Tomáš Vokoun: Kde hledat cestu k socialismu?

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Vážení priaznivci DAV-u DVA

Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.

V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.

Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.

Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712


Na Česko-Slovenské levicové konferenci DAV DVA, která se konala v Trenčíně 26.1.2019, se debata stočila  k tomu, jestli má smysl budovat alternativní struktury v kapitalismu. Vždyť družstva nebo squatty v západní Evropě fungují už roky a socialismus tam ještě nemají!
Se stejnou logikou se můžeme ptát na to, proč pořádat jakékoliv levicové konference  – vždyť v západní Evropě se pořádají již roky a socialismus tam ještě nemají! Alternativní struktury jsou něco jako demoverze budoucího systému. Jsou praktických příkladem, že jiný svět je možný. Družstevnictví ukazuje, že kolektivní vlastnictví výrobních prostředků není utopie. Vlastní zaměstnanci dokáži firmu řídit lépe, než vlastník z Baham. Protože oni se po krachu, na rozdíl od kapitálu,  nemohou přesunout na druhý konec světa. Stejně tak squatting ukazuje, že domy mají primárně sloužit lidem a ne finančním spekulantům. Vlastníci nechávají své nemovitosti klidně chátrat, zatím uživatele je opravují, protože oni jsou ti, kterým teče voda z děravé střechy na hlavu.
Seznam nedostatků minulého pokusu o nastolení spravedlivé společnosti sypou z rukávu i ti, kteří na něj vzpomínají se slzou v oku. Mezi vši kritikou se však zapomíná zmínit jeho největší nedostatek – dlouhodobá neudržitelnost. Přesto, že poslední pokus o socialismus trval desítky let, skončil ve většině zemí rozpadem, nebo skrytou transformací.
Dalo by se to přirovnat k výstupu na kopec. Představte si, že jste přátele přesvědčili, že když s vámi vyšplhají na vysoký kopec, tak uvidí celý svět jako na dlani. Po komplikovaném výstupu stanete na vrcholu Gerlachovského štítu. Vaší přátelé jsou v první chvíli u vytržení. Po čase však začnou reptat, že nevidí tak daleko, jak jste jim před výstupem slibovali. A tak začnou zklamaně sestupovat dolů.
Dole toho však vidí ještě méně a jsou ještě nespokojenější. Začnou se prohrabávat vybavením, které zůstalo od přípravy na minulý výstup. Vy na jejich nespokojenost reagujete podrážděně: Zkoušet si kyslíkovou masku, ostřit cepín a balit stan je nesmysl, protože při výstup na Gerlach se obejdou i bez toho, a jen zdržují další výstup. Jenže oni nechtějí zpět na Gerlach – tam už byli a slibovaný výhled tam nebyl. Chtějí na Mount Everest!

Tomáš Vokoun, spolok Ceres

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


15 thoughts on “Tomáš Vokoun: Kde hledat cestu k socialismu?

  • 31. januára 2019 at 16:45
    Permalink

    Súhlasím s postojom Tomáša Vokouna s miernou parafrázou – nejde len o ostrenie čakana a balenie stanu. Ide aj o tréning na cvičných skalách. Niekde musíme nazbierať skúsenosti a kondíciu, kým sa vyberieme na vážnu túru do Álp.
    A aj kapitalisti sa učia z neúspechov. Koľkokrát Trump skrachoval, kým napokon všetkým vypálil rybník a stal sa prezidentom?

