KVALITA ČI KVANTITA?
Miroslav Bartoš: DEŇ, AKÝ TI PATRÍ. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2017, 1.vyd., 199 s., ISBN 978-80-8061-996-1
Najnovšie dielo Miroslava Bartoša sa člení na tri veľké kapitoly: Si ako deň, Duetá, Kroky labyrintom. Ich tematiky sa však prelínajú, a preto by sa dali pomyselne rozčleniť na päť častí – poviedky, poetické úvahy, záznamy z prežitých dní, bájky a politické kompozície.
V poviedkach sa stretávame s tematikou neraz opisovaného socializmu, do ktorého autor vsadil osudy hlavných hrdinov, študentov umeleckej školy. Myslím si, že sa v slovenskej literatúre s týmito námetmi stretávame už nadmieru. Preto je namieste pozrieť sa na ne z iného uhľa pohľadu a priniesť niečo, čo ešte napísané nebolo. Najmä ak chceme v modernom 21. storočí osloviť, inšpirovať aj mladší okruh čitateľov. V dvoch poviedkach (Pišta, Silvo) autor neprináša nič nové, objavujú sa v nich metaforyako „ideologický korzet“, ponosy na zakázané študentské zábavy a podobne. Napriek tomu, že texty sú napísané kultivovane, ide iba o prerozprávanie málo dynamických príbehov, s charakterovo nie veľmi odlíšiteľnými postavami, ktoré zaváňajú možno autorovými spomienkami z mladosti. A čo je v nich krásne, je opis prírody. Ak sa zahĺbite do čítania týchto pasáží, budete mať pocit, akoby ste boli tam, vysoko na skalách, v lesoch a slovenských dolinách.
Katarína Koláriková pre Literárny týždenník
ČO CHŇUCHŇUKA PODRŽALO NAD VODOU
Kamila Balcová: O VODNÍKOVI CHŇUCHŇUKOVI. Bratislava: Spolok slovenských spisovateľov, 2016, 1. vyd., 59 s., ISBN 978-80-89727-75-9 (viaz.)
Autorka Kamila Balcová, sprevádzaná pôvabnými ilustráciami Martina Kellenbergera, uvádza deti do vodníckeho sveta v rozprávke O vodníkovi Chňuch-ňukovi. Kým v kritických románoch pre dospelých sú častými knižnými hrdinami z epochy diktatúry trhu podvodníci, v úsmevných rozprávkach sú nimi vodníci. Pri otvorení tejto knihy ocitneme sa na štartovacej pozícii príbehu: Vodník Chňuchňuk, očarený dievčinou, človečicou Adelkou, využije školský karneval, kde sa v maskách rozprávkových bytostí predvádzajú žiaci a žiačky, takže ho tam pokladajú za človiečika zamaskovaného na vodníka. Vlastne aj tu sa stretávame s vodníkom-podvodníkom! Chňuchňuk má dokonalú masku, priam autentickú, preto si trúfne na všeličo – dokonca tancovať s Adelkou a súťažiť s ňou vo dvojici ako párik vodníkov o najlepšiu masku. Lenže karneval sa skončil a vodníkovi Chňuchňukovi nadchádzajú trpké časy, lebo sa nechce zriecť svojej platonickej lásky Adelky. Začína sa preňho dráma. A on skúša a skúša a skúša, ako to zmeniť, ako sa stať človekom – čo je veľká skúška aj pre autorkinu predstavivosť a nápaditosť. Poviem vám, že v nej obstála znamenite.
Milan Kenda pre Literárny týždenník
ČO NAVIAL OSUD POD NOHY ČLOVEK
Hana Košková: ODPREVADIŤ ZÁVEJE. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2018, 1. vyd., 80 s., ISBN 978-80-8202-058-1
Poézia má výsadu obdarúvať. Na všetky strany, aby sme sa rozumeli. Obdarúva vlastného tvorcu („písanie je pre mňa dýchanie…“; Košková) v okamihoch tvorby, obdarúva čitateľa v okