14. apríla 2021 si pripomíname 91. výročie smrti jedného z najvýznamnejších revolučných ruských básnikov Vladimíra Vladimíroviča Majakovského (1893-1936). Vladimír Majakovskij patril k typu ľudí, ktorí žili srdcom i dušou tomu, v čo verili. Ako chudobný, no nadpriemerne inteligentný a nadaný syn lesníka, viac ako iný poznal a chápal odvrátenú stránku vtedajšej spoločnosti. Bola to spoločnosť, v ktorej vreli dva protichodné prúdy, bijúce sa do krvi o svoje právoplatné prvenstvo na zemi. Kým jedna strana sa odvolávala na božie zákony a posvätné právo vykorisťovať človeka človekom, druhá strana sa odvolávala na zákony ľudské a vykorisťovanie nielen odmietala, ale aj aktívne proti nemu bojovala.
Nastúpte proletári, do poslednej bitky!
Vystriteže sa chrbty, pokorným!
Armáda proletárov, povstaň a buď hojná!
Revolúcia nech je radostná!
Nech žije!
Už na vysokej škole patril k futuristickému hnutiu, kde sa stal jednou z vedúcich jeho osobností. V období Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie satiricky pranieroval spiatočníctvo a po revolúcii stál v čele skupiny LEF (Levyj front), ktorá zdôrazňovala revolučné poslanie umenia, jeho vecnosť a účelnú krásu. V čase vojny, ako i neskôr v medzivojnovom období, vytrvalo odsudzoval spoločenské udalosti, ktoré prvú svetovú vojnu umožnili. Jeho kritika patrí v literárnom smere do avangardného hnutia. Na svojej krátkej, no plnohodnotnej životnej púti dospel v predsvedčení k marxizmu a aktívne sa zúčastňoval na socialistických spoločenských premenách (u nás DAVisti).
Nám, obyvatelum Zeme,
každý obyvatel Zeme stejne drahý je dnes.
Bratri od soustruhu, z kancelárí, z dolu – do rady!
My všichni jsme na zemi vojáci jedné
život budující armády!
Obehy planet, existence státu
naší jsou podrízeny vuli.
Zeme je naše. Vzduch je náš.
Naše jsou démantové hvezdné kopy.
A z nás už nikdo nikdy
nikomu nedovolí naši zem náboji trhat,
náš vzduch párat ostrím nabroušených kopí!
Co to naši zemi ve dví rozlámalo?!
Kdo to rozdul dýmy nad lidskými jatkami?
Což jednoho slunce pro všechny je málo?
Což je snad málo modré nebe nad námi?
Poslední dela chraptí v krvavých hrách.
Brus dotocil se pod posledním bajonetem.
My donutíme všechny, aby rozsypali prach.
My z granátu mícky nadeláme detem.
To není zbabelost, co zpod pláštu vríská nám.
To není krik drcených hladovou tíhou.
To z hrdla obrovského lidu duní:
„Vyznávám velikost srdce clovecího!“
To nad blátem, bitvami rozvíreným,
nad každým, kdo v zoufalství láskou hryže se,
dnes v nebývalou skutecnost se mení
socialistu velkolepá herese!
