebol to môj štát. Nebol to náš štát. My sme chceli slobodný štát, nie štát, v ktorom bude vládnuť ideológia fašizmu a nemecký okupant. (Jozef Lietavec, účastník SNP)

Systém priamej kontroly zakotvuje základný dokument upravujúci vzťahy slovenského štátu a Nemecka – tzv. ochranná zmluva (Schutzvertrag) z 23.marca 1939. Nový štát ňou dáva svoju nezávislosť a integritu pod ochranu ríše, pričom sa v rozsiahlej miere vzdáva svojej suverenity tým, že nacistom umožňuje zriadenie tzv. ochrannej zóny medzi hranicami protektorátu a východným okrajom západoslovenských Karpát.

Štátna samostatnosť Slovenska má aspoň čiastočne zakryť nemeckú okupáciu českých krajín a na čas hrá dôležitú úlohu v nemeckej hre, izolácii ďalšej vyhliadnutej obete – Poľska, ktoré odmietlo nemecké návrhy na odstúpenie Gdanska. Nacisti pozorne sledujú upevňovanie závislosti klérofašistického slovenského štátu od Nemecka vo všetkých oblastiach. Vo svetle týchto skutočností paradoxne vyznievajú slová prezidenta slovenského štátu na zasadnutí snemu v Ružomberku v októbri 1939 :
„Slovenský štát bude strážcom, aby mozole slovenského robotníka, hospodára a podnikateľa, um slovenského politika, literáta a umelca, synovia a dcéry slovenských matiek, životy slovenských úradníkov a vojakov nikdy viac neboli otrocky zneužívané k zveľaďovaniu cudzieho života … “ (Jozef Tiso)

V tejto prvej etape svojej existencie klerofašistický štát využíva sociálnu demagógiu, lebo na obyvateľstvo mohutne pôsobia nacionalistické heslá .

Audiencia v Salzburgu na jeseň 1940 , ktorá bola súčasťou širšieho Hitlerovho plánu urýchliť na Slovensku vytvorenie fašistickej diktatúry podľa nemeckého vzoru, zabezpečiť absolútnu poslušnosť bábkovej slovenskej vlády a posilniť hlavne radikálne krídlo v HSĽS prináša trpké plody pre národ. Salzburg je začiatok cesty prenikavých vnútorných premien na Slovensku a pevnejšie primknutie sa ľudáctva k hitlerovskému vzoru. Začína druhá etapa formovania vnútorného režimu Slovenskej republiky, ktorá sa nesie v znamení reakčných radikálnych fašistických síl.

Po Salzburgu každý roduverný Slovák má vo veci slovenskej samostatnosti jasno. Ak doteraz hocikto prechovával ešte ilúzie o samostatnosti Slovenska, že Slovensko patrí Slovákom a že jedine Slováci tu pod Tatrami si rozhodujú o svojom vlastnom osude, tak teraz po salzburských poradách týchto ilúzií niet takmer u nikoho. Spolupráca s agentami nemeckého imperializmu privádza oficiálne bez masiek slovenský národ do područia a otroctva Berlína.


Nastávajú časy, v ktorých pôjde o boj na život a na smrť medzi fašistickým zriadením a skutočnou slobodou, spravodlivosťou a pokrokom. Na tomto dejinnom vojnovom poli sa musí každý národ zúčastniť osobne. História raz posúdi, na ktorej strane zaujal miesto ten či onen národ v tomto rozhodujúcom zápase. Tisícročná tradícia boja a snaženia slovenského národa za jeho národné bytie však prikazuje, že bojové miesto každého slovenského syna a každej slovenskej dcéry tohto národa je na strane nového sveta, po boku tých síl a snažení, ktoré bojujú za odstránenie vojen, národného útlaku a sociálnej poroby. Slováci nikdy nedopustia, aby bol zneuctený duch našich dejín kadejakou ideológiou rasistickej nadradenosti, ktorá je našej slovenskej prirodzenosti cudzia a odporná. Nikdy nedopustia, aby bol pošliapaný duch ľudskosti, kultúry a národnej znášanlivosti, ktorý na čelné miesto slávnostne vtlačili do našich dejín velikáni národa Štúr, Hurban a Hodža v pamätnom Martine a Mikuláši!

V tom roku sa presadzovalo národný. Pod tým národným vznikol národný socializmus po vzoru hitlerovcov, samozrejme s podporou náboženských kruhov, ortodoxných nacionalistov, ktorí si mysleli, že s tým zachránia národ a nastúpili tieto nacionalistické organizácie v každej dedine. Predstavovali národné, spojili to s náboženstvom, no a nakoniec sa zrodila aj taká myšlienka, že to je naše.
(Ján Samuel Strcula, účastník SNP
)


„Slovenský katolicizmus, jeho hlavní predstavitelia sa spreneverili tým, že začali priamo kolaborovať s najväčším, možno povedať – zradcom ľudstva, Hitlerom. A pritom vedeli, iste vedeli, že ich Nemci klamú, že so Slovákmi, ako s inými menejcennnými rasami majú tie isté úmysly. Boli schopní zapredať si i samotnú česť.
(Imrich Gibala, účastník SNP
)

V nedeľu 22. júna 1941 prepadli vojská nacistického Nemecka Sovietsky zväz. V plánoch nemeckých nacistov zaujímal vážne miesto generálny plán „Ost“, ktorý mal v programe zničenie slovanských národov ohňom a mečom. Nacizmus neskrýval, že hodlá zlikvidovať slovanské národy a vytvoriť takto priestor pre 80-100 miliónov Nemcov. Tri dni po tom, čo hitlerovské divízie vtrhli do Sovietskeho zväzu, zverejnili New York Times cynické vyhlásenie senátora za Demokratickú stranu Harryho Trumana: „Keď uvidíme, že vyhráva Nemecko, budeme pomáhať Rusku, a keď bude vyhrávať Rusko, budeme pomáhať Nemecku, a teda nech sa vybíjajú čo najviac.“

V tomto mesiaci posiela Slovensko ako verný nacistický spojenec na východný front dve divízie. Ťaženie je vydávané za oslobodenie Ruska proti boľševizmu. Vojaci však nechcú ísť bojovať. Slovenská armáda sa skladá prevažne, či už mužstvo, či dôstojnícke zbory, z ľudových elementov. No sú to práve oni, ktorí sa stavajú záporne a zamietavo k hitlerovskému fašizmu. Protifašistická nálada, hlboko zakorenená v našich vojakoch sa prejavuje v sabotážnych činoch ako je ničenie vojenského materiálu, v odopieraní ísť na front, dezerciách a prechádzania na sovietsku stranu hneď pri prvej príležitosti. Vojsko z ľudu ide s ľudom a odmieta strieľať do svojich.

Nás Nemci priamo vyzývali k tomu, aby sme vraždili, alebo podieľali sa na vraždení miestneho obyvateľstva, takže človek začal tak chtiac – nechtiac cítiť s týmito ľuďmi, a presviedčal sa, akej nesprávnej veci slúži slovenská armáda. Toto všetko sa priečilo môjmu presvedčeniu, môjmu svedomiu, pretože ja som bol vychovávaný v duchu kresťanskom, a kresťania sa predsa nezabíjajú. Uvažoval som, akým spôsobom zmyť tú špinu z vlastného konania, že som sa chtiac-nechtiac podieľal na tých zverstvách, ktoré nám fašizmus prakticky vnútil. „
(Jozef Lietavec, účastník SNP)


„Na tom fronte utekali celé skupiny k Rusom. Na to si sťažovali sami Nemci, že to nie je armáda, ale zberba. Tak poslali nové kádre na východný front.“
(Jozef Jurčík, účastník SNP
)

Začiatkom roka 1943 nastáva obrat vo vedení vojny na východnom fronte. Červená armáda sa poučila z ťažkých porážok a preberá iniciatívu.


Mnohí Slováci odmietajú a nechcú bojovať proti slovanským bratom. V duchu národných buditeľov ako sú Kollár, Štúr, Vajanský, kráčajú v ich šľapajach v hrdinskom boji proti fašistom, za svornosť Slovanov, za slobodu Slovákov. Slovenskí vojaci, slovenskí chlapci dezertujú z armády so zbraňou v ruke a stavajú sa do prvých radov národného boja za oslobodenie. Rusi ich prijímajú ako svojich bratov.
Všetky okupované štáty a malými národmi sa pripravujú na národnooslobodzovací boj. Pripravuje sa i Slovensko. Úloha je o to ťažšia, že slovenský štát je plne pod kontrolou nacistov, ÚŠB pracuje svedomito a žaláre „zradcov“ slovenského štátu sú preplnené najlepšími ľuďmi, ktorých slovenská zem zrodila.

Budujeme médium. Podporte nás.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

15. mája 1943 po predchádzajúcej spolupráci s partizánmi prechádzajú na stranu ruských partizánov z posádky Jelsk: kapitán Repkin – Nálepka Ján so svojimi spolubojovníkmi. Prechod je dohovorený s veliteľom partizánov Saburovom, ktorý už osobne menovaných očakáva v obci Remezi, 12 km od Jelska. Po srdečnom stretnutí a rozbore situácie celý štáb s doprovodom odchádza do obce Gnojnoje, okr. Jelsk, kde je štáb jelských partizánov otriadu. Tak vzniká v máji 1943 prvý československý partizánsky oddiel v ZSSR a Ján Nálepka sa stáva jeho veliteľom.

Československé velenie exilovej Benešovej vlády určilo za dočasného veliteľa ozbrojeného odporu a povstania podplukovníka Goliana. V júli 1944 sú vysadené pri Ružomberku ruské partizánske skupiny, ktorým velí nadporučík Veličko.

„Dvestopäťdesiat našich chlapcov nastúpilo do Zemianskych Kostolian a vytvorili z našej nováckej skupiny údernú rotu. To bol nesmierny pocit, viete – lebo keď niekto celé roky je väznený za ostnatým drôtom a jedného dňa mu dajú do ruky zbraň a povedia mu – Teraz si slobodný človek – lebo v tej chvíli, čo sme mali v ruke pušku, sme boli slobodní. Už potom nerozhodoval o našom živote žiadny Tuka, ani Mach, ale sme sami rozhodovali o svojom živote.“
(Alexander Bachnár, účastník SNP)

K povstalcom sa pripája i skupina francúzskych dobrovoľníkov v počte stopätdesiať mužov, podriadená Veličkovej partizánskej jednotke. Keď Nemci prekročili slovenské hranice, Goliana to prekvapilo. Nie je iné východisko, len vyhlásiť povstanie, aj keď je predčasné. Malo vypuknúť neskôr, až keď sa Ćervená armáda dostane na úroveň Krakova. Vtedy mali východoslovenské divízie umožniť Ćervenej armáde prechod na Slovensko cez Dukelský priesmyk a uchrániť tak civilné obyvateľstvo pred hrôzami vojny. Nemci to však vedeli a preto rýchlo odzbrojili obe divízie.
Nemecké bojové skupiny von Ohlen a von Junck zaútočili na povstalcov 31. augusta 1944 v Strečnianskej tiesňave.
Nemecká bojová skupila Schäfer takmer bez boja obsadila Liptovský Mikuláš a Ružomberok, hoci povstalci mali nad Nemcami početnú prevahu. V prvých dňoch bojov sa však podarilo povstalcom prekvapivo útokom dobyť Telgárt a držali obrannú líniu v Turci, pri Baťovanoch a Hronskej Dúbrave.

Obyčajný vojak v prvej línii, čo ten vie. Nič. Aký je deň, kde sme, kde sme zasadení, ako sa tam toto volá…Nás v noci tam vysypali z nákladiakov, išli sme peši kusisko, nastúpili sme do zákopov a za chvíľu nás mali.“
(Vladimír Strmeň,účastník SNP
)

Druhá československá paradesantná brigáda pod vedením plukovníka Přikryla je koncom septembra nasadená do povstania s cieľom pomôcť vyčerpaným a zdecimovaným obrancom stabilizovať obranu. Je to vycvičená jednotka s frontovými skúsenosťami. Na povstalecké územie ich však nevysadili hneď, ale velenie Červenej armády ich najprv vrhlo do útoku proti Nemcom v Dukelskom priesmyku. Až keď utrpeli značné straty, previezli ich na letisko Tri duby. Exilová vláda posiela chorého generála Viesta, aby prevzal velenie. Očakáva sa, že zvráti situáciu. Ale nemôže už ovplyvniť priebeh povstania. Prichádza v čase, keď velenie armády prežíva ťažkú krízu. Plukovník Přikryl hodnotí situáciu nasledovne: – Skoro všade vládlo túžobné očakávanie, aby sme to vybojovali za nich. –

Október 1944

Október 1944. Führerom novozvolený Hermann Höfle oznamuje Berlínu, že začína prísun 18. divízie tankových granátnikov zbraní SS k plánovanému sústredenému útoku na centrum povstaleckého územia Slovenska.


V čase, keď generál Rudolf Viest prevzal velenie nad 1.čs. armádou na Slovensku, povstalecká armáda bola zložená z 18. práporov pechoty, 27. batérií delostrelectva rozličnej ráže, 3. pancierových vlakov, 10. -12. tankov ľahkého a stredného typu, 20. bojových a niekoľko školných lietadiel a časti 2.čs.paradesantnej brigády. Celkový počet sa pohyboval okolo 60 000 príslušníkov armády a 12 000 partizánov. Do úvahy treba brať fakt, že len tri štvrtiny týchto vojakov bolo vyzbrojených, a teda schopných nasadenia. Ďalej, že jednotky boli neustálymi bojmi unavené a úplne vyčerpané. Možno preto skonštatovať, že v polovici októbra 1944 mal nepriateľ značnú prevahu takmer po všetkých stránkach.


Generálovi SS Höflemu sa podarilo sústrediť proti povstalcom veľké, prevažne SS jednotky, v počte 40 000-45 000 mužov a dosiahnuť na hlavných úderných smeroch rozhodujúcu prevahu. Túto prevahu ešte viac umožňuje celková vyčerpanosť povstaleckých ozbrojených síl. Cieľom nemeckého velenia je útokmi zo všetkých smerov postupne zužovať povstalecké územie a stláčať ozbrojené sily povstalcov na čoraz menší priestor na spôsob kotla, rozbiť povstalecký obranný systém a zlikvidovať izolované jednotky.


Na útočnú činnosť povstaleckých síl sa nedalo v tomto momente pomýšľať, preto generál Viest hlavnú pozornosť sústreďuje na vytvorenie záloh – treba vystriedať vyčerpané jednotky na jednotlivých frontových úsekoch, náhrada však z nie je prakticky žiadna. Hlavný problém však nie je nedostatok živej sily. Hlavný problém je nedostatok munície a zbraní pre existujúce jednotky. Zhoršujúce sa poveternostné podmienky mnoho ráz neumožnili pristáť sovietskym lietadlám a s nákladom sa museli vracať späť, západní spojenci zostávali naďalej úplne pasívni.

Okolo povstaleckého územia sa začína sťahovať železná obruč. Höfleho plán je nasledovný – zovrieť povstalcov zo všetkých strán a neponechať im žiadnu možnosť úniku. Na západe pri Kamenici a Žiari nad Hronom stojí pripravená nemecká tanková divízia Tatra, na severe pri Bielom Potoku a Diviakoch trestanecká brigáda Dirlewanger, ktorá vystriedala v tom čase bojovú skupinu Schäffer. Brigáda v počte asi 4000 mužov prišla z Poľska, kde sa brutálnym spôsobom zúčastnila na potlačení Varšavského povstania. Zo severovýchodu – od Liptovského Hrádku – nacisti nasadili bojovú skupinu Wittenmeyer, pozostávajúcu z troch zosilnených práporov 14.haličskej divízie SS. Jej úloha – zaútočiť cez Kráľovu Lehotu – Malužinú na Brezno a nadviazať styk s jednotkami 86. divízie pri Vernári. Ťažisko útoku, využívajúc pritom moment prekvapenia, kde mala od Lučenca po Plešivec zaútočiť novopostavená 18. pancierovo-granátnická divízia SS Horst Wessel s počtom cca 10 000 mužov, prevažne maďarských Nemcov. Jej ľavým susedom pri Krupine je delostrelecký bojovný pluk Schill. Na druhý deň, 17. októbra 1944 je preskupovanie síl a prostriedkov fašistických okupantov v podstate ukončené. O dva dni má začať koncentrovaný útok na Banskú Bystricu divíziou Horst Wessel, bojovou skupinou Wittenmeyer a zosilneným práporom z priestoru Vernára. Len divízia Tatra má zostať zatiaľ na mieste a držať povstalecké sily vo svojom úseku. Höfle plánuje zatlačiť povstalcov súčasne zo všetkých strán do priestoru Zvolen – Banská Bystrica a tam ich zničiť.

