Zložil aj hit Stupavská krčma. Jarko Elen, zabudnutý DAVista, dramatik, textár, prozaik, ktorý skladal pesničky aj pre F. K. Veselého

Jarko Elen, občianskym menom Jaroslav Kaiser (5. apríla 1895 Komárov – 20. apríla 1978 Bratislava), bol slovenský spisovateľ, textár, básnik, prozaik, dramatik, člen kolektívu DAV.

V rokoch 1905 až 1913 študoval na reálnom gymnáziu v Písku, od 1913 strojné inžinierstvo na Českom vysokom učení technickom v Prahe (nedokončil). Od roku 1919 pôsobil ako učiteľ na viacerých miestach na Slovensku (Spišská Nová Ves, Topoľčany, Sereď, Ľubietová, Martin), v rokoch 1928-1938 ako riaditeľ meštianskej školy v Senci, od roku 1938 bol v Bratislave najprv učiteľom, v rokoch 1945-1952 prednostom oddelenia umenia na Povereníctve školstva a osvety, od roku 1952 tri roky riaditeľom strednej školy, potom odišiel do dôchodku.

Po príchode na Slovensko spolupracoval s literárnymi časopisy (Mladé Slovensko, Svojeť, DAV, Pravda chudoby), v ktorých publikoval básne, poviedky a dramatické práce.

Najvýraznejšie sú drámy uverejňujú v Mladom Slovenskom (Rozchod, Tragédia Krajina, Západ, Jar, Vstup i.), Poviedková tvorba (Hriech pátera Marcela, Tajomstvo Holíčskeho učňa Janka, Hadí tanečnice, Vôňa Talianska vo vlaku).

Písal grotesky, kabarety a skeče, od konca 20. rokov sa venoval hlavne hudobne zábavným žánrom a tvorbe libriet, napísal viac ako 500 a preložil cez 700 textov tanečných a masových piesní (Stupavská krčma; Katarína, Katka; Ej, Hořička zelená ; Milión hviezd i.), ale hlavne desiatky libriet k operám, operetám a hudobným komédiám.

Z DAVu

Balada každodenná

Pol sta bolo zápaliek,

v škatuľke modrej,

pol sta to bielučkých panien

s hlávkami rudými,

s hlávkami rudými,

ktoré sa v jedinej chvíľočke

zmenili

v červený plameň.

A potom ruky ich hodili,

čo drievko zčernalé

do blata ulice,               Ech!

Pol sta prišlo dievčat

do fabriky šedej,

pol sta ešte bielostných panien,

s hlávkami rusými,!

s hlavkami žltými,

ktoré sa za jednej chvíľočky

zmenili

v červený plameň.

A potom ruky ich surové hodili

tak ako fabričky

bezcené, špinavé,

do blata úzkej

a ztemnelej uličky…     Ach!

DAV, zima 1924

---