A vstali noví pravicoví bojovníci za slobodu

História ľudstva už neraz dokázala, že pospolitý ľud vždy spoľahlivo zaberá na vábivé chvíľkové olíznutie sladkej lízanky demokracie. Vzletné heslá ako: navždy koniec so zneužívaním moci, nikdy viac papalášov, žiadne vozenie sa na luxusných limuzínach, odteraz už len spravodlivý zákonný štát až po dokonale zmanipulované super ťahy, keď drobný ľud môže opojne odvolávať riaditeľov podnikov, jeho námestníkov, vedúcich oddelení až po primátorov veľkých miest, bude už mať konečne na veky vekov zaručenú ekonomickú demokraciu, sociálne spravodlivú spoločnosť, kde rovnosť medzi ľuďmi je absolútnou samozrejmosťou.

Ľud dostáva konečne ten vytúžený pocit, že odteraz to bude len on, kto bude rozhodovať ako sa bude riadiť štát a prísne dohliadať ako sa v štáte spravuje stav vecí verejných. Mnohí sme pred takmer tridsiatimi rokmi štrngali hlasno kľúčmi na námestí v Bratislave, naivne veriac, že odteraz sa začne presadzovať rokmi a životom otestovaný úspešný sociálny model štátu v škandinávskych krajinách od Švédska, Dánska, Nórska až po Fínsko. Prvú veľkú psychickú facku dostali mnohí ľudia, keď namiesto svetom politicky a ľudsky uznávaného pána Dubčeka sa na scéne doby zjavil americkým spôsobom vytvorený nový ťahúň spoločnosti, väzeň svedomia Václav Havel. Vraj je to veľký svetový dramatik, spisovateľ, ktorého natruc však nikto v národe nepoznal, sem tam sa mihla o ňom kratučká informácia, ale zrazu tu bol výplod novej Hollywoodskej skutočnosti. Václav Havel symbolizoval  cieľavedomého, neohrozeného, dlhoročného bojovníka proti komunistickému vládnutiu, ktorý spoločne so svojou suitou disidentov sa najviac zaslúžil o to, že položili komunistov úplne na lopatky. Keď sovietsky prezident Gorbačov, ešte v čase začínajúcej perestrojky v roku 1987 vyhlásil diplomatickým jazykom, že blízke spriatelené krajiny sa už odteraz nemôžu spoliehať na ich vojenskú  bratskú pomoc pri obrane ich mocenského vládnutia, disidentskými hrdinami akoby sa explozívne roztrhlo nekonečné vrece. Rodili sa nám neočakávaní noví Janovia Husovia, len s malou nepatrnou historickou odchýlkou, že teraz sa už politicky pradávno neupaľovalo.

Na Slovensku, v jeho hlavnom meste Bratislave, kde sa diali vtedy hlavné spoločenské pohyby po nežnej revolúcii neočakávane vstali staronoví pravicoví bojovníci za demokraciu a slobodu. Niektorí poprední herci, zabávači, spisovatelia, ktorí sa dlhodobo vyhrievali na výhodnom spoločenskom slniečku poberali všetky jeho výhody, bývali v centre Bratislavy  v kvalitných bytoch,  roky rokúce hrali vo viac ako angažovaných filmoch, divadelných hrách, televíznych inscenáciách neváhali s ochotou vystupovať na brigádach socialistickej práce v reláciách vtipnejší vyhráva, mesto verzus mesto a podobne, začali zo dňa na deň nekompromisne vyhlasovať, že oni si vraj už prešli svojim osobným a umeleckým peklom a že odteraz už vidia hodnoty svetské len a len pravicovo ako  je to v ich novom vzore, tam ďaleko za morom.

Jeden spisovateľ, textár, ktorý vstúpil do rodnej strany v čase prebiehajúcej najtvrdšej normalizácie v roku 1973 prehlásil, že je to síce čierna machuľka v jeho živote, ale jeho osobne môže kritizovať len typ človeka ako je disident Ján Čarnogurský a jemu podobní, ale nie radoví občania, ktorí síce poctivo pracovali, ba mnohí dokonca neboli ani v strane, ale nepostavili sa komunistom na odpor a potichu s nimi vlastne kolaborovali čím stratili právo ho morálne odsudzovať. Druhý herec tvrdí, že má absolútne čisté svedomie, lebo komunisti hercom vlastne bezohľadne ukradli tvár a on sa nikdy nenechal umelecky kúpiť vtedajšou komunistickou mocou, ani im politicky nenadbiehal, preto má v duši vyrovnaný pokoj, že všetky statky dosiahol len svojou nezávislou hereckou prácou, spoločný súzvuk tejto umeleckej komunity spočíva v názoroch, že bývalý režim komunistickej krutovlády tu zanechal štyridsaťročnú čiernu dieru, navyše s ťažkými následkami zvrátenej morálky a myslenia mnohých bežných ľudí, ktorí dôsledkom tejto manipulácie budú ešte dlhé obdobie klamať, podvádzať, nepoctivo pracovať, lebo darebácki komunisti ich takto duchovne zotročili.

Áno aj mne vadilo, že som nemohol v minulom režime stále bežne cestovať, spoznávať cudzie krajiny, ich kultúru, tradície, vadila mi tá neúcta k stavu historických pamiatok, ku kvalite životného prostredia, nesúhlasil som s politickými prechmatmi na ľuďoch v 50-tych rokoch 20. storočia, vadila mi niekedy neuveriteľná hlúposť a nadutosť vládnej moci, ale dovoľte mi porovnať celkovú kvalitu života aj cez iné dôležité ukazovatele v každodennom bežnom živote človeka. V bývalom režime neexistovala žiadna nezamestnanosť, neboli znovu hladové doliny, bezdomovci na ulici v čase zimy boli neznámy pojem, štát výrazne dotoval náklady na bývanie, nájomné, potraviny, ktorých ceny oproti dnešným boli rozprávkovo nízke, zdravotníctvo, školstvo bolo skutočne úplne zdarma, no čo je najdôležitejšie, ľudia mali vytvorený veľký časový priestor, aby sa mohli bez existenčných starostí vo voľnom čase stretávať, medziľudské vzťahy neboli založené na biznise, ale na princípe priateľstva a vzájomnej súdržnosti.

Apropó, dnešní páni herci, práve vám, ktorým akosi záhadne zlyháva pamäť,  v televízii na STV v relácii spomínania „Takí sme boli“ kde bolo komické sledovať tých najpravicovejších umelcov, počínajúc hlavným tribúnom tzv. „nežnej revolúcie“ Kňažkom báčim, ktorí tu mal postavenie moderátora v niekoľkodielnom zábavnom programe,  ako nechtiac oceňujú to obdobie podľa nich tej katastrofálnej čiernej diery. Rad za radom prekvapujúco spomínajú ako išli z jednej hereckej úlohy do druhej, aké neuveriteľne bohaté tvorivé časy to boli, ako nestíhali  behať od filmovej Koliby, televízie až po domovskú divadelnú scénu. No proste, dnešná mladá generácia im môže už len bezmocne závidieť, tie zlaté časy kultúry a hereckých príležitostí.

Áno máte pravdu páni umelci, človek musí nutne v živote spoznať obrazne obe strany mesiaca, aby vedel oceniť čo sú to skutočné hodnoty života. Tú plnú výkladnú skriňu tovaru bezbrehého konzumu, alebo tú možno materiálne skromnejšiu, kde to v systéme občas aj poriadne  zaškrípe, ale kde hlavnou hodnotou spoločnosti je sociálne spravodlivá kvalita života pre všetkých občanov a nie len pre tých vyvolených.

Foto: Bjørn Giesenbauer, CC

Redakčná poznámka: Redakcia DAV DVA nezodpovedá za prezentované názory prispievateľov či respondentov a nemusí sa s nimi úplne, ani čiastočne stotožňovať.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


One thought on “A vstali noví pravicoví bojovníci za slobodu

  • 8. septembra 2016 at 8:21
    Permalink

    Velmi dobry clanok.

    Tiez som zostal prekvapeny, ako rychlo niektori herci prezliekli kabaty. Chceli rozdavat nove „pravdy“ a pritom sami boli falosni. Zbavovali sa zodpovednosti za svoju minulost, akoby boli male nesvojpravne deti.

    S upadkom novej ery vsak prisiel aj upadok filmu i divadla. Mnohi z nich zmizli z televiznych obrazoviek. Ti statnejsi si mohli zahrat v podradnych serialoch, pripominajucich reality-show, stali sa riaditelmi divadiel, pripadne dostali miesto na ministerstve kultury.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom