Voľný pád, film o dôsledkoch systému v ktorom žijeme

Nasledujúci článok bude oscilovať na pomedzí filmovej recenzie a kultúrnej kritiky. Ak nemáte čas čítať filozofické, sociologické a ekonomické analýzy sveta, v ktorom žijeme, a nemáte čas na čítanie Lipovetskeho či Baumana, pozrite si film Voľný pád. Populárny film 90. rokov, Voľný pád (Falling Down, 1993), režiséra Joela Schumachera a scenáristu Ebbe Roe Smith, s Michaelom Douglasom v hlavnej role, je mimoriadne cenným dokumentom o úpadkovej dobe, ktorú Amerika žila už v roku 1993 (a žije ju dodnes).

V tých časoch ešte u nás dožívali dôsledky socialistického školstva, ale zároveň bol westenizácou spustený morálny rozklad, ktorý vrcholí až v súčasnosti. Aj preto je film mimoriadne aktuálny pre dnešného diváka.
Je zaujímavé, že Warner Bros vytvorili za milióny dolárov film, ktorý v podstate nahlodáva systém a otvára ľuďom oči. Ostatne, fenomén odhaľovania matrixu cez populárnu kultúru si uvedomil aj slovinský filozof Slavoj Žižek, ktorý venoval analýze amerických filmov dva vlastné samostatné filmy.

Existenciálny film pojednáva predovšetkým o dôsledkoch ideológie a spoločensko-ekonomického systému, ktorý je dlhodobo etablovaný v Spojených štátoch Amerických na život bežného pracujúceho človeka. Je to príbeh o Wiliamovi Fosterovi (D-Fense), ktorý sa snaží odolávať negatívnym javom vyprodukovaným samotným systémom. D-Fense zažíva „krížovú cestu“ horúcim mestom, ktoré je v hlbokom morálnom úpadku.

Aj keď je film žánrovo označovaný za thriller, má tragikomické prvky, ktoré sprevádza satira rezignovaného človeka na okolitý svet. Je osobnou revoltou človeka, ktorý pochopil, že svet okolo neho je babylonská dystopia s ktorou sa už nič nedá robiť a tak volí Schopenhauerovské riešenie neriešiteľného problému všeobecnej idiotizácie.

D-Fense naráža na kontrast úpadku neskorého kapitalizmu, nemožnosť racionálnej diskusie v arogantnej, individualizovanej, zvrátenej liberálnej spoločnosti. Hlavná postava je chorá zo systému, v ktorom žijeme. Jeho cesta mestom ukazuje všetky zvrátenosti neskorého kapitalizmu: chudobu, bezdomovectvo, sociálnu nerovnosť, morálny úpadok, odcudzenie, žobranie, hyperkonzum a duchovnú prázdnotu ľudí vo fastfoode. Ak sa vám nechce čítať Lipovetskeho filozofické knihy o postmoderne a hypermoderne, pozrite si tento film.

Tesne predtým, než sa začne D-Fensova cesta za smrťou, zažije Feliniovskú scénu ako z filmu 8 1/2. Zastane v zápche uprostred diaľnice, na cesta sprevádzanej agresívnymi ľuďmi, hlúpym billboardom, stupídnymi heslami na kapotách aút, či nevychovaných faganov, ktorí na neho civia z vedľajšieho autobusu. Kamerový detail na muchu, spotené čelo, hluk, hádajúcich sa ľudí a vrieskajúce decká vrcholí tým, že sa hlavný antihrdina filmu jednoducho postaví a odchádza. Auto necháva odstavené uprostred diaľnice a odchádza „domov.“

Ehm. Domov. Čo je ten symbol domova? Trosky amerického sna. D-Fense ide za dcérou, ktorá ma národeniny a bývalou ženou, extrémne paranoidnou hysterkou. Do svojho bývalého domova. Začína sa seba-deštruktívna cesta rozpáleným mestom neskorého kapitalizmu. Fenomén tepla, potu, horúceho vzduchu je silnou metaforou, ktorá evokuje rozklad aj psychózu celej spoločnosti. Z D-Fensa (Michael Douglas), ktorý si celý život nechal skákať po hlave sa stáva agresívny násilník. Jeho správanie je však iba dôsledkom chorého systému, ktorý vytvoril podmienky pre jeho reakcie. Záver filmu (záznamy z rodinného života) nenápadne upozorňuje na predispozície hlavnej postavy ku agresívnemu správaniu (fenomén potláčaného hnevu, ktorý vybuchne ako sopka je jeden z hlavných motívov filmu). Ale podstatné je, že významným motívom D-Fensovho správania je pokus žiť zmysluplný život a následné sklamanie z okolitého sveta, ktoré ho vedie k rezignácii a agresivite.

Kontrapostavou D-Fensa je suchý, znudený a extrémne submisívny policajt „pod papučou“, Martin Prendergast. Ten sa práve chystá do dôchodku, kolegovia ho šikanujú a vyvoláva mu žiarlivá, hysterická a psychicky pomätená žena. Režisér v postave Prendergasta vytvoril D-Fensove zrkadlo. Osudy Prendegarsta a D-Fensa sa počas celého filmu míňajú, až sa na konci pretnú. Mediátorom medzi nimi sú naoko obete, v skutočnosti morálne skazenejší ľudia, než samotný D-Fense. Film je založený na striedavom zobrazovaní života D-Fensa a Prendergasta.

Scény, ktoré zažíva D-Fense zažíva denno-denne každý z nás. Aj podľa niektorých kritikov ktorých cituje anglická Wikipedia, sme D-Fensom my všetci. Avšak čo je najpodstatnejšie a čím je tento film mimoriadne vzácny je rok výroby. Film dokazuje, že súčasný úpadok, spojený s westernizáciou, amerikanizáciou a macdonaldizáciou súčasnej kultúry (na Slovensku) bol v USA aktuálny už v roku 1993 (a samozrejme dávno predtým), kedy sa ešte naša spoločnosť iba spamätávala z ekonomickej transformácie, v nadšení budovať nové Švajčiarsko. Boli to časy, kedy ešte vďaka dôslednej výchove a vzdelávaniu v rámci socializmu, pretrvávali zbytky socialistickej solidarity, komunitárne princípy. Morálny rozklad spoločnosti ešte nedospel do štádia, v ktorom momentálne sme. Slovenské mestá ešte nepodliehali ekonomickej a kultúrnej globalizácii ako dnes. Bezdomovectvo ešte len začalo vznikať a fastfoodova kultúra bola ešte ďalekou budúcnosťou. V každom prípade, aj keď je film fikciou, ide v skutočnosti o realistickú rekonštrukciu reality americkej kultúry (a bohužiaľ, v konečnom dôsledku, už aj tej našej).

Nemá zmysel prerozprávať celý filmový dej. Zamerajme sa iba na niektoré nadčasové scény (odporúčam verziu s excelentným českým dabingom Jiřího Štepničku, žiaľ, na Youtube je iba druhá verzia dabingu; jedinou výnimkou je scéna z fastfoodu). Scéna vo fastfoode kriticky reflektuje konzumnú a individualistickú spoločnosť. Odhaľuje ideologický, liberálny koncept atomizovanej spoločnosti, kde ide každý za seba, nikto s nikým, každý proti každému…

Ďalšou zaujímavou scénou je D-Fensova návšteva obchodu. Tu kritizuje zvyšovanie cien, čo arogantného predajcu z Južne Kórey, ktorý nepozná ani úradný jazyk, evidentne absolútne nezaujíma.

D-Fensa však najviac urazí, ak mu obchodník bejzbolovou pálkou naznačí, že je zlodej. „Ty si myslíš, že ja som zlodej? Nie, nie som taký zlodej aby som si pýtal 85 centov za posra*é bublinky…“ hovorí D-Fense. Vtedy D-Fense začne s „upravovaním cien v podniku…“ Zaujímavý je aj kamerový detail na rozbitú nádobu s americkými vlajočkami. D-Fense odchádza, keď si pokojne vydá z bankovky. Zoberie si so sebou iba bejzbolku, ktorá mu ešte po ceste mestom bude mimoriadne užitočná…

Vo filme sú silné sociálna posolstvá. Napríklad chlapík, ktorý vykrikuje na ulici, že nie je ekonomicky zdatný, pretože mu nedala banka pôžičku. Na pozadí stojí bezdomovec s nápisom „jedlo za prácu.“Posledným náznakom človečenstva vo filme je hračka, ktorú kupuje pre svoju dcéru. A ešte aj túto hračku mu rozbije agresívny psychopat z vojenského obchodu.

D-Fense cestou po meste zisťuje, že topánky sa mu už medzičasom stihli rozpadnúť. Bežný problém trhových spoločností, ktorá vytvára nekvalitné produkty (zažil to každý z nás). A v tejto mizérii a nechuti, ktorá je sprevádzaná odporným teplom a suchom je unavený D-Fense napadnutý dvoma grázlami, ktorých taktiež „vychovala“ slobodná liberálna spoločnosť. Tí ho bezdôvodne napadnú a opätovne sa v konfrontácii odvolávajú na Lockovské súkromno-vlastnícke právo (pochopiteľne bez citácii Johna Locka, pomerne primitívnym spôsobom). D-Fense sa, parodicky, pustí s pudovými stvoreniami, do intelektuálnej diskusie. „Vedieme tu teritoriálny spor,“ snaží sa D-Fense racionálne pomenovať vzniknutú situáciu. Duchom neprítomným hlupákom s prázdnymi a agresívnymi pohľadmi sa toto vysvetlenie evidentne nepáči. Pokus o mierové vyriešenie konfliktu skončí fiaskom, keď dvaja bojovníci za súkromné vlastníctvo posprejovaného kameňa navrhnú zaplatiť mýto. Ako to dopadne si môžete pozrieť vo videu. Opätovne ale odporúčam verziu s dabingom Jiřího Štepničku.

Priam kultovou scénou je stretnutie D-Fensa s fašistom, ktorý sa konfrontuje so spotenými chlapcami v obtiahnutých tričkách v štýle Modern Talking. Aj táto scéna ukazuje, že zvrátená spoločnosť vytvára zvrátené indivíduá – a to na oboch stranách.

Keď stretáva dvoch znudených a arogantných milionárov na ich rozsiahlom golfovom ihrisku, opäť nahlodáva Lockovskú koncepciu práva na súkromné vlastníctvo. Dvaja znudení milionári sa snažia D-Fensa zlikvidovať vystrelením golfovej guličky. Ten zareaguje priam Rousseaovsky:

„Nestačia vám tie vaše nádherné pozemky pre vašu srandovnú hru. Na tomto ihrisku by sa mohli hrať deti, rodiny by tu mali mať pikniky a zoologická záhrada pre deti a vy tu máte smiešne elektické vozíčky pre starých dedkov. To vám nie je ani trochu hanba?“

D-Fense vystrelí zo zbrane ukoristenej od fašistu, načo jeden zo starcov dostane infarkt. Jeho posledné slová: „Moje. Ihrisko je moje!“
D-Fense mu odpovedá: „Vidíte, a teraz zomriete na tom vašom hlúpom ihrisku v tej vašej smiešnej čapici.“ Aj táto scéna dokonale vyjadruje absurditu mamonárstva.

Záver filmu vytvára morálnu dilemu. Kto je vinný? Násilník, ktorého násilie je iba dôsledkom toho, kam ho spoločnosť dostala alebo spoločnosť, ktorá násilníka vytvorila? Sám hrdina po tom všetkom, čo v upadajúcom meste videl, sa až Shakesparovsky pýta: „Som ja padouch?“
Je zaujímavé, ako sa režisérovi podarilo na jednej strane vytvoriť v anti-hrdinovi postavu, ktorá je obdobou antickej tragickej postavy vzbudzujúcej súcit, no zároveň podvedome odsúdiť iracionalitu jeho konania (film nikde nepovzbudzuje jeho činy). Toto konanie je však vedené objektívnymi príčinami vonkajších okolností. Vo Voľnom páde nachádzame obraz ideológie vo svojej obnaženej podobe. Všetko to, čo sa skrýva za prázdnymi simulakrami o americkej slobode a demokracii.

Film získal aj cenu E. A. Poea a je vynikajúcou učebnou pomôckou pre sociológiou, sociálnu filozofiu, psychológiu či semiotiku. Nie je to umelecký film ako od Kurosawu, Feliniho či Tarkovského, nemá vycibrenú estetickú kvalitu, ale realisticky ukazuje stav spoločnosti, ktorá sa rozkladá v rozpálenom zničistenom meste. Film získal podľa spoločnosti Matacritic hodnotenie až 73%.

Voľný pád je geniálnou paródiou na neoliberálnu ideológiu a fenomén tzv. amerického sna. Pripomína to aj kritik John Truby, ktorý ho nazval anti-odyseou o lži amerického sna. Je zaujímavé, že samotný hlavný hrdina z Monkovskými sklonmi sa podľa slov jeho filmovej matky podieľal na vládnych projektoch USA. Veril v americký sen, ktorý sa mu pred očami zrútil. A tak rozvedený blúdil mestom na ktorého pobreží našiel smrť. Samozrejme, tento antisystémový motív rozhneval slniečkarov, pravdoláskárov a lepšoľudí, ktorí v D-Fensovi našli vzor pre heterosexuálneho, nekorektného, bieleho amerického extrémistu, ktorý pohŕda „inakosťou“ (viď anglická Wikipédia, časť Diskusia) a môže sa stať inšpiratívnym pre rozvrat našich skvelých liberálnych spoločností. Avšak, v tom prípade by sme podľa pravdoláskárskej túžby po ideovej čistote, museli zakázať 80% svetovej kinematografie a svetovej literatúry.

Antikapitalistický naratív je ale prítomný od prvého momentu až po záver filmu. Systém nahlodáva medziľudské vzťahy, redukuje kontakt s druhým na rýdzo ekonomický záujem. Definície dystopie popisujú dystopickú spoločnosť, ako spoločnosť kriminality, bezprávia, chaosu a nerovnosti. Nie sú práve takýmto obrazom mnohé mestá vo vysnených západných krajinách? A nezačínajú sa vďaka médiám, reklamám a obchodom na ne „nenápadne“ podobať aj tie naše? Odpoveď nechám na čitateľa.

Mgr. Lukáš Perný, autor je sociálny filozof a kulturológ

Popis filmu: Voľný pád podľa ČSFD
Drama / Krimi / Psychologický / Thriller
USA / Francie / Velká Británie, 1993, 113 min

Režie: Joel Schumacher
Scénář: Ebbe Roe Smith
Kamera: Andrzej Bartkowiak, Yves Dahan
Hudba: James Newton Howard
Hrají: Michael Douglas, Robert Duvall, Barbara Hershey, Tuesday Weld, Rachel Ticotin, Frederic Forrest, Lois Smith, Joey Hope Singer, Michael Paul Chan, Raymond J. Barry, D. W. Moffett, Kimberly Scott, John Fleck, Dedee Pfeiffer, Vondie Curtis-Hall, John Fink, John Diehl, James Morrison, Amy Morton, Jack Betts, Brent Hinkley, Benjamin Mo… (více)(další profese)

Je 12. června 1991. Za nesnesitelného horka uvízly v dopravní zácpě uprostřed Los Angeles desítky řidičů. Nervozita a napětí houstne, až jednomu z nich povolí nervy. William Foster vystoupí z vozu a se slovy „Jdu domů!“ se vydá na cestu z níž, jak se později ukáže, není návratu. V okamžiku, kdy mu arogantní prodavač odmítne vyhovět a rozměnit na telefon, se totiž osobní vzpoura muže nazývaného dále jen D-Fens (defence = angl. obrana) mění v pomstu. Pomstu světu, městu, společnosti, lidem. Baseballovou pálku, jeho první zbraň postupně nahradí nože, puška, samopal. Jeho cesta je stále víc destruktivní, zůstávají za ním trosky a později i mrtví. A přesto jej plně chápete, protože dělá to, co byste často nejraději udělali sami. Po stopách tragického hrdiny se vydává policista Prendergast, který má právě odejít do výslužby. Přestože chápe, co se odehrává ve Fosterově nitru, je přesvědčen, že ho musí zastavit.

---