    Reply
  • 1. februára 2019 at 22:18
    Permalink

    Nech kvitne sto ruží. To je známa „liberálna“ Čou-en-lajova alternatíva ku kultúrnej revolúcii Mao-ce tunga. Presnejšie konfuciánska – teda konzervatívno-liberálna ponuka, ako alternatíva revolučného riešenia sa ponúka dialektická reforma. Aby sme si rozumeli: neexistuje univerzálne riešenie – pre každého, v každej situácií, na všetky účely… Družstevníctvo, squoterstvo nejde paušálne ani presadzovať, ani odmietať. Je však potrebné mať jasno o čo v konkrétnej situácii ide! Iste je v squtterstve prítomná kritika buržoázneho štátu, ktorá chráni vlastníkov a legitímny záujem na podmienky pre dôstojný život (v Listine i v ústave garantovaný) ignoruje. Aj budovanie družstiev môže byť interpretované ako „kritika“ kapitálového podnikania ( pochopiteľne s výnimkou „podielových držstiev“, ktoré sú iba modifikáciou kapitálových spoločností). Jeden z nositeľov Nobelovej ceny za mier povedal, že dokáže aj zo starej bagandže vyrobiť puding, ale – hovorí – je to otázka za akú cenu…Aj podpora ľavice družstevníctvu a squottingu je – z hľadiska ľavicových záujmov – vyrábaním pudingu zo starých bagandží… Väčšina to nevie, úspech je dočasný a efektom je sklamanie z verejnej aktivity. Ovšem ak nejde o aktivitu pre aktivitu. Kde žijú „šťastní“ squotteri?, Kde v kapitalizme dlhodobo profitujú úspešné družstvá? Chápem, ak niekto povie, že v obrane Španielska sa utužovala medzinárodná solidarita a proletariát získaval bojové skúsenosti…A nebol to zbytočný boj. No stálo to veľké obete a prinieslo to krutú diktatúru… Budú sa o družstvá pokúšať mnohí zúfalci, ak môžeme pomôžme. Ale nevidávajme to za ľavicové riešenie, za boj s buržoáziou. Je to zúfalstvo bezbranných, ktorí sa domnievajú, že nie sú bezbraní a potrebujú si to overiť na vlastnej koži…

    Reply
  • 2. februára 2019 at 14:29
    Permalink

    Juraj, zámerne vytrhnem „z Tvojho konextu“ tento citát: „Budú sa o družstvá pokúšať mnohí zúfalci, ak môžeme pomôžme. Ale nevidávajme to za ľavicové riešenie, za boj s buržoáziou.“… vieš že tu sme v opozícii a mrzí ma, že od doby vydania knihy Coopindustria z decembra 2015 sa nenašla partia mladých i kolektív straníckych členov KSS a iných KSľavicových, čo by „odskúšali“ to kolektívne družstevníctvo na Slovensku i v týchto súčasných podmienkach.
    Keď tu bol americký filozof D.Schweickart v 2011, schválne prezentoval hlavne tu v Čechách a na Slovensku svoju filozofickú koncepciu ( s dobre podchyteným ekonomickým kontextom) ekonomickej demokracie. Dráždil mnohých (spomeň si…) tým svojim velebením španielskeho Mondragonu a mnohí od nás mu vtedy vyčítali, že prečo nepoužl skúsenosti čs.agropriemyselného družstevníctva…NEVEDEL O SLUŠOVICIACH! Nevedel o systéme JRD a štátnych majetkov plus strojno-traktorových a šlachtiteľských staníc…hanba nám.
    Prečo to tu uvádzam? Veľmi, naozaj veľmi sa mi nepáči, ak „bojovníci proti buržoázii“, hľadajúci „ľavicové riešenia“ cynicky a pochybovačne píšu o súčasných možnostiach družstevníctva (ktoré sa netýka iba „hnojárov a slamárov“ v poľnohospodárstve…aj keď Slušovice ako agropriemyselný kombinát zničený Havlovou administratívou ešte nik neprekonal ).
    Vieš, ak by to robil Jurzyca či Cigánková zo SaS, povedal by som si, že sú pravičiari a liberáli, „robia dobre svoj džob“…ale ľavičiari?
    Nebudem tu písať argumenty v prospech družstevníctva, samozrejme že ojedinelí traja-siedmi zúfalci nezamestnaní a nekvalifikovaní nech sa do stavania družstva ani len nepokúšajú pustiť. Ale že ľavica so svojim vyspelým potenciálom INTELEKTUÁLOV a ĽUDÍ PRÁCE nič?…je mi z toho zle.
    Dávam len radu: Juraj a všetci „spojení ľavičiari na Slovensku“ – nebojujte prosím proti buržoázii váhaním či sa prikloniť k družstevnej forme vlastníctva. Ako som sa spýtal aj predstaviteľov KSS: …A koľko máte už vycvičených vojenských divízií a mechanizovaných plukov, aby ste mohlu konečne efektívne bojovať proti buržoázii a kapitalizmu u nás?!!!! …a bolo mŕtve ticho.
    TAK SI SVOJE SPROSTÉ POCHYBNOSTI O KOLEKTÍVNOM VLASTNÍCTVE NECHAJTE!
    Najmä spochybňovaním tvorby kolektívneho vlastníctva v súčasnosti ten váš boj proti buržoázii ne-vy-hrá-te…
    fuj, zas som sa rozčúlil…

    Reply
    • 2. februára 2019 at 14:56
      Permalink

      No a teraz konštruktívne i Jurajovi (on ma už pozná, že vypením – a najmä pri jeho argumentácii…):
      1. V roku 2014, keď u nás „padali“ priemyselné fabriky, bola i politická situácia zrelá na transformáciu krachujúcich fabrík na zamestnanecké samosprávy. Preto i celá kniha Coopindustria. Ale Smer sa ukázal byť práve vtedy už iba „skrášľovačom“ kapitalizmu, odbory platené vládou zaliezli pod koberec, minimálne sedem pracovných kolektívov fabrík (nielen Oceliareň Strážske) sa ocitli na ulici a „čas pre akciu“ ľavica celý premárnila. Tuším Vzdor vtedy aspoň chodil okolo niektorých brán fabrík…
      2. Potom začala „automobilová konjunktúra“ na Slovensku a „štabilizácia“ kapitalizmu zapríčinila takmer vyhynutie ľavice. Ani na vidieku a v družstevníctve nik ani len do zeme motykou nezaťal…a ťažila z toho Eurofondová mafia, čo vyvrcholilo v minulom roku…dnes žerieme plody nášho prístupu k potravinám a poľnohospodárstvu a otravujú nás raz fipronilovými vajcami, raz pokazenou hydinou mrazenou z Brazílie, raz poľským mrcinovým mäsom…a my zas nič. …((na margo prezidentskej kampane ešte dodám – a „kádrujeme“ schopných právnikov, ktorý „bol mečiarovec“ a ktorý „je fašista“ pričom ľavica vajatá o „svojom“ prezidentovi 42 dní pred voľbami – to len si pichnem…))
      Záver:
      V podstate mám ošetrené a pripravené organizačné a hospodárske podklady pre rozvoj kľúčových hospodárskych sektorov, ktoré Slovensko potrebuje – teda poľnohospodárstva, výroby potravín, agropriemyslu vrátané technologických liniek až po IT a biotechnológie – lenže k tomu treba získať aj politickú vôľu a tým smerom orientovanú vládu a teda i zákonom usmernené toky financií, aby sa celá tá organizácia „teraz len v v tabuľkovom stave“ mohla rozbehnúť (vojaci vedia, o čom hovorím – áno, mobilizácia hospodárstva). Rád by som, aby to bolo prevažne družstevné kolektívne vlastníctvo, čo z toho rozvoja vznikne…ale nebránim sa ani národným silám nie až tak ľavicového charakteru – totiž ľavica za tridsať rokov nedokázla to čo robil ten zakladajúci páter – mních z Mondragonu – založiť školu a vychovať družstevníkov k práci a kolektívnemu duchu. TOTO ĽAVICA NEZVLÁDLA!
      Mne to nevyčítajte – som len „socialista na voľnej nohe“…a som len rád, že tie vedomosti v Klube národohospodárov Slovenska udržujeme pri živote… (Juraj, ani nereaguj, nedráždi…Ty mi môžeš dať po hlave i v krčme…)

      Reply
  • 3. februára 2019 at 10:52
    Permalink

    Pokúsim sa odpovedať Jurajovi Janošovskému.
    Áno, neexistujú univerzálne platné riešenia. Ani o tom, ako sa správať v lavíne neexistuje učebnica, ktorej sa stačí držať. Všetko závisí od konkrétnych podmienok, od duchaprítomnosti a skúsenosti človeka a veľa aj od šťastia.
    S kapitalizmom dnes nie sme v situácii, že si môžeme dovoliť ďalších niekoľko generácií snívať o revolúcii a ak nič nepodnikneme, tak sa v podstate nič vážneho nestane a svet pôjde ďalej po starom. Nepôjde. Už sme v tej firnovej platni pod nohami počuli zlovestné praskanie a ak budeme nečinne stáť a čakať, čo sa bude diať, tak je to najhoršia možná voľba.
    Kapitalizmus je totiž veľká pyramídová hra, je efektívny len v expanzívnej fáze rozvoja ekonomiky a tieto možnosti sú už vyčerpané. Panenský trh po páde železnej opony dal kapitalizmu 20 rokov spokojného života, ale to už je preč a globalizácia pokročila už tak ďaleko, že žiadna ďalšia takáto príležitosť na svete nie je. Ani keby NATO porazilo Rusko aj Čínu dohromady, ten trh tam už nie je potenciálnou záchranou.
    Kapitalistickí manažéri vedia fungovať len v režime „business as usual“ a ich slávni krízoví manažéri vedia len v kríze odhodiť nepotrebný balast, aby mohla korporácia znovu expandovať. Oni budú celú spoločnosť tlačiť až po hranu kolapsu a potom to skončí povelom „zachráň sa, kto môžeš“. Mám nejasné tušenie, že tí najrozhľadenejší z nich by sa bremena svojej zodpovednosti aj celkom radi zbavili, keby ho mali komu odovzdať.
    Dnes už vôbec nejde o to prevziať vládu nad spoločnosťou, ktorá v podstate funguje. Dnes ide o to, vymyslieť rýchlo niečo, čo bude fungovať ešte niekoľko ďalších storočí.

    Reply
    • 3. februára 2019 at 12:18
      Permalink

      Mám také tušenie, že Jurajovi nešlo o kritiku družstevníctva, ale jeho absolutizáciu. Ja osobne ten článok pokladám za veľmi slabý, preto som mu nevenoval ani pozornosť. Všeobecný, bez hlbšej sociálnej skúsenosti a bez teoretickej fundovanosti.

      Družstevníctvo samozrejme, že má význam. Ale ako naznačuje Juraj, nehodí sa do všetkých podmienok a nemožno ho absolutizovať. Tak ako sa všadiaľ nehodí štátne vlastníctvo, alebo súkromné vlastníctvo. Otázku vlastníctva rozoberiem v inej téme.

      Dlhodobá neudržateľnosť socializmu? To čo znamená za hlúposť? V prírode a spoločnosti neexistuje večný systém, všetky klasické podoby systémov zanikli. boli vystriedané modernejšími, efektívnejšími. Všetky. Máme tu prvobytnú formu? Áno, ale to už nie sú neandertálci, ale taká liberálno-demokratická podoba kmeňovej formy. Máme tu feudálne spoločenstvá? Áno, ale aj taký saudsko-arabský režim možno pokladať oproti stredovekej feudálnej spoločnosti za liberálno-demokratický feudalizmus. Máme tu vari klasický kapitalizmus voľnej súťaže laissez-faire? Kdeže, dnes sa aj väčšina veľkých firiem spolieha na štátne zákazky (Ilona Švihlíková hovorí o rentierskom kapitalizme), štátnu podporu a štátnu ochranu. To, čo tu dnes poznáme, je silne socializovaný a dnes už aj globalizovaný kapitalizmus. Klasická podoba kapitalizmu bola tiež prirodzene dlhodobo neudržateľná. Takže reči o tom, že socializmus bol dlhodobo neudržateľný, svedčia len o chabých poznatkoch.

      Autor asi nikdy nepočul o pôsobení zákona premeny kvantitatívnych zmien na kvalitatívne a zákona súladu výrobných vzťahov s úrovňou výrobných síl. Z pôsobenia týchto zákonov vyplýva dlhodobá neudržateľnosť ani jednej klasickej podoby systémov. Každý systém môže existovať len v určitých kvantitatívnych hraniciach, hovorí sa tomu aj miera objektu.

      A to, ako dlho dokáže systém existovať, závisí od jeho polohy na vývojovej ose. Pri vzniku systému vývoj ide viac v čase, ako priestore, čim sa systém stáva zložitejší, kvantitatívne ťažší, tým viac ide jeho vývoj do šírky, skracuje sa v čase. Až na konci, pri preťaženom obsahu dochádza k jeho „rádioaktivite“, rozpadávaniu sa. A potrebe previesť starý bohatý obsah do novej formy. Z tohto dôvodu nemôže ani európska integrácia fungovať v rámci starej kapitalistickej formy, navyše žiadať ekonomický rast v rámci starej formy znamená tlačiť integračný celok do „rádioaktívnej“ pozície, rozpadávania sa.

      Hneď na začiatku zaznela otázka, prečo bohaté západné krajiny nedospeli k socializmu. Nuž, nový systém málokedy vzniká v bohatom prostredí, ani človek sa nezrodil v príjemných tropických podmienkach, tam sa vyvinul do podoby ľudoopov Nový systém väčšinou vzniká pod tlakom, v stresových podmienkach. Západ so svojím imperiálne nalúpeným bohatstvom aj dnes radšej bude pokračovať v imperiálnych výbojoch, ako by smeroval k socializmu.

      Reply
    • 3. februára 2019 at 14:45
      Permalink

      Marianovi Moravčíkovi k 3.2. o 10,52 hod: Úplne súhlasím a som celkom rád, že ste to napísali. A to ako s tými schopnosťami byť pripravený „prežiť v lavíne“ tak i s tým čo píšete o manažéroch – a to platí i pre tých, čo riadia tie podniky založené zahraničným kapitálom tu na Slovensku.
      Naozaj ma mrzí a som z toho rozčúlený, že keby aspoň od toho roku 2011 sme si boli prisvojili tú inšpiráciu ako zakladať a vzdelávať riadiacich pracovníkov ako to robí ten Mondragon, namiesto aby sme špekulovali večne, prečo to u nás nejde. U nás to nejde – lebo nechceme aby to išlo. To je menej namáhavý postoj, ako vyhrnúť si rukávy…

      Reply
  • 3. februára 2019 at 12:18
    Permalink

    Som rád, že som členom, či sympatizantom Davu a máme možnosť na tomto webe si vymieňať názory a polemizovať. A som rád, že sa tu nájdu aj ľudia, ktorí chcú niečo zmeniť a možno vedia ako na to. Vážení spájajme sa a nie rozdeľujme. Len tak niečo dokážeme a neposudzujme človeka podˇa vzhľadu ale podľa rečí a hlavne skutkov. 11.2 budeme mať v Košiciach stretnutie Davistov a dúfam, že sa pohneme ďalej.

    Reply
    • 3. februára 2019 at 15:33
      Permalink

      Laco, len by som rád vedel, ako si predstavujete to spájanie ľavice. Sústredenie sa okolo jednej idei a jedného modelu?

      To jednoducho v dnešnej bohato rozvrstvenej, mnohotvárnej spoločnosti nepôjde. Možno bude treba zadefinovať všeobecné princípy, ktoré spájajú ľavicu. Ale jednotlivé ľavicové prúdy nech si tvoria svoj model, tak je to efektívnejšie, pružnejšie, akcieschopnejšie, ako donekonečna hľadať a nenájsť jeden model.

      Ľudia, ktorí sa vidia v družstevnej forme, nech idú touto cestou. Ďalší nech sa venujú rozpracovaniu modelu novej podoby štátnych podnikov, bánk. Ďalší sa môžu venovať samosprávnej forme podnikov: regionálnych, obecných. V Číne sa výborne ujala práve táto forma vlastníctva.
      A ďalší nech sa kľudne venujú hoci aj modelu súkromných podnikov v socializme, ako by ich mala socialistická spoločnosť regulovať, aké zákony sa žiada prijať, pozmeniť.

      Reply
  • 3. februára 2019 at 16:55
    Permalink

    Myslím, že som sa zmierlivo pokúsil vysvetliť riziká družstevníctva za kapaitalizmu a prečo sa nehlásim do COOP-fan klubu. Chcem však komunikovať s jeho členmi, lebo mnohí sú vedení mne blízkymi ideálmi. Na druhej strane výborné heslo enviromentalistov : mysli globálne, konaj lokálne, ma vedie k nutnosti hľadať silnú víziu ( globálnu, nadšasovú), aby moje aktuálne konanie nebolo iba „plácaním“ do vody … A v horšom prípade iba míňaním energie, vyčerpávaním nadšenia a umrtvovaním potenciálu. Revolúcia – nikdy by nemala byť cieľom. Dokonca by mala byť aj posledným prostriedkom. Vidiac však, ako osvetári narážajú na režimné múry, a dobití na zemi preklínajú SMER, SD, parlamentnú ľavicu. Spolucítiac s ich rozpakmi, že ich dobremienené rady banky, oligarchovia a nájomné média nerešpektujú, zaoberám víziou „a day after“. Budeme potrebovať skúsených menežérov ( ale nie tých unavených neúspešným združstevňovaním), bude potreba aktivistov nadšených pre novú spoločnosť ( ale nie tých sklamaných z utilitárnych ambícií talentovaných družstevníkov-podnikateľov). Milan to naznačil budúcnosť nie je geniálna „inštrukcia“, ktorú stačí iba aplikovať, budúcnosť je hybridná vízia synergického efektu mnohých iniciatív, zbavených okov kapitalizmu. Viiem definovať východiskové podmienky. 1 vzdelaní a informovaní občania (teda nie jedinci s vymytými mozgami, obete propagandy, nateraz liberálnej) 2. ľudová demokracia ako spoločná dohoda rešpektujúca záujmy v čo najväčšej možnej miere a obmedzujúca v najmenšej možnej miere. 3. verejná informovanosť ako možnosť účinnej kontroly a nápravy.

    Reply
    • 3. februára 2019 at 17:34
      Permalink

      Super! K takejto platforme by som sa pridal a súhlasím, že bod 1 je zo všetkých najdôležitejší.

      Malá poznámka k výrazu „nie tých unavených neúspešným združstevňovaním“. Týmto sa špeciálne netrápte. Mám skúsenosti s tým, aké je to byť manažérom pre súkromných vlastníkov (z viacerých pozícií) a mám skúsenosti s tým, aké je to pretĺkať sa na vlastnú päsť a byť pri tom neúspešný. Som si istý, že ten súkromný vlastník dokáže z človeka vymačkať šťavu oveľa spoľahlivejšie ako „nepriaznivé okolnosti“ a neúspech. Takže ľudia vyhorení z družstevného podnikania na tom psychicky určite nebudú horšie ako tí z rozpadajúcich sa súkromných korporácií.

      Reply
  • 3. februára 2019 at 21:17
    Permalink

    Juraja už poznám, že sa síce vyjadruje zmierlivo, ale nie konkrétne. I ja by som rád vedel, koho konkrétne myslí pod tým napísaným pojmom „tých unavených neúspešným združstevňovaním“? Pretože nepoznám jediného čo by bol „združstevňoval“ po roku 1993 a jediné „združstevnené“ družstvo. Týmito slovnými vývrtkami akurát mätie Juraj ostatných nezainteresovaných, ktorí si potom myslia, „aha, koľkí sa o to neúspešne pokúšali…“ a – NIK SA NEPOKÚSIL.
    Máme medzi sebou s Janošovským akýsi „ideologický“ boj – síce hovorí že profesiou je technik, ale poznám ho celý život ako politického pracovníka a ideológa ľavice a bol by som ozaj konečne rád, keby dal na praktické rady a skúsenosti ľudí, čo pracovali a pracujú v hospodárskej oblasti.
    Juraj, tu máš Mariana Moravčíka, občas napíše Imrich J., to nie je „osobný konflikt“ nás dvoch – občas mám pocit, že opakuješ presne tie isté fatálne chyby ako ideológovia do roku 1989: že neuznávaš skúsenosti z hospodárskej praxe a stále to „chytáš“ cez akési ideologické schémy – ba až dogmy bývalého socialistického režimu. A konkrétne v Československu. Vtedajší „mocní“ dlho nevedeli prísť na meno Slušoviciam a jeho predsedovi Čubovi (drzáň zavádzal vraj kapitalizmus v lone socializmu) , až kým sa z JZD Agrokombinát Slušovice nestal v 1988 takmer vzor pre podnikovú sféru do novej čs. reformy a 9.päťročnice ktorá mala byť spustená k 1.januáru 1990. A pretože to ideologickí dogmatici nevedeli pochopiť a pretože v panike kričali „skrachovali sme!“ tak sa všetci praktici už nakročení na zamestnanecké samosprávy podnikov ocitli v nemilosti (predseda vlády SSR Ivan Knotek píše v knihe „Kto koho zradil“ o stovkách podnikov, ktoré na Slovensku už prechádzali na ten systém ako štátne podniky s povolením hospodáriť samostatne a volením svojho vedenia zamestnancami) a spolu s nimi tak zostali izolované i veľké agrokombináty budované podľa vzoru Slušovíc na Slovensku – Lehnice a ďalšie – mimochodom Lukáš Perný mal o nich článok keď písal o Západoslovenskom kraji za socializmu – a týmto ľuďom socialistickí ideológovia neponúkli od decembra 1989 NIČ – zámerne to tvrdím, pretože tie podniky a agrokombináty sa stali terčom útoku kontrarevolúcie – minister čes.vlády Kubát likvidoval Slušovice, prinútil predsedu družstva Čubu abdikovať a až po desiatich rokoch v 1999 dostal František Čuba glejt od súdov, že je „čistý“ a neoprávnene ho súdili…Slušovice už bolo zlikvidované, práve tak ako Lehnice, ako mnohé priemyselné podniky…
    Juraj , TÝCHTO UNAVENÝCH NEÚSPEŠNÝCH ZDRUŽSTEVŇOVANÍM SI MYSLEL?
    Lebo nijakí iní sa po 1993 už nepustili do družstiev typu kolektívneho vlastníctva. Tie subjekty o ktorých písali chlapci z DAVDVA z Čiech a Moravy, zo „Zmeny zdola“, to sú tzv. sociálne družstva – typický jav v ČR na báze sociálnych podnikov aké majú vznikať na Slovensku podľa Smeru SD a na Slovensku zopár pokusov vytvorených ako obč.združenia – to nie je asi to čo si myslel.
    S radosťou si prečítam odpoveď – ale prosím KON-KRÉT-NU! Milan A. Ti pomôže, pustili sme sa do tvorivej polemiky – dúfam.
    Ahoj…

    Reply
    • 3. februára 2019 at 22:29
      Permalink

      Peter, s tým dogmatizmom máš pravdu. Ale nenazýval by som ich socialistickí ideológovia, myslím, že väčšinou nešlo o komunistov, ale o straníckych či štátnych funkcionárov. Ktorí, dovolím si tvrdiť, socialistickej ideológii a marxizmu nerozumeli, len sa naučili nejaké frázy a tie opakovali a vyžadovali opakovať. Pre nich je socializmus spojený s konkrétnou, nemennou formou (a s ich funkciou), ktorú poznajú, vedia sa v nej pohybovať, je to istota. Ale skôr by som povedal, že je to taká bežná ľudská vlastnosť, zvyk ako železná košeľa, ktorý sa ťažko prekonáva.

      Mňa preto dodnes nemajú radi v KSS, ale aj v iných ľavicových fórach, pretože narúšam zažité dogmy, ako má socializmus či komunizmus vypadať a narúšam domnelú jednotu, prinášam neistotu. Napr. sa hlásim veselo k liberálnemu komunizmu a globalizácii, čo 99 percent ľavičiarov odmieta.

      Komunizmus je revolučnosť, vývoj, zmena a tomu porozumelo mizivé percento členov strany, nechceli zmeny. V novembri 1989 som zo 45 komunistov jediný hlasoval proti prijatej rezolúcii, ktorá sa stavala proti revolučnému pohybu, prakticky ho odmietala a chcel som, aby sme sa postavili do čela revolučného pohybu, nie proti nemu. Väčšina z nich onedlho zahodila stranícke knižky, a začali tvrdiť, že socializmus zlyhal, nevydaril sa. Ja som zostal komunistom, revolucionárom a pre mňa socializmus len prechádzal do novej podoby, do globálnej civilizácie a komunizmu.

      U Teba si cením to, že nie si komunista, ale socialista, ale ako ekonóm sa staviaš objektívnejšie, vecnejšie k otázkam socializmu. Nehovoríš o socializme ako jednom veľkom omyle, pretože ovládaš fakty o vývoji socialistickej ekonomiky, ale ani nesnívaš o socializme ako raji, akejsi ideálne spravodlivej spoločnosti, skôr tak triezvo.

      Reply
  • 3. februára 2019 at 21:19
    Permalink

    A: žiadny COOP-klub neexistuje. Neurážaj…som rád, že som v Trenčíne nebol. PZV

    Reply
  • 4. februára 2019 at 20:30
    Permalink

    Veľmi zaujímavá a podnetná debata…
    Neviem však, či bude aj záujem o názor zdola…
    Zaujímam sa históriu, nielen tú dávnu, ale aj súčasnú…A nachádzam paralely v mnohých časových obdobiach so súčasnosťou…
    Civilizácia padali hlavne vtedy, keď sa ich predstavitelia začali zaoberať len sami sebou, vlastnou mocou a prospechom a prepadali egoizmu, samoľúbosti a pýche a snažili sa dokázať tým dolu, že sú oveľa viac ako oni a prestali dbať o spoločnosť…
    Aj terajšia civilizácia padá kvôli tomu. Bolo by veľkou chybou ľavice, ostať prešľapovať na mieste a hľadať vlastnú tvár.
    Dnes som písala o stratenom čase… Ľavica ho stratila veľmi veľa.
    Viem, že 30 rokov je veľa, ale ešte stále sú ľudia, ktorí budovali niečo, čo iní bez mihnutia oka zničili a majú skúsenosti, ktoré môžu pomôcť aj teraz.
    Ak dokážeme potlačiť vlastné ego a dokážeme sa spojiť a použiť naše poznanie, vzdelanie a vedomosti v prospech iných a pre rozvoj spoločnosti, dokážeme veľmi veľa…

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *