Tomáš Beník: Matka

Matka

Tomáš Beník

Jej chatrné telo bolo vyčerpané,
no dosť sily mala, aby svoje malé dieťa udržala v náručí.
Bola jedným z mnohých tiel, ktoré do pustiny boli vyhnané
a systematicky vraždené v diabla synoch područí.

Smutné jej oči sa dívali do ničoty.
Stále mali silu, aby svetlo tam hľadali.
Aj tak asi tušila, že upadne do temnoty,
no dúfala, že by jej dieťa do opatery zobrali.

Netušila, čie hlavne ju vyhnali z domu.
Nechápala, prečo iné hlavne s jej ľudom vôbec bojovali.
Čakala, že len ďalšiu útrapu prežije znovu,
aby sa po jej konci všetci zo života radovali,
aj keď vedela, že život vtedy bol krutý,
no vždy si dovtedy dolámal na prežití svoje prúty.

Ale ona žila šťastne, mala svoju rodinu.
Teraz je aj bez manžela, ktorý už mal za sebou svoju poslednú hodinu.

Asi vedela, že zomrie. Ako ona sa všetci konca báli.
Strach zasievali beštie, čo o kúsok ďalej stáli
a vedeli, že budú zabíjať, kým nepopravia celú jej zem rodnú,
lebo ktosi ju určil ako zem pre iný národ vhodnú.

Hľadela na svoj koniec a jej rodná dedina horela
jej za chrbtom, zatiaľ čo obyvatelia čakali na smrť.
V ten hrozný deň každá obeť veľa skazy videla,
ale už to už bude jedno, čochvíľa ich mŕtve telá zasype jamy suť.

Možno dume, prečo ona. Prečo oni? Lebo to niekto chcel.
Niekto, kto inde zburcoval k svojim cieľom davy.
Niekto, kto im sľúbil, že by česť a zem znovu pre nich získať smel.
Niekto, kto smrťou iných dostane svoj nevlastný národ späť na výslnie slávy.

Ale tá matka nevedela, že ona a isté skupiny sú jedinou prekážkou
na ceste za víťazstvom či za záchranou pred porážkou.

Môže niekto niekoho tak hrozne nenávidieť,
že rád zabije jeho aj celý jeho rod?
Môže. Mohli sme to už viackrát v histórií vidieť,
no doba tej matky v rámci genocíd bola ten najstrašnejší bod.

Prišla o rodinu, o všetko prišla.
Ešte nevie, že pred smrťou aj o šaty príde.
S pošliapanou dôstojnosťou aby sa so smrťou zišla.
Jej šatstvo sa niektorej z nadradenej rasy určite zíde.

Mala svoje meno, zomrela ako bezmenné zviera.
Jej hrobom je jedna neoznačená diera,
ktorá do zabudnutia ihneď upadnúť musela.
Raz ju niekto objaví, no takých ukrutných spomienok je ešte stále veľa.
Čo jej vlastne zostalo? Len láska ku jej deťom.
Pridali sa k miliónom obetí, ktoré sa násilne rozlúčili so svetom
len vďaka tomu, že iní mocní to peklo dovolili.
Radšej to, než iný názor si vyvolili.
Báli sa ho a aj hrôz, ktoré celý svet už raz zastihli.
Napokon ich čosi horšie než nočné mory dostihli.

Dnes už len pamätníky sú spomienkou tichou.
Nech sa pri nich zastavia tí, ktorí oslepení pýchou
opäť ľudí rozdeľujú a nenávidia „tých druhých.“
Po svete však stále chodí mnoho ľudí takých zlých.

Nech sa tiež pozrú na matku a tých, čo vtedy na nenávisť doplatili.
Za nenávisť iných svojou smrťou zaplatili,
aby milióny bojovníkov v boji krutom umreli,
no zvíťazili, aby ich deti už len „svet v mieri“ uzreli.

Venované obetiam Druhej svetovej vojny

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne

Zdieľaj tento článok:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *