Soňa Valovičová: Zrkadlo národného povedomia a rozpoltenosti

V rozličných stupňoch vývoja našich národov mali myšlienky slovanskej vzájomnosti rozličnú úlohu. Inak tomu nebolo ani  počas ťažkých rokov druhej svetovej vojny. A inak tomu nie je ani dnes. Myšlienky slovanského bratstva mali vždy mohutný vplyv na národ..

Dnes, v roku 75. výročia konca Druhej svetovej vojny sa opäť ozývajú myšlienky slovanskej vzájomnosti –  avšak z úst tých, ktorí Tisovu klérofašistickú vládu považujú za briliant slovenských dejín a SNP považujú za jeho najčiernejší deň. Dokonca sa neštítia viacerí tvrdiť, že sa za tento významný deň hanbia ako psi. Ľudáci. Akí však boli tí, ktorí sú dnes pre nich vzorom ? Ich pozdravom je i  po rokoch Na stráž! a hrdo sa hlásia k nasledovateľom Tisa a Hlinkovej gardy. Odvolávajú sa na panslavizmus, na Boha i na národ. Boli však ich predchodcovia takí patrioti, za akých ich dnešná tisovská (nielen) mládež považuje? Skúsme nazrieť hlbšie do minulosti.

PRVÝ SVETOVÝ POŽIAR

Nedostatok potravín, bieda, hlad. Počas stupňujúcej sa maďarizácie v zápase o národnú identitu, ako i počas svetového požiaru a následnej rozpadajúcej sa habsburskej monarchii bolo ťažko i v slovenskej rodine.
Uhorsko vzdor úsiliu vlád krajinu spriemyselniť zostáva stále z väčšej polovice štátom roľníckym. Roľník je ten, kto dobýva svojou ťažkou prácou z pôdy chlieb pre všetkých. Je to on, kto je živiteľom zeme a krajiny. Jeho mozole vydobývajú z prírody potravu, na základe ktorej existuje veškerý obchod, remeslá, priemysel. Keď sa zle darí roľníkovi, ani obchody nejdú, ani priemysel. Keď nemá peňazí roľník, nemá ich ani remeselník, ktorý z neho žije, ani obchodník, ani štát a bieda doľahne vzápätí za celú spoločnosť. Roľnícka kríza je najhoršou krízou, ktorá môže postihnúť daný štát. Je oveľa väčšou hrozbou ako kríza priemyselná. Napriek tejto skutočnosti, kto si v tomto čase váži sedliacky stav? Či majú sedliaci podľa svojej dôležitosti pre celú krajinu a štát aj najväčší vplyv v krajine, vo vláde, v úradoch?
Doba, keď bol sedliak majetkom pánov, keď bol nikým a panstvo si s ním mohlo robiť dľa ľubovôle čo sa mu v danom momente zachcelo, biť, kedy sa mu páčilo – to všetko je formálne preč. Nie však evolučne. Doba poddanstva a nadvláda pánov nad ľudom nielenže žije, ale právne poistená, prekvitá. Podľa papierových zákonov si národ volí svojich zástupcov v parlamente, v stoličných samosprávnych úradoch, v obciach – no aký vplyv majú miliónové roľnícke masy na tieto »voľby«? Vládnuce triedy predsa nedovolia nikomu zasahovať do svojich záujmov, tak ako v tomto čase, ani v časoch budúcich. Vždy sofistikovane, ale priamočiaro – nedovolia!
Píše sa rok 1913. Vládnuce uhorské kruhy zariadili všetko potrebné, aby sa široké vrstvy ľudu nedostali k nim, nahor. Veď tam hore, na ich piedestáli, sa predsa rozhoduje o ich krvavo zarobených peniazoch, o ich osude. Uhorský zemepán ešte stále pozerá na sedliaka »zvrchu« a slovo »sedliak« je z mnohých úst vyslovené ako prototyp urážky a nadávky. Iné krajiny majú svoje zastúpenie v mocných agrárnych stranách, prečo nie Uhorsko? Rozkvet akejkoľvek vrstvy spoločnosti môže začať iba vtedy, keď táto spoločnosť prejde svojím uvedomením. K uvedomelosti patrí vzdelanie, bez vzdelania niet ničoho. V uhorskom štáte vzdelanie slovenského roľníka neprichádza do úvahy. Ći lepšie povedané – v uhorskom štáte neprichádza do úvahy bez pomaďarčenia vzdelanie akéhokoľvek Slováka! Keď v decembri minulého roku predložil ministerský predseda Lukács snemu svoj návrh o novom volebnom práve, a keď sa k nemu pridružili ďalšie lahôdky z dielne uhorského parlamentu, výsledok bol pre slovenského občana žijúceho v Uhrách katastrofálny. V čom väzí toto spiatočníctvo?
Navrhnutý zákon neznamenal rozšírenie volebného práva, tak ako by sa dalo očakávať od každého novo-preloženého zákona, ktorý má za cieľ vykryštalizovaním napraviť zastaralý stav. Práve naopak – navrhnutý zákon prízvukoval dôraz len na to, aby mnoho ľudí o toto právo ešte obral. Voliť môžu len muži s ukončeným stredoškolským vzdelaním, musia riadne platiť dane, vlastniť aspoň 8 jutár pôdy, plus iné vyhrocujúce podmienky. Jednou z nich bola voľba svojho vyslanca, na ktorom nesmel byť ani obláčik slovenského obrodenia. Ak by bol parlamentom posúdený ako »národný burič«, automaticky by bolo takémuto »rebelovi« znemožnené zastávať svoj národ v sneme. Pre toto politické močarisko sa zdvihli hlasy za bojkotovanie pripravovaného zákona a za schválenie všeobecného volebného práva bez rozdielu. Zdvihnuté hlasy ľudových zhromaždení však boli rad radom zakázané s rôznym odôvodnením., najabsurdnejším azda – starosť vrchnosti o zdravie zhromaždených, aby deti a zástupca úradu neprechladli. Vládna tlač v pote tváre umývala svojich chlebodarcov ako i kráľa, ktorý hanebný zákon sankcionoval, čiže potvrdil ., a na slovenské protesty rozvešala špinavé prádlo po všetkých plotoch. Ide predsa o pokrok a demokratizáciu Uhorska! Priemysel a obchod sú v kríze, remeslá v úpadku, zdravotníctvo krajiny v zúboženom stave, všade nespokojnosť, nedôvera .. stará rana vysťahovalectva z Uhorska krváca viac a viac. Neodnárodnené periodiká týchto čias, ktorým sa pomaly kráti ich životnosť, vravia rečou absolútneho zlyhania sociálneho systému. »Rozpadajúce sa školy, preplnené nemocnice, almužna za prácu, krajina žobrákov, hromadné vysťahovalectvo.« Hlavnou príčinou vysťahovalectva bola práve bieda širokých ľudových más, s ďalším ponižujúcim faktorom – útlakom Nemaďarov v Uhorsku. Vysiľujúce krvácanie vysťahovalectva pracujúcich je možné zastaviť len jedinou cestou – a to vzdelaním ľudu všetkých vrstiev a národností a možnosti uplatniť sa vo verejnom živote. Avšak opak je pravdou – vyučovanie v materinskej reči je doslova hrdúsené . Kto chce dosiahnuť svojho cieľa, musí kolaborovať s maďarčinou, a rečou i srdcom sa odnárodniť. Našťastie, koreň slovenského národa, roľnícky ľud, bol, je a bude zdravý a schopný života. Zdravá miazga národných buditeľov je s národom a pre národ, i keď nadaným slovenským deťom v maďarských gymnáziách sa zväčša doslova vyždíma aj posledný zvyšok národného povedomia. Koľko takých statočných charakterov prerodili maďarské školy a z absolventov sa stali janičiari a najzúrivejší odporcovia vlastnej krvi!

Uhorský hodokvas však pokračuje s viac a viac väčšou chuťou. Po vypracovaní vládneho návrhu nového tlačového zákona, ktorý dáva vláde moc okrem astronomických peňažných pokút, úplne zastaviť »jej« nepohodlné periodiká, zasahuje hlavne Slovákov a Rumunov. Pokuty a konfiškácia celého majetku zodpovedných neservilných redaktorov je jednou z hlavných zásad tohto perzekučnej novinky. Ľudovo povedané – žiadny slušný a poctivý časopis sa už nebude môcť smieť zastať práv ľudu.
Ďalším zločinom na slovenskom národe je pomaďarčovanie názvov honov a cintorínov. Pomaďarčiť sa dá všetko, a keďže s chuťou rastie chuť, tak je to i u nemaďarských úradníkov, ktorí okrem nacvičených fráz, po maďarsky nevedia navyše ani slovo, bodro spolupracujú s pánmi farármi, ktorých si mestské notárstvo vyvolilo na vykonanie tejto posvätnej vôle.

V celom tom marase surového maďarizačného útlaku ku koncu roka 1913 predsa raz výnimka potvrdí pravidlo, keď ktosi z vlastných radov vyhlási: ,,Ja som za to, aby sme národnostiam dali ich právo, aby sme ctili a vážili a napomáhali ich kultúru, ba i ku správe krajiny ich pripustili. Apponyovský školský zákon treba zrušiť. Nemci môžu prenasledovať Poliakov, ešte i Francúzov, môžu násilím ponemčiť, pretože sú silní a mocní. Ale my Maďari sme slabí. My si len spravodlivosťou môžeme získať národnosti.“

HYENY CHCÚ VOJNU
(Národný hlásnik – noviny pre slovenský ľud, Ivan Dérer, 24.7 1914, krátené)

,,Kto pozornosťou sledoval a sleduje počínanie našej bývalej koalície na uhorskom sneme v posledným týždňoch, ten sa hnusobou musel odvrátiť od týchto pánov. Dobre sa pamätáme na bývalého všemohúceho ministra vnútorných záležitostí, čierneho grófa Andrášyho, ktorý an verejnom zasadaní schválil krvavú streľbu žandárov v Ćernovej. Dobre sa pamätáme, ako radostne tlieskali čiernemu barónovi vtedy jeho bandy, ako sa paprali, ako sa kúpali v krvi trinástich úbohých Slovákov páni Smrčáňovci, Rakavskovci, Apponyovci, Polónyovci.. I na to sa dobre pamätáme, ako svojich fiškusov nahuckal vtedajší minister krvavej pravdy na slovenských ľudí a novinárov .. Keď potom hanebne zmizli z povrchu krajiny do opozicionálnych jaskýň, spravodlivá Székely ich procesov zastaviť musel, ktoré oni bezzákladne proti Slovákom a Rumunom zaviedli!
,,A títo istí páni brodia sa teraz vo vznešenej krvi zavraždeného následníka trónu. Gróf Andrássy, ktorého nebohý následník nenávidel preto, že chcel zaviesť do vojska maďarizáciu, volá o pomstu proti Srbsku!
Gróf Apponyi, ktorý vyniesol proti náhľadom následníka ten svetochýrny maďarizačný školský zákon, ťahá za zodpovednosť vládu, že nedala lepší pozor na život následníka! A aby farizejstvo bolo dovŕšené, vstal Ďurko Smrečáni, ktorý ešte pre 8 rokmi v Belehrade huckal Srbov proti našej dynastii, a zavolal: »Načo čakáme ešte?« Vrhnime sa na Srbov, zgniavme, vykántrime ich!
Vláda Tizsova sa proti takýmto besnotám zadržala veľmi divno. A mohla predsa pánov papulnáčov veľmi ľahko odbaviť. Oni volajú pomstu proti Srbom. Prečo že nevolali pomstu vtedy, keď ich pusipajtáš vyslanec Kovács na verejnom zasadaní štyri razy strelil do predsedu uhorského snemu? Prečo bol vtedy ten vrah Kovács hrdinom národa? Prečo ste ho do neba vychvaľovali a napokon ešte aj spod každého trestu oslobodili? Prečo vtedy nik nevolal o pomstu? Prečo?
Preto, lebo vtedy sa nejednalo o Slovanoch. To bola len taká domáca šarvátka maďarských gavalierov, taký duelík, aké oni majú deň po deň bez všetkého hlbšieho významu. Tam však, kde sa jedná o udržanie panstva maďarských vyšších pánov, takzvanej maďarskej oligarchie, tam sú oni všetci jednej mysle a tam si odpustia aj tie najväčšie hriechy proti sebe spáchané.
Nemci majú príslovie: Zwei Fliegen auf einen Schlag. Jedným úderom dve muchy. Tohto príslovia sa drží aj maďarská oligarchia. Toho, ktorého sa ona najväčšmi bála, zavraždila pomýlená slovanská ruka. Teraz je jej heslo: Využiť treba túto situáciu, oslabiť a pokoriť aj druhú prekážku oligarchie, slovanské národy.
Prečo pre inšie by chceli mať vojnu proti Srbom? Každá vojna musí mať istý cieľ. Aký cieľ by mala vojna proti Srbsku? Oni sami hovoria, že oni nechcú Srbsku odňať kus územia, nie, oni chcú Srbsko len potrestať za to, že nespokojní srbskí obyvatelia žiadajú sa von do slobodného kráľovsta srbského a kráľovstvo tento pohyb trpí a podporuje. Teda nie zahraničné príčiny, ale príčiny domácej politiky majú viesť ku válke. Za to, že je v Bosne nespokojnosť a že bosenský ľud si žiada viacej slobody, že nechce ďalej vyť v poddanstve, a odovzdávať tretinu svojej úrody mohamedánskym zemepánom, za to nech tečie zase slovanská krv..Páni naši, my vieme veľmi dobrý liek na všetky rany našej monarchie a vlasti. Od tohto lieku ozdravie všetko, čo je teraz choré. Tento liek okamžite razom odstráni všetku veľkosrbskú agitáciu a odoberie chuť bodenským Srbom škúliť cez hranice do slobodného srbského kráľovstva. Tento liek uzdraví aj našich Rumunov, aby im nenapadlo pomyslieť si na to, že by im lepšie bolo v susednom Rumunsku. Ba tento liek je taký zázračný, že pôsobí práve opak dnešnej choroby. Tento liek docieli, že ešte i slobodní Srbi kráľovstva srbského, ešte i slobodní Rumuni kráľovstva rumunského, ťahať sa budú k nám, pod ochrannú ruku, pod spravodlivý protektorát mocnej, uzdravenej, znovuzrodenej, spravodlivej ríše habsburskej. Tento liek je však nie prelievanie nevinnej krvi slovanskej. Tento liek je politika spravodlivosti.Preč s politikou potlačovania! Nie vojnou chcieť zabezpečiť moc oligarchistických pánov na ďalšie polstoletie! Nie. Budúcnosť našej vlasti je v spravodlivosti voči všetkým národom. Kľúč blaha a rozkvetu ríše je: pozdvihnutie národov slovanských a latinských. Maďarský národ v Uhorsku má už všetko, čo k zabezpečeniu jeho budúcnosti potrebuje. Nemci v Rakúsku to majú už od pradávna. Teraz je rad na národoch slovanských. Dajte Slovanom a Rumunom to, čo im je k holému životu potrebné a čo Nemci a Maďari už dávno majú. Pripusťte Slovanov a Rumunov ta, kde Nemci a Maďari už dávno zasedajú. Nie krv slovanská, ale kultúra a vzdelanosť slovanská spasí našu ríšu!“

PRED MAĎARSKO-SLOVENSKÝM VYJEDNÁVANÍM
(Na uváženie tým, čo chcejú v mutnom loviť)
(Robotnícke noviny, 24. október 1918)

,, Nemecko-maďarskí šovinisti zalamujú rukami nad rumami svojich rozbúraných stavieb. Monarchia a Nemecko musí prosiť o mier a prijíma tak známych 14 bodov Wilsonových, v nichž sa žiada medzi iným i oslobodenie nemaďarských i nenemeckých národov našej monarchie. To znamená, že politike maďarizačnej zemanskej odzvonila v Uhorsku posledná hodinka. Budúce Slovensko nebude už štepnou záhradou všelijakých vyšších pánov. Plody našich úrodných hrád, stromov, viníc, budeme užívať sami. Orať i presadzovať, siať i žať budeme pre seba, plody našej práce budú patriť nám. Nebudú nám rozkazovať všelijakí pánkovia v cudzej reči a nebudú tučnieť z našich mozoľov. Nastala nová doba a páni v Pešti sú plní strachu, že prídu o svoje teplé miestočká úradské, o svoje preleendy a výhody. O tom neni už žiadnej pochyby, že Slovákom kynie lepšia budúcnosť. Snáď za mesiac, za dva budú naši dedinčania, ktorí nevidia cez plot svojich domov, udivení čítať, že volebné právo obdrží každý 20-ročný bezúhonný muž, že obec si môže voliť slobodne a bez najmenšieho násilia zo strany slúžneho rychtára, výborníkov, že v stolici možno i slovensky prehovoriť, v škole slovensky sa učiť … Nesľubujeme nikomu nič, my len predpovedáme, čo sa diať bude v blízkej budúcnosti. Predpovedáme to dľa najlepšieho vedomia na základe vedomostí, ktoré sme si nadobudli vo Viedni, Berlíne, Londýne, Paríži a Washingtone, kde sa dnes odohrávajú svetodejné veci. Po porážkach v Bulharsku, v Turecku a vo Francúzsku sa pomery v Uhorsku udržať nedajú. Maďarskí politikovia to sami nahliadajú. Sociálni demokrati maďarskí to vyslovili už na plné ústa. Slováci nie sú osamotení vo svete a s dobrým svedomím a oprávnenou nádejou sa môžu tešiť lepšej budúcnosti.
Ale tým ešte neni povedano, že by oslobodenie nášho ľudu a zdarný vývoj jeho kultúry a hmotných prostriedkov bol zaistený pre všetku budúcnosť. O to sa už dnes nebojíme, že dostaneme slovenské gymnáziá, odborné školy, že sedliakovi a robotníkovi sa uľaví, že súdy, berné úrady, cirkve budú slovenské. Ale o to sa bojíme, zdáliž Slováci pri budúcej úprave, akú nám sľubujú vyšší páni v Pešti, obstoja, či si zachovajú aspoň na 50 rokov, čo dostanú, či sú dosť silní, sebavedomí, bojovní a schopní udržať sa v súťaži maďarskej. Naši politikovia berú veľkú zodpovednosť na seba. Od nich závisí cela naša budúcnosť. Nebudú-li pevní, charakterní, múdri, ľahko sa môže stať, že ich oklamú tí, ktorí v klamárstve sú majstri, ktorí zaviedli už v minulosti našich najlepších mužov. Preto pozor na zadné kolesá. Nezabúdajme na nezlomnú ešte silu maďarských politikov, ktorí sa počínajú už »preorientovať« (premienať v politickej taktike). Nezabúdajme vojna stvorila všelijaké náhražky a navykli sme si na ne, takže mnohí ani nerozoznajú náhražkovú kávu od pravej zrnkovej. Vojna vytvorí na konec i náhražkovú slobodu, náhražkovú samosprávu. V peštianskych továrňach politických sa už horečne pracuje na tejto novej gebuzine. Čo chvíľa nám ju budú núkať veľmi lacno, v krásnom obale, zo zlatými obrázkami a nápismi. Ale doba vojny skoro minie a v mieru by nám sotva chutnala. Preto nenakupujme, ba ani zadarmo neberme do našej kuchyne politické náhražky od firmy Károlyiho, Jásziho, atď. Také náhražky nemajú v sebe mnoho výživných látok, pravého cukru, a čo je najhlavnejšie, skoro sa pokazia, zhnijú, zosmradia a stanú sa nestroviteľnými.
Preto buďme krotkí ako holubice a chytrí ako hadi. Nepúšťajme sa do žiadnych záväzných úmluv a bdejme nad našou vnútornou discipĺínou, netrpme zradu a bezcharakternosť a bojujme proti nej obzvlášť, keď sa jej dopúšťa niekto dnes, nech je v akomkoľvek rúchu. Jedine správna politika naša môže byť: vyčkať, pozorovať a pripraviť sily národné pre blízku budúcnosť. Slovensko je dnes jednou položkou medzinárodnej politiky, ona sa vymyká z úzkeho rámca uhorského. Len politický somár cez plot svojho pošpineného domu nevidiaci dobrodruh nechápe túto situáciu Slovenska a kalí vodu.“

30. OKTÓBER 1918 HISTORICKÝM DŇOM SLOVENSKÉHO NÁRODA.
(Národnie noviny, 31. 10 1918, krátené)

,,V deklarácii, prednesenej Samuelom Zochom, Slováci uznávajúsa za člena česko-slovenského národa a ako národ, majúci právo samourčovania. Rečami Andreja Hlinku, Ferdinanda Jurigu a predstaviteľov sociálnej demokracii, Emanuela Lehotského a Adolfa Horváta, dokumentovala sa slovenská jednomyseľnosť.

SPRÁVA PREDSEDU MATÚŠA DULU 11 VÝBORU SLOVENSKEJ NÁRODNEJ STRANY

,,Kto tak, ako ja, neprežil všetky fázy, v ktorých sa náš národný život ochtnal od tých čias, čo tok politiky našej monarchie nemecký vliv určovať započal, ťažko pochopí, ako je možné, že náš národ i pri nesčíselných ťažkých operáciách, cez ktoré mu prejsť prichodilo, ešte i dnes v dosť intaktnom položení sa nachodí. Len zdravému organizmu a húževnatej povahe, ktorou Pán Boh národ náš obdaril, pripisujem, že nezlomení prestáli sme všetky nástrahy, ktorým vystavený bol náš národný život od uvedenia dualizmu až po dnešnú svetovú vojnu a v jej prvé tri roky.
Veď v tomto polstoletí všetko, čo ľudský um mohol vyhútať, proti nám bolo podujaté, za tým zjavným účelom, aby sme v dobe dohľadne krátkej o svoju národnosť boli pripravení, ako Slováci na území po oslávených predkoch zdedenom našim susedom Maďarom zavadzať prestali.
Potokmi tiekla naša krv na všetkých bojištiach., my doma pozostalí, hoci naša núdza, naše strádanie každým dňom, týždňom a mesiacom rástlo, bez reptania prispievali sme na všetky potreby vojny.
Po všetkých skúsenostiach, celkom prirodzene, vznikla obava, že z tejto vojny úplne ubití vyjdeme. I naši hrdinskí bojovníci boli pokúšaní tou istou obavou. Dôkaz o tom podáva nás mladistvý vzletný poet:
»Či ten náš život zakončíme v stude –
či vydobijú naše provincie
pre život voľný nové hranice,
či boj náš aspoň krásnou smrťou bude? -„

DRUHÝ SVETOVÝ POŽIAR

Československo v nemeckých rukách bolo obrovským strategickým tromfom, ktorý umožnil  znásobiť tlak na Poľsko i krajiny juhovýchodnej Európy. V hľadaní metód, ako uskutočniť jeho likvidáciu sa nacisti príliš nenamáhali – je tu osvedčený postup z Rakúska i z Mníchova: rozklad zvnútra. Ako hýbateľa tohto rozkladu si nacisti vyberajú  ľudákov a uskutočňujú poľahky svoj plán. Zásluhu na tejto voľbe nesporne majú radikálni separatisti – Tuka, Ďurčanský, Mach, Karmasin a priamo sa ponúkajú ako nástroj na definitívne rozbitie republiky.

Silnejúca agresivita ľudákov tak  v kritickom období spolu s karmanisovskou Karpaten-Deutsche Partei, za podpory mocného náporu hitlerovského fašizmu zapríčila rozbitie celistvosti Ćeskoslovenskej republiky. Ľudáci v časopise Slovák neraz vychvaľovali Hitlera, wehrmacht a fašistov, za podpory katolíckej cirkvi a zastrašovali ľudí. Pre národy Ćeskoslovenska nastalo ťažké obdobie, lebo hitlerovské Nemecko sa už netajilo zničiť republiku svojimi plánmi za aktívnej pomoci ľudákov.

Chceli  búrať, chceli rúcať to, za čo krvácali tisíce Ćechov a Slovákov… zničiť prácu svojich otcov a nahnať národ do neistej budúcnosti rovnoramenného dvojkríža. Plamene nenávisti a štvavosti napokon vyústili k národnej i štátnej katastrofe. V rozhodujúcich chvíľach pre národ a štát sa iba praví vlastenci uvedomele postavili do radov odporcov fašizmu, do šíkov aktívnych obrancov vlasti v státisícoch odhodlaných a disciplinovaných záložníkov, ktorí za všeobecnej mobilizácie nastúpili do armády. Po ich demobilizácii nastala mohutná šikana zo strany gardistov.Mnohí prišli nielen o prácu, ale aj o slobodu.

Vo vyhovujúcej nemohúcnosti  pražskej vlády po Mníchove a za silnej podpory nemeckého nacizmu si ľudáci uzurpovali politické vedenie na Slovensku. Začala sa vláda klérofašistickej diktatúry a teroristických opatrení proti všetkým, ktorí boli na opačnej strane a nezdieľali ľudácku ideológiu. Slovenský nacionalizmus nadobudol v tejto separatistickej fáze čoraz mohutnejší reakčnofašistický , protičeskoslovenský, protičeský a protisovietsky charakter po vzore národného socializmu hitlerovského Nemecka.
Marcovým ustanovením slovenského štátu vstúpila slovenská buržoázia podporovaná ľudákmi otvorene do služieb hitlerovského fašizmu. Urýchlene sa zriadili operačné základne proti Poľsku a ZSSR za účinnej pomoci F. Karmasina a domácich zradcov. Nemecko získalo na Slovensku v roku 1939 rôzny vojnový materiál v hodnote dvoch miliárd korún, najmä intendačný a ženijný materiál.
Maskovanie spravodajskej činnosti na Slovensku Nemcami –
Rozličné firmy a inštitúcie, ktoré formálne figurujú ako nezávislé slovenské podniky. Zmluvou o zriadení Deutsche Heeresmission a Deutsche Luftwaffenmission bol spečatený všetok súhlas umiestniť na území Slovenska akékoľvek vojenské sily pre agresiu. De facto sa Slovensko sa stalo nacistickým protektorátom. Prístupová cesta na východný front sa otvorila.
V mocenskom pilieri ľudákov – v slovenskej armáde začali agitovať duchovné zložky, ktoré vysvetľovali zmysel protiboľševického boja s cieľom eliminovať proslovanské nálady vojakov poľných jednotiek.  V ovzduší nasiaknutej vojnou proti Poľsku narobila totiž bábkovej vláde veľa starostí, keď sa vyskytli prvé prípady vojenských zbehnutí od vojenských útvarov. No žiadne protiopatrenia nemali účinnosť na slovanské cítenie a odpor proti vojne, čo potvrdili ďaľšie vzbury vojakov v Kežmarku, Levoči, Kremnici, Žiline.

 ,, Časť dôstojníkov, poddôstojníkov a mužstva prišla v marci 1939 na Slovensko z českých krajín. Títo vojaci prežívajú tragické udalosti bezprostredne s národom českým a nijako neskrývajú svoju roztrpčenosť a nenávisť proti Nemcom.“

/A.Takáč., Účasť slovenskej mládeže na národnooslobodzovacom boji, str.15/

Po Salzburgu každý roduverný Slovák má vo veci slovenskej samostatnosti jasno. Ak doteraz hocikto prechovával ešte ilúzie o samostatnosti Slovenska, že Slovensko patrí Slovákom a že jedine Slováci tu pod Tatrami si rozhodujú o svojom vlastnom osude, tak teraz po salzburských poradách týchto ilúzií niet takmer u nikoho. Spolupráca s agentami nemeckého imperializmu priviedla oficiálne bez masiek slovenský národ do područia a otroctva Berlína a nastolila tvrdý národný socializmus.
 

Po čiastočnej mobilizácii slovenskej armády a zorganizovaní poľných jednotiek sa vyhranilo slovenské povedomie a odpor proti ľudáckemu režimu. Po prepadnutí Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom v júni 1941, vydali predstavitelia klérofašistického slovenského štátu rozkaz na prekročenie hraníc smerom na východ a pripojenie sa vojakov k nemeckej armáde.

Vstupom slovenského štátu do vojny proti ZSSR paralelne eskalovala i vlna protifašistického odporu i odboja, hoci ľudácka vláda išla do krajností vystupňovanou  demagogickou propagandou.Nepomohlo však ani zatýkanie, ani likvidácia oponentov, ani teror, ani bezuzdná propaganda. Práve naopak,odburávaním zvyškov demokratických práv a slobôd potvrdila vláda svoj výlučne nacionalistický a fašistický charakter.

Bitka pri Lipovci 22.júla 1941 v zrážke slovenských jednotiek Rýchlej divízie s Červenou armádou bola prelomovou  fázou slovanského povedomia slovenskej armády, odmietnutia poslušnosti ľudáckej politiky a protifašistických nálad. Už v prvom boji Slovákov proti slovanským bratom na východnom fronte malá skupina vojakov prešla k Ćervenej armáde. Nastal organizovaný prechod väčších i menších skupín slovenských vojakov.

 „Nenávidím ich ako Slovák, ktorého vlasť pošliapala nemecká čižma, nenávidím ich ako demokrat, ktorý sa nemôže zmieriť s hitlerovskou tyraniou.“ P. Marcelli

Marcelli zároveň potvrdil, že takto cítia a zmýšľajú aj jeho vojaci, ktorí tajne počúvajú moskovský rozhlas a nijako sa netaja svojím odporom voči klérofašistickému režimu. V priebehu roku 1942 sa antifašistické hnutie na východnom fronte /Rýchla a Zaisťovacia divízia/ prejavilo prechodom asi 300 slovenských vojakov na stranu Červenej armády. A to bol len začiatok ..  Prebehnutia značnej časti nasadených slovenských divízií, či Memorandum, vyjadrovali pravé zmýšľanie slovenského ľudu a jeho vôľu žiť v obnovenom štáte Čechov a Slovákov, v pevnom spojenectve so Sovietskym zväzom.

Hitlerovský fašizmus bol nebezpečný a silný nielen preto, že mal k dispozícii zbrane celej Európy, ale bol nebezpečný a silný aj tým, že rafinovaným spôsobom našiel oporu v kruhoch zradnej, skorumpovanej, ziskuchtivej miestnej buržoázie, ktorá ochotne za vlastný prospech  prebrala na seba funkciu utláčateľov nespokojných národných más
Táto skupina vládcov dosadených z milosti Hitlera sa usilovala zúrivou šovinistickou demagógiou zviesť národ zo správnej cesty, a tak šikovne zakrývala pravého nepriateľa národa – nemecký fašizmus. Keďže Slovensko bola silne veriaca krajina katolíkov, do svojich služiab povolal fašizmus tých napovolanejších – duchovné zložky na čele s kňazom, ktorého dosadil na prezidenstské kreslo. Z týchto výšok bol čiastočne umlčaný prostý slovenský ľud, avšak ani agitačná duchovná práca s heslami – Za Boha, za národ! – nepriniesla očakávaný výsledok

Nastali časy, v ktorých išlo  o boj na život a na smrť medzi starým kapitalistickým poriadkom a poriadkom novým, so skutočnou slobodou, spravodlivosťou a pokrokom. Na tomto dejinnom vojnovom poli sa musel každý národ zúčastniť osobne. História raz posúdi, na ktorej strane zaujal miesto ten či onen národ v tomto rozhodujúcom zápase. Tisícročná tradícia boja a snaženia slovenského národa za jeho národné bytie však prikazuje, že bojové miesto každého slovenského syna a každej slovenskej dcéry tohto národa je a bude vždy  na strane nového sveta, po boku tých síl a snažení, ktoré bojovali za odstránenie vojen, národného útlaku a sociálnej poroby.

Všetky okupované štáty sa odhodlali na národnooslobodzovací boj. Odhodlalo sa i Slovensko. Úloha bola o to ťažšia, že slovenský štát bol plne pod kontrolou nacistov, ÚŠB pracovalo svedomito a žaláre „zradcov“ slovenského štátu boli preplnené najlepšími ľuďmi, ktorých slovenská zem zrodila.
 

ORGANIZUJTE SA!

„Robotníci, roľníci, vojaci a inteligencia!!!
Každý z Vás by si už želal koniec vojny. Koniec biedy a hladu. Každý z Vás pocítil alebo cíti na vlastnej koži tlak fašistického bodáka. fašistickej od krvi nevinnej špinavej čižmy, čiže lepšie povedané – fašistické utláčanie ľudu v každej vrstve. Každý z nás po štyroch rokoch vojny už prišiel na to, že toto všetko nastolil fašizmus a jeho hnusný režim, ktorý sa u nás nehanebne kryje pod meno : – Národný socializmus. –
Keď tento režim padne, padne s ním aj všetko zlo. Teda príde s jeho koncom aj koniec vojny. Preto aj Vám vlažným a k Vám, čo ešte stojíte na strane fašizmu, a tak preťahujete vojnu, k Vám voláme toto: Či tak – či onak fašistický režim bude zničený! Padne!! Neodvratne padne!!! Tak jak padol v Taliansku, tak padne aj v Nemecku a padne aj vo všetkých štátoch Európy a celého sveta. Padne!!!
Preto pripojte sa k nám, kým je ešte čas! Združte sa do jánošíkovských družín a v nich ničte nepriateľský fašizmus!! Ničte!! Ani jeden fašista nesmie obísť nasucho. Nebojte sa, my budeme s Vami spolupracovať. Sme veľká antifašistická organizácia, čakajúca na povel. Preto pripojte sa i Vy, kým ten povel nepadne. Keď padne povel, bude už neskoro! Lebo akonáhle padne povel – vzápätí sa zrúti i fašizmus a Vy všetci, ktorí stojíte na strane fašizmu – padnete s ním!
Preto kým je čas, príďte medzi nás!!
Organizujte sa do jánošíkovských družín, ničte fašistov a všetko, čo je fašistické!
Pamätajte: Kým bude trvať fašizmus, bude trvať aj vojna a s ňou aj všetko zlo!
Preto: BOJUJTE VŠETCI JEDNOTNE PROTI FAŠIZMU!!!“

(Ilegálnych leták  s výzvou do protifašistického boja a za organizovanie jánošíkovských družín, október 22.október 1943 /ŠOKA Liptovský Mikuláš, OÚ Liptovský Sv. Mikuláš, 1512/1943 prez, strojopisný prepis, originál).

Slováci nikdy nedopustia, aby bol zneuctený duch našich dejín kadejakou ideológiou rasistickej nadradenosti, ktorá je našej slovenskej prirodzenosti cudzia a odporná. Nikdy nedopustia, aby bol pošliapaný duch ľudskosti, kultúry a národnej znášanlivosti, ktorý na čelné miesto slávnostne vtlačili do našich dejín velikáni národa Štúr, Hurban a Hodža v pamätnom Martine a Mikuláši!
– A ty, mor ho! – hoj detstvo môjho rodu, kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu., a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom : mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom! –

/MOR HO! Bojový pozdrav slovenských partizánov, ľudových bojovníkov proti fašizmu/

SPOD TATRY OROL K PARTIZÁNOM LEŤ!
 
Utíchol čas, neševelí lístie
Na nebi vtáctva nevidno viac
Je málo takých, čo prišli domov
Objať si otca, pobozkať mať

Vrátiť sa z vojny – každý sa modlil
By v očiach milej smel vidieť raj
Ale sen ubila ohnivá smršť
Zem smädne pila krv viac a viac

Zavej nám víchor mohutne silou
Spod Tatry orol do nebies leť
Odovzdaj pozdrav od rodnej hrude
A trocha odvahy dolu znes!

V tom našom národe už iba tma
Žiaden lúč slnka, žiarivých hviezd
Je málo tých, čo dnes pravde žijú
Prines k nám silu, ktorej tu niet!

Prines k nám silu, čo vždy bila Zlo
Čo bila zradu na národe
Spod Tatry orol k partizánom leť
Nech slnko navždy nezapadne!

SVS, november 2018

---