Tomáš Klimek: Nôž, ktorý bol až príliš pomalý…

Talia al Ghul: „To pomalý nôž, nôž, ktorý si počká… a potom ticho prenikne medzi kosti, to je ten nôž, ktorý bodá najhlbšie!“
Batman: „Asi bol až príliš pomalý…“

Vzostup a úspech reformizmu

V poslednom čísle DAV-u DVA som sa veľmi pochvalne vyjadroval na adresu iniciatívy Pracujúca chudoba, ktorá naozaj odviedla v nedávnej dobe kus dobrej práce a tam, kde iní nariekali nad nemožnosťou veľkých štruktúrnych zmien, či oplakávali po stý raz zmarenú príležitosť na novú revolúciu, oni začali pekne „odspodu“, malými zmenami, ktoré priniesli veľké výsledky.

Či už išlo o povinné zverejňovanie miezd, slobodu hovoriť o svojej mzde, či najnovšie, oslobodenie zamestnancov od súdych poplatkov, vždy sa, napriek pochybnostiam analytikov INESS, ktorí za tým videli zlý komunizmus a naľavo zasa skeptikov, ktorým sa nechcelo takými bezvýznamnosťami zaoberať, ukázali výsledky ako nad mieru pozitívne a až neočakávane akcelerujúce ďalšie zlepšovanie pracovných podmienok a prostredia na trhu práce.

Zdá sa, že takáto „kozmetika“ v konečnom dôsledku pristane našej zemi viac než veľké plastické operácie, na ktoré jednak, za súčasnej geopolitickej situácie, nedajú Slovensku súhlas jeho macošskí rodičia a jednak ani sama pacientka nenachádza chirurga, ktorému by si s kľudom mohla ľahnúť pod nôž, bez rizika straty akej-takej ľudskej podoby.

Možno sa jedná len o prechodný stav a naša šumná deva po tridsiatke predsa len vyletí zo zovretia „rodného hniezda“, aby sa zariadila po svojom… Zatiaľ tomu ale nič nenasvedčuje, a preto si nateraz musíme vystačiť s tým čo máme (a môžeme mať).

Kulminácia reformizmu

Dnes tento prístup „(po)malých krokov“ smerom k veľkým zmenám, zažíva svoj vrchol. Vidieť to tak na mohutnej podpore Pracujúcej chudoby zo strany ľudí, ako aj na celkovom obrate spoločenského diskurzu z extrémne neoliberálnej polohy viac do roviny sociálnej a stredovej. Každý vrchol je však zároveň aj kulmináciou a všetci vieme, čo nasleduje po nej… A tu niekde začína i moja kritika počínania Pracujúcej chudoby v posledných dňoch. Čo spravili zle? Nuž, vydali sa po ceste, ktorú predtým sami (hoc s najlepšími úmyslami) pomáhali rozobrať. A dá sa, potom čo zarástla húštinou, po nej prejsť a tváriť sa, že nemám podriapané nohy?
Aby sme nehovorili stále v inotajoch – vydali sa (krátko pred voľbami) robiť politiku po tom, čo sami seba, svojim dlhodobým depolitizačným prístupom, o túto možnosť pripravili. A táto ich facebooková „agitácia“ nedopadla dobre… Keď totiž v časoch ekonomického rastu niekoľko rokov pracujete na presadení drobných riešení, ktoré vás pohltia tak, že pre ne nevidíte širšie politické súvislosti, inak to ani dopadnúť nemôže. Delenie na pravicu a ľavicu je dnes vraj, v duchu „najlepšej“ macronovskej tradície, prekonané a (s výnimkou Riša Sulíka, ktorý zarputile sníva svoj sen o 15% dani pre podnikateľov či zrušení minimálnej mzdy) stačí už len zviesť konečný boj dobra so zlom… Tento gýčovitý fantasy mód síce prijali za svoj hlavne opozičné politické strany, ale je aj odrazom celkových spoločenských nálad.

Úpadok reformizmu

A čo onen zmienený posun diskurzu smerom vľavo – do stredu? Mohli by sme ho síce chápať ako masívnou osvetou a búraním neoliberálnych mýtov spôsobený prerod bežného človeka na uvedomelého (či intuitívneho) ľavičiara, avšak nezodpovedalo by to realite a už vôbec nie číslam, ktoré dlhodobo naznačujú trend úbytku voličov Smeru-SD, bez toho že by sa toto odrazilo na náraste radikálnejšej ľavice (tá si drží konštantné 1%). Nemyslím si, že tento nerast môžeme zdôvodniť iba dezolátnym stavom komunistických a socialistických uskupení v aktuálnej dobe, pretože tie dnes skutočne čelia rozkladu hlavne preto, že jednoducho nemajú voliča… Stali sa teda naši občania viac ľavicovými? Nič preto nesvedčí. Ani počet „protestných“ nevoličov nestúpa. Práve naopak, dnes nevoliť je považované za trestuhodné ignoranstvo, ktoré Vám už neodporučia ani najzarytejší punkáči s čučom.

Je teda výsledkom zmeny diskurzu, na ktorej sa výdatne podieľala svojou činnosťou i Pracujúca chudoba, nová generácia ľavicového myslenia? Evidentne nie. Vyrástli nám iba PS a Kiska, vďaka logike: „veď aj oni predsa majú nejaký ten sociálny program“. Výsledkom je teda iba silná vlna depolitizovaného uvažovania, bujnejúceho v časoch ekonomickej konjunktúry. Práve depolitizácia verejného života je tou spomínanou húštinou, ktorá vyrástla na mieste bývalej cesty… Taktika „malých krokov“ narazila na svoje limity, pretože sa oprostila od politiky, čo i len tej sociálno-demokratickej, ktorá jej vytvárala rámec pre existenciu. Pracujúca chudoba by si teda mala spomenúť, vďaka komu presadila aspoň časť svojich nápadov a tiež si uvedomiť, že sme semiperiférna ekonomika, a teda pre nás neplatí západný sociálny štandard, ako niečo obecne akceptované a nezávislé na vývoji geopolitiky. My nedobiehame pomaly západ, ako sa zvykne hovoriť, ale západ žije už desiatky rokov z toho, ako rozobral náš sociálny štandard. A som zvedavý, ako budú po voľbách vazali Spojených štátov, v čase nadchádzajúcej krízy, presadzovať do zákonov sociálne návrhy Pracujúcej chudoby, keď bude hlavnou otázkou dňa, ako na úkor Slovenska zachrániť upadajúcu americkú či nemeckú ekonomiku?

Keď si reformistickejší od reformistov…

A v tomto kritickom čase prichádza Pracujúca chudoba s hodnotením volebných programov strán, z hľadiska úžitku pre zamestnancov. A čo čert nechcel, najlepšie z toho asi vyjde program PS/SPOLU, iba preto, že sa v ňom píše čosi o sfunkčnení inšpektorátov práce, bezplatnej právnej pomoci či integrácii zdravotne postihnutých a mzdovom zrovnoprávnení žien a mužov (čo sú veci neideové a viac-menej technického rázu). Ďalej program zožal chválu za veľmi neurčité formulácie ako „zmeníme výpočet dôchodku“ či „vylepšíme definíciu závislej práce“, ktoré ale nutne nemusia byť zmenami k lepšiemu, skôr naopak… Zvlášť keď sa na nich budú podieľať ľudia ako Mihál, čo vzápätí sama Pracujúca chudoba uznala.

Od reformizmu k technokratizmu

Uvedené jasne ilustruje, že myslenie zbavené politického kontextu sa v praxi prejavuje ako zužujúce chápanie práv pracujúcich – teda akési banálne zjednodušenie na čisto ekonomické a pracovno-právne záujmy zamestnancov (zabezpečiteľné čisto technickými a neemancipačnými metódami, v rámci uzavretého korporatívneho systému vyjednávania tripartity), bez ohľadu na kvalitu politického prostredia, v ktorom sa majú uplatňovať.

Od technokratizmu k pravému stredu…

Ukážme si teraz na niekoľkých najvypuklejších príkladoch, ako ide program PS/SPOLU vyslovene proti pracujúcim. Spomeňme tvrdo diskriminačnú praktiku plánovaného zdanenia dôchodkov radových príslušníkov Štátnej bezpečnosti – teda tisícov ľudí, ktorí nikoho nemučili ani neprenasledovali, neboli a ani nemohli byť nijako trestne stíhaní a dnes sú vo vysokom dôchodkovom veku, najviac ohrození chorobami a vzrastajúcimi nákladmi na zdravotnú starostlivosť. Týchto ľudí chce PS/SPOLU existenčne likvidovať. Pracujúca chudoba o tomto mlčí (dôchodcovská chudoba ich asi netrápi).

Práva pracujúcich a ekonomiku v širšom zmysle slova ovplyvňuje i kultúrno-politická (či etická) rovina programu PS/SPOLU. Plánujú obrovské nalievanie financií do zbrojenia, namiesto zlepšovania služieb zamestnanosti či iných potrebných odvetví – v preklade: „plnenie záväzkov voči spojencom (NATO), vrátane výdavkov na obranu“, čo je vzhľadom na súčasnú „starostlivosť“ o zodpovedné fiškálne hospodárenie štátu zo strany Beblavého partie v absolútnom rozpore. Trináste dôchodky v najlepších časoch ekonomiky? Rozhodne nie. Výdavky na zbrojenie? Jednoznačne áno.

Od pravého stredu k pravicovému militarizmu…

Časť programu s názvom: „Bezpečná a spravodlivá krajina“ je vyslovene útokom na 1. signálnu – živením strachu medzi pracujúcimi, podnecovaním nízkych pudov skrze zvyšovanie geopolitického napätia a definovania nepriateľa (prevažne Rusko) vyslovene vojenským slovníkom.
Zďaleka najhoršia je ale plánovaná inštitucionalizácia jedného názoru prostredníctvom Centra pre hybridné hrozby a „Ministerstva na obranu demokracie“ s rozsiahlymi právomocami. Keďže Pracujúca chudoba veľmi kvituje snahu PS/SPOLU o odstránenie prekážok k združovaniu občanov, ako podmienku pre uplatňovanie ekonomických a politických práv pracujúcich, mala by si uvedomiť, že rovnakou podmienkou pre emancipáciu pracujúcich je i sloboda slova, ktorá by mohla byť významne poškodená práve vznikom „dohliadajúcich“ orgánov. Prípadná vlna teroru a udávania, s nimi spojená, by určite pracujúcim nebola k užitku a poškodzovala by tak medziľudské, ako i pracovno-právne vzťahy (prepúšťanie z práce za názor a pod.)

Z posledných statusov Pracujúcej chudoby som ako ich dlhodobý priaznivec veľmi sklamaný. Ich „reformizmus“ v minulosti dosiahol svoje úspechy, ale nazdávam sa, že v súčasnosti je ich „pomalý nôž“ až tak pomalý, že nestíha držať tempo s rozvíjajúcou sa komplexitou politickej praxe a jej možnými dopadmi na pracujúcich a stačí im ku šťastiu, ak si kolaboranti veľkokapitálu do programu naklamú pár lacných fráz o inšpektorátoch práce… Tým vlastne potvrdili, že môžu efektívne slúžiť ako štruktúrny doplnok vlády Smeru, ale nič viac… Ich redukcionistický pohľad na práva pracujúcich inak narobí v hlavách ľudí a vo volebných urnách viac škody než osohu.
P.S. Žiadne PS!

Mgr. Tomaš Klimek

---