BRATISLAVA – 25. júna 2024 si na pôde Inštitútu ASA, v spolupráci s Maticou slovenskou, Spolkom slovenských spisovateľov, Spoločnosťou Ladislava Novomeského, Klubom Nového Slova a SZPB pripomenuli osobnosť slovenskej kultúry a politiky Ladislava Balleka, spisovateľa, diplomata, esejistu, politika, veľvyslanca a publicistu, autora známych sfilmovaných kníh Pomocník a Južná pošta. Kultúrno-odborné a spomienkové podujatie sa uskutočnilo pri príležitosti desiatich rokov od odchodu tejto osobnosti. Vyberáme niektoré prepísané spomienky.
SPOMIENKY NA LADISLAVA BALLEKA
Jozef Migaš: Bol to človek vzdelaný, veľmi myšlienkovo bohatý… jeho filozofické myslenia bolo popretkávaná poetickými vyjadreniami a umelecky širším obsahom bolo pre mňa veľkou inšpiráciou… Je spisovateľ, esejista, autor mnohých noviel a poviedok, kde sa sústredil na svoje prostredie, tam kde žil… tzn. Šahy, Dudince, celý ten juh, v ktorom tiež momentálne žijem… stále cítim, že tým množstvom agátov, ktoré tam obkolesujú moje role alebo dediny, to je nesmierna vec, ktorá musí inšpirovať… Ballek bol nielen spisovateľ, ale aj hodný prívlastku mysliteľ. V roku 2013 napísal svoje pamäti… bolo to jeho posledné dielo… a potom už veci išli dole… a Lacko v 2014, 15. apríla zomrel. Na tom pohrebe som bol a musím povedať, že keď som ho videl, človek, tvár mysliteľská, inteligentná, ale zároveň ubôlená z ťažkej choroby.
Eduard Chmelár: Ja mám na Laca viac osobné spomienky ako literárne. Ja ho stále považuje za najväčšieho slovenského spisovateľa. Čo sa týka kvalita z tej “svätej trojice” Ballek, Jaroš a Šikula… v mojich očiach je Laco stále najväčší spisovateľ. O románe nevedel nikto tak uvažovať. Bol to filozofujúci autor… Bol aj v tom filozofovaní taký “masarykovský”, Masaryka si vážil… on mňa dosť formoval, aj keď ma napomínal… bol to veľmi vážny človek… do svojho slovníka som prebral aj mnohé jeho výrazy… Neviem čo po Ballekovi spozná slovenská literatúra niečo podobné. Za jeho najväčší román považujem Agáty. Agáty sú aj ťažko sfilmovateľné, tá sfilmovaná časť Agáva bola priamo urážka, ale rozhodne si myslím, že to bol spisovateľ európskeho formátu… Zanechal nám veľký odkaz. Kultúra, to nie je len folklór, to nie sú len vyčlenené žánre, umenie, to je spôsob života. To, čo v 90-tych rokoch Ballek predpovedal to sa napĺňa. Spoločnosť trpí tým, že vylúčila z verejného života kultúru. Celá spoločnosť sprimitívnela. Práve preto pre mňa Laco zostáva majákom, jedným z posledných veľkých, kde už ďalej nevidím nič iné… Súčasná slovenská literatúra ma nudí, prepáčte mi, ale nič tam nevidím, čo by stálo za to.
Deana Horváthová-Jakubisková: Mala som možnosť počúvať pána Balleka a môjho muža (Jakubiska). Tam prechádzali medzi nimi dvomi vlnenia vo vnútri myšlienok. Všetko nadväzuje jedno, na druhé… Tak ako on vychádzal z tej prvej polovice 20. storočia (lyrizovaná próza, dadisti), tak mi (Jakubisko) povedal: My sme chceli svet zmeniť, ale nie zbúrať.
Jozef Leikert: Bol naozaj veľmi dobrý spisovateľ, škoda, že nebol prezident… ale ja podčiarknem niekoľkokrát, bol to veľmi dobrý človek.
Jozef Mikloško: Bol to jeden z najdlhšie slúžiaciach veľvyslancov. Na mnohých akciách sme sa stretali a v oboch režimoch bol úspešný. V knihe Luba Juríka je aj rozhovor s Ballekom. Ballek veľmi oceňoval postavenie spisovateľa. … Veľmi spomínal na Budmerice.
Ladislav Skrak: Bol som veľmi mladistvý, keď som nastupoval k Válkovi. Stal som sa tajomníkom slovenskej rady pre umeleckú kritiku, tam bol Šmatlák, Rosenbaum, Mináč, Procházka… a tak pribudli také persony ako Zahradník, Ballek a Halvoník. To bol základ vyššia úroveň kultúrnej politiky a umeleckého a tvorivého Slovenska. Zlatistý Štefánik bol odovzdaný práve Lacovi Ballekovi.
***
Spomienka na Ladislava Balleka
Alexander Halvoník
Ladislav Ballek bol mojim predchodcom na literárnom oddelení Ministerstva kultúry SR (neskôr literárno-dramatické oddelenie). Jeho aura sa tu však udržala dlho po jeho odchode v roku 1980. Ministerské úradníčky spomínali, ako si ich málo všímal, pretože v každej situácii si niečo zapisoval na papieriky a rozmýšľal o inom, než bola úradnícka robota. Ministerské úradníčky i ministerskí úradníci si však s obdivom spomínali na jeho charizmatické prejavy, či už oficiálne, pracovné alebo kolegiálne, v ktorých sa vždy zaskvelo niečo originálne a možno až hriešne duchovné. Veď v tom čase už mal za sebou legendárneho Pomocníka a dokončieval Agáty, kde sa určite objavilo i niečo z jeho čudných zápiskov. S Lacom som sa potom stretal služobne, ale už menej po jeho odchode do poslaneckej politiky. Bol vždy decentný, dobre oblečený a pripravený zaujať vecné stanovisko aj k najzložitejším problémom. Nezabudnuteľné však boli pre mňa stretnutia na autorskej súťaži mladých autorov Jašíkove Kysuce v Čadci či Turzovke, čo sa v tých časoch stali nielen liahňou mladých autorov, získavajúcich tu prvé frčky, ale aj akýmisi menévrami odrastených slovenských spisovateľov, ktorí si tu pod velením cnostného baťku Mináča, veľaváženého Ladislava Balleka a ministra Ivana Hudeca vyslúžili vyššie šarže. Mináčove a Ballekove prejavy neraz vstúpili do svedomia ospalých kysuckých činovníkov a vtedajšej mládeže, vyburcovali ich k činom a majú na svedomí vari aj dnešnú podobu kysuckých zázrakov. A nezriedka ich aj pourážali.ň
Čítajte viac na slovenskepohlady.sk
