Soňa Valovičová: Vojnu vyvolalo len niekoľko tisíc … (memento svetovej vojny)

NA SMUTNÝCH POLIACH
Martin Rázus, 1918

Hmlistými diaľkami zašlých liet volaný
túlam sa veľmi rád poliami,
smutnými poliami,
kde tým, čo pravdu vždy nad život cenia,
stavali kríže – oh, stavali
otroci voľným – most vysvobodenia.

A keď sa duch môj i ukoná
zajdem v park – príšerne chýrny park
krutého Nerona
za tmavej noci, kým pochodne v blku,
a ten, čo umiera – biednemu vrahovi
k smiereniu podáva horiacu ruku.

A tak si pohoviem v húšti myrt,
tajomných pínií,
na sochy pohanstva hľadiac i na rekov,
ktorí mrú víťaziac nad nimi
posvätnou silou a odvekou.

A jak sa vraciam –
z hmlistých diaľ zašlých liet v prítomnosť
ku všetkým prácam,
v ťažký boj bolesťou vlastných bied volaný
nemôžem nahlásiť poliami,
rodnými poliami,
na modly pohanské hľadiac, že padnú,
ale prv musí sa ktosi z nás v obeť dať
očistiac v sebe i v nás krv tak poddajne zradnú!

ĽUDSKOSŤ
(Národnie noviny, 23. 8 1917, krátené)

,,Keď čítaš o ukrutnostiach terajšej vojny, neraz máš na ume: kebyže už príde ten rajský čas, keď človek nebude zabíjať človeka, keď človek ozaj bude človekom, a nie zverom, akým je dnes. Darmo sa honosíme, že civilizácia, kultúra, kresťanstvo vyhnalo z nás krvilačnú beštiu a my že sme v morálke vysoko stojace, kultúrne tvory! .. Skutočnosť nám inšie dokazuje. Pravda, že vojna je mimoriadny stav, kde hnev, nenávisť, pomsta, násilie prevezmú vládu nad bojujúcimi, kde človek úmyselne zhodí zo seba ľudskosť a oblečie na seba zverskosť. Ale i to je pravda, že ani pred tisícimi rokmi neboli vojny ukrutnejšie, ako je terajšia, a Vandali, ktorí pálili, pustošili všetko, čo bolo nepriateľovo, by sa museli dnes prísť učiť od synov XX. storočia, ako treba zničiť …
Je ukrutnosť vlastnosťou ľudí príznačnou len pre vojnu, alebo aj pre mier?“

HAVRANOM
(Slovenské pohľady, Trávnický, 1916)

Len leťte svižkom, leťte prudko vzduchom;
napnite brká, by vám, vzrástli kriela,
by sila vaša všetka nimi zvrela –
že švih ich ledva zachytíme sluchom!

Vám nastala žeň hojná, neúrekom,
akej z vás nikto ešte nepamätá,
hoc koľko videl, zažil posiaľ sveta –
akej nebolo nikdy, žiadnym vekom.

Hej, vám zdužela, obohatla paša!
ni reči: vám dnes len dobre sa vodí –
hľa, každou chvíľou máte štedré hody,
o nich nesnila jakživ čelaď vaša..

Kým na rtoch našich tanie osrk bôľu
a útrap trýzeň zafiká nám zo sŕdc,
kým my upieme pod ťarchou krvo-tvŕdz:
vy k preplnenému sadáte si stolu.

A hodujete, ani v Kannáne!
Ha! vás bezcitných stesk náš nenakloní,
vás neznechutia naše kviľby, stony,
vy smiecho-škrekom odvrknete na ne ..

Oj, vás nepália cudzích ťažké rany –
ni nezožiera sťa more veľký žiaľ –
vy preletíte ponadeň spupne v diaľ,
ani nepozrúc v naše mrivé strany ..

Nuž, len sa hosťte, pokiaľ máte stihu –
pokiaľ vás láka bujno-tučná paša,
pokiaľ sa na nej veľsrpom žnie, skáša —
a vzrastá vám lup v každom okamihu.

A len hlboko vryte tvrdým pyskom ..
však junač svieža núka sa vám v korisť,
nuž môžte smele, vášnive sa v ňu vhrýzť
a ukojiť sa, splesať dobrým ziskom.

Len sa nachlípte, nachľastajte krvi!
Hľa, čerstvá je tiež, ako Tatier riava –
oj, pite, kým sa čaša vám podáva,
nač by ste ssali rosných krôpok mrvy ..!

Nechže spomína vaše pokolenie:
svet kedys‘ tonul krvo-oceánom,
len preto, by sme slasťou orgíj na ňom
si zamenili biedne živorenie ..

A keď miniete – sťa chrobač mok kvetov –
mlaď našu jarú: len zkráčte zas škrekom,
a dáme nový lup vám slávnym rekom –
však máme dosť, – máme nadosť kmeťov ..!

(3. marec 1916)

---