Ilustračné foto: Biegun Wschodni on Unsplash
Na ľavicových, sociálnych či národných fórach sa vedú diskusie o vytváraní vlastnej slovenskej národnej ekonomiky, vrátane obnovy sebestačnosti poľnohospodárstva. Myslím, že za súčasnej situácie treba voliť reálnu cestu. Vytvoriť veľké družstvá v tejto etape, teda za súčasnej vlády sa nepodarí, na to je potrebná vládna podpora, politická, finančná, technická. V tomto smere by sa mali viac objavovať články na podporu družstiev, ich význame, to je úloha ich podporovateľov.
Do diskusie ponúkam jeden návrh, ktorý vychádza z reality najmä slovenského vidieka, ako ju opísali v diskusii aj znalci miestnych podmienok a ja ju poznám podobne. Napr. z dedín sa vytratili OBCHODY, chýbajú tam OBSLUŽNÉ FIRMY (opravárenské, kosenie, pílenie, rúbanie dreva, iné drobné práce, upratovanie) najmä pre starších.
Tieto by zároveň poskytovali ZAMESTNANIE miestnym ľuďom, to je veľký problém niektorých regiónov, mohli by pritiahnuť späť aj mladých ľudí. Môj synovec by sa takto rád zamestnal v dedine, bavilo by ho to, pretože by nešlo len o zamestnanie, ale aj o prácu v prospech vlastnej dediny, našli by sa viacerí.
Problém zdrojov na financovanie obnovy
V diskusiách sme viacerí narazili na problém financovania obnovy ekonomiky, poľnohospodárstva, sebestačnosti. Áno, je tu návrh zdaniť, vyvlastniť milionárov, ako však realisti poznamenali, že toto riešenie narazí na problém demokracie. Pri vyvlastnení by Slovensku išiel po krku všetok kapitál, udusili by Slovensko vojensky, ekonomicky, finančne, energeticky. Je však zrejmé, že je jedno, v ktorom systéme, ale je potrebné obmedziť osobnú spotrebu v prospech investícií, pričom sa narazí na problém demokracie.
Kapitalizmus pri svojom vzniku to riešil prvotnou akumuláciou, vyvlastnením malých súkromných roľníkov a remeselníkov a cez kolónie celých kontinentov. V období imperializmu, aby nemusel obmedziť osobnú spotrebu svojich občanov, tak financoval a financuje vlastný rozvoj vyciciavaním zdrojov rozvojových krajín. Súčasné vojny v Juhoslávii, Iraku, Afganistane, Líbyi, Sýrii sú hlavne o drancovaní ich zdrojov v prospech financovania vlastnej osobnej spotreby a investícií.
Stalinova koncepcia urýchlenej industrializácie, ktorá na pozadí útoku fašistického Nemecka na ZSSR sa ukázala oprávnená oproti Bucharinovej umiernenej koncepcii, si tiež vyžadovala masívny presun zdrojov z osobnej spotreby do masívnych investícií do budovania silného priemyselného štátu. Bez toho by ZSSR nevyhral vojnu. Po r. 1968 sa socializmus stabilizoval, považovalo sa za potrebné zvýšiť osobnú spotrebu občanov, zvýšiť životnú úroveň. Keďže socializmus nemal svoje kolónie, išlo to na úkor investícií, na čo sa dnes poukazuje, vraj socializmus začal zaostávať technologicky.
Úspory a investície spolu súvisia
Je tu však jedna možnosť, v menšom rozsahu, presunúť zdroje zo spotreby do investícií dobrovoľne. Zainteresovať obyvateľstvo na úsporách, na prechode od života na dlh k životu s úsporami a ich investovaním. Myslím, že toto je úloha pre ekonómov a finančníkov, aby premysleli, ako.
A ZAINTERESOVAŤ OBYVATEĽSTVO NA INVESTÍCIÁCH:
– buď priamym investovaním, alebo cez úspory v bankách poskytovaním úverov – do odbytových družstiev, ktoré by pomáhali malým farmárom na vidieku, kde odbyt je najväčším problémom malých farmárov a pestovateľov. Farmári, pestovatelia, zamestnanci, ich rodinní príslušníci, alebo obyvatelia obcí by mohli byť členmi družstva, mali by osobný záujem na fungovaní takéhoto družstva,
– do vlastných obecných obchodov (ako družstevných, alebo obecných obchodov (akciových?, podielových?). Slovenský vidiek dnes trpí absenciou obchodov, čo podmieňuje aj jeho vyľudňovanie, nárast dopravy do miest. Dediny sa tak stávajú obyčajnými satelitmi miest, bez vlastného zázemia. Obchody by zároveň mohli vykupovať miestnu produkciu, čím by zvyšovali zamestnanosť a kúpyschopnosť v obci, či regióne,
– do malých obecných obslužných družstiev, či podnikov (drobné opravy, kosenie, pílenie, rúbanie dreva, ap.). Z mnohých obcí mladí odišli za prácou, starší občania sa preto obracajú s požiadavkami na služby na dobrovoľníkov, nemá to však charakter zamestnanosti.
Výhodou obecných, samosprávnych podnikov, obchodov je to, že nepotrebujú ako súkromníci vysoký zisk, stačí mierny, alebo vyrovnaný rozpočet.
Samozrejme, bez organizátorov takúto koncepciu uskutočniť nejde. Toto je návrh pre ľavicové subjekty a iné iniciatívy, pokúsiť sa v niektorých obciach, kde sú na to vhodné podmienky, ľudia, založiť vzorové družstvo, podnik, ktorý by mohol slúžiť ako príklad pre ostatné obce, regióny.
Bola by to zároveň škola z politicko-organizátorskej praxe pre mladých ľavičiarov, získavanie skúseností, poznatkov a vplyvu vo svojom prostredí.
Išlo by o vytváranie zázemia zdola, miestnych „sovietov“, získavanie vplyvu zdola. Ide o súčasť koncepcie samosprávneho socializmu.
Je zrejmé, keďže by sa to vytváralo na kapitalistickej báze, dochádzalo by aj k pokusom špekulantov cez takúto formu sa obohatiť. V Čechách neslávne dopadli kampeličky. Preto by bolo nutné premyslieť ochranu pred špekulantmi, napr. vytvárať z investujúcich občanov kontrolné komisie.
Takáto činnosť by si vyžadovala ideové krytie, rozpracovanie koncepcie. Klub národohospodárov Slovenska (www.narodohospodari.sk), orientovaný týmto smerom, zrejme má k dispozícii organizáciu a stanovy takýchto družstiev, prípadne ju vie rozpracovať.
Milan Antal
Redakcia dielo vydáva „tak ako je“, nijako nezasahovala do obsahu príspevku (okrem formátovania) a nepreberá žiadnu zodpovednosť za prípadné nejasnosti alebo faktické nezrovnalosti.
Klobúk dolu, Milan. Toto je už konkrétna téma. Obce a živnostníci však už so zásobovaním formou dodávok do domu, e-shopov a varenia cez ulicu začali – priam ako sebazáchranu pred zánikom mnohých prevádzok, ešte v marci t.r., ale ok. Chýba najmä výrobný potenciál.
A to, že sa akosi Slováci držia zaryte toho, že ak to majú robiť, musia ako súkromníci na tom dobre zarobiť. Taká šanca, aká tu bola v marci/apríli, sa už asi nezopakuje: Takmer žiadny majiteľ zavretej prevádzky nepovedal svojim zamestnancom, že odteraz budú rovnocenní partneri – že sa podelia rovnocenne o zisky z tržieb. Tu bolo možné hromadne transformovať eseróčky na družstvá, o jednom pokuse už bola reč v 2016.
Zákonný postup pri zakladaní kolektívnej formy hospodárenia – teda družstiev, je dokonca stále platný podľa Zák. 513/1991 v Obchodnom zákonníku, pozri napr. link https://www.lewik.org/term/5368/druzstvo-obchodny-zakonnik/ a umožňuje podľa doterajšieho zákona založiť družtvo v minimálnom zákonnom podiele 1.250 Eur a s 5 ľuďmi, čiže fyzicky sa zložiť na základné imanie pri 5 členoch 250 Eur. Ak nie je odvaha spracovať dokumenty, dnes to robia firmy, ktoré to robia ako službu „readymade“ firmy a aj zapisujú do Obch.registra.
Podstatné je tu niečo iné: DOHODNÚŤ SA NA TOM, ČO BUDEME ROBIŤ, PRE KOHO, OD KOHO BUDÚ TRŽBY A AKO SI ICH ROZDELÍME, spolu s právomocami a rozdelením práce.
Na tomto to drtivo doteraz zlyhávalo….
Spolok národohospodárov Slovenska neposkytne poradenstvo v tomto smere fyzickým osobám a odhodlaným kolektívom. Pretože to už je živnosť a robí to obrovské množstvo právnych a účtovno-daňových firiem.
Je však na škodu veci, že sa žiadny zorganizovaný politický subjekt nezaujíma o to, ako vytvoriť PROGRAM pre tvorbu, fungovanie a kooperáciu družstiev a prípadných zamestnaneckých samospráv a PROJEKTY v konkrétnych odvetviach výroby, obchodu, v priemyselných, poľnohospodárskych a potravinárskom odvetví. Prípadne si ich objednať pre prax, (alebo že by aspoň pre politický program).
Spolok národohospodárov Slovenska je tu a pripravený.
Do dnešného dňa – žiadny záujem. Asi toľko, Milan. Zdraví Peter Zajac-Vanka
Naspäť som ostal prekvapený. Naspäť príjemné. Aj toto popísané v článku je jednou z možností ako riešiť v budúcnosti problém s nezamestnanosťou a vymieraním dedín a vidieka. V tomto smere však musí pomôcť aj vláda alebo dobrovoľní sponzori. Nielen v zmysle finančnom , ale i legislatívnom a organizačnom.
V USA sú súkromné firmy, ktoré chodia kosiť trávniky, upravovať okolia domov tkzv. landscaping.
Sú oblasti kde nie je v dedinách dovedený plyn. Tam potrebujú , hlavne starší ľudia, pomoc s narezaním, dovozom a narúbaním palivového dreva.
Áno aj obchody sa stávajú pre starších , imobilných ľudí, nedostupnými. Tieto veci sa dajú riešiť aj miestnými prevádzkarňami ako to bolo za socializmu. Boli tam stavebné skupiny, stolárske dielne i zámočníci.
Milan, každá svojpomoc(vyrábať si denné potreby „ručne“, s veľkými nárokmi na zdroje a prácu) je, v našom technologicky rozvinutom svete, iba plátaním deravých gatí. Určite je to lepšie, ako chodiť v roztrhaných… Neviem však, prečo by sa štopkanie deravých fusaklí malo stať „politickým programom“? Cítiš potrebu oznámiť režimu, že sme rezignovali na odpor, a budeme si štopkať staré gate? Ide o signál, že režim je vlastne demokratický, lebo dáva právo štopkať tomu, kto chce štopkať, a kúpiť si Lamborginii za 1,5 mil Eur tomu, kto si ho chce kúpiť? Alebo ide o prísahu slúžiť režimu (budeme sa svojpomocne starať, aby sme neskapali), a rešpektujeme, že keď nám to pôjde (bude zisk), tak vieme, že nás ľahko „sprivatizujete“?
Chápem Tvoju ambíciu „niečo robiť“, chápem aj inšpiráciu robiť to fandlyovský rustikálne, družstevne (svojpomocné gazdovské spolky). Takáto svojpomoc, ako „program“, by nás mohla začas priviesť k myšlienke, že keď vzrastú náklady na bývanie vrátime sa do „svojpomocných“ zemlianok (ušetríme aj na kúrení…) Páriovská stratégia „nenásilia“ končí v „osadách“, rovnakých aké dnes stráži režimná armáda. Aj tam by sa „hodili“ družstvá – spotrebné, výrobné, poľnohospodárske. Ak sa nám to podarí, budú naše osady ukazovať delegáciám europarlamentu, a nejaký úradník bude brať odmeny, ako vládny splnomocnenec pre družstevných osadníkov…Nechcem umorovať každú ambíciu, len upozorniť, že to (družstevníctvo) môže byť programom zúfalého jedinca v účelovom spolku, ale určite nie politický program.