18. október 1944 … Začiatok nemeckej generálnej ofenzívy proti Povstaniu z 11 smerov zosilneným bombardovaním Banskej Bystrice, Liptovskej osady, letiska Tri Duby a ďalších miest a priestorov a zovretie tak územia operačnej základne SNP s krycím názvom Zuzana (povestný strategický trojuholník Zvolen-Banská Bystrica-Brezno) tesným kruhom.

Severná oblasť povstaleckého územia

18. október 1944
Severná oblasť povstaleckého územia je napadnutá práporom brigády Dirlewanger za podpory letectva, lokalita Ostrô pri Bielom Potoku. Útok začína o pol ôsmej ráno z viacerých smerov, kde po ťažkých delostreleckých a leteckých bojoch sa povstaleckým batériám podarí zvíťaziť. Ide o víťazstvo jednotiek VI. taktickej skupiny, v ktorej sa zúročili nielen výrazné morálne vlastnosti jednotlivcov a jednotiek, operatívnosť velenia a pokroky v takticko-operačnom myslení, ale i skúsenosti zo síce dosiahnutého, ale s ťažkými stratami vybojovaného víťazstva 9.októbra 1944. Tento neúspech fašistického útoku koncentruje ich sily na celú obrannú čiaru, s obsadením výšiny Ostrô a paralyzovaním činnosti povstaleckého delostrelectva.

19. október 1944
Brigáda Dirlewanger nastupuje do útoku na Revúcu, kde sa fašistom do tohto termínu podarilo sústrediť svoje sily. Na pomoc im prichádzajú i špeciálne horské jednotky. Do útoku nasadzuje skúsené a odpočinuté sily. V porovnaní s týmito jednotkami sú jednotky VI. taktickej skupiny už značne fyzicky i psychicky vyčerpané, jej zálohy tvoria iba 2 čaty VI/51 práporu, 1 čata na Bielom Potoku, 2 čaty v Ľupčianskej doline a neúplná rota v Liptovskej Osade. Pri sústreďovaní sa svojich jednotiek nepriateľ využíva starý osvedčený spôsob náhlych prepadov silnejšími hliadkami a sústavného znepokojovania povstaleckej obrany.

20. október 1944
Výsledok bojových akcií nie je pre nepriateľa potešujúci, jednotky VI.taktickej skupiny odrazili všetky nepriateľské útoky. Povstalecká jednotka sa však vyčerpáva tvrdým bojom a aby sa zabránilo jej zničeniu a aby sa udržal i dostatočný operačný priestor pre prípadný prechod povstaleckých ozbrojených síl na partizánsky spôsob boja, má 1. ČSA na Slovensku spolu s 1.čs. partizánskou brigádou J.V Stalina zadržiavať postup nepriateľa. Zároveň má armáda ustupovať na horské obranné postavenia na svahoch Nízkych Tatier, Veľkej Fatry, Poľany, Vepra a Slovenského rudohoria. Vyčerpaným jednotkám 1. ČSA sa však už objektívne začalo nedostávať síl na jeho uskutočnenie.

23.október 1944
Nápor na hlavné obranné postavenie VI. taktickej skupiny nepriateľom skoro zrána, pričom je snaha zničiť leteckými útokmi povstalecké delostrelectvo. Tento útok tak zamestnáva povstalecké sily, že nedokáže zabrániť prenikaniu nemeckých horských jednotiek v sile asi 1 práporu zalesnenými svahmi Brankova do tyla obrancov Ostrô, ktorí sa takto ocitli v obkľúčení. Rota stráca mínometnú čatu, boje trvajú až do neskorých večerných hodín. Približne o 22.00 nepriateľ posledným náporom v sile asi 2.práporov, vedeným zo všetkých strán, definitívne obsadzuje Ostrô. Asi 70 mužov pod vedením veliteľa roty a ostatných dôstojníkov sa dokáže ešte prebiť z obkľúčenia a prejsť do Revúckej doliny. Je len otázkou času, kedy nepriateľ stlačí preriedené jednotky VI. taktickej skupiny zo všetkých strán.

27. október 1944
Rozhodujúci úder na Liptovská osadu začína ráno mohutným delostreleckým a leteckým ostreľovaním. Zameraný je hlavne na ľavé krídlo povstalcov severne od Liptovskej osady. O sile asi 1. práporu preniká do obce a vytláča odtiaľ zvyšky povstalcov. Jednotky VI. taktickej skupiny však až do rána nasledujúceho dňa s vypätím všetkých síl bránia prístup k Donovalom.

28. október 1944
Koniec organizovaného odporu, povstalci sa postupne rozchádzajú do hôr.

Juhozápadná oblasť povstaleckého územia

18.október 1944
Pluk Schill začína pochod z Antola na Žibritov a Krupinu. Velenie 1. čs. armády ráta s úderom od Banskej Bystrice v smere na Zvolen. V priestore okolo Žibritova a Krupiny sa preto nachádzajú len partizánske jednotky: 1.čs. partizánska brigáda M.R.Štefánika, zväzok A.Nevský a partizánsky oddiel G.Lacku. Na začiatku ofenzívy sa do tohto priestoru presúvajú jednotky partizánskej brigády kpt.J.Nálepku a časť Trojanových partizánov. Počet vojenských jednotiek nedosahuje však ani silu troch rôt. Partizánom a vojakom sa nedarí postup pluku Schill zastaviť. Po dobytí Žibritova a Krupiny sa fašistom otvára cesta na Zvolen – do tyla povstalcov, ktoré je dostatočne zaistené. Deň predtým boli stiahnuté jednotky 2.čs.paradesantnej brigády z priestoru Močiar na reorganizáciu, tak aby mohli byť kedykoľvek použité. Velenie povstalcov nemalo ani tušenia o smrteľnom nebezpečenstve, ktoré sa objavilo už na druhý deň v podobe ofenzívy nemeckých vojsk z juhu.

19.október 1944
Do útoku vyráža 18.delostrelecká tanková divízia Horst Wessel, s cieľom zahájiť útok z troch smerov. Operačným cieľovým bodom pravého hlavného prúdu je dobyť Muráň, potom postup na Tisovec a Červenú Skalu. Vedľajší prúd má zaútočiť z Rimavskej Soboty cez Rimavskú Baňu na Tisovec a tam sa spojiť s pravým hlavným prúdom. Ľavý prúd divízie má na úlohu vyčkať, kým ostatné dva neupútajú sily povstalcov a potom – využijúc moment prekvapenia – zaútočiť do priestoru Podkriváň – Detva. V tento istý deň pravé krídlo divízie obsadzuje dedinu Chyžné a stredný prúd postúpil k Rimavskej Bani. Pluk Schill taktiež úspešne postupuje takmer o 13 km a obsadzuje dedinu Babiná, ležiacu južne od Zvolena.

20.október 1944
Vďaka nasadeniu 2.čs.paradesantnej brigády na pomoc jednotkám III. taktickej skupiny sa podarilo stabilizovať obrannú líniu na čiare Dobrá Niva – Sása – Pliešovce. Pluk Schill je nútený prejsť severne od Babinej do obrany. Jeden z jeho práporov úspešne obsadzuje Senohrad, východne od Krupiny. Dôležitá zmena nastáva v postupe 18.divízie SS, jej pravá útočná skupina obsadzuje popoludní Revúcu a v nočných hodinách dobýva Muráň. Pred tankovou divíziou Tatra na severozápade a severe, proti brigáde Dirlewanger a bojovej skupine Wittenmeyer povstalci dokázali udržať svoje obranné postavenia. Rovnako úspešne si počínala aj podskupina II.taktickej skupiny pod vedením kpt. Staneka južne od Hranovnice. Odrazila všetky útoky armádnej skupiny Heinrici, útočiacej z Popradu na juh. Postup pluku 18.SS divízie do priestoru Muráňa však znamená vpád do tyla II.taktickej skupiny, resp. podskupiny Staneka, ktorá v tom čase bojovala pri Vernári a v Pustom Poli obrátená na východ. Vzniká nová vážna kríza na juhovýchode povstaleckého frontu. Hlavné sily divízie majú otvorený prístup k útoku na Zvolen. Na tento úsek preto nasadzuje gen.Viest 2.čs. paradesantnú brigádu – jednu zo svojich najlepšie organizovaných a bojovo najschopnejších vojenských útvarov, ktoré má k dispozícii. Vojakom brigády pripadá ťažká úloha – viesť ústupové boje pri Dobrej Nive, Detve, Brezne a napokon brániť priame prístupy k Banskej Bystrici.

21. október 1944
Pravá útočná skupina 18.divízie Horst Wessel po prekročení dobre chránených cestných zátarasov dobýva Červenú Skalu a Telgárt. Prieskumný oddiel divízie, tvoriaci stred jej útočnej zostavy, však naďalej zápasí s povstaleckými jednotkami pri Rimavskej Bani. Ľavé krídlo ešte stále stojí na mieste. Po obkľúčení časti jednotiek II.taktickej skupiny, ktoré bez ťažkých zbraní prešli cez Šumiac do Heľpy, fašisti sa otáčajú na západ – do priestoru Tisovca a Rimavskej Bane. Tisovec je obsadený.

22. október 1944
Povstalci pociťujú veľký nedostatok zbraní, čo znemožňuje nasadenie záloh. Situácia je zo dňa na deň ťažšia.Na celom území niet vôbec ostnatého drôtu, čím každé obranné postavenie stráca na hodnote pri nutnosti udržania tak veľkého obvodu. Po ústupe od Telgártu a priblížení sa nepriateľa k Zvolenu sa vojenská situácia stáva neudržateľnou. Plán gen Viesta je nasledovný – povstalecké ozbrojené sily sa majú sústrediť na obranu troch stredísk Banská Bystrica – Zvolen – Brezno a pripraviť jednotky na prechod do hôr v oblasti Veľkého a Malého Šturca, Slovenského rudohoria a Čertovice. Tadiaľ , čo velenie 1.čs. armády na Slovensku sa usiluje vybudovať pod Breznom novú obrannú líniu, do útoku z Lučenca smerom na Zvolen prichádza ľavý prúd 18.SS divízie. Početne slabé jednotky III.taktickej skupiny stojacej pri Tomášovciach nedokážu klásť účinný odpor a fašistické jednotky postupujú na Podkriváň. Neúspechom sa končia aj protiútoky povstalcov proti pluku Schill, vedené za podpory tankov a delostrelectva. Fašisti obsadzujú Pliešovce a Sásu. Vyčerpaná armáda bez záloh nie je viac schopná odolávať zvýšenému náporu nepriateľa. Aby sa vyhli úplnému zničeniu, príkaz znie ústup na horské obranné postavenia podľa zadelenia. Viestova koncepcia obrany však nie je založená na partizánskom spôsobe boja, ale na pôsobení ucelených armádnych jednotiek.

23.október 1944
Ľavé krídlo 18.SS divízie Horst Wessel sa napriek húževnatej obrane povstalcov, ktorých podporoval 1.čs.stíhací letecký pluk, podarilo prelomiť povstalecký front pri Podkriváni a tento útokom dobyť. V snahe čo najviac sťažiť prenikanie nepriateľských jednotiek na povstalecké územia vychádza rozkaz, v ktorom všetky povstalecké skupiny s pomocou civilného obyvateľstva majú zničiť železnice a hradské vo svojich obranných pásmach. III.taktická skupina má zároveň príkaz sústrediť prápor mjr. Želinského v priestore Ostrá lúka a pripraviť ho tak na protiútok na smere Bacúrov, ako aj na zásah do priestoru Lieskovca, východne od Zvolena.

24.október 1944
Genrál Viest vydáva operačný rozkaz v súvislosti s obranou Zvolena obsadiť operačné smery vedúce z východu a juhovýchodu, a to prápormi Želinského, Búrika, Petríka, Kapišinského a Jeleníka, skupinami Juračku, Kordu, Murgaša, ako aj 2.čs paradesantnou brigádou. Rádiogram gen. Ingra z Londýna gen. Viestovi vyvinúť maximálne úsilie , aby sa na strednom Slovensku udržal súvislý organizovaný odpor, pokiaľ Sovietska armáda nedosiahne povstalecké územie, je príčinou toho, že sa v tomto čase ešte nepristúpilo k ústupu do hôr.

25. október 1944
Je ôsmy deň generálneho útoku. Schill a Tatra sa uspokojuje s prieskumnou činnosťou. Ľavé krídlo 18.SS divízie čistí priestor Detvianskej Huty – Detvy – Podkriváňa. V Blatnickej a Necpalskej doline sa pluku z brigády Dirlewanger podarilo obísť obranné postavenia partizánov a vniknúť do tyla 1.čs. partizánskej brigády J.V. Stalina, kde sa zmocnil dôležitej výšiny Ploská, odkiaľ sa mu otvorila cesta na Banskú Bystricu, ako aj do tyla VI.taktickej skupiny. Asi 5 km brigáda postupuje aj v priestore Bieleho Potoka. Bojová skupina Wittenmeyer dobýva Malužinú. Okupanti získavajú kontrolu nad železničnou traťou Ružomberok – Poprad. Pravá skupina 18.SS divízie Horst Wessel obsadzuje Brezno a prelamuje tak dlho ochraňovaný taktický trojuholník. Údolie Hrona je otvorené, nepriateľ má otvorenú cestu v smere na sever na Jarabú, ako aj na západ – Banskú Bystricu. Súčasne s ústupom povstaleckých jednotiek od Brezna ustupuje z priestoru južne a juhozápadne od Zvolena na sever k osadám Kováčová a Sliač pred ľavým krídlom 18.SS divízie a plukom Schill aj časť jednotiek III.taktickej skupiny. S krajným vypätím síl sa pred divíziou Tatra držia ešte IV.a I. taktická skupina v priestore východne od Žiaru nad Hronom a Kremnice. V priebehu dňa nepriateľská delostrelecká paľba ohrozuje aj letisko Tri Duby. Nepriateľ znova plne ovládol vzdušný priestor nad povstaleckým územím.

26.október 1944
Nepriateľ bez boja obsadzuje Zvolen, ktorý povstalci predtým vyprázdnili a ihneď rozvinul útok na Banskú Bystricu. Na čiare Badín – Vlkanová zastavili postup pluku Schill až do večera jednotky paradesantnej brigády. Keď ich však nepriateľ ohrozil úderom do tyla, ustúpili na rozkaz gen. Viesta až na južný okraj Banskej Bystrice. Divízia Tatra totiž už prenikla od Kremnice na Kordíky a blížila sa k Banskej Bystrici, brigáda Dirlewanger postupovala na Donovaly, skupina Wittenmeyer na Čertovicu, časť ľavého krídla 18.SS divízie do Slovenskej Ľupče, kde má cieľ uzavrieť prístup k povstalcom do Nízkych Tatier.Je nariadený gen. Viestom do rána bez boja opustiť Banskú Bystricu, ústup kryjú jednotky 2.čs.paradesantnej brigády do hôr, kde sa jednotky zotavia a prejde sa na partizánsky spôsob boja.

27.október 1944
Ako prvý do vyprázdnenej Banskej Bystrice vstupuje pluk Schill a po ňom pravé krídlo 18.SS divízie Horst Wessel.

30.október 1944
Hermann Höfle – Jozef Tiso vyznamenáva v Banskej Bystrici Waffen – SS nemeckých vojakov za potlačenie povstaleckých partizánskych skupín do hôr, za ich zajatie a smrť.

“ Bolo povedané, že ideme do hôr, ovšem išli sme do neznáma, a myslím, že toto je najväčší nedostatok toho vojenského velenia, že nepamätalo na to, čo potom, keď prídu zlé časy. Tony a tony potravín vyvážali Nemci z Banskej Bystrice a povstalci nemali čo jesť. Nemohli urobiť nejaké sklady, už dopredu to pripraviť? A že títo generáli na to nepamätali, toto je neodpustiteľné.“
(Jozef Nálepka, účastník SNP
)

“ Očakávalo sa veľmi príchod frontu a to oslobodenie. Aj taká bola túžba v ľuďoch, aby sa splnilo ako sa hovorilo – za tri dni prídu osloboditeľské vojská. Tri dni vydržíme v horách. A pravda – bolo to päť mesiacov .“
(Vladimír Strmeň, účastník SNP)


“ Keď sme ustupovali z Donovál, Nemci vedeli, ktorým smerom ustupujeme. Zrejme mali medzi nami svoje uši, svoje oči, svojich agentov. A preto nás ostreľovali. Horšie bolo, keď prišiel náhly mráz a sneh v pohorí zmrzol. Keď sme sa chceli dostať na vrchol, museli sme špičkou čižmy udupať si do toho zmrznutého úbočia taký záchyt a tak krok za krokom sa dostať hore. A keď sme vyšli hore, tam zúrila snehová víchrica. Keď sme začali zostupovať dole, po tom klzkom ľade, sme sa zošmykli a desiatky a desiatky metrov sme leteli a zastavili sme až dole..a tam dole sme už našli aj Švermu.“
( Jozef Lietavec, účastník SNP
)

Najťažšie dni boli na Krížnej. Nebolo sa kde ukryť. Boli sme zmoknutí, nebolo si kde urobiť ohník, aby sme si čo len teplú vodu zohriali. Dokonca, keď som posielal chlapcov na stráž, tak jeden z nich si ľahol na zem a povedal – Zastreľ ma, ja nejdem.“
(Alexander Bachnár, účastník SNP
)


„Chlapci z frontového divadla, mali bunker neďaleko Slobodného vysielača, no a bojového ducha v nás hodne vnášal Andrej Bagar. Vždy začal – Ľudia, toto je Golgota, toto je Golgota, kedy už tomu bude koniec…Veď ani tie kone toľko nevydržia, čo sme my tu vydržali doteraz.“
(Vladimír Strmeň, účastník SNP
)

Generálov Viesta a Goliana zajali 3. novembra 1944. Obaja odmietli možnosť dostať sa z obkľúčenia lietadlom, bránila im v tom ich česť. Ďalší osud generálov nie je známy, pravdepodobne boli popravení v Nemecku.

„Nik z nás nevedel – prežijeme, neprežijeme? Bola prijatá zásada, že partizán by sa nemal dať zajať živý. Vždy posledný náboj si mal nechávať pre seba. A tej zásady sa mnohí naši chlapci aj pridržiavali, nedali sa zajať, radšej sa zastrelili sami. „
(
Vladimír Strmeň, účastník SNP)


Keď brat Jano padol, matka šla, kresťanka však, do kostola, a prosila, aby odslúžil za padlého omšu .Pajdušák, dekan v Smižanoch povedal – Ja za partizánov omšu neslúžim. Mamka prišla domov, peniaze mala papierové v rukách, položila na stôl a rozplakala sa. Od žiaľu.“
(Jozef Nálepka, účastník SNP
)

„Prežiť to .. to bolo najhoršie. To, že nám potlačili to povstanie, to bolo zle. Nuž ale, na Slovensku sme mali gardistov, ľudákov toľko čo bolo, to bol strach a bieda. A títo robili zradu, títo naši gardisti, títo ľudáci, čo boli v Hlinkovej strane, alebo v Ľudovej strane, a tí boli horší ako Nemci, ako SSáci, udávali svojich ľudí a vešali ich potom, našich občanov. Dosť ich bolo, dosť. Dosť po obciach, týchto gardistov.“
(Gustáv Maravík, účastník SN
P)

„Keď prišli Nemci ako cudzí do dediny, o pol hodinu vedeli všetko. Od koho? Hneď vedeli kam ísť, pre koho, koho zavrieť, koho odstreliť, koho vypáliť. Za pol hodiny vedeli všetko. Od koho? Mali sme dosť zradcov, a národ sa nepoučil. „
(Vladimír Strmeň, účastník SNP
)

Represálie Nemcov boli namierené proti obyvateľom podhorských obcí, o ktorých sa vedelo, že podporujú partizánov. Ak chceli zlikvidovať partizánov, museli zničiť najprv ich základňu. Ľudí postrieľali a obce ako Kalište, Kľak, Ostrý Grúň vypálili ako odvetu za partizánske prepady.

“ Pre nás bolo udivujúce, že v podmienkach, keď mali Slováci za chrbtom nemecké vojská, vyhlásili Povstanie, s minimálnymi prostriedkami, a bez istoty, že im spojenci pomôžu. Vzali na seba veľké riziko.“
(
Jean Baptiste Boyer, účastník SNP)


„Slováci, boli to mladí dobrovoľníci, ktorí rovnako ako my, prichádzali so svojimi myšlienkami o vlastenectve. Nebolo to vôbec ľahké. Už len povstať si vyžadovalo odvahu.“
(Elie Pierre Chaillot, účastník SNP)


„Kto to neprežil, nevie to doceniť, že sa našli ľudia, ktorí v tej strašnej chvíli, kedy išlo o osud človeka, boli ochotní nedívať sa nečinne, ale urobiť niečo. Lebo vinní sú nielen tí, čo to robili, ale vinní sú aj tí, ktorí sa na to všetko nečinne dívali.“
( Alexander Bachnár, účastník SNP
)


„Bojovalo sa proti hitlerovcom, ktorí obsadili Slovensko. Toto sme prevádzali a bojovali sme na Slovensku. Kde to máš, že sa bojovalo a že toto zlo na Slovensku existovalo? Že ho bolo treba odstrániť? Že ho bolo treba vyhnať?“
( Ján Samuel Strcula, účastník SNP)


“ A hovorí sa – boli ste sprostí, že ste išli bojovať..tak sa hovorí medzi niektorými luďmi..všetci títo extrémisti proti tomuto a potláčajú Slovenské národné povstanie. Hovorím – nebyť SNP, tak by ste boli mladí ľudia vedeli, čo by bol s vami Hitler robil, čo sa plánovalo.“

(Gustáv Maravík, účastník SNP
)


„Nemáme obavu, že tu máme tohto Kotlebu a ostatných, vieme o nich. Lenže máme také obavy, neviete , čo vám vyvedú. Veď ale predvlani, deň pred oslavami SNP, dovolil náš mešťanosta im verejnú oslavu na námestí SNP. Viete aká je to potupa?“
(Vladimír Strmeň, účastník SNP
)


„Tu v Prahe sme asi pred pár dňami stretli jedného mladíka a on hovorí – Je to pravda, že Slováci oslavovali, keď Nemci potlačili povstanie? Že vraj ľudia boli radi, že prišli Nemci, že ich oslobodili pred krutými partizánmi? Ja mu hovorím – vy ste nenormálny, odkiaľ takéto správy máte? Veď všetko bolo naopak. Národ plakal, ľutoval, bedákal, prosil nás, aby sme zostali, aby sme neodchádzali. Taký strach mali od Nemcov.“
( Jozef Nálepka, účastník SNP
)


„A už raz by mali k tomu aj historici povedať – odtiaľ potiaľ! A nie furt špekulujú tam, čo ešte..Zostalo to pre nás ako memento, že niečo bolo. My si to pamätáme, ja k tomu stále mám úctu. Ale po nás … ?!
( Ján Rýs, účastník SNP
)

Dnes – Tiso ako otec národa a martýr, uctievaný hlavne na okupantskom území , kde sa zrodil národnooslobodzovací boj. Môžu nájsť nielen títo partizáni, ktorí padli počas októbra 1944 v povstaleckých lesoch dnes pokoj??? Tiso predsa vyznamenal SS za ich smrť! Oni zomreli zbytočne za svoju vlasť?! Kto arizoval za klérofašistického štátu, ten dodnes neuznáva SNP ako kľúčový moment v našich dejinách ako boj za slobodu. Má svojich nasledovníkov, ktorí sa hrdo hlásia k Tisovi a Hlinkovej garde.

Kto však už vtedy pochopil význam slobody, vždy bojoval na strane partizánov a ich nasledovníci sme my, ktorí majú v úcte SNP. Vidíme a pochopili sme, že povstanie spustilo významné zmeny na východnom fronte a Slovensko práve týmto povstaním očistilo svoju tvár, ktorá bola pošpinená kolaboráciou s Hitlerom. SNP bolo najväčším kladom klérofašistického štátu, lebo dosiahlo u slovenského človeka trošku sebavedomia, že sme sa dokázali zbaviť urážky všetkého ponižovania, ktoré cítili naši predkovia v sebe ako vazali Hitlera Nemeckej ríše. Nesúhlasili len tí, ktorí kolaborovali, a tí vymýšľali všetko možné, aby to zviedli na to, že načo bojovať, že zbytočné to bolo, len padli ľudia, atď. Nie je to pravda. Slovensko si tým uchránilo česť, národnú hrdosť. Som hrdá na všetkých, ktorí sa do povstania zapojili a patrí im moje najvrúcnejšie poďakovanie a celoživotná úcta.

OKTÓBER 1944

Tak veľmi žiadalo sa žiť
Lež prišlo náhle mlčanie
Pamäť stihla len nádychom
Vštepiť spomienku do duše

V nej stopa v lúčoch októbra
Slnko derúce úsvitom
Navôkol lesy pochmúrne
Lístie pršiace zo stromov

Tak veľmi žiadalo sa žiť
Vedieť – doma sú v poriadku
Chrániť najbližších, kým je čas
Dýchať svet bez sĺz, zármutku

Žiada sa viacej svetla v tme
Nie ľudských strastí poryvy
Veriť, navzájom milovať
Veď sme tak krátko na Zemi

Tak veľmi žiadalo sa žiť
No svet daň kruto vypýtal
Hoc chceli sme tak veľmi žiť
Viac ako pár liet nedoprial

Svedomie neťaží však svet
I keď sa v krvi vykúpal
My zomreli sme zbytočne
Za domov náš i drahú vlasť

Tu v lesoch kruto dýchla smrť
Nie tá, čo prišla na jeseň
Lež smútok zaodel nás v šat
Keď zradou rodných prišiel Deň!

Tak zomreli sme zbytočne
Nepriateľ ľahko zvíťazil
A hoci plače rodná zem
Pre ľudskú tmu nič necítiť!

SVS, október 2018, zbierka Slovania navždy!

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok

2 thoughts on “Soňa Valovičová: OKTÓBER 1944 A JEHO POSOLSTVO PRE DNEŠOK

  • 14. októbra 2019 at 8:48
    Permalink

    Vlasť nežije na mape, ale v srdciach ľudí./ Mickiewicz/
    A naša? Tá žije už len na mape. Zbohatlíci si užívajú v zlatých okovách. A mladá generácia? Tú odnárodnili. Zmobilizovať ich dokážu už len mobily. Nevidím to ružovo. Je tu síce zopár levích sŕdc, medzi nich patríte i Vy, Sonka, ale väčšine Slovákov je naša minulosť i budúcnosť ukradnutá. Jediná hodnota sú PRACHY a tým sú ľudia ochotní obetovať všetko, rodinu, vlasť, morálku…To nás naučil kapitalizmus a to nás aj zničí.
    Vaše okienka do histórie sú viac než potrebné. Raz ma napadlo takéto zrkadlo:
    Do rozprávky sa pozri,
    či si zlý, či dobrý,
    keď sa sebe stratíš,
    cez rozprávku sa vrátiš.
    A zrkadlo je i história, takže:
    Do histórie sa pozri,
    či si zlý, či dobrý,
    keď sa sebe stratíš,
    cez históriu sa vrátiš.
    Tam, v histórii, sa môžu uvidieť všetci: vlastenci i vlastizradcovia, kolaboranti, hrdinovia i zbabelci, ľahostajní, egoisti, altruisti…všetci.

    Si veľmi ďaleko
    a si tak blízko.
    Ja lietam vysoko,
    ty lietaš nízko.
    Dvihni sa na krídla
    a leťme spolu,
    len z výšky uvidíš,
    čo je tam dolu.
    Si veľmi ďaleko
    a si tak blízko,
    len z výšky uvidíš,
    ako si nízko
    bol.

     
    Reply
    • 14. októbra 2019 at 10:44
      Permalink

      Máte pravdu Slávka, súhlasím s Vami, smutno súhlasím.

       
      Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom