Soňa Valovičová: Srbský pogrom

V marci 1999 vláda Slovenskej republiky dáva súhlas s otvorením slovenského vzdušného priestoru pre lietadlá NATO v súvislosti s operáciou Spojenecká sila v bývalej Juhoslávii. Po šiestich rokoch, počnúc 1. januárom 1993, kedy Slovensko vstúpilo do Severoatlantickej rady pre spoluprácu (NACC) a doslovného vnucovania sa západu, tak robíme rozhodnutie, ktoré sa stáva ďaľším svetlým bodom v potupe nášho národa. Ak by sme zosumarizovali chronológiu dialógov smerujúcu k vstupu do NATO, ide o zúfalé kroky, ktoré systematicky ponižovali všetku dôstojnosť, hrdosť a silu, ku ktorej sme sa ako plnohodnotný člen Varšavskej zmluvy dopracovali. Avšak otvorením vzdušného priestoru pre lietadlá NATO  strácame všetko. 23.-25. apríla 1999  sa predseda vlády SR Mikuláš Dzurinda  zúčastňuje na washingtonskom summite NATO a EAPC. Slovenská republika je tu  opätovne zaradená do zoznamu kandidátskych krajín na vstup do NATO. Lojálnosť a zrada na slovanských bratoch  ako protihodnota za omrvinky padajúce zo stola západnej mocnosti. Nikdy nezabudnem na mapu Slovenska položenú na kolenách vtedajšieho premiéra, na ktorej ukazoval svojim západným chlebodarcom, kde sa to naše Slovensko vlastne nachádza.

Za pomoc na hromadnom vraždení civilistov bombardovaním Juhoslávie v povolení preletov  lietadiel cez územie Slovenska je zodpovedná vtedajšia vláda Slovenskej republiky v zložení Mikuláš Dzurinda – predseda vlády, Eduard Kukan, Brigita Schmögnerová, Gabriel Palacka, István Harna, Ivan Mikloš, Ladislav Pittner, László Miklós, Ľubomír Fogaš, Ľudovít Černák, Mária Machová, Milan Ftáčnik, Milan Kňažko, Pál Csáky, Pavol Hamžík, Pavol Kanis, Peter Magvaši a Tibor Šagát – ministri vlády, okrem Jána Čarnogurského, ktorý sa zdržal hlasovania a Pavla Koncoša, ktorý ako jediný na povolenie súhlas nedal.
 

22. marca 1999 Ministerstvo zahraničných vecí SR  dostáva nótu USA , ktorou žiada  súhlas  na povolenie preletov tzv.  tankovacích  lietadiel nad  územím Slovenska. 23. marca 1999 sa NATO oficiálne obracia nótou na vládu SR so žiadosťou o poskytnutie vzdušného priestoru na výkon vzdušnej operácie nad  teritóriom Juhoslovanskej zväzovej republiky. 24. marca  1999  vláda toto povolenie udeľuje. Podľa vyjadrenia Mikuláša Dzurindu a Eduarda Kukana vláda vychádza z integračných ambícií SR o členstvo v NATO a z jednoznačnej politickej orientácie na NATO, ako aj zo snahy prispieť k zabráneniu humanitárnej katastrofy v juhoslovanskej oblasti Kosovo. Vláda udeľuje súhlas bez toho, aby  predtým informovala  NR  SR  a mala k dispozícii jej stanovisko , čiže uznesenie. Slovensko v inkriminovanom  čase  nie je  členom  NATO. Požiadavku  USA  a NATO  o povolenie  preletu  tankovacích  a vojenských bombardovacích lietadiel nad vzdušným priestorom pritom odmieta  Švajčiarsko, Rakúsko a Grécko s argumentáciou, že nie je pre to nijaký dôvod. Pripomeňme, že Grécko je v tom čase už plnohodnotným členom NATO.

Postoj  Slovenska je kľúčový z hľadiska strategického  významu.  Bez súhlasu SR  by  sa  tankovacie a bombardovacie lietadlá dostali na územie Juhoslávie zo severnej časti Európy iba cez Nemecko, Francúzsko a Taliansko. Súhlas slovenskej vlády teda výrazne skracuje letovú trasu a umožňuje priame a intenzívne bombardovanie Juhoslávie. V demokratickom a právnom štáte musí platiť, že  dodržiavanie ľudských práv, vrátane  práva  na  život,  nemožno vynucovať  porušovaním  ľudských  práv,  najmä práva  na  život bombardovaním  nevinného  civilného obyvateľstva. Naopak.  Takýto počin treba jednoznačne označiť za zločin proti ľudskosti!

Ešte v tento deň, 24. marca 1999 začínajú lietadlá NATO bombardovanie Juhoslávie bez mandátu OSN. Zásah sa skončí 10.júna 1999 prijatím rezolúcie číslo 1244 na pôde BR OSN. Dôvodom na začatie útokov sú tvrdé zákroky srbských jednotiek proti albánskym separatistom v Kosove. Americký generál Wesley Clark neskôr vo svojej knihe Vedenie modernej vojny priznáva, že plánovanie vzdušnej operácie NATO proti JZR bolo v plnom prúde už v polovici júna 1998, teda rok pred jeho začatím. Operácia pod názvom Allied Force – Spojenecká sila trvá  rovných 78 dní. Zámienkou sú neúspešné rokovania o Kosove – odmietnutie Srbska podpísať „mierový plán“. V priebehu 11 týždňov počas leteckej operácie dochádza celkovo k 2300 leteckým útokom na 995 objektov.  Zhodených je 14 000 bômb, vrátane tých s ochudobneným uránom, ďalej kazetové munície, ktoré ešte aj dnes po útokoch predstavujú reálnu hrozbu pre obyvateľov, keďže v mnohých prípadoch k výbuchu nedošlo a ide len o otázku času v súhre náhod. Zabitých je viac ako 2000 civilistov, vrátane 88 detí. To sú oficiálne štatistiky, neoficiálne čísla už  nikdy nespoznáme. Viac ako 5000 ľudí  je zranených a viac ako 10 000 zostáva nezvestných. Cez 200 000 etnických Srbov je nútených opustiť svoju rodnú zem Kosovo, kolísku Srbov.
 

V bombardovanej  oblasti  Juhoslávie  žije  v tom  čase  niekoľko  desaťtisíc  Slovákov!  Jednou  z prvých  obetí bombardovania  je  Slovák,  19  ročný  vojak  Ján Kukučka z Padiny, obce vzdialenej asi 10 km od Kovačice. Bombardovanie Juhoslávie spôsobuje zvýšenú  rádioaktivitu  a obrovské materiálne  škody. Len do 13. apríla 1999 padlo v prepočte na jedného obyvateľa 9 kg trhavín trinitrotoluénu, čo má za následok do tohto dňa aj 81 zničených základných škôl, 42 stredných škôl, 6 vyšších škôl, 21 fakúlt univerzít, 6 študentských domovov a 6 učňovských  škôl. Na územie Juhoslávie padlo dvojnásobok bômb v porovnaní s atómovou bombou zhodenou na Hirošimu. Argument vlády SR o snahe zabrániť humanitárnej katastrofe v juhoslovanskej oblasti Kosovo bombardovaním aj nevojenských cieľov a civilistov (detí, žien, starcov) je prinajmenšom cynické. Treba ešte poznamenať, že mandát od voličov majú len priamo volený prezident SR a poslanci Národnej rady SR. Nie členovia vlády SR. Tí majú mandát od poslancov Národnej rady SR, aj to iba od poslancov vládnucich strán. Odvolávať sa preto na široký mandát od voličov je scestné a účelové, najmä v situácii, keď občania dali najavo svoj nesúhlas s bombardovaním Juhoslávie, napr. demonštráciou pred budovou amerického veľvyslanectva. A žiadna manifestácia na podporu bombardovania Juhoslávie nebola. Nebola ani manifestácia na rozhodnutie vlády o umožnení preletov bombardovacích lietadiel NATO za účelom výkonu vzdušnej operácie nad územím Juhoslávie.

Z oficiálnych dokumentov vtedajších ľudí spoznávame tragédiu na zrade slovanského národa. Dnes vo svete zachytenom kamerami možno bližšie spoznať ľudskú bolesť, ktorá dozrela  dôsledkom tohto politického sadizmu. Srbský národ začína platiť za Miloševičov režim, ktorý podporoval Srbov v Chorvátsku a Bosne a  bojoval proti albánskym separatistom v Kosove, najvyššou daňou. V rámci propagandy svet spoznáva  nový názov nesúci v sebe všetku tragédiu posledného roku minulého storočia – humanitárne bombardovanie.
 

Svetový požiar 1.svetovej vojny

Keď v roku 1913 Osmanská ríša opúšťa juhosrbskú provinciu, zanecháva tu pestrú etnickú zmes. Po každom srbskom povstaní následkom utláčania  počas tureckej nadvlády nasledovalo vyvražďovanie a exodus Srbov na sever. Turci v rámci dobrých  korektných  vzťahov rozdávali majetok Srbov osmanským osídlencom, predovšetkým Albáncom. Srbská populácia však napriek cielenému vyhladzovaniu tvorí na tomto území viac ako 50 % obyvateľstva.

Počas Prvej svetovej vojny začína ďalšie kolo srbského pogromu. Na šachovom poli geopolitiky v tom čase pre vstup do vojny majú zálusk všetky vtedajšie európske mocnosti s Nemeckým cisárstvom na čele. Prichádza  provokácia  rakúsko-uhorská armáda uskutočňuje v Bosne veľké vojenské manévre. Obyvatelia Bosny a Hercegoviny nezmierení s nedávnym pripojením ich územia k Rakúsko-Uhorsku za búria, ich odboj podporuje slovanské Srbsko. Provokácia pri srbských hraniciach prinináša rýchlo svoje ovocie. Následník trónu František Ferdinand d’Este ako vrchný inšpektor rakúsko-uhorskej armády, ktorý prichádza   na manévre a na ich záver okázalo navštevuje Sarajevo, hlavné mesto Bosny, je  spolu s manželkou 28. júna 1914 zastrelený počas cesty autom po sarajevskom nábreží mladým študentom Gavrilom  P., členom srbskej teroristickej organizácie Mladá Bosna. Hoci následník trónu nie je v Rakúsko-Uhorsku obľúbený, jeho vražda je tou správnou prímesou k rozpútaniu vojny. Nemecko rado poukazovalo na vplyv „ruského barbarstva“ na Balkáne a teraz promptne nalieha na Rakúsko-Uhorsko, aby postupovalo tvrdo a sľubuje mu svoju všestrannú podporu. Rakúsko-Uhorsko následne vyhlasuje vojnu Srbsku, čo vyvoláva dominový efekt vedúci k vojne dvoch veľkých koalícií, ktoré majú za následok rozšírenie vojny po celej Európe v priebehu jediného mesiaca. Rakúsko-Uhorsko malo na Balkáne svoje plány a vo svojej imperiálnej rozpínavosti so samostatným Srbskom nikdy nepočítalo. Srbská armáda síce ustúpila, no morálne zvíťazila, lebo sa  nikdy nevzdala.

Tu netreba zabúdať na leví podiel Veľkej Británie, ktorá mala v záujme geopolitických snáh postaviť proti sebe Nemecké cisárstvo a Rusko. A  Srbsko v tomto čase malo zmluvu s Ruskom o vzájomnej vojenskej pomoci! Túto mohutnú údernú silu bolo treba zlikvidovať. 2,5 milióna zmarených srbských životov – to je účet Prvej svetovej vojny na začiatku 20. storočia. Obraz srbských žien, mužov a detí pribitých  na krížoch dodnes  paralizuje civilizovaný svet svojou krutosťou.

Na obranu Slovenska možno povedať, že naše obyvateľstvo bolo proti vojne, najmä preto, že bola proti Rusku a Srbsku. Slováci  to vehemetne dávali  najavo už pri mobilizácii, neskôr dezerciami, prebiehaním do ruského zajatia, vzburami vo vojsku. Rovnaká situácia  bola  v Čechách. Na Slovensku Slovenská národná strana vyhlásila politickú pasivitu, aby sa vyhla perzekúciám rakúsko-uhorskej vládnej moci, a aby si od nej maďarské vedenie nemohlo vynucovať verejné prejavy vernosti vlasti, ktoré boli v rozpore so slovanským cítením Slovákov. Bolo to obdobie, keď Slováci mali ešte svoju tvár neskrivenú maskou západu.

V tejto súvislosti si treba uctiť pamiatku  71. Trenčianskeho pešieho pluku slovenských vojakov rakúsko-uhorskej armády, tzv. drotársky regiment. Slovenskí vojaci sa 3.júna 1918 v srbskom Kragujevaci  vzbúrili proti svojmu vedeniu a odmietli vojenskú lojálnosť. Po potlačení vzbury bolo 44 slovenských vojakov odsúdených na smrť a 9. júna popravených zastrelením. V Kragujevaci slúžili vojaci zo stredného Slovenska, navrátilci z ruského frontu. Ďalších šestnásť vojakov odsúdil súd na vysoké tresty odňatia slobody. Odsúdencov viedli na popravisko v Stanovljanskom poli v šumadijských horách 9. júna 1918. Cestu pomalého štvorstupu sledovalo z prinútenia 5-tisíc vojakov. Na mieste popravy rozdelili odsúdencov do dvoch 22 členných skupín. Zaviazali im oči a postrieľali. Telá boli pochované ešte v ten deň, do dvoch hrobov v Kragujevci.

Jeseň 1918. Vzniká Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov, skrátene Kráľovstvo SHS ako výsledok mnohoročných snáh o osamostatnenie južných Slovanov. Do novej juhoslovanskej monarchie sa začleňujú územia patriace bývalému Rakúsko-Uhorsku – Slovinsko, Chorvátsko, Bosna a Hercegovina, Srbska – zloženého zo samotného Srbska a Macedónie a Čiernej Hory. V roku 1929 sa SHS premenováva na Juhosláviu.
Albánsky separatizmus nenávidel kráľovskú Juhosláviu. Pokiaľ existovala, vízia  etnicky vyčisteného Veľkého Albánska sa nemohla uskutočniť. K Veľkému Albánsku malo v budúcnosti patriť podrobené srbské Kosovo a Metochia, časť Macedónie, časť Čiernej Hory, ďaľšia časť Srbska a severné Grécko. Odvážny plán, hlavne keď si uvedomíme, že  etnických Albáncov bolo na celom tomto území menej ako polovica.

Svetový požiar 2. svetovej vojny

Jar 1941. Juhosláviu napadá nacistické Nemecko. Ideológia zvráteného Hitlerovho intelektu má za cieľ vyhladiť Źidov, Rómov a Slovanov. V utašovskom Chorvátsku a v Bosne začína vyhladzovanie Srbov zrovnateľné s holokaustom. Druhá svetová vojna bude stáť Srbov zhruba 2 milióny životov. Juh Srbska obsadzuje fašistické Taliansko. Stáva sa záštitou albánskych nacionalistov, ktorí pod ich ochrannými krídlami, vítaním a hajlovaním čoskoro suverénne vyhlasujú vznik Veľkého Albánska. V Kosove pokračuje etnická čistka slovanských Srbov. Srbi sú surovo likvidovaní, ich majetok dostávajú lojálni Albánci. Zabitie Srba je pre albánskeho šovinistu hrdinský čin. Čím brutálnejšia poprava, tým väčšia zásluha. 70 000 srbských rodín na vozoch, ťahaných pomocou dobytka a naložených len s tým, čo unesú, narýchlo opúšťa rodné Kosovo. Proti okupantom sa nekompromisne rozvíja masové hnutie odporu pod vedením juhoslovanských komunistov na čele s Josipom Brozom Titom. Kto sa chce zachrániť, uteká do lesov k partizánom. Po vojne Titovi komunisti strážia rovnosť medzi národmi a menšinami a za prejavy nacionalizmu sú tvrdé tresty.
 

Socialistická Juhoslávia

V 70. a 80. rokoch minulého storočia, keď sa v ideáloch komunizmu začína naplno kryštalizovať záškodnícka činnosť, ktorá onedlho spôsobí rozklad jediného spoločenského systému slúžiacemu pracujúcim ľudom a nie elitám, opäť zosilnieva nacionalizmus, ktorý bol do tohto času tvrdo trestaný, kvôli pohromám z oboch predchádzajúcich svetových vojen.Tento juhoslovanský socializmus možno prirovnať k socializmu s ľudskou tvárou, ktorú prezentoval Alexander Dubček na Slovensku. Z dobových dokumentov vychádza, že albánske rodiny boli nútené demograficky rozšíriť svoju pôsobnosť. Cielený plán albánskeho nacionalizmu, v ktorom každá rodina bola nútená za prísnych perzekúcií mať minimálne 10 detí bol výsledok nacionálnej agitácie. Albánske rodiny a ich potomkovia, ktorým bola poskytnutá povojnová pomoc a dekrétom boli zaviazaní žiť ako bratské národy v rámci internacionality sa populačne premnožili a opäť začínajú terorizovať miestne srbské obyvateľstvo. Nasledujú lúpeže, zločiny, vraždy, znehodnocovanie kultúrneho dedičstva i náboženských symbolov. Začínajú sa strácať ľudia, vypaľujú sa domy. Slabá autorita  socializmu albánsky nacionalizmus pretavuje do formy, ktorá sa vymyká spod akejkoľvek kontroly.

Napokon, rozbuška v podobe nacionálneho extrémizmu je v každom pohnutom času viac ako užitočná. Srbi spontánne organizujú obranu, veľká časť však odchádza na sever. Keď chce Juhoslávia na juhu svojho územia nastoliť zákon a poriadok, naráža na organizovaný odpor Albáncov. V tomto pohnutom čase do Kosova prichádza nový šéf srbských komunistov Slobodan Miloševič. Jeho povestná veta smerujúca k srbskému národu: “ Tuná vás nikto byť nesmie!“ bude odteraz považovaná a prezentovaná za prejav veľkosrbského šovinizmu. Nasleduje zrušenie Ústavy z roku 1974 a v Kosove sa obnovuje priame pôsobenie srbských štátnych orgánov, všetky práva albánskej menšiny ale v rámci socialistických princípov bazírujúcich na bratstve národov zostávajú zachované. Väčšina Albáncov však reaguje po svojom, na protest sa nespokojne uzatvára do vlastnej komunity a začína vyvíjať vlastnú organizačnú činnosť. Nasledujú demonštrácie albánskej mládeže pod červenými vlajkami päťcípej hviezdy, albánskej orlice a moslimských symbolov podporovanej hlavne Albánskom a albánskou emigráciou vo svete. A tak sa pomaly dostávame k 90. rokom minulého storočia, ktoré kosovským Albáncom priznajú posvätné a nevyvrátiteľné právo na sebaurčenie v kolíske srbského národa prozápadným modelom takzvanej demokracie.

Súmrak nad Juhosláviou

Druhá polovica 90.rokov. Kosovo ovláda UÇK – Kosovská oslobodzovacia armáda, ozbrojená organizácia kosovských Albáncov. Cieľ – nezávislosť Kosova od Srbska. Jej činnosť prepojená na medzinárodné zločinecké aktivity albánskej emigrácie v rôznych krajinách je tým pravým, čo etnicky čisté Kosovo toho času potrebuje. V roku 1997 dochádza k niekoľkým incidentom, pri ktorých UÇK oficiálne vystupuje z ilegality a začína viesť vojnu proti srbským policajným silám. Jednotky UÇK sú cvičené najmä v susednom Albánsku a v táboroch Al-Káidy. Albánsko dotovaním a zbrojením UÇK tak porušuje Chartu OSN a medzinárodné právo. Stáva sa agresorom. Len v roku 1998 bude rukami UÇK popravených takmer 400 kosovských Albáncov, ktorí nesúhlasia s odtrhnutím Kosova od Juhoslávie. Medzi bojovníkmi UÇK je takmer 2000 Arabov, zbrane zaobstaráva albánska heroínová mafia.

Marec 1998. UÇK je oficiálne označená za teroristickú oranizáciu z úst veľvyslanca USA pre Balkán Roberta Gebarda. Či v tomto čase niekto tuší, že UÇK je nič len trójskym koňom pre imperiálne ambície USA ponechám na uváženie čitateľa. Pravdou však je, že sám Slobodan Miloševič nepostrehol dvojitú hru, vyhlásenie z Prištiny pochopil ako prejav súhlasu USA s elimináciou činnosti UÇK a začal proti tejto oficiálne nazvanej teroristickej bunke vojenský zásah. Dochádza k občianskej vojne a obrovským stratám na oboch stranách.

V tomto pohnutom období sa zároveň formuje nová juhoslovanská vláda, ktorú vedie Socialistická strana Srbska a Srbská radikálna strana. Nespokojnosť s postojom krajiny medzi západnými diplomatmi sa zväčšuje. Na začiatku apríla Srbsko vyhlasuje referendum o otázke cudzieho zasahovania v Kosove. Srbskí voliči rozhodne odmietajú cudzie zasahovanie do tejto krízy. V posledný májový deň roku 1998 juhoslovanská armáda a polícia srbského ministerstva vnútra začína operáciu na vyčistenie hranice od UÇK. Slobodan Miloševič dosahuje dohodu s Borisom Jeľcinom zastaviť útočné operácie a pripraviť sa na rokovania s Albáncami, ktorí po celú dobu tejto krízy odmietajú hovoriť so srbskou stranou, ale nie s juhoslovanskou.Jeľcin dohaduje s Miloševičovým medzinárodným zástupcom aby umožnil zriadenie misie v Kosove na monitorovanie situácie. Bola to Kosovská diplomatická pozorovateľská misia (KDOM), ktorá začína svoju činnosť na začiatku júla. Americká vláda víta túto časť dohody, ale odsudzuje iniciatívu na vzájomné prímerie. Američania skôr požadujú, aby srbsko-juhoslovanská strana vyhlásila prímerie bez väzby na zastavenie teroristických aktivít. Miloševič sa snaží o zmier a chce získať Albáncov ekonomicky. Nevratnými úvermi, výhodnými pôžičkami, Albánci nemusia platiť dane, elektrickú energiu. Schôdzka sa koná v polovici mája medzi Miloševičom a Ibrahimom Rugovom, nositeľom Sacharovej ceny za slobodu myslenia a budúceho účastníka rozhovorov na zámku Rambouillet v Paríži , kde sa neskôr rozhodne o bombardovaní Juhoslávie.

V zákulisí týchto politických ťahov treba spomenúť americkú diplomaciu zastúpenú v osobe bankára s prezývkou Buldozér – Richarda Holbrooka. Jeho hrozby Miloševičovi za „neposlušnosť“ a gýčové fotografovanie sa s teroristami UÇK pretransformovaných na bojovníkov za slobodu, dali odpoveď mediálne vymývanému svetu, že Spojené štáty sa rozhodli podporiť UÇK a albánske obyvateľstvo v Kosove. Oficiálna odpoveď NATO je v polovici júna operácia Determined Falcon, americko-kosovská aproximácia a zahmlievanie. V septembri Madeleine Albright veliteľovi UÇK Hashimovi Thaçimu v telefonickom rozhovore sľubuje referendum o nezávislosti, ak UÇK dovolí rozmiestniť vojská NATO v Kosove. V tom istom mesiaci zasadá Bezpečnostná rada OSN aj vedenie NATO, ktoré 13. októbra dáva Miloševičovi ultimátum, aby stiahol svoje vojská z Kosova. To bolo zo strany Belehradu splnené, avšak po vyprataní Kosova obsadzuje väčšinu územia UÇK, ktorá surovo začína terorizovať nealbánske obyvateľstvo a vybavovanie si účtov s tými, ktorí majú neustále dobré vzťahmi so Srbmi. Samozrejme, platí na najvyššou daňou. Smrť je veľakrát vykúpením z mučenia a ponižovania srbských, ale aj vlastných albánskych rodín, ktorí aj naďalej pokladajú Srbov za svojich bratov. Nezastavuje ich pohlavie, či vek, a tak medzi tými, čo teror prežijú budú deti, ženy, starci. Zo žien a detí sa navyše pre UÇK stávajú živé štíty pri boji s juhoslovanskou armádou. Po eskalácii teroru UÇK začína v januári 1999 srbská armáda ďalšiu ofenzívu. Po nej mužov, ktorí boli naverbovaní do UÇK násilím, juhoslovanská polícia prepúšťa domov. Zajatí velitelia UÇK idú do väzenia a k súdu. Nasleduje hromadný exodus ľudí, ktorí prežili. Desaťtisíce ľudí opúšťa svoje domovy a hľadá útočisko v okolitých krajinách Juhoslávie, hlavne v Srbsku. Nechcú byť terčom, ani živým štítom pre UÇK . Albánska propaganda ale tvrdí, že Srbi na Albáncoch páchajú genocídu!

Kosovské lesy začínajú vydávať hrozné svedectvá. Masové hroby juhoslovanských občanov rôznych národností a etník. Obete UÇK. Po vojne však budú tieto zločiny a ich aktéri odovzdané orgánom OSN v Kosove a trest si už nikdy neodsedia! Dôkazy o genocíde na srbskom obyvateľstve sa do západných médií nemajú dostať, nie je to v záujme politických ťahov . A tak sa strácajú v zabudnutí mnohé dôkazy, ako napríklad o vápenkách a spaľovaní detí a žien. No pravda si postupne nachádza svoju cestu a nie všetky dôkazy sú zničené. Hoci ide len o zlomok, ktorý sa zachoval pre verejnosť, surovosť a brutalita vyhladzovania Srbov nesie v sebe všetky prvky fašizmu. Toho fašizmu, ktorý Albánci v čase napadnutia Hitlerom považovali hajlovaním, lemovaním ulíc a vítaním za prejav priateľstva a lojálnosti.

Jeden z nespočetných príkladov prozápadnej demokracie a dvojitého metra spravodlivosti možno aplikovať na bratov Mazrekov z Mališeva. Pred očami prokurátorky, policajtov a novinárov sa títo mladí muži priznali a ukázali, kde osobne popravovali srbských civilistov. Jeden taký hrob nesie desať obetí. Dve deti, tri ženy, dvaja mladí chlapci a traja dospelí muži. Na otázku znásilňovania žien odpovedali kladne. Jednej zo žien dokonca po znásilnení boli odrezané uši a až potom nasledovala poprava. Na inom mieste pätnásť ľudí. Vrahovia Mazrekovia boli odsúdení, po vojne ich však pod patronát prevzali orgány OSN z Kosovskej misie. Dodnes sú na slobode!

Hashim Thaçi. Vrah a vojnový zločinec, ktorý sa dopracuje až do najvyšších politických kruhov – k pozícii premiéra Kosova v rokoch 2008-2014. Ako veliteľ UÇK je dodnes obviňovaný z terorizmu a zo zodpovednosti za páchanie vojnových zločinov. Vďaka svojim kontaktom a laxnosťou medzinárodného spoločenstva za vojnové zločiny spáchané kosovskými Albáncami a samotným Thaçim na Srboch sa tento vojnový zločinec nikdy pred tribunál v Haagu nedostane. V roku 2008 bude obvinený bývalou žalobkyňou Medzinárodného tribunálu v Haagu za zločiny spáchané v bývalej Juhoslávii Carlou del Ponte, že v roku 1999 osobne organizoval únos až troch stoviek kosovských Srbov, ktorí boli prevezení do Albánska a tam im boli lekármi za živa a pri plnom vedomí odoberané telesné orgány, predávané záujemcom v Európe. Namiesto spravodlivosti však príde premiérske kreslo!  Ruka ruku myje, taká je pravda o Haagu a veškerého práva v kapitalistickom demokratickom svete. Fotografie družného objatia s Madeleine Albright obletujú celý svet. A potom prichádza Račak.

15. január 1999. Incident, ktorý poslúžil USA ako casus belli v rozhodnutí zaútočiť na Juhosláviu vojensky. Kosovská obec Račak toho času pod plnou kontrolou UÇK. Srbské policajné jednotky prevádzajú  v obci bojovú operáciu. Nasledujúceho dňa je nájdených 45 zmasakrovaných ľudí v civilných šatách. Kosovskí Albánci vehemetne obviňujú Srbov z masakru civilistov. Americký diplomat, šéf medzinárodnej pozorovateľskej misie OBSE William Walker mediálne propaguje túto verziu ako nevyvrátiteľnú pravdu a  a verejne obviňuje Srbov ako vinníkov bez toho, aby dal udalosť najskôr vyšetriť. Reaguje aj Rusko. Incident v Račaku v poukazovaní na vinníka ostro odmieta. Existujú dve verzie, čo sa vlastne v Račaku udialo. Albánci a NATO sa držia tej, že ide o zmasakrované civilné obyvateľstvo srbskými jednotkami. Srbi však tvrdia, že ide o padlých vojakov UÇK, ktorí boli po smrti oblečení do šatov civilistov a prenesení na jedno miesto, aby bol umelo vyvolaný dojem hromadnej popravy. Názor, že s mŕtvolami bolo posmrtne manipulované vyslovili aj dvaja francúzski novinári Renaud Girard a Christophe Chetelot. Ako dôkaz svojho podozrenia vyslovili tvrdenie, že pri telách bolo málo vystrieľaných nábojníc a na rozsah tohto masakru až priveľmi málo krvi. Zároveň upozornili na to, že Srbi bojovú operáciu vopred oznámili pozorovateľskej misii a novinárom, a pozvali ich do obce ako pozorovateľov. Lekárska obhliadka potvrdila, že zabití mali na rukách stopy po strelnom prachu, čo je dôkaz toho, že krátko pred smrťou používali strelné zbrane. Mŕtve telá však boli nájdené až druhý deň na mieste, kde predtým neboli a takto ich ukazovali zahraničným pozorovateľom a médiám velitelia UÇK. Žijeme vo veku informácií, pokiaľ však chceme nájsť pravdu v tom, čo poslúžilo ako intervencia NATO na zvrchované územie Juhoslávie, nachádzame iba lož a dezinformácie. Pravda si však časom hádam nájde svoju cestu, no následnú tragédiu spáchanú náletmi na juhoslovanských občanoch už nikto neodčiní.

Vo februári zasadá medzinárodná konferencia vo francúzskom Rambouillet, kde Juhoslávia kategoricky odmieta americký návrh dohody. Prebiehajúce rozhovory medzi juhoslovanskou delegáciou a kosovskými Albáncami, ktorým zmluva má zaručiť mimoriadne veľkú autonómiu v rámci Srbska nie sú postačujúce. UÇK  chce viac. Delegácia USA navyše trvá na dodatku, ktorý znamená faktickú okupáciu Juhoslávie štátmi NATO. To je pre zvrchovaný štát neprijateľné. Administratíva USA sa už v tomto štádiu netají so sympatiami UÇK. K požiadavkám okrem voľného prístupu vojenských jednotiek NATO na celé územie Juhoslávie, patrí i  vzdušný priestor a voda. Po incidente v Raĉaku sa na týchto rokovaniach „zvyšuje“ podpora kosovským Albáncom. Z rokovaní v Rambouillet vychádza návrh mierovej zmluvy, ktorý však zasahuje do územnej celistvosti a suverenity Juhoslávie. Delegácia JZR zmluvu odmieta podpísať a rokovania sa tak z ich strany končia. Delegácia kosovských Albáncov je rovnako s návrhom nespokojná, lebo im nezaručuje požadovanú okamžitú nezávislosť, ale po „diplomatickom“ nátlaku Madelaine Albright  nakoniec zmluvu podpisujú.  Dňa 23. marca 1999 sa uskutočnujú v Belehrade posledné dvojstranné rokovania prezidenta Slobodana Miloševića a amerického vyjednávaĉa Richarda Holbrooka, neprinášajú  však žiadnu dohodu. Vojenská konfrontácia je neodvratná. V ten istý deň predseda vlády JZR Momir Bulatović vyhlasuje bezprostredné hroziace nebezpeĉenstvo vojny. O deň neskôr, dňa 24. marca 1999 sa vo veĉerných hodinách začínajú letecké nálety členských krajín NATO na Juhoslovanskú zväzovú republiku. A tak NATO s tými najlepšími úmyslami začína v Kosove humanitárnu vojnu.  Príkaz na začatie vojenskej akcie proti zvrchovanému štátu dáva americkému generálovi Wesleymu Clarkovi vtedajší generálny tajomník NATO Javier Solana 23. marca 1999. Po začiatku náletov o 19.45h vyhlasuje vtedajšia juhoslovanská vláda vojnový stav. Behom agresie budú na mnohých miestach Juhoslávie použité kazetové bomby, ktoré sú medzinárodnými dohodami zakázané. V tejto fáze ľudského nešťastia by som dopriala  politikom, ktorí o ňom rozhodli,  pozrieť sa do tváre humanitárneho bombardovania zblízka.

 

Vojenská operácia proti Juhoslávii začala bez súhlasu OSN. Ostré protesty vyjadruje Ruská federácia, Ćínska ľudová republika a Grécko. Juhoslávia je pre zachovanie svojej územnej celistvosti a kontroly nad Kosovom a Metochiou ochotná čeliť nesmiernej vojenskej prevahe ĉlenských štátov NATO, rovnako ako psychologickému tlaku dezinformácií. Na vojenskej operácii NATO sa zúĉastňujú Belgicko, Dánsko, Francúzsko, Taliansko, Kanada, Nemecko, Holandsko, Nórsko, Portugalsko, Španielsko, Turecko, USA, Veľká Británia. Do priamych bojových operácií nie sú zaradené jednotky nových ĉlenských krajín NATO – Česká republika, Maďarsko a Poľsko, ktoré do aliancie vstúpili 12. marca 1999. Priamych bojových operácii sa nezúčastňujú ani jednotky Grécka, Luxemburska a Islandu. Patriotizmus posilňuje bojovú morálku nielen vojakov ale aj obyčajných ľudí, ktorí si na telá pripínajú terče a v ľudských kordónoch bránia mosty. Vedenie NATO je nátené veľmi rýchlo prehodnotiť svoju taktiku, očakávaná kapitulácia JZR sa nekoná. Deje sa to, s čím USA nepočítalo. Efekt odstrašujúcej sily NATO, ktorý bol pred zaĉatím operácie považovaný za hlavnú psychologickú zbraň stroskotáva. 

Materiálne straty jednotiek NATO v prvých dňoch bombardovania vyvracajú aj predpoklady o nemohúcej a nefunkčnej obrane vojsk Juhoslávie. O tri dni neskôr je rozhodnuté. Aliancia začína útočiť na podstatne viac terčov, tentokrát pribúdajú civilné ciele a infraštruktúra. Nočné bombardovanie sa mení sa celodenné. Bombardujú sa mosty, fabriky, školy, nemocnice. V slovníku NATO pribúda nový termín – kolaterálna škoda. Tá ospravedlňuje chyby plánovačov útokov NATO, či priamo príslušníkov armád NATO, v následku ktorých zomierajú civilisti. Zavádza sa ekonomické a ropné embargo.

Počas bombardovania je na Medzinárodnom súdnom tribunály pre vojnové zločiny v Juhoslávii v Haagu podaná žaloba na prezidenta Juhoslovanskej zväzovej republiky Slobodana Miloševića, na prezidenta Srbskej republiky Milana Milutinovića, na vicepremiéra Juhoslovanskej zväzovej republiky Nikolu Šainovića, na ministra vnútra Srbskej republiky Vlajka Stojiljkovića a na náĉelníka generálneho štábu Vojska Juhoslávie Dragoljuba Ojdanića. Obžaloba obsahuje obvinenia z ťažkých vojnových zločinov, ktorých sa mali dopustiť zodpovednosťou na udalostiach v Kosove a Metochii. Do platnosti zároveň vystupujú medzinárodné zatykače uvedených osôb. Po prvýkrát v histórii je medzinárodným trestným tribunálom obvinený úradujúci prezident. Odpoveď napadnutej krajiny nenechá na seba dlho čakať a na Medzinárodnom trestnom tribunály v Haagu sa objavuje podaná žaloba proti krajinám NATO zúčastňujúcich sa bombardovania voči Juhoslávii. Žaloba obviňuje štáty NATO zúčastňujúcich sa na bojových operáciách z porušovania Charty OSN a z porušovania Ženevskej konvencie z 1949 o ochrane civilného obyvateľstva v dobe vojny.
 

Po začatí bombardovania začínajú naberať na intenzite diplomatické jednania. Tentokrát sa role vyjednávača zhosťuje Grécko, ktoré odmietlo bombardovať zvrchovaný štát. Kompromis navrhuje aj Ruská federácia. Vyjednávaním je poverený Viktor Černomyrdin. Po mŕtvom bode, ktorý paralizoval veškeré dohody nasleduje Kumanovo.

Jún 1999. Po 78. dňoch vzdušného teroru je Juhoslávii sľúbené, že Kosovo zostane súčasťou Srbska. Vojenské delegácie v Kumanove podpisujú dohodu medzi Medzinárodnými bezpečnostnými silami (KFOR) a vládami Juhoslovanskej zväzovej republiky a Srbskej republiky. Ako sa neskôr ukáže, nie všetky štáty NATO ju budú akceptovať. Vojna sa tak končí prijatím rezolúcie 1244 a podpísaním vojensko-technickej dohody v Kumanove, v ktorej bolo zakotvené stiahnutie srbských jednotiek z územia Kosova a príchod zahraničných vojakov do juhosrbskej provincie.

Na základe dohody odchádza v júni juhoslovanská armáda. Spolu s ňou odchádza väčšina kosovských Srbov, Macedóncov, Čiernohorcov, Rómov, Aškaliov a Turkov. Prištinskí Židia odchádzajú ako prví, vedia, čo bude nasledovať. Noví páni Kosova vyliezajú z lesov a prichádzajú z Albánska. Napĺňa sa výrok jedneho z amerických politikov – My si nevyberáme ciele podľa našich priateľov, ale vyberáme si priateľov podľa našich cieľov. Bojovníci za slobodu a demokraciu začínajú Kosovo etnicky dočisťovať. Ušetrený nie je nikto, kto je v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Lesy začínajú opäť vydávať smutné svedectvo v popravách bezmocných civilistov. Vojaci NATO sa všakl en mlčky prizerajú. Kosovo začínajú opúšťať posledné zvyšky tých, čo dosiaľ váhali. Berú si iba to najzákladnejšie a odchádzajú zo svojej rodnej zeme. NATO deklarovalo, že vstupuje na územie Kosova, aby chránilo miestu rôznorodú spoločnosť. No etnické čistky vravia o opaku. Rukopis – zmasakruje sa niekoľko ľudí. Eskaluje strach. Ľudia utekajú. Médiá sa vycibrenou rétorikou postarajú o to, že nastupuje iba spravodlivá odplata za predchádzajúce príkorie. Majetok sa rozkradne, domy sa vypália, vyhnanci sa nebudú mať kam vrátiť. Nič len korisť víťazstva. Ničia sa stáročné pamiatky, kultúrne dedičstvo. Vojaci NATO však nezasahujú. Prichádzajú noví protektori pre Kosovo, k Srbom sú nemilosrdní a cynicky bezohľadní, na rozdiel k UÇK, ktorú síce naoko zakázali, no vzťahy medzi nimi sú viac ako korektné, s ich vodcami vychádzajú v dobrom.

Bombardovanie malo priniesť odstránenie Slobodana Miloševiča, ktorý na geopolitickej šachovnici nebol tým správnym pešiakom. Má byť súdený v Srbsku, namiesto toho je vydaný do Haagu. Počas procesu, ktorý začína 12. februára 2002 sa bývalý juhoslovanský prezident obhajuje sám. Viackrát zdôrazňuje, že ide o nehanebné klamstvá v obvineniach voci svojej osobe. Pred súdom v Haagu sa Miloševič zodpovedá z obvinení z genocídy, vojnových zločinov a zo zločinov proti ľudskosti, ktorých sa mal dopustiť počas troch vojen na Balkáne v 90. rokoch 20. storočia. Vo svojom úvodnom vyhlásení , počas ktorého obhajuje svoju činnosť, pôsobí sebavedome, oblečený vo svojom tradičnom modrom obleku a kravate v národných farbách Srbska. Médiá prezentujú jeho vystúpenie pred súdom ako proces storočia.
 

„Bol zničený multietnický a multikultúrny štát, ktorý mal medzinárodnú historickú a právnu legitimitu. Dôvod – aby na jeho území pod diktátom Nemecka a Vatikánu, podporovaných USA a EÚ boli vytvorené miništáty národnostne čisté.  Bol zničený štát uznávaný všetkými svetovými medzinárodnými organizáciami. Kto bol pôvodcom tejto katastrofy – deštrukcii suverénneho štátu? Ćo podľa princípov Norimberského procesu tvorí najväčší medzinárodný zločin – zločin proti mieru? Kto bol pôvodcom vojny? Medzinárodná verejná mienka si bude musieť uvedomiť pravdu. Problém zodpovednosti je o to závažnejší, že nebol zničený iba štát. Bol zničený právny systém Spojených národov, na ktorom spočívala svetová civilizácia. Nikdy v priebehu histórie nebolo zmiznutie štátu dielom náhody. Tento štát bol zničený programovo, účelovo, násilným spôsobom. “ Slobodan Miloševič, fragment obhajoby

Vo chvíli, keď končí obžaloba a on si začína povolávať svedkov obhajoby, zomiera za nevyjasnených okolností. Len deň pred smrťou píše do Ruska list ministrovi zahraničných vecí Sergejovi Lavrovovi so žiadosťou o pomoc. Tvrdí v ňom, že mu dávajú nesprávne lieky v snahe umlčať ho. Výsledky pitvy zverejnené 12. marca 2006 ukazujú, že Miloševič zomrel na srdcový infarkt. No neskoršie dôkazy a exhumácia tvrdia opak. Namiesto liekov bolo podávané placebo!

Neskôr vychádza na svetlo sveta rozsudok Haagskeho tribunálu: Slobodan Miloševič je nevinný! Prečo médiá mlčia?! Médiá verne plnili a plnia zadanú úlohu a živia Miloševičov imidž vojnového zločinca. Predmetná informácia je uvedená v rozsudku o vine Radovana Karadžiča. Vidieť však, že nemá pútať zbytočnú pozornosť, aby sa predišlo zbytočným otázkam. V tomto rozsudku sa taktiež spomína, že Slobodan Miloševič chránil práva etnických menšín a opakovane kritizoval politické vedenie bosnianskych Srbov. Je to teda presný opak toho, čo o ňom dovtedy tvrdili prozápadní mienkotvorcovia! Keď sa táto informácia dostáva na verejnosť, médiá v pozícii užitočného idiota tentokrát argumentujú proruskou propagandou. Moja pointa v srbskom pogrome smerovala k otázke – Kto bude na rade? Odpoveď je v súčasných udalostiach, ktoré zmietajú Európou a tolerujú fašizmus tentokrát pre zmenu banderovský. Rovnaký rukopis, len zmenená lokalita.
 

Dnes okolo 200 000 Srbov dnes žije ďaleko od svojho domova, v chudobe a v podmienkach, ktoré nepatria do 21.storočia. Albánci vyhnali z Kosova aj iné etniká a vrátiť sa taktiež nemôžu. V Kosove nie sú vytvorené podmienky pre život nealbánskeho obyvateľstva. V tejto fáze demokracie a politickej vôle Srbi prišli o kolísku svojej histórie, o domov. Kosovo sa však zmenilo nielen etnicky. Vojenské základne NATO. Enormné množstvo vojakov. Chránia albánske obyvateľstvo pred Srbmi. Camp Bondsteel – druhá najväčšia americká vojenská základňa v Európe bola v Kosove postavená ihneď po zbombardovaní Juhoslávie. Strategická poloha Bondsteelu robí z tejto základne najsilnejší americký polygón v Európe. Etnicky vyčistené Kosovo zvelaďuje svoj kapitál zo zeme, ktorá patrila a patrí Srbom. Je prokriveným zrkadlom doby, ktoré odráža trvalú vojenskú prítomnosľ USA v juhovýchodnej Európe.

---