Druhá svetová vojna sa začala 1.septembra 1939. Veľká Británia a Francúzsko, ktoré sa zaviazali poskytnúť Poľsku vojenskú a materiálnu pomoc, vyhlásili Nemecku 3.septembra 1939 vojnu. Obe mocnosti však svoj sľub nesplnili a ponechali svojho spojenca napospas fašistickej agresii. Ich početné armády stáli pasívne pri nemeckých hraniciach a poskytli nacistickému wehrmachtu voľnosť konania.
Cieľom tejto imperialistickej politiky bolo pokúsiť sa na účet Poľska – podobne ako v roku 1938 v Mníchove na úkor Československa – o vyrovnanie s Hitlerom a zamerať jeho expanziu ďalej na východ, proti Sovietskemu zväzu. Táto vojna Veľkej Británie a Francúzska spolu s otvorenou agresiou Nemecka vtláča celému začiatočnému obdobiu vojny obojstranne nespravodlivý, imperialistický charakter.
Za týchto okolností má poľsko-nemecká vojna jednoznačný priebeh. Nedostatočne vyzbrojená poľská armáda na čele s neschopným velením nedokázala – napriek statočnému odporu vojakov – odolať drvivému náporu hitlerovských vojsk. 27.septembra kapitulujú obrancovia Varšavy a 5.októbra sa končí organizovaný odpor poľskej armády. Už 17.septembra zbabelo utiekla poľská vláda z krajiny. Buržoázno-statkárske Poľsko, ktoré sa po celý čas svojej existencie vyznačovalo ostrým protisovietskym postojom, je porazené a jeho ľud vystavený zvôli nacistických okupantov. Západné oblasti Poľska sú pričlenené k Nemeckej ríši a na zvyšujúcom obsadenom území je zriadený tzv. Generálny guovernement.
Imperialistický charakter vojny
Vojna, ktorá vypukla 1.septembra 1939 bola vojnou imperialistickou, nespravodlivou, za ktorú niesla vinu buržoázia všetkých bojujúcich štátov. Na jeseň roku 1939 sa vojna vedie medzi dvoma skupinami kapitalistických štátov o svetovládu. Tých, čo bojujú proti mníchovanom a snažia sa o skutočne protifašistický front za účasti Sovietskeho zväzu, fašistické Poľsko odmietlo. Vojna podstatne mení situáciu, rozdeľovanie štátov na fašistické a demokratické stráca svoj predchádzajúci zmysel. A podľa toho sa mení i taktika komunistického hnutia, ktoré ako jediné poukazovalo na príčinu tejto vojny a odhaľuje jej imperialistický charakter. Začína sa tvrdo vystupovať proti vojne, hlasovať proti vojnovým úverom a objasňovať masám, že vojna im nemôže priniesť nič iného ako ťarchu a záhubu. Taktiež sa poukazuje na zradnú politiku neutrálnych štátov, ktoré vystupujú pre neutralitu svojich krajín, avšak pre zisky vojnu v iných krajinách podporujú.
Imperializmus je posledným stupňom kapitalizmu. Je už umierajúcim kapitalizmom a predvečerom revolúcie. Príčina prečo sa tak deje, je jednoduchá. Pokiaľ sa kapitalizmus dostane do fázy tohto najvyššieho stupňa, znamená to, že už si nevystačuje s metódami voľného vývoja kapitalistického hospodárstva. Pre svoju záchranu je nútený zavádzať násilné prostriedky pre predĺženie kapitalistického hospodárstva, čo spôsobuje zostrujúce sa rozpory medzi kapitalistickou triedou a triedou robotníkov čoraz viac utláčaných národov. Tento rozklad automaticky vedie k zániku kapitalistického poriadku cez revolučné odstránenie nespokojných más. A tak imperialistické mocnosti hľadajú nové spôsoby prežitia v novom delení krajín a národov práve vojnami.
