Tomáš Klimek: Dejinami hýbali dezinformácie

Týmto textom by som rád voľne nadviazal na svoj článok o konšpiračných teóriách z prvého tlačeného čísla DAV-u DVA, kde som sa tento fenomén pokúšal uchopiť skrze jeho „ekonómiu“ a prispôsobenie sa trhovým podmienkam súčasnej reality. Podobne dnes, vo svetle udalostí uplynulých dní, je potrebné nazrieť naň z nie úplne typického uhla a popísať jeho „sociológiu“, resp. prestať sa sa na moment pitvať v nekonečnom dokazovaní alebo vyvracaní tej či onej „teórie“ a miesto toho na nich nahliadnuť ako na určitý sociálny fakt.

ODĽAHČENIE ÚVODOM…

Keď hovorím o „svetle“ udalostí posledných dní, bude to – slovami klasika – svetlo iné, bude to tma… resp. vlna tmárstva, ktorá síli na našom území zhruba priamo úmerne nárastu pandémie korona vírusu a pretavila sa do sobotňajšieho protestu, alebo ak chcete, neohlásenej „prechádzky“ pred úradom vlády.

Protestovalo sa proti Matovičovi. Či skôr proti vláde a opatreniam… či vlastne proti rúškam… za slobodu slova, či dýchania? Nikto presne nevie, dozvedeli sme sa iba ako sa povie premiér „po latinsky na päť“…

Hoci túto informáciu isto v budúcnosti ocenia hlavne krížovkári, neponúkol inak tento protest žiadny prínos pre nikoho. Ultras zo Slovana si nahradili vynechaný zápas a pokorili aktuálny rekord spodnej hranice mentálnej subnormy. Aby o tom náhodou nebolo pochýb, vyšplhali na železnú bránu a kto sa díval spoza okien Úradu vlády, isto sa nemohol ubrániť dojmu, že je návštevníkom ZOO. Ostatní účastníci – nespokojní a súčasnou vládnou garnitúrou deklasovaní ľudia – prevažne však z konšpi scény, antivaxeri, antirúškari a rôzny iný bizár, či prosto zúfalí živnostníci, ktorí už nemajú čo stratiť – týmto celým nič nezískali…

Potom si niekto „kompetentný“ spomenul, že bláznov vždy zvykli v ústavoch polievať studenou vodou, vypravil vodné delo a sranda skončila…

A TERAZ VÁŽNE…

No a nato si prečítam na sociálnych sieťach príspevok, ako presvedčený (radikálny) ľavičiar stojí na strane polície. A ďalší píše v komentároch, že treba urobiť hromadné razie a všetkých pozatvárať. A tak sa pýtam, je normálne, aby úplne neadekvátny zásah polície vodným delom, slzným plynom a údajne i gumovými projektilmi voči bežným účastníkom a dokonca i novinárovi, ktorý by v normálnej spoločnosti viedol k demisii ministra, ešte niekto obhajoval?

Chápem, že je núdzový stav, ale ísť v októbri premočený na kosť domov z námestia rozhodne nikomu imunitu nevylepší, ani nezníži riziko nákazy. Prečo nevyriešili policajti celú situáciu zásahom priamo na hlavnej stanici, kde sa Ultras zhromaždili? To, že sa báli stretu a uprednostnili radšej lámať ruky deťom môže snáď obhajovať iba prorežimný byrokrat a je to prejavom maximálnej obscenity. Asi ako povedať, že podporujem inváziu roku 1968 a to, že niekto stál kde nemal a prešiel ho tank bola iba jeho nezodpovednosť…

Tí istí ľudia už zabudli, že pár rokov dozadu boli sami účastníkmi, či priam organizátormi protestov Gorila, kde sa to len hemžilo pochybnými extrémnymi svetonázormi? Lipšicovo vodné delo sa vtedy stalo odsúdeniahodným mementom. Prečo tomu má byť teraz inak? Či snáď sú pohnútky dnešných chudobnejúcich živnostníkov a prepustených zamestnancov menej „vznešené“, než boli tie ich pred ôsmimi rokmi?

Časť týchto morálne pochybných postojov sa opiera o dehumanizáciu protestujúcich – boli to všetko neonacisti. Niektorí potom toto tvrdenie korigujú tým, že väčšina účastníkov boli dezorientovaní ľudia, veriaci najrôznejším konšpiráciám.

PODNECOVANIE K NENÁVISTI VOČI SKUPINE OSÔB

Niečo podobné som sám uviedol vyššie, čiže absolútne nejdem polemizovať s príslušnosťou väčšiny protestujúcich ku konšpi scéne… Problémom nie je toto konštatovanie, ale generálny odsudok s tým spojený. Ľavičiar, ba ani žiadny bežný demokrat si nemôže dovoliť odsudzovať skupinu obyvateľov či triedu (tobôž nie pracujúcu) pre jej názorovú ani inú príslušnosť. Môže kritizovať tieto názory – a v úlohe „verejného intelektuála“ je to priam jeho povinnosť – nepodliezať populisticky laťku najnižších pohnútok masy, ale sa ani neuspokojiť s jej odsudkom ako „white trash“.

Analýza GLOBSEC-u priniesla informáciu, že až 56% Slovákov verí konšpiráciám. Ak odrátame názory nepovažujúce USA za svetového garanta demokracie, ktoré samozrejme títo vojnoví lobbisti započítavajú, zostane nám tak polovica? Určité, nie malé percento to iste bude… Niektorým ľuďom proste Occamova britva nič nehovorí a aj za Newtonovými zákonmi radšej hľadajú bandu neviditeľných trpaslíkov… Do veľkej miery sa jedná o oneskorený import myšlienok New Age hnutia do východného bloku a žiadna osveta s tým nič nezmôže – ide totiž o sociálny fakt, úplne obdobný s náboženstvom, ktoré sa tiež nikto príčetný (až na výnimky) nepokúša vymazať z povrchu zemského a prijali sme ho normálne do spoločnosti ako akceptovateľné, hoci často vystavované posmechu.

NOVÉ NÁBOŽENSTVO

Rovnako, ako sa upína trpiaci a skúšaný k Bohu, hľadá si sociálne exkludovaný v sekulárnej spoločnosti nové formy viery. Už klasici sociológie vedeli, že vidina postupného zániku náboženstva v modernej spoločnosti je nereálna a utilitaristicky uznali, že ak by k tomu prišlo, bude potrebné náboženstvo nové. Potrebovať ho budú, pochopiteľne, viac tí, ktorí sa necítia (z objektívnych príčin) ako súčasť celku a stoja ekonomicky kdesi na okraji, než pevne v systéme zakorenení jednotlivci – bude teda podmienené triedne. Tým nijako netvrdím, že snáď lepšie finančne situovaní nemôžu veriť konšpiráciám. Avšak takáto viera sa iba ťažko stane „živou“ alebo „žitou“ vierou. Zostáva voľnočasovým spestrením – akousi „domáckou investigatívou“ na dlhé zimné večery, ktorú sa určite nejaký šarlatán pokúsi speňažiť. Okrem toho ale žiadne škody nespôsobí.

U nižšej strednej vrstvy, tobôž spodnej, bude samozrejme dopad a vplyv jej viery na bežný život ďaleko konkrétnejší, nakoľko ju ekonomická nesloboda odcudzuje  zvyšku spoločnosti a nenávratne uvrhuje do iluzórnej formy bytia, do nereálneho sveta (môže snáď svet, ktorý dosiahol takú materiálnu úroveň, že dokáže uspokojiť potreby každého človeka a napriek tomu tak neučiní, byť niečím iným, než ilúziou?),* odkiaľ „späť do reality“ preniká pochopiteľne zase iba prostredníctvom ďalšej ilúzie…

ODSUDZOVAŤ DEZORIENTOVANÝCH?

Ľavičiarsky arogantný a povýšenecký tón voči týmto „dezorientovaným“ na jednej strane a na druhej (predstieraný) záujem o pracujúceho človeka sa vzájomne vylučujú, nakoľko ide o ten istý triedny subjekt. Na intuitívnej rovine toto ľudia dokážu vycítiť, a do veľkej miery je práve to príčinou politického úpadku ľavice. Nie je predsa možné ignorovať „dezorientovaných“, ktorí tvoria práve podstatnú časť deklasovanej vrstvy (!). Dezorientácia je silným nástrojom vládnucej triedy a odsudzovať ju samú znamená bojovať s následkom a nie príčinou.

• 

Riešením ale nie je ani blahosklonne prijať týchto „hriešnikov“ do košiara, s následným určením na akési „preškolenie“. Ich názorové ukotvenie v konšpiračnom prostredí je dané objektívne (odcudzením, nedôverou v inštitúcie atď.), a teda ho môžeme iba uznať a pracovať s ním ako so sociálnym faktom.

„Ak sa príslušník kmeňa Arunta cíti po očistnom rituáli čistejší, potom prosto v tej chvíli čistejší je,“** napísal onoho času E. Durkheim, čím definoval interpretatívny prúd sociológie, ktorý tvrdí, že skúsenosť nepramení len z podnetov, ale aj ich interpretácie. Vystihuje to tzv. Thomasov teorém: „Ak je ľuďmi určitá situácia definovaná ako reálna, potom je reálna vo svojich dôsledkoch“.*** Ľudia teda konajú, akoby bola reálna.****  Navyše, konšpirátori svoju vieru často vnútorne prežívajú ako fetiš, prinášajúci uspokojenie, a teda nie je možné im ho „vyrvať“ osvetou, a nyveše „bez náhrady“ – iným uspokojením.

DOZNIEVANIE OSVIETENÝCH PREDSTÁV

Navrávame si, že žijeme v dobe post-faktuálnej (ja sám to robím), kde všetci prestali čítať, rozmýšľať a žijú iba instagramom a tik-tokom, v permanentnej prítomnosti akejsi vyburcovanej emócie či prvého dojmu, kde pravda nemá miesto. Pre analýzu prítomnosti takýto predpoklad môže byť k užitku, avšak z dlhodobého historického hľadiska iba falošne konštruuje skutočnosť tak, že snáď niekedy existovala doba, ktorá faktom prisudzovala nosnú silu. História a zvlášť jej silné (žiaľ aj hrozné) momenty však boli písané hoaxami. Ľud vždy reagoval viac na fámy a pomyselná niť západnej kultúry a vzdelanosti sa tiahla tisícročiami iba úzkou privilegovanou dierkou… Túto skutočnosť nám zastiera vedomie prežitého obdobia osvietenstva a kultu rozumu, ktoré spätne reinterpretovalo určité historické éry (antika – renesancia – osvietenstvo), za účelom vlastnej legitimizácie ideologickej a hlavne materiálnej (teda ospravedlniť ťaženie bieleho muža na jeho „civilizačnej misii“ akumulácie kapitálu a drancovania zvyšku sveta).

POSTMODERNÁ „DEMOKRATIZÁCIA“
INFORMAČNÝCH SIETÍ

Naše vnímanie súčasnosti je tiež determinované technologickým rozvojom nových foriem masových médií prvej polovice 20. storočia (rozhlas, televízia), bez demokratickej vlastníckej štruktúry, a teda bez možnej názorovej alternatívy, ktorá sa minimalizovala na úroveň anarchistických letákov a takmer „ľudovej slovesnosti“ – nie internetu, ako dnes, kam si napíše každý čo si zmyslí a ešte pôsobí ako odborník.

Tzv. „organizovaná modernita“ tiež predstavovala epochu, kedy úplne vykorenení a bezprávni robotníci túžili aspoň trochu patriť do väčších celkov, požívať ich ochranu – a spolu s ňou tiež, prijímať ich pravdu. Nehľadali akúsi metafyzickú „súkromnú“ cestu von, ku pravde vlastnej, mimo našej reality, ako dnešní konšpirátori.

 To všetko sú faktory vplývajúce dnes na naše chápanie minulosti, ako „veku rozumu“.

ZÁKON VRACAJÚCEHO SA H*VNA

To čo dnes bezprostredne zakúšame ako „rozvoľnenie vzťahu k pravde“ je v podstate iba nekontrolovateľnou expanziou technológie, ktorá akcelerovala možnosti medziľudskej interakcie iným spôsobom, než sa očakávalo, a teda symbolicky „vrátila úder“ spupnému osvietenstvu – namiesto rozšírenia Diderotovej Encyklopédie znova šíri mýtus o otrávených studniach… To, čo chceli vedci vyvrátiť, sa prostredníctvom výsledkov ich práce vrátilo na scénu ešte posilnené.

