Verím v neobmedzený potenciál rozvoja

Že dokážeme v budúcnosti ako posunúť náš druh do štádia, kedy budeme môcť umiestniť ďalšie oko na druhú stranu našej hlavy.

Že dnes pre mozog problematický multitasking spravíme prijateľným tak, že človek si nebude musieť vyberať medzi možnosťami ako napr. či si večer zapnúť online kurz zo svetovej univerzity alebo sa venovať svojmu partnerovi, ale bude možné oboje vďaka novej technológii a rozvoju tela, kedy v súčasnosti z evolučných dôvodov by z tohto výberu prehrala prvá možnosť.

Že dokážeme naše vedomie so spomienkami a všetkým potrebným po smrti nášho tela umiestniť do stroja, v ktorom pretrvá až do opätovného prechodu do nového tela, čiže v podstate dosiahneme nesmrteľnosť.

Že dokážeme aj nehmotnému vložiť niečo z nás samých, ak to bude potrebné pre naše prežitie, tak aby bola možná obnova v hmotné.

Že budeme spolu komunikovať bez nutnosti používania slov v reálnom čase a intenzívnejšie precítime osobu nielen v našej blízkosti, ale aj na kilometre vzdialenú.

Že rodina budeme všetci a nielen pár vybraných členov, ktorých nám určila genetika, kultúra alebo niekto.

Že zbúrame toľko hraníc, koľko bude potrebné bez toho, že to, čo by nám spoza nich prišlo by nám ublížilo.

Že už nebudú vedci premiestňovať v priestore len malé častice, ale dokážu to spraviť aj s prístrojmi, či s nami.

Že vedec Michio Kaku, ktorý hovorí, že cestovanie v čase je len otázkou energie bude mať v tomto pravdu a dokážeme priviesť späť do reality aj našich predkov.

Že Jules Verneovia budúcnosti budú svoje predstavy okamžite zhmotňovať, či pretavovať do reality.

Že eliminujeme všetky zastarané funkcie našich tiel a nájdeme potenciál rozvoja aj u nás samotných tak, aby sme sa vyvíjali s novými funkciami k prospechu nás a okolia.

Že vždy si zachováme to, čo budeme aj v budúcnosti môcť volať človečenstvom, tie správne hodnoty, ktoré pri radikálnych zmenách z nás neurobia iba akýchsi nemŕtvych (zombie), či len stroj a nepresunieme sa do niečoho nehmotného.

Že prestaneme vnucovať a požadovať osobitné vlastné kritériá zo svojho vedomia na druhých.

Že vojna, náboženstvo, politika, manželské a iné zväzky, súperenie, hlad, strach, bolesť, zvyky, závisť, závislosti, ohováranie, predsudky a iné neduhy sú len terajšou fázou, ktorá bude čoskoro prekonaná a v budúcnosti sa budú riešiť úplne iné veci, ktoré vytvoríme a budú rozvojového charakteru, charakteru objavovania, radosti z prítomnosti a nadchádzajúcej budúcnosti, kde čas a priestor nebude hrať žiadnu rolu.

Že tu každý jeden z nás bude pre toho druhého myslené aj pre iné tvory vo vesmíre.

Že vesmír ako ho poznáme je oveľa pestrejší než ako ho vnímame, dokonca pestrejší než jazyk ktorý naň používame v popisovaní dimenzií, temnej hmoty a podobne.

Že náš príbeh nebude mať konca, lebo sa o to postaráme, aby sme mohli spätne aj my obohacovať vesmír a nielen byť jeho súčasťou ako sme teraz.

Že pochopíme všetko, čo bude potrebné.

Že slovám ako radosť, sloboda, šťastie, láska, dobro, zdravie, život dáme nový zmysel, ktorý v súčasnosti ešte nemajú-nemôžu mať.

Že prestaneme hľadať zmysel, ale začneme ho dávať, či tvoriť v našej existencii.

Moje „že“ bude mať aj pokračovania, ktoré nebudú pod že a nebudem ich dávať len ja.

Foto: archív Mareka Kopilca

---