Soňa Valovičová : Zlomiť v ľuďoch človeka

Zdieľaj článok:

Ako končia svetové hospodárske krízy? Kto úplne nepodľahol liberálnemu kapitalizmu a jeho chorým dogmám, sám pochopil, prečo sa svet v 21. storočí zmieta v smrteľnom kŕči.

Naši dedovia prežili veľa, sloboda nám nebola odovzdaná ako prirodzená vec, ktorá sa dedí z pokolenia na pokolenie. Naša sloboda bola vykúpená krvou predošlých generácií. My sme dostali do vienka socializmus a mier. Netrval dlho, no za tých pár rokov dokázal z vycicanej krajiny, vyvlečenej spod jarma klérofašizmu, vybudovať republiku – samostatnú, sebestačnú, hrdú a obranyschopnú. No tam, kde vládne ľud a platia zákony pre všetkých, nemôžu sa mať dobre psychicky narušení jedinci a ich vidina zlatého teľaťa vo vlastných vreckách. Prišli sabotáže riadené západným imperializmom a socializmus padol. No nepadol len socializmus. Padol samotný človek a dnešná doba je nadstaveným zrkadlom jeho pádu.

Kapitalizmus so svojím krédom – sám sebe a len pre seba – priniesol svoje ovocie. Ovocie zhnité, z chorého stromu. To, čo by naši dedovia nikdy svojim zdravým sedliackym rozumom nedopustili, my ich potomkovia berieme ako dennú nezmeniteľnú rutinu. Ale aj napriek tejto rutine, napriek našej poddajnosti a ohnutým chrbtom, napriek našej neslobode – otvorené nožnice sa nedajú roztvárať donekonečna. Raz musí prísť koniec.

Dnes už nestačí vyrábať spotrebný tovar ani na max. hranicu jeho trvanlivosti 3-5 rokov. Nestačia zákazy obhospodarovať vlastnú zem, lebo prvovýroba je prísne regulovaná z centra EÚ. Máme nariadené vyvážať kvalitný cukor, múku, mlieko a mäso do zahraničia a privážať treťotriedne potraviny, ktorými sme kŕmení ako zvieratá. Kvalitu domácich výrobkov spokojne vymieňame za lacný brak ligotajúci sa v pompézne ohlupujúcich reklamách. Vyrábame – ale nie pre seba, konzumujeme – nie naše a pracujeme – nie na nás! Zákazy, príkazy – ad infinitum …

Naše deti prišli o pravidelné vzdelávanie, nešportujú, nekomunikujú medzi sebou tvárou v tvár. Tam, kde je hlúpy národ, môže ho ovládať akákoľvek psychicky chorá marionetka. Z našich detí bude raz budúca generácia voličov, ktorá bude rozhodovať o krajine. Ak táto generácia bude nevzdelaná, ustráchaná a hypochondrická, lebo strach, ktorý teraz prežíva si ponesie ako stigmu do budúcna, niet ľahšej cesty k zániku. Ak sa však tohto zániku ešte dožije …

Prišla hospodárska kríza a valcuje ľudstvo. Aby ľudia predsa len neukázali rebelskú povahu svojich dedov, prišla s vrcholom krízy i poistka. Poistka, ktorá nám zakázala doslova dýchať, a my sme ju prijali potichu, bez rebélie, ba priam si žiadame, aby sme slobodne nedýchali. A kto slobodne dýcha, na to slúži mašinéria udavačov a prisluhovačov, novodobé výnimky, ktoré môžu všetko. Nebagatelizujem vírus, ktorý prišiel spolu s krízou. Prišiel vhod, možno prišiel i náhodne, ale tým, že sa spolitizoval, že ľudia zomierajú a zomierať budú na politickú svojvôľu vládnych amatérov a plagiátorov, ukázal pravú tvár humanistického kapitalizmu.

Ako teda končia svetové hospodárske krízy? Kto pozná dejiny, vie. Možno tiež chápe, prečo presuny západných armádnych konvojov cez naše strategické územie. Prečo cez Zemianske Kostoľany, a iné vojenské teritóriá, ktoré boli kedysi veľmi dobre známe všetkých chlapcom slúžiacim na povinnej vojenskej službe. Vieme , čo skrýva podzemie. A aby som nezabudla – vakcína Sputnik. Je ruská, a západný svet si záchranu životov Európanov ruskými rukami už neželá. Sputnik môže byť povestnou iskrou, rozbuškou. Kto sleduje patokratické ambície prozápadných vojnových štváčov, kto sleduje posledné vyhlásenia človeka bez morálneho kreditu za oceánom a kto si vie spočítať koľko je dva plus dva, ten vie na otázku, ako končia všetky veľké svetové hospodárske krízy, správnu odpoveď.