Vážení priaznivci DAV-u DVA
Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.
V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.
Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.
Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712
Umelci milujúci ekonomický liberalizmus, nenávidiaci komunizmus, nenávidiaci štát, dnes horekujú a sťažujú sa, že ich ten štát nepodporuje a zakazuje im hrať, koncertovať, vystavovať atď. Čudujú sa, prečo k nim verejnosť nie je solidárna a prečo ich v čase krízy nepodporuje. Odpoveď je jednoduchá: oni tou verejnosťou vo svojej intelektuálnej hrdosti opovrhovali, rovnako ako štátom, ako voličmi Smeru, SNS či komunistami alebo kýmkoľvek, kto nepatril k vyvoleným voličom PS-Spolu, SaS či Za ľudí. Jasne preukázali svoje politické postoje angažovaním sa v protestoch za tzv. slušné Slovensko a teraz sa čudujú, že ich ľudia vnímajú ako bábky slúžiace politickým záujmom, ktoré si nezaslúžia zľutovania. Namiesto dobrého umeleckého remesla, začali sa miešať do politiky a podporili ideológiu, ktorá ich teraz žerie.
Prečo ich žerie? Neoliberalizmus už od podstaty predpokladá večnú konkurenciu. Liberálni umelci nenávidia komunizmus a socializmus väčšinou preto, že sa snažil potláčať talenty a konkurenciu v mene kolektívneho záujmu. S dešpektom hovoria o dobe neslobody, hoc dobre vedia, že to bola aj éra maximálneho rozkvetu umenia, ktoré bolo štátom sponzorované, aj keď za cenu politických kompromisov (po piatich umeleckých filmoch jeden povinný o SNP či Druhej svetovej). Iste, nebolo to ideálne a mnohí na to doplatili. Nikto nespochybňuje, že aj za socíku bolo veľa nespravodlivosti a neslobody. Ale nikto nepovie aj to B. Ale mnohí mali sa dobre, a bola to väčšina, a po roku 1989 obrátili kabát a na všetko dobré zabudli. Ale prejdime k podstate.
Umenie v komunizme by pre umelcov zaručilo skutočnú slobodu tvorby, pretože by neboli odkázaní na večný boj a konkurenciu. Mohli by sa sústrediť len na umelecký proces, nemuseli by sa vŕtať v boji o prežitie, v boji o holú existenciu. Aj v takých ťažkých časoch ako sú dnes, by im štát ponúkol podporu a mohli by tvoriť bez ohľadu na to, či sa sponzorom darí alebo nie. Ak postavíte umenie iba na tom, že si musí na seba zarobiť, skôr či neskôr skončí pri primitívnych bezhodnotových seriáloch, ktoré dôverne poznáme z komerčných televízií. No a nebola to náhodou naša známa ultra-liberálna hejterka Zuzana Fialová, ktorá sa v jednom z filmov o našej kultúre sťažovala, že to je celé o primitívnej komercii a stupídnej seriálovej tvorbe aby herec vôbec prežil? Nuž a čo asi tak čakala od banánového kapitalizmu, od spoločnosti založenej len na generovaní zisku? Nuž, výsledok je taký, že ráno si zahrajú Dostojevského či Shakespeara a večer v trápnom Búrlivom víne alebo Profesionáloch. Tak to je so slovenskou kultúrou neskorého kapitalizmu. Je vtipné, keď liberálni umelci začínajú moralizovať o podpore umenia štátom, hoc sa oni sami často angažovali cez rôzne aktivistické projekty k tomu, aby národniarski a komunistickí umelci nedostali od štátu ani cent. Napríklad taký Pavol Dinka by o tom niečo vedel hovoriť alebo mnohí ďalší autori, ktorí nespĺňajú ideál ideologicky korektného umelca.
Ako by vyzeralo umenie v komunizme? Každý umelec by mal základný príjem, mal by z čoho žiť, a ešte by mohol byť odmeňovaný navyše podľa kreativity a kvality jeho diel a ich spoločenskej užitočnosti. Iste, a rozhodne by neboli podporovaní tí „umelci“, ktorí by už z princípu bojovali proti samotnému zmyslu celej spoločnosti. To by bolo chovanie si hada na prsiach, a každý rozumný človek by niečo také nepodporil. Iste, nebolo by to ľahké odlíšiť, a ako povedal kdesi Novomeský, každý doba potrebuje svojich kritikov, aby sa posúvala ďalej. Ale nemôžu títo kritici žiadať podporu od spoločnosti, proti ktorej bojujú. To by bolo asi absurdné.
Ktosi sa dnes sťažuje, že za socíku mnohí nepohodlní makali v kotolniach. A vari nie je tomu tak aj dnes? Skúste byť umelcom a komunistom, skúste byť umelcom a nebyť liberálom. Máte smolu. „Vyškrtnú vás,“ ako keď hovorí strýko pána K svojmu synovcovi v Kafkovom Procese. A môžete ísť vykladať tovar do Tesca. Keď si človek predstaví, že za socíku, v tej neslobodnej dobe, napr. v 80. rokoch sa nahrávali v televízii klipy punkových a rokových kapiel, a dnes si niektoré kapely nemôžu ani zahrať na festivaloch len preto, že sa neangažujú medzi liberálmi, človek sa zamyslí… kde je tá deklarovaná sloboda.
Komunizmus potrebuje umenie a umelcov, tak ako umelci potrebujú komunizmus. Tí naši chceli liberalizmus, tak ho majú. Výsledok je jasný. Sú v kríze a štát im nepomáha. Nuž, mali si dobre rozmyslieť koho podporili vo voľbách. A tak isto (kritika do vlastných radov) by si mali socialisti a komunisti už teraz hýčkať svojich umelcov a tvoriť protipól liberálnej kultúre. Nuž, ale to je otázka ďalekej budúcnosti. Teraz to všetko musí vyhniť, aby vyrástlo niečo nové.
Peter Hron
Citujem:
„Ako by vyzeralo umenie v komunizme? Každý umelec by mal základný príjem, mal by z čoho žiť, a ešte by mohol byť odmeňovaný navyše podľa kreativity a kvality jeho diel a ich spoločenskej užitočnosti. Iste, a rozhodne by neboli podporovaní tí „umelci“, ktorí by už z princípu bojovali proti samotnému zmyslu celej spoločnosti.“
KDE SA STALA CHYBA V PREDLOŽENEJ CITÁCII?
Komunizmus nepozná pracovnú povinnosť! Teda nepozná ani žiadnu formu naturálií alebo odmeny.
Zavedenie Základného nepodmieneného príjmu nie je agendou ľavice ale agendou súčasného buržoázneho štátu a ZNP má zabrániť rozpadu spoločnosti. Ľavica s ním iba súhlasí.
Komunizmus nepozná žiadny príjem, pretože nepozná peniaze. Dosiahnutie materiálnej nezávislosti sa musí pri nástupe komunizmu udiať ako prvé, ako najsamozrejmejšia samozrejmosť, bez ktorej nie je možné o komunizme vôbec hovoriť.
V komunizme bude sebarealizácia cieľom. Talent každého jednotlivca bude a musí byť odhalený.
Boj kohokoľvek v komunizme proti sebarealizácii bude považovaný za chorobu.
Dovolim si polozit otazku…To len komunizmus dokaze naplnit materialne potreby ludi???:)))
Je to tak, len komunizmus.
Materiálna nezávislosť však nie je v komunizme cieľ ale iba prostriedok. Ako najsamozrejmejšia samozrejmosť, bez ktorej o komunizme nie je možné vôbec hovoriť.
Občania sa nepozerajú na „umelcov“ len ideologicky – teda za koho kopú a angažujú sa na tribúnach (ako ten pavián škriekajúci na tribúne). Ale odlišujú podvedome, že umelec môže často tvoriť – a nie je to kultúra, nemá to pozitívny vplyv na kultúru. Kultúra môže existovať aj bez umelcov… Ak by ste sa opýtali „odborníkov“ na definíciu …alebo popísanie toho, čo je kultúra alebo čo je umenie, dostali by ste kvetnatú a nič nevysvetľujúcu odpoveď. Je zaujímavé, že ľudia v niektorej oblasti ľudskej činnosti (napr. umelci, učitelia…) pociťujú nízku podporu zo strany štátu. Ale ak zapojíme matematiku, tak zistíme že u nás sa „umelci“ premnožili natoľko, že vyskakujú z každej skrine a každého kúta. Čo ich vedie k tomu, aby sa stali „umelcami“? Je ich akosi veľa na počet obyvateľov. Možno majú talent… ale veľká časť nerobí umenie… navyše majú negatívny vplyv na kultúru. Čo by sa stalo, keby každý róm bol u nás muzikantom ?
Verejné ale aj súkromné médiá sú plné našich celebrít a umelcov, ktorí sa prezentujú takým spôsobom, že je to veľmi ďaleko od akéhokoľvek vkusu a kultúry. Mnohým potom ostáva iba sa angažovať ideologicky a ešte ideologickejšie.
Na záver jeden zaujímavý príklad. V r. 1989 sa zrazu stal z jedného komika (dobrého komika vďaka dobrým úlohám a scenárom…. ale aj vďaka pozitívnemu vzťahu ideológie a komika) revolucionár (veľmi dobre platený aj za socializmu aj po revolúcii). Cestoval s revolucionármi a burcoval národ tak, že plačlivým hlasom a zvlhnutými očami vrieskal na kameru: ………..oni mi ukradli moju tvár !!!! Nuž NEUKRADLI….. on ju vedel vždy DOBRE SPEŇAŽIŤ. Je smutno-smiešne, keď takíto talentovaní aj netalentovaní umelci vyplakávajú. O učiteľov takýto záujem médiá nemajú. Blahej pamäti ich Mikloš s Dzurindom obrali o zvýšenie platu v r. 2002 po voľbách, keď zrušili okrem iných… aj zákon o odmeňovaní pedagógov a 13. plate (zákon splnil pred voľbami svoj cieľ). Umelci preto nemajú ani dnes veľkú nádej – voľby sú pomerne ďaleko a ich ideologické „umenie“ je smerom k občanom málo účinné (preto sa napr. ten pavián Stanke už tak často nevyskytuje v médiách, ale keď bude potrebné, tak predá svoju tvár aj na tribúne).
MARX O OLIGARCHII A ZÁBAVE
“ …Marx, pretože pred 150 rokmi nemal k dispozícii modernú terminológiu, nazval štátnym kapitalizmom. Ale charakterizoval to ako stav, v ktorom vládne úzka oligarchia, úzka mocenská vrstva, ktorá je schopná pre vybraný počet obyvateľstva simulovať podobu akejsi spravodlivej – z ekonomického hľadiska – spoločnosti, ktorá poskytuje jedlo a zábavu.
Vtedy sa zdalo, že jedlo je dôležitejšie než zábava, dnes vidíme, že zábava je rovnako dôležitá, ak nie dokonca dôležitejšia.
Vládnuca skupina zásobuje svet v prvom rade zábavou a až potom, aspoň tú vybranú skupinu, ešte i chlebom. Ale ide skutočne o vybranú skupinu – takzvané vyspelé krajiny.“
Egon Bondy (článok DAV DVA, august 2020)
A ČO ČÍTAME DNES V TLAČI?
KEĎ ZÁBAVA SA PREMENUJE NA KREATIVITU (22.9.2020)
Umelci a športovci dostanú od Remišovej desiatky miliónov eur
„Na Slovensku je v oblasti kultúry a kreatívneho priemyslu zamestnaných 66 000 ľudí a na nich je naviazaných ďalších asi 150 000 ľudí v službách, ktoré sú spojené s kultúrnym a kreatívnym priemyslom, čo je porovnateľný počet ľudí, ako pracuje v automobilovom priemysle,“
Zábavný priemysel v troskách. 7 mesiacov pandémie, státisíce ľudí v neistote a ani cent od štátu(1.10.2020)
Riešenie pre štvrť milióna ľudí
Riešením by bola dostatočná pomoc od štátu, šéf Predpredaj.sk Marek Jusko však varuje, že to nie je také jednoduché.
„Hráči v zábavnom priemysle sú veľmi rôznorodí. Relevantné ministerstvá by preto mali vyjednať záchranný balíček s každou profesnou organizáciou separátne.“
„Zopakovať sa tiež môže scenár prvých pomocí po začiatku pandémie. Komplikované, neprehľadné formuláre a tabuľkové príspevky však športu a kultúre pomôžu neefektívne a peniaze môžu skončiť na zlých miestach.“
Je všeobecne známe, že väčšina profesionálnych športovcov, modeliek, pornohecov sa javia ako pribrzdení lebo ich intelekt je nižší na úkor fyzickej stránky (všimnite si ich vyjadrovacie schopnosti a tetovania) a profesionálni športovci všeobecne sú vyslovení prostitúti, lebo ako prostitútky :
1. Živia sa vlastným telom
2. Robia to čo ich baví
3. Zarábajú nezaslúžené peniaze
4. Nevytvárajú žiadne hodnoty
5. Sú neskonalým vzorom pre chuligánskych výtržníkov – ničiteľov hodnôt
6. Ako obchodný artikel sú predmetom záujmu pre buržoáziu a mafiu (pasákov)
7. Sú zbytoční, lebo žiť bez nich sa dá.
–
Buržoázia obchodom s bielym mäsom už dávno zabila myšlienku olympionizmu.
U nás už nikomu neprekáža, keď sa pozerá na hokej, ak tam behá 12 bilboardov s hokejkami na ďalšom – ľadovom bilboarde. A takmer všetkým športovcom profesionálom peniaze z tohto obchodu nesmrdia a vyslovene za nimi kočujú a pritom to kočovanie vytýkajú Rómom.
Práca ktoréhokoľvek smetiara v OLO má väčší zmysel pre nás všetkých v protiklade s týmto športovým zbytočne drahým a nepotrebným luxusom.