Kráčal som kráčal, cestou k môjmu vchodu,
i stretol som zvláštnu, čudesnú osobu.
Či človekom bola, nie je celkom isté,
miesto tváre mala iba handru iste…
Bez duše tam stála, jak by pokorená,
kľačala, hoc stála v blate po kolená.
Prečože tu stojíš človeče tak biedny,
prečože tu stojíš rovno predo dvermi?
Či ťa dnuká nechcú s tou handrou na ústach,
či ťa s tým rúškom predsa len nepustia?
Poď a vstúp so mnou, hoc aj zablatený,
slepotou, dôverou takto poznačený.
Ja prvým som z posledných, ruku ti ponúkam,
len poď a nemrzni, do tepla do dnuká…
Ta spolu vstúpime, ak sám nedokážeš,
hriechy svoje dávne, jedným krokom zmažeš.
Čaká Ťa objatie, náruč tvojho rodu,
v nej každý prekoná svoju nepohodu.
Dávno po tom prahneš, dávno o tom sniješ,
miesto abys´ kráčal, tuto v blate hniješ.
Ak nepôjdeš so mnou, už ta nezobudia,
takto tu ostaneš v blate, bez pohnutia…
Čertu maľovaný
Nad pradávnym krajom zabudnutých bohov
nový deň vychádza spolu s novou dobou
V diaľave zaviate spomienky sa budia,
kým sme, kam kráčame, to, že my sme ľudia.
Na čriepky stvorenia, na pamäte rodov
na cieľ cesty našej, jak sme spätí s pôdou.
Čo zraku skrýva sa, ešte zázrak nie je,
čo počuješ sluchom, v srdci inak zneje.
Skláňaš sa, ohýbaš pod ťarchami doby,
Kto núti ťa báť sa neznáma, choroby?
Zakrývaním zraku, odobratím dychu
ukazujú iba slabosť, strach a pýchu
Aj keď vláda končí, doba jednookých,
niekoľkých ťahajú, do temnôt hlbokých.
Kto o dušu prišiel, svedomie a česť,
nechá sa ľahučko do temnoty viesť.
Bude z neho, bude len tmavá mátoha,
bo zabudol, že sme potomkami Boha.
Potomkami Toho, kto nás v Láske stvoril,
Toho, kto mám k pravde dvere pootvoril.
Potomkami bohov, odvážnych a smelých,
falošná reč čertov, tá nás nerozdelí.
Učiac žiť nás v temnote, len výnosné pre nich,
svetlo odrazí tmu planú, nechá pre tých tmavých.
Čo za zrakom skrýva sa ešte zázrak není.
Ver a dúfaj, že sa celý národ zmení.
Za ním už zostanú nepravdy a minulosť časov,
nový svet prichádza, hojnosť, dobro klasov.
Čertu maľovaný
Viem, aké máš meno, čertu maľovaný.
Zo steny si zliezol, žiješ medzi nami.
Táraš, klameš, kradneš bez hanby, bez studu.
Smeješ sa, že ujdeš svojemu osudu.
Odkázal si všetkým: „Prepáčte, že klamem.“
Že nás máš už v hrsti, že je nám už amen.
Ak nebudeš mocný, budeš inak katom.
Bez teba vraj bude svet len horšie na tom.
Niet horšieho sveta, jak okovy nosiť,
bez dychu, s vakcínou o vzdelanie prosiť.
Za covid sa skrývaš, aj tak sa poberieš,
s tebou sa dostanú čertiská na dereš!
Každým krokom svojím ideš do záhuby,
hoc´ si aj postavil pol sveta na ruby.
V kazajke spútaný, hriechy zabudnuté,
načo ti len bude všetko ukradnuté?
Chorý si, vieme to, hlava sa ti točí,
prejde ťa, uvidíš, úmysel žraločí.
Vidno, ako bežíš na smetisko dejín,
bohužiaľ, len toto na tebe si cením.
Modlitba
Modlím sa k rodu svojmu, no nielen ku Vám, ku predkom.
Neviem to inak vypovedať, nechcem byť pádu svedkom.
Nepozornosť či slabá chvíľa, možno aj iná podmienka
prispela k strachu z covidu, paniku dala do vienka.
Koho to bola podmienka?
Modlím sa k tebe pokolenie, lebo len na tom záleží,
či príde ku nám prebudenie, či ostaneme driemať v lži?
A v nepokoji tohto sveta, z médií samé pomyje,
nepravda – tá tu smelo vzkvieta, mozog nám covid vypije.
Koho to bola podmienka?
Modlím sa k tebe, zdravý rozum, nech osvietiš nás, pochabých.
Vráť sa sem nazad, na Zem, ku nám, neskôr sa na tom pobavíš.
Ja nestanem sa slabín davom, bo nesúladiť je mojím právom,
sloboda – tá je naším darom, nechcem ju iba na prenájom.
Koho je toto podmienka?
Modlím sa ku vám, vnučky, vnuci, modlím sa k svojim deťom.
Prečo to robia besní vlci, sami sú len obedom.
Nad nimi plieska ohňa bič, čo trhá, kožu, láme kosť
Nie je to pre nič-za nič, lež temným dušiam pre radosť.
Koho je toto podmienka?
Modlím sa ku Vám, zabudnutým, čo preliali ste za nás krv.
Čo neboli ste spomenutí, aby rod prežil, Vy umreli ste prv.
Nad Tatrou zas hromy bijú, a siahli nám na právo žiť.
To právo nazad zobrať si ju, bez krvi teraz musí byť.
Toto je naša podmienka !
Modlím sa k bohom našim, čo v zabudnutí dlho boli.
Kto nesie za to všetko vinu, že klamaní sme dlho boli?
Podajte ruku svojim deťom, z nej silu rodu čerpajme.
A tých, čo nás poblúdili, spravodlivo strestajme.
O varení
Skúšal som nedávno uvariť polievku .
takú chuť vytvoriť čo každému chutí-
v hrnci ju zamiešať, a dať jej do vienku.
nech z odporom jesť ju nikoho nenúti-
a na stole chlebík s tanierom už čaká.
pozvanie je pre tých, ktorým sa prejedlo-
čo inde núkajú, koho vôňa zláka.
Nemávam nekuchtím, nijaké predjedlo-
toto často varím, len zaháňam hlad.
vieme o vrchnosti zase čosi pečie –
nejem už v kantíne, ja to nemám rád.
z čoho to miešajú, nikto nevyrečie-
čože s toho máme, že na stravné dáme .
veď ani nezradia, pokrievka zakryje –
Mne sa proste hnusí, čo nás glgať máme .
Z čoho ozaj varia, že varia pomyje-
Ak sú oni svine, mi zostaňme ľudia.
nežime jak iný ako hladné prasce-
Nech si sami žerú, do čoho nás nútia.
Kôli svojmu bruchu , nadstavujú pasce-
Počuť, že kuchárov, nemožno vymeniť.
Vraj sme ich vybrali, aby nám varili-
A celú nemožno na drobné rozdeliť.
O válov o špajzu, vraj by sa pobili-
Mne je to už jasné, ostatným dopáli.
Že tie tučné svine, sú naši kuchári-
Hambiť sa, a za čo? ich pravda nepáli.
Všetko je v poriadku, všetkým sa tu darí-
Pôdu neobrábať, živnosti netreba,
Na tvárach náhubky, dýchať sa nemôže
v špajzy sa šafári, či bude na chleba
vojna brata z bratom, čo ty na to bože
Neohybná pravda
Kedysi bolo dobrým zvykom , že ak mucha sadla na lep, voňal sladko, alebo vypadal ako
lekvár ,či med. Dnes sú veci po novom, a Tí, čo striehnu na muchy zmenili taktiku. Rozhodli
sa plašiť muchy, mávať strašiakmi z popísaného papiera, ukazovať svoje vlastné pravidlá,
ktoré platia len pre iných. Každá muška, má na kosáčiku handričku, a v letku pozoruje iné
mušky, či sa im tiež pod sosákom hompáľa. Propaguje sa jediná pavučina, ako pristávacia
plocha na spásu a záchranu. Mnohý tomu veria, mnohý krútia hlavami, no lietať sa musí.
Dnes je naozaj zvláštna doba , kedy aj pani za pokladňou má v rukách moc, a rada Vás poučí
o nariadeniach, ako božích zákonoch. A vtedy, vtedy má slastný pocit piedestálu, má pocit,
že robí dobrú vec. Nerozumiem , prečo má sloboda pre mnohých takú malilinkú cenu.
Nerozumiem prečo sa jej vzdávajú a zároveň ju berú nielen slobodným, ale aj vlastným
deťom a ich deťom. Snažím sa to pochopiť, ale nejde mi to. Premýšľam, čo všetko bolo treba
ohnúť, aby realita vyzerala takto. Čo bude s nami, s tými, ktorí chrbát nikdy neohnú?
Tomáš Kantoris