V kapitalistickom svete sa práve odohráva nová imperiálna vojna a nové delenie sveta. Táto vojna je dielom imperialistických mocností na oboch stranách, dielom imperialistického kapitalizmu. Anglickým, nemeckým a francúzskym kapitalistom sa podarilo vohnať národy do vzájomného sa vraždenia, hoci už v prvých počiatkoch vojny, v dobe prepadu Mandžuska, Číny, Habeša, Rakúska, Španielska a Československa demokratické sily Sovietskeho zväzu a Kominterny volali národy k zaisteniu kolektívnej bezpečnosti a k záchrane mieru! Len vďaka tejto úmornej práci ( vstup ZSSR do Spoločnosti národov,. pakty o neútočení a vzájomnej pomoci medzi ZSSR s kapitalistickými štátmi,. neustála práca a pomoc v Číne, Španielsku a ČSR,. utváranie ľudových frontov,. zjednocovanie robotníckych tried., atď) boli fašistické štáty oslabené, avšak národy mohli byť ešte ďalej, ak by vlády demokratických štátov sledovali záujem vlastných národov a pracujúcich. Lenže práve naopak, báli sa o osud kapitalizmu, ak by sa myšlienka slobody a sociálnej spravodlivosti začali vzmáhať.
Preto došlo k zrade Śpanielska, Rakúska a ČSR. Samy si vychovali Hitlera a robili mu stále ústupky, pokiaľ mali nádej, že nemecký imperializmus bude lúpiť len na východe a súčasne im pomôže zbaviť sa pre nich nebezpečného ZSSR so svojimi pokrokovými myšlienkami o rovnosti. Lenže oslabený nemecký fašizmus i s jeho protikomunistickým paktom bol už slabý na útok proti ZSSR a vyhľadal si obete s menším odporom a obrátil zbrane na západ. Anglickí a francúzski imperialisti vidia, že ich mocenská nadvláda je ohrozená. To je dôvod prečo behali do Moskvy, Poľsko bolo len zámienkou! Poľsko chceli práve tak predať Hitlerovi ako ČSR, ak by nemecký imperializmus obrátil zbrane proti ZSSR. Slovanské národy majú hynúť, aby západní imperialisti potom diktovali mier, teda delenie lúpeže, a ovládali národy až po sovietsku hranicu, pričom brány socializmu do sveta by boli zavreté na sedem zámkov, a cesta pre spoločný útok na ZSSR by bola uľahčená.
Tým, že Sovietsky zväz veľmi dobre poznal svojich partnerov, žiadal záruky, aby vojna bola vojnou spravodlivou a aby viedla k slobode národov, nie k posilneniu kapitalizmu. Západný kapitalizmus spolu s poľskou buržoáziou túto pomoc odmietol, čím sa Hitlerovi otvorila cesta a nebol nútený kapitulovať. Tým, že cieľom je potlačovať a vykorisťovať vojnou viac a viac národov, zavinili novú svetovú vojnu! Poľská vláda na čele s poľskou buržoáziou zradila vlastný národ, lebo ich heslom bolo : Radšej Hitler, ako Červená armáda. Poľsko mohlo hrať po boku ZSSR čestnú úlohu v opravdivej, pokrokovej a v spravodlivej vojne, ale poľská elita predala vlasť mocenským záujmom západných imperialistov.
Krytie poľských hraníc slovenskou armádou – Brat na brata!
Dňa 1. septembra 1939 nemecká nacistická armáda prepadla Poľsko. Peší pluk z Michaloviec bol vyslaný na krytie poľských hraníc. Takže Slovenský štát a jeho armáda mali už otvorene pred celým svetom napomáhať nemeckým agresorom v ich dobyvačnej vojne proti slovanským národom a tieto zotročiť.
Por. Ján Nálepka ako príslušník slovenskej armády pešieho pluku v Michalovciach mal napomáhať realizovať v tejto vojne dobyvačné plány tretej ríše. Krv sa v ňom búrila len pri samej predstave, že by ako syn slovenského národa mal strieľať na príslušníkov poľského národa a prispieť k porážke ďalšieho slovanského štátu. Nechcel byť napomáhačom v tejto špinavej vojne.
Pakt o neútočení podpísaný v polovici augusta 1939 medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom vyvolal šok a paniku v myslení mnohých jeho spolubojovníkov. Lenže on bol presvedčený, že ide o taktický ťah a že tak či tak raz dôjde k meraniu síl medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom. V ilegálnej organizácii „Solidarita“ mali dostatok informácií o tom, ako západné mocnosti nechceli rokovať so Sovietskym zväzom o spoločnom postupe, pretože už od mníchovskej zrady sledovali nasmerovanie nemeckého útoku na východ. Jano veril, že posunutie sovietskej hranice na západ sleduje vojenské strategické zámery. Nechcel bojovať proti Poľsku a ani proti inému slovanskému národu. Chcel bojovať proti fašizmu, nech mal akýkoľvek prívlastok a akúkoľvek národnosť. Nenávidel agresiu, násilie, chcel bojovať za slobodu a demokraciu, za lepší život obyčajného človeka.
Po krátkom pobyte na hraniciach nadviazal Nálepka spojenie s poľskými dôstojníkmi, ktoré vyústilo v priateľstvo a tajné vzájomné navštevovanie sa.
foto: Slovenský generál Ferdinand Čatloš behom invázie v Poľsku
Prepad Poľska / Bukovsko
O pár dní Nemci prepadli Poľsko a naše jednotky dostali príkaz preniknúť na poľské územie. Predvoj pluku robila moja rota s Janovou guľometnou rotou ako palebnou posilou. Náš postup bol veľmi rýchly, lebo na odpor sme nikde nenarazili. Našou úlohou bolo dosiahnuť mestečko Bukovsko, ktoré ležalo niekoľko kilometrov pred Sanokom. Keď sme prišli do mesta, bez výstrelu, už nás tu očakávalo predstavenstvo mesta. To nás na naše prekvapenie požiadalo, aby sme mesto i s dobytým územím považovali za súčasť nášho štátu. Jano vedel dosť obstojne po poľsky a keď im vysvetlil, že budú patriť pod nemeckú nadvládu, boli zúfalo sklamaní. Po tejto epizódke nás pozval miestny farár na obed.
Počas tejto udalosti sme sa ocitli pred školou. Učitelia priniesli rebrík a začali snímať štátny znak. Keď to Jano zbadal, išiel k učiteľom a nariadil im, aby znak nechali na svojom mieste. Povedal im ďalej, že i on je učiteľ a za žiadnych okolností by toto neurobil. Dodal ďalej, že my sme ich neprišli pokoriť a tento nútený pobyt na ich území z našej strany považujeme za bratskú návštevu. Táto epizóda sa potom nezaobišla bez objímania a sĺz.
K tomu dodáva poručík Imrich Popovič, že keď starosta videl, že prišli vlastne priatelia, bol rád, že ich neobsadili nenávidení Nemci. Po čase sa obrátil k Janovi a z jeho preľaknutej tváre sa dalo vyčítať veľké tajomstvo. „Pán dôstojník, v lese je veľká poľská vojenská jednotka. To viete, nálada medzi vojakmi nie je najlepšia. Aj dôstojníci vidia, že už nemá cenu bojovať ďalej. Nemec postupuje k nám na východ a vieme, čo nás čaká. Začnite s nimi vyjednávať, aby sa k vám pridali.“ Starosta potom ochotne sprostredkoval stretnutie.
Po dohode Poliaci odovzdali plnú výzbroj a výstroj a sami sa rozišli do svojich domovov, aby sa vyhli nemeckým zajateckým táborom.
Zbrane potom defilovali na prehliadke v Medzilaborciach ako ukoristená trofej od poľskej armády, začo bol potom poručík Ján Nálepka vyznamenaný priamo generálom F. Čatlošom ešte na poľskom území.
„Len jednému som rád. Nemcov sme predbehli a zaskočili a Poliakom sme pomohli. Veľmi nám ďakovali.“
Priateľstvo, ktoré nadviazali s Poliakmi, pokračovalo aj po kapitulácii. Desiatky poľských dôstojníkov i radových vojakov opúšťali krajinu a južným kanálom cez Slovensko, Maďarsko a Juhosláviu sa zaraďovali do armád vo Francúzsku, Anglicku alebo na Blízkom východe. Na tejto ceste sa zastavovali v meste a Kamenický, Jano a ďalší priatelia im zabezpečovali stravu, ubytovanie, ako aj sprievod na ďalšej ceste. A aby neupadli do podozrenia, ubytovali ich v kasárňach, kde boli skutočne dobre strážení.
foto: Minister F. Čatloš vyznamenal poručíka Jána Nálepku, 1939
Keď sa láme chlieb …
Vývoj politických udalostí z posledných septembrových týždňov roku 1939 priniesol so sebou celú radu nečakaných obratov a prekvapení. Najdôležitejšie z nich boli : podpísanie sovietsko-nemeckého paktu o neútočení a vojna Nemecka proti Poľsku, Anglicku a Francúzsku. Neočakávane rýchly spád týchto dejinných udalostí zapríčinil, že nie všetci zrozumiteľne chápali správne príčiny a význam týchto udalostí, čím presne nevedeli, aký postoj k nim zaujať.
Prečo podpísal Sovietsky zväz pakt o neútočení s fašistickým Nemeckom? Sovietsky zväz bol vždy bojovníkom za mier a snažil sa byť so všetkými štátmi, bez ohľadu na ich štátnu formu a vnútornú vládu, v priateľskom pomere. Vždy sympatizoval s národmi, ktoré boli malé a utláčané. Versaillskú zmluvu, ktorá ponížila Nemecko na druhoradý štát nikdy neschvaľoval. / Versaillská (mierová) zmluva – mierová zmluva uzatvorená vo Versailles 28. júna 1919 a vstúpená do platnosti 10. januára 1920. Bola výsledkom šesťmesačného rokovania na Parížskej mierovej konferencii, ktorá oficiálne ukončila prvú svetovú vojnu medzi Ústrednými veľmocami a štátmi Dohody. Zmluva požadovala, aby Nemecko prijalo plnú zodpovednosť za vypuknutie prvej svetovej vojny, a aby zaplatilo značné vojnové reparácie štátom Dohody (Nemecko muselo splácať 132 miliárd mariek). Ďalej Nemecko stratilo časť svojho územia a všetky svoje kolónie v Afrike. Nemecká armáda bola obmedzená na 100 000 mužov. Zmluva ďalej definovala povojnové hranice európskych štátov. V Nemecku zmluva spôsobila šok, ktorý následne nepriamo prispel ku kolapsu Weimarskej republiky a následne k prevzatiu moci Adolfom Hitlerom./ Sovietsky zväz rovnako neschvaľoval nové vojny a nové otročenie iných národov.
V čase, keď nemecký fašizmus chystal útok na Československo, Sovietsky zväz bol ochotný zakročiť v prospech našej republiky. Anglicko s Francúzskom, obávajúce sa zosilnenia Sovietov v strednej Európe v Mníchove však Československo hanebne zradili. Rozpínavosť nemeckého fašizmu sa však neukojila len obsadením Čiech a Moravy, a tak stála na dennom poriadku otázka Poľska. Vtedy Anglicko a Francúzsko začali so Sovietskym zväzom jednať o podpísaní paktu proti vojnovému agresorovi. V tomto takmer päťmesačnom diplomatickom jednaní však jedinou snahou anglických lordov a francúzskych priemyselných barónov bolo zatiahnuť Sovietsky zväz do vojny proti Nemecku. Samozrejme, Sovietsky zväz nemohol ísť do vojny za záujmy anglických a francúzskych kapitalistov, bol ale ochotný pomôcť Poľsku v jeho obrannej vojne proti fašistickému útočníkovi. Poľská vládnuca skupinka, ovplyvnená Anglickom však pomoc Červenej armády neprijala, čím vlastne už vopred zapríčinila svoju porážku a vydala poľský národ napospas fašistickému besneniu. Podpísanie sovietsko-nemeckého paktu o neútočení je tak výsledkom dôsledne mierovej politiky Sovietskeho zväzu a hanebnej a zradcovskej politiky Anglicka a Francúzska!
Vývoj posledných udalostí v Poľsku rukolapne potvrdil, že anglickí a francúzski kapitalisti v skutočnosti vôbec nechceli sami bojovať proti fašistickému agresorovi, ale mienili taktikou vojny cudzích rúk , aby za nich bojovali iní a výsledky z tohto boja by si už oni iba privlastnili!
Podpísanie nemecko-sovietskeho paktu o neútočení sa fašizmus neposilnil, lež naopak, zosilnili sa protiklady medzi kapitalistickými štátmi a vojnové riešenie týchto protikladov oslabil kapitalizmus ako celok ! Tu nastáva míľnik v dejinách a obrazne povedané – láme sa chlieb! Odteraz bude všetko závisieť od organizovanosti a bojovej sily proletariátu /pracujúcej triedy/ každého kapitalistického štátu, aby bolo skončené navždy s kapitalistickou spoločnosťou, ktorá je prapríčinou všetkých imperialistických vojen.
Vojna Nemecka proti Poľsku bola vojnou imperialistickou, dobyvačnou. Vojna Poľska proti Nemecku bola vojnou obrannou, vojnou spravodlivou a preto i komunistické hnutie pôsobiace v ilegalite na Slovensku vyjadrovalo sympatie strane poľského, bratského a pokrvného národa. Poľská buržoázia a jej feudálno /grófsky/ – plukovnícky režim ale nič neurobili, aby bol poľský národ ako tak pripravený k účinnej obrane proti fašistickému útočníkovi. Aby toho nebolo málo, poľská buržoázia oslabila obrannú silu poľského národa ešte i bezpríkladným útiskom a vykorisťovaním najširších pracujúcich más, surovým terorom a prenasledovaním národnostných menšín!
A čo nezničila poľská buržoázia, dokončili západné „demokracie“ Anglicka a Francúzska, ktoré napriek podpísaniu záruk a daných sľubov pre rýchlu pomoc v prípade nasadenia opäť ako v prípade Ćeskoslovenska v rozhodnom momente sklamali! Takto poľský národ bol vlastnou buržoáziou, anglickými lordami a francúzskymi kapitalistami vydaný ľubovôli hitlerovských hord.
Účinná pomoc Sovietskeho zväzu a jeho Ćervená armáda však nenechali situáciu len tak, a vpochodovali na územie Poľska, aby zabezpečili poľskému národu samostatnosť a poriadok vo vnútri štátu. Zostávalo už iba na poľskom národe , na jeho pracujúcich masách, upevniť pomery v štáte, vyslobodiť vlasť z rúk fašistického agresora a skončiť so zbytkami starého režimu, kde nebude viac miesto pre vykorisťovanie človeka človekom, kde zavládne sociálna spravodlivosť a bratstvo medzi národmi.
V tomto hektickom období mladí komunisti vyzývajú statočných Slovákov a Slovenky, aby pomáhali všetkými silami a všetkými prostriedkami poľskému národu vo svojom spravodlivom boji proti fašistickému útočníkovi. Čo najrozhodnejšie odmietali rozhodnutie slovenskej vlády, smerujúce k úplnému podriadeniu slovenskej armády, ako aj slovenského hospodárstva pod hitlerovským fašizmom.
„ Voláme slovenský národ na stráž! Slováci, Slovenky, buďte pripravení! Preč s fašizmom!…Pomáhaj nám v boji za slobodu slovenského národa. Ďakujeme ti.“
Situácia pred 2. svetovou vojnou je veľmi dobre popísaná a zdokumentovaná v knihe: „Partitúra 2. svetovej vojny“ napísaná ruskými autormi. Mnohé knižnice na Slovensku ju majú, veľmi odporúčam. Myslím, že je popisná a objektívna. Jedna podkapitola je venovaná aj vzniku Slovenskej republiky a Tisovi.
Nie je dobré klamať, že vrátenie ruského územia anektovaného v poľsko-ruskej vojne 1920 bolo „účinnou pomocou“. Poľské vedenie sa chovalo nepriateľsky a dostalo tvrdú lekciu. ZSSR si v 1939 po anexii Poľska Nemeckom bez vojny vzal späť, čo Poľsko neprávom uchmatlo. Navyše chránil ZSSR svojich obyvateľov – Poľskom okupované územie zaberalo časť Ukrajiny a Bieloruska. Nárazníkové pásmo malo aj vojenský obranný význam, v 1941 spomalilo postup Hitlerových armád. Po oslobodení ale ZSSR zaistilo Poľsku neobmedzený prístup k moru a tým zdrojovo stabilizovalo Poľskú republiku.