Poézia od čitateľa DAVu DVA….
Evolučná báseň
Povedali mnohí, že pôjdu za nami,
a kráčať po šere nedokážu sami.
Vďaka každej svieci, čo na cestu svieti,
Všetka tá sloboda zostane pre deti.
Pokolenie naše kráča v našej stope,
ako my kráčame cestou ku slobode.
Rod nás bude chrániť vlastnými plecami
a ostatní slepí, kráčajte za nami!
Toľko svätých bude, toľko mesiášov,
riaďme sa však srdcom, a nie silou našou.
Tí, čo dnešok riadia, plačú nad skutkami,
Čo činnia, čo kážu, nech je Pán Boh s nami!
Dražia cudzie deti, bo svoje prepili,
S čertami – diablami dávno prekartili…
Vôľa ľuďom prostým odobraná bola,
Na chvíľu, chvíľočku akoby bez boja.
Nie však bez zápasu, bo i padlých máme,
sám generál padol, ….ale sa nedáme!
Bojte sa vy bojte, už národ povstáva,
už má rozum v hrsti, už len nenadáva!
Kto bude v strachu stáť, ešte sa ukáže,
čo národ unesie, čo potom dokáže.
Klamlivé tváre sa nám ukazujú,
Falošné choroby ľuďom prorokujú.
Pravda je však večná, večná ako kameň,
Nevyhasne v srdci ani duši plameň.
Nezhasne, nemôže, bo je rozhorený,
hoc´ by ho topili, nebude zhasený.
Ak školy zostanú stále zatvorené,
budú naše dietky dobre poučené.
Poučené z domu, koľká dneska bije,
Ako naše panstvo po žalároch zhnije.
Čas sa kráti, páni, i Jánošík pravil,
a ostal nažive, keď ho pán zadlávil.
Ej, ostal on nažive, hoc´ bol obesený,
v pamäti národa navždy ukotvený.
Bojte sa vy, bojte všetkých prostých ľudí,
bo národ ľahko sa zo spánku prebudí.
Na kolenách
Kráčal som kráčal, cestou k môjmu vchodu,
i stretol som zvláštnu, čudesnú osobu.
Či človekom bola, nie je celkom isté, miesto tváre mala iba
handru iste.
Bez duše tam stála, jak by pokorená, kľačala, hoc´ stála v blate
po kolená.
Prečože tu stojíš, človeče tak biedny, prečože tu stojíš
rovno predo dvermi?
Či ťa dnuká nechcú s tou handrou na ústach, či ťa s tým
rúškom predsa len nepustia?
Poď a vstúp so mnou, hoc aj zablatený, slepotou, dôverou
takto poznačený!
Ja prvým som z posledných,
ruku ti ponúkam, len poď a nemrzni
do tepla do dnuká!
Ta spolu vstúpime, ak sám nedokážeš, hriechy svoje dávne
jedným krokom zmažeš.
Čaká Ťa objatie, náruč tvojho rodu,
v nej každý prekoná svoju nepohodu.
Dávno po tom prahneš, dávno o tom
sniješ, miesto abys´ kráčal, tuto v blate hniješ!
Ak nepôjdeš so mnou, už ťa nezobudia, takto tu ostaneš,
v blate
bez pohnutia…
Modlitbička
Modlím sa k rodu svojmu, no nielen ku Vám, ku predkom.
Neviem to inak vypovedať, nechcem byť pádu svedkom.
Nepozornosť či slabá chvíľa, možno aj iná podmienka
prispela k strachu z covidu, paniku dala do vienka.
Koho to bola podmienka?
Modlím sa k tebe pokolenie, lebo len na tom záleží,
či príde ku nám prebudenie, či ostaneme driemať v lži?
A v nepokoji tohto sveta, z médií samé pomyje,
nepravda – tá tu smelo vzkvieta, mozog nám covid vypije.
Koho to bola podmienka?
Modlím sa k tebe, zdravý rozum, nech osvietiš nás, pochabých.
Vráť sa sem nazad, na Zem, ku nám, neskôr sa na tom pobavíš.
Ja nestanem sa slabín davom, bo nesúladiť je mojím právom,
sloboda – tá je naším darom, nechcem ju iba na prenájom.
Koho je toto podmienka?
Modlím sa ku vám, vnučky, vnuci, modlím sa k svojim deťom.
Prečo to robia besní vlci, sami sú len obedom.
Nad nimi plieska ohňa bič, čo trhá, kožu, láme kosť.
Nie je to pre nič-za nič, lež temným dušiam pre radosť.
Koho je toto podmienka?
Modlím sa ku Vám, zabudnutým, čo preliali ste za nás krv.
Čo neboli ste spomenutí, aby rod prežil, Vy umreli ste prv.
Nad Tatrou zas hromy bijú, a siahli nám na právo žiť.
To právo nazad zobrať si ju, bez krvi teraz musí byť.
Toto je naša podmienka !
Modlím sa k bohom našim, čo v zabudnutí dlho boli.
Kto nesie za to všetko vinu, že klamaní sme dlho boli?
Podajte ruku svojim deťom, z nej silu rodu čerpajme.
A tých, čo nás poblúdili, spravodlivo strestajme.
Lampa
V začínajúcom šere, sa rozsvecujú pouličné lampy. Všedný, celkom obyčajný, strašiaci s nažltlými, občas prebzikujúcimi hlavami, ktoré požierajú energiu, za ktorú platíme, aby svietili v tme na cestu nám – ľudom. Veď každý človek chce mať jasno v neistote tmy, ak niekam kráča. Jas takýchto slabých nočných sĺnk láka aj okolitý hmyz. Ten ho tak velebí a zbožňuje, že často zaň márne položí aj život. Život hmyzu sa naozaj zdá márny, keď do vyčerpania obletuje falošné slnce, snívajúc pri tom o slobode jasného dňa. Ak ním nie je pouličný kandeláber, tak svetlomet idúceho auta, alebo bezhlavo bijú o sklenenú výplň okna, za ktorým sa svieti. Koja svoju túžbu po dni. Mám pocit, akoby sme si my, ľudia žijúci v týchto pohnutých pochmúrnych časoch, prestali uvedomovať, kto sme. Nerozmýšľajúc o reklamách na strach v televízii, len bez rozumu a do vysilenia obletujúc bludičky. Je bolestivé, ak zistíte, že vás niekto klame, ale ak napriek tomu stále poslušne narážate na sklo nezmyselnosti, a pritom to cítite, ako si otĺkate hlavu. Tak aký bude zajtrajšok?
Neohybná pravda
Kedysi bolo dobrým zvykom, že ak mucha sadla na lep, voňal sladko, alebo vyzeral ako lekvár či med. Dnes sú veci po novom, a Tí, čo striehnu na muchy, zmenili taktiku. Rozhodli sa plašiť muchy, mávať strašiakmi z popísaného papiera, ukazovať svoje vlastné pravidlá, ktoré platia len pre iných. Každá muška má na kosáčiku handričku, a v letku pozoruje iné mušky, či sa im tiež pod sosákom hompáľa. Propaguje sa jediná pavučina ako pristávacia plocha na spásu a záchranu. Mnohí tomu veria, mnohí krútia hlavami, no lietať sa musí. Dnes je naozaj zvláštna doba, kedy aj pani za pokladňou má v rukách moc, a rada Vás poučí o nariadeniach ako božích zákonoch. A vtedy, vtedy má slastný pocit piedestálu, má pocit, že robí dobrú vec. Nerozumiem, prečo má sloboda pre mnohých takú malilinkú cenu. Nerozumiem, prečo sa jej vzdávajú a zároveň ju berú nielen slobodným, ale aj vlastným deťom a ich deťom. Snažím sa to pochopiť, ale nejde mi to. Premýšľam, čo všetko bolo treba ohnúť, aby realita vyzerala takto. Čo bude s nami, s tými, ktorí chrbát nikdy neohnú?
Tomaš Kantoris