Z toho vyplývajú dva závery. Jednak, že oficiálne výkladové slovníky vždy tak-nejak symbolizujú „poriadok vecí“, ktorý nesúzvučí s neporiadkom chudáka, uvrhnutého do chaosu každodennosti; a jednak, že vedecký a technologický pokrok bez pokroku sociálneho neprináša pre ľudstvo prakticky žiaden pozitívny výsledok.

DEJINAMI HÝBALI DEZINFORMÁCIE

Je paradoxné, že hoci som v minulosti prisudzoval (a stále prisudzujem) konšpiračným teóriám značne pasivizujúci efekt („nič nezmôžeme, tí hore nám vládnu tisíce rokov“). V závislosti od nositeľa a príslušnosti k určitej triede by sa dalo povedať, že tieto – v podobe rýchlo rozšírenej dezinformácie – hýbali dejinami – v dobrom aj zlom… Či už ako Antoinetine „koláče“, pogromy, Gliwice alebo študent Šmíd.

Možno to ale nebolo ani tak samotnou príťažlivosťou hoaxov, ako skôr zúfalosťou situácie, v ktorej sa kolektívni aktéri vždy ocitali pri veľkých dejinných zlomoch a čím bola horšia – tým drastickejšie riešenie volili. Čím viac boli deklasovaní ekonomicky, kultúrne a intelektuálne, tým viac siahali po poverách. Kto nemá vedcov, novinárov ani inteligenciu, musí sa aktivizovať „ľudovou múdrosťou“, „zdravým rozumom“ či akýmkoľvek „katechizmom“ nenávisti, ktorý bude zrovna po ruke. Predchádzať tomu, znamená systematicky zlepšovať životné podmienky tejto triedy, aby si mohla budovať vlastnú kultúru a inštitúcie, ktorým môže dôverovať. Ruka v ruke s tým sa ale vytráca aj jej revolučný potenciál a ochota uskutočňovať ďalekosiahlejšie zmeny.

Človek sa radikalizuje až keď nemá čo stratiť. Pokiaľ sa raz, nejakým zázrakom, nestane ekonomicky najponíženejšou vrstvou intelektuálna elita s rozsiahlou zásobou kultúrneho kapitálu, bude toto obdobie radikalizácie vždy zároveň obdobím mohutného bujnenia konšpirácií… Ľavica sa s tým bude musieť naučiť žiť. Prípadne byť menej nekompromisná.

Zvlášť v časoch, keď si premiér SR – zrejme v domnení, že je CEO nejakej firmy – uzmyslel, že občanom obmedzí rozsah poskytovanej zdravotnej starostlivosti, akoby to bol akýsi „firemný benefit“ (ktorý on dáva a aj berie – rovnako ako podnikateľ „dáva“ prácu ľuďom), prípadne vezme „neprispôsobivým“ čo sa nedajú testovať, nárok na dávky OČR a PN, v duchu toho najprimitívnejšieho 90s anticiganizmu a že bude vydierať občanov, ktorí si iba kladú oprávnené otázky ohľadom zmyslu testovania, začínam mať úplne jasno, na ktorej strane kovanej brány Úradu vlády bol v sobotu v skutočnosti „pavilón šeliem“…

Tu už naozaj pomôže jedine „prečistiť vzduch“. Či sa tak má stať hromadným pretestovaním alebo protestovaním, nechám na každého. Iba dodám, že obhajcov sobotňajšieho zásahu polície by asi bolo predsa vhodnejšie pretestovať – na prítomnosť protilátok proti ľavicovosti. Zdá sa, že ich majú viac než je zdravé.

Tomáš Klimek

Poznámky

* spektakulárny svet symbolov, ako ho načrtol Guy Debord: „svojbytný pseudosvet, ktorý je výhradne predmetom nazerania“

** KELLER, J. Dějiny klasické sociologie. SLON, 2004, str. 224

*** MERTON, R. K. Studie ze sociologické teorie. Praha: SLON, 2000. 285 s.

**** Preto sa napríklad nikdy marxistom nepodarilo presvedčiť verejnosť, že formálna demokracia je len pláštikom buržoáznej diktatúry a záujmov, hoci tomu tak objektívne (ekonomicky) bolo. Sociologicky však toto vyvracala „skúsenosť“ ľudí, čo za „demokracie“ konali v domnení slobodnej vôle a výsledky tejto vôle sa naozaj prejavili (mohli napríklad bojovať za svoje práva a niečo aj vydobyli).

---