Decembrové dni, cválajúc skrze dobrotivého a spravodlivého Mikuláša (tí, čo poslúchajú, dostanú do čižmy za oknom darček, nezbedníci pre zmenu uhlie), záhadnú a tajuplnú Luciu, spejú k svojmu vyvrcholeniu – netrpezlivo a túžobne očakávanému Štedrému dňu – sviatku rodiny, detskej radosti (symbolizovanej betlehemským Jezuliatkom), vzájomného porozumenia a lásky. Deň, na ktorý sa nedá zabudnúť, nástojčivo sa vracia v reťazení spomienok všakových podôb aj po mnohých desaťročiach: mamka nás (otca a mňa, desaťročného fafrnka) predpoludním vyšikuje do vinohradníckej búdy ku krstnému („doma budete len prekážať pri pečení a varení – a nie, aby ste jedli, lebo neuvidíte baránka“). Cestou do skalických Kozín nám vŕzga sneh pod nohami, v rozkúrenej izbietke praská oheň s vôňou živice. V pivnici kladieme na sudy s vínom vianočné halúzky (nech majú tiež Vianoce), dospelí začnú chutnať, aj ja si za náprstok chrstnem. Vyjdem von, vinica leží v jemnom opare, na podmračenej oblohe hľadám baránka, vietor rozviruje čerstvo napadaný poprašok, nebodaj mi prehupne i do hlavy, kde naháňa roj otáznikov, čo len nájdem pod stromčekom? Budú to „kvinťáky“ (korčule)? V olovnatom súmraku, presvietenom snehovou bielobou a ozdobenom žmurkajúcimi oknami okolitých chalúp, sa vraciame domov. Pozri, ukáže zrazu otec na chumľu mračien, tam je baránok, predsa sme ho videli, mama mala pravdu. (Nič to, že nám v žalúdku všetci hudci vyhrávajú.) Sadneme si za štedrovečerný stôl s vetvičkou zoschnutého hrozna z ostatnej úrody a typickými chodmi zo skalického regiónu: oplátky s medom, pupáky s makom (aby sme mali viacej peňazí), kapustnica bez mäsa a klobásy, prírodný zemiakový šalát bez akýchkoľvek špeciálnych prísad.
Tradícia sa musí dodržať, neexistuje nijaká výnimka! Ku kultu večere patrí otcovo rozprávanie o zážitkoch z prvej svetovej vojny, dedove (stoluje s nami) príbehy o jeho rodičoch, bratoch, o tom, ako on, mestský dráb, statný chlapina, vyobšíval nejedného zlodeja. Ježiško so zvončekom oživuje izbicu so stromčekom, zažíham malé ozdobné voskové sviečky, rozbaľuje- me skromné darčeky. Kvinťáky tam ozaj sú… A potom obrázok, ktorý ma aj dnes roznežní: polnočná, kostol s vyzdobenými jedličkami, a moje oči – ligotavé, rozžiarené… Aj v tomto roku nám do príbytkov vstúpi čaro Vianoc – na rozdiel od iných kútov sveta budú pokojné, mierové. Budú však také nefalšované, úprimné, ako som ich prežíval v detstve? Nestali sa slová láska, vrúcnosť, česť, svedomie iba vyšumenými pojmami? V atmosfére násilia, nenávisti, brutality, vojen, biedy a hladu na viacerých kontinentoch bledne a vyprázdňuje sa ich obsah, menia sa na napodobeniny skutočných významov, na chudobných príbuzných naozajstných ľudských slov. Ale prečo? Veď s narodením Ježiša Krista prišla na svet aj nová filozofia obracajúca sa k človeku, zrodil sa predobraz osvietenskej idey ukrytej v rýdzo humánnom hesle: sloboda – rovnosť – bratstvo; zostúpili sme z oblakov nadprirodzenosti na zem, k ľudskému rozumu, vedomiu i transcedentnu. Aj napriek tomu sa mnohé hodnoty váľajú v troskách, v neslýchaných besoch života ohrozujeme podstatu bytia, našu civilizáciu. Infekt mamony je neobyčajne agresívny, mámivo vábny, neskutočne rýchlo sa spredmetňuje v hlavách ľudí. Nepochybne aj preto, že si nectíme kultúru a tradície našich predkov, korene, z ktorých sme vyrastali, ktoré sa odovzdávali z generácie na generáciu a ktoré, zozbierajúc v génoch tie najlepšie vedomosti, zručnosti a skúsenosti, formovali našu súčasnosť.
Lenže pri pohľade z piedestálu, na ktorý sme vystúpili, sa nám akosi zakrútila hlava – trvácne hodnoty sa nám zdajú zrazu zastarané, nehodiace sa do moderného či skôr postmoderného sveta, zavše sa z nich aj vysmievame, pokladáme ich za niečo, čo patrí do starého železa. Akoby nám niekto poza chrbát kradol tie najkrajšie tradície – málokto chce „vidieť baránka“, málokto dodržiava zvyky, ktoré nás učili rodičia a starí rodičia. Aj polnočná by bola pre veriaceho či neveriaceho príjemným osviežením. Áno, to všetko cítiť aj v ovzduší príprav na tohtoročné vianočné sviatky. Vôkol nás panuje priveľa zhonu, neúcty, nekontrolovanej a popudlivej nervozity. Nevieme si povedať: Zastav sa človek, porozmýšľaj! Pod stromčekom sa potom skvejú honosné darčeky, akoby hľadanie očisty za celoročnú nevšímavosť, ľahostajnosť, intoleranciu. Akosi tam chýbajú balíčky s previazanými stužkami, v ktorých by sme našli milé slovo, úsmev, pohladenie, spomienku na najmilších a najdrahších, ktorí už nie sú medzi nami. A tých by sme si mali ustavične držať v pamäti ako pod zväčšovacím sklom. Čo keby sme práve v takých chvíľach porozprávali o nich našim deťom a vnukom, aby nezabúdali, odkiaľ vzišli. Veď do takých hlbín sa inokedy len tak ľahko nedostanú.
Naši predkovia v kostoloch a chrámoch často spievali modlitbu Veni, Sancte Spiritus (Príď, Duch Svätý), vzývali ho, aby ich obdaril láskou k blížnemu, čistou dušou a rýdzim srdcom. Dnes by sme mali všetci, bez ohľadu na vierovyznanie, farbu pleti, rodovú príslušnosť, spievať Veni, Culturae Spiritus – návrat ku kultúre ducha je viac ako akútny, nevyhnutný, potrebujeme ho na zachovanie ľudského rodu, na záchranu hodnotovo orientovaných civilizačných výdobytkov. Ono jemné pradivo musí každý hľadať predovšetkým v sebe, potom ho nájde v rodine i v národe. V cválajúcom decembri je na to veľká príležitosť. A nielen počas vianočných sviatkov. Ešte je tu Silvester so svojimi veselými strunami, ktorý nám dodá energiu a dobrú náladu – v jeho víre sa prehupneme do Nového roka, do dňa, keď si kladieme predsavzatia a ciele do budúcnosti. Cestu na ich splnenie nám ukáže jas hviezdy, ktorá bude osvetľovať naše skutky. Aj Troch kráľov priviedla do Betlehema. Batoľaťu v jasliach odovzdali tri vzácne dary: zlato, kadidlo a myrhu – symbol obety. Len ona je zárukou kultivácie vzťahov medzi ľuďmi. Za veľké priehrštie jej želám všetkým našim čitateľom.
Pavol Dinka, 16. 12. 2015
