Za režisérom a scenáristom Václavom Vorlíčkom

Materiálny svet opustil geniálny režisér, ktorého tvorbu určite takmer všetci poznáte. Václav Vorlíček (* 3. jún 1930, Praha – † 5. február 2019), režisér, scenárista a spisovateľ bol rozhodne jeden z najlepších a najúspešnejších filmárov v celej ČSSR. Spájal motívy realizmu československých 70. rokov s prvkami sci-fi, rozprávky a surrealizmu. S ďalším vynikajúcim komikom, Milošom Macourkom tvorili nerozlučné duo. Ich tvorba sa stala súčasťou česko-slovenskej kultúry. Takmer každý pozná filmy: Pane, vy jste vdova!, Dívka na koštěti, Tři oříšky pro Popelku, Ako utopiť dr. Mráčka alebo Koniec vodníkov v Čechách, Arabela, Zralé víno, Což takhle dát si špenát a mnohé ďalšie. Bláznivý humor, realizmus socializmu 70. a 80. rokov a psychedelicko-rozprávkové fantasy – to bol svet dvojice Vorlíček a Macourek.

Vorlíček študoval réžiu na FAMU, štúdium zakončil filmom Direktíva. Potom nastúpil ako asistent réžie do Barrandova. Jeho prvým autorským filmom bol Případ Lupínek. Svoju biografiu s názvom Pane, vy jste režisér, spracoval až v roku 2017 s publicistom Petrom Mackom. V roku 2017 cena prezidenta MFF Karlovy Vary za prínos českej kinematografii.
Už v 60. rokoch natočil inovatívny film Kdo chce zabít Jessii?, známy obsadením českej modelky Olga Berovvej, v ktorom aplikoval prvky komixu. Ďalší film Konec agenta W4C prostřednictvím psa pana Foustky, bol tak úspešný, že len za prvý rok na seba zarobil 7 mil Kčs. Ďalšia komédia Pane, vy jste vdova!, preslávená známou melódiou Petra Spáleného, paroduje astrológiu a zmeny pohlavia (v čase populárneho pretvárania pohlaví mimoriadne aktuálne). Aj tento film získal významné ocenenie – tento krát na Medzinárodnom festivale v Terste. Vorlíček bol autorom taktiež politickej komédie Bouřlivé víno za ktorú získal v roku 1976 Státní cenu Klementa Gottwalda. Jeho najznámejší film Dívka na košteti získal v roku 1972 cenu filmového diváka na Filmovém festivalu mladých v Trutnově. Film získal ocenenie za špeciálne triky aj na medzinárodnom katalánskom filmovom festivale Stiges.

„S Milošom Macourkom sme napísali veľa filmov, kde sa snúbila nadprirodzenosť s reálnym svetom. Mali sme spoločný zmysel pre nezmysel a nebolo veľa toho, čo nás odlišovalo.“

Václav Vorlíček v rozhovore roku 2011

Krásnym príkladom absurdného humoru je rozprávkový seriál Arabela, ktorý sa odohráva v dvoch dimenziách: realite socializmu 70. rokov a rozprávkového sveta. Ríša rozprávok, ríša ľudí sa dostávajú do vzájomnej konfrontácie, čo spôsobuje absurdné situácie. A tak sa napríklad obyvatelia rozprávkového sveta dostávajú do prostredia národného podniku, neskôr socialistickej reštaurácie a napokon psychiatrie. Hlavná postava, pán Majer sa zase ocitá vďaka Rumburakovi v ríši rozprávok, kde pri výučbe streľby postrelí hovoriaceho vlka. Rumburak je za to exemplárne potrestaný Arabelou: je premenený na vlka a dostáva úlohu cyklicky konať aktivity, ktoré pôvodne plnil vlk, teda čakať na Karkulku a pravidelne zjesť jej starú mamu. Rumburakovi sa podarí ujsť do sveta ľudí, teda… vlastne do socialistického Československa. Ubytuje sa v hotely a lá Hotel Kiev a zriadi si televízne štúdio. Potom začne trollovať rozprávky v prestrojení za Majera a v rozprávkovej ríši vyvolá chaos. Z princa Vilibalda vytvorí napr. kleptomana, ktorý okradne spiacu princeznú: „A do smrti nemusel pracovať a měl se dobrě,“ končí Rumburakova verzia rozprávky. Monarchovia z rozprávkovej ríše sa teleportujú do sveta ľudí a Majera, ktorý už medzičasom vyhľadal psychiatra, premenia na jazvečíka. A tak divák pozoruje nadávajúceho jazvečíka s Menšíkovým hlasom. Petr, Majerov syn sa snaží vysvetliť psychiatrovi, že mu na skúške našeptávala mucha a jeho otec sa premenil na psa. Princezná Xénia, známa to herečka z filmu Vrchní prchní, sa československým industriálnym socializmom inšpiruje až natoľko, že sa rozhodne zmodernizovať rozprávkovu ríšu, zavedie vodovod, plynové sporáky, masovú výstavbu panelákov a kráľovský palác premení na budovu architektonického socialistickéhu brutalizmu a lá Vladimír Dědeček. Zruší aj čáry a kúzla, „protože to je nemoderní… proč má popelka přebýrať hrach, když máme vysavače… nač sedmimílové boty, když máme rychlíky… Jeníček a Mařenka nastoupí k poště a lopuežníci nastoupí do autoservisu.“ Geniálna paródia na neskorý modernizmus a to dokonca so silným ekologickým odkazom. „Trpaslíci mi říkali, že mi Xénie chce udělat z chaloupky nejakej zasklenej nesmysl. A že prej v peci mám topit zemným plynem, no fúj,“ sťažuje sa Ježibaba. To je proste Vorlíček a Macourek.

Ďalším krásnym príklad miešania reality a absurdity je film Jak utopit Dr. Mráčka. V tomto filme, ktorý je taktiež zasadený do socializmu 70. rokov sa strieda svet právnika a rodiny vodníkov. Námestník ONV, doktor práv sa tak stretávajú s hodnosťami ako Wassermann a predseda kongresu vodníkov. Takto nejak vyzerá československá filmová vlna 70. rokov. A to za štátne peniaze. Najabsurdnejšou scénou je zasadanie najvyšších predstaviteľov vodníctva. Asiže nebolo za toho socializmu tak zle, a taká nesloboda, keď sa mohli nahrávať takéto filmy…

Úplný vrchol Vorlíčkovho absurdného humoru je Dívka na koštěti z roku 1972. Opätovne je socialistické Československo konfrontované s rozprávkovým podsvetím. Socialistické školstvo je konfrontované so školstvom rozprávkovo-horrorového podsvetia. Vorlíček následne aplikuje obľúbený motív – umiestňovanie rozprávkových postavičiek do psychiatrických liečební a následné zbláznenie sa samotných psychiatrov. Saxana je nádhernou ukážkou českej nátury znázornenej vo filme. Legendárne hlášky, dobové reálie, guláše, československé autá, socialistické školstvo, konfrontácia socialistických úradníkov s rozprávkovými bytosťami, to je typická Vorlíčkova tvorba. Film bol náročný aj z hľadiska filmových efektov, a taktiež treba pripomenúť výbroný soundtrack bulharského skladateľa Angela Michajlova. Záverom… hlavná postava Ján Hrušinský, syn Rudolfa Hrušinského, dnes známy angažovaný antikomunista. Keď mu veru bolo za socializmu tak zle, tak prečo dostal tak významnú rolu hneď v tak mladom veku? Saxana krásne ukazuje, ako sa dnes angažovaní herci demokrati za socializmu „mali zle.“ Jánovi Krausovi slúži ku cti, že aspoň priznal, ako týmto filmom započal jeho hereckú kariéru. Ak by bolo za socializmu tak zle, ako tvrdia dnešní ideológovia, prečo mali režiséri možnosti tvoriť takú dobovú satiru ako bola Saxana?

Ďalšou absurdnou komédiou je Což tahkle dát si špenát, alegória na legendárny prameň mladosti. Hlavné postavy sú dvaja zlodejíčkovia (Menšík, Sovák), ktorí sú prichytení ako rozkrádajú národný podnik. Po návrate z basy ich čaká zaujímavá ponuka… Film preslávila známa pesnička z pera Františka Ringa Čecha prespievaná legendárnym Jiřím Schelingerom.

Podľa denník SME Vorlíček zachraňoval občanov Československa svojou fantáziou pred socializmom. Ale ono je to v skutočnosti naopak. Vorlíček tvoril kultúru tohto obdobia, ktorá nestála v opozite. Ona bola súčasťou minulého režimu. Vorlíčkové filmy sú so socializmom späté, bez nich socializmus nie je mysliteľný. Vorlíček dáva socializmu fantáziu, robí ho príťažlivým práve v kontraste so surreálnym svetom rozprávok. A možno aj vďaka Vorlíčkovi máme my. „retro nostalgici,“ ten socializmus tak radi. Lebo práve Vorlíček mu dával onú ľudskú tvár. Viete si predstaviť Vianoce bez rozprávky Tři oříšky pro popelku? Viete si predstaviť detstvo bez Arabely a Rumburaka? Vorlíček sa vďaka filmom stal neoddeliteľnou súčasťou našej česko-slovenskej kultúry.

Lukáš Perný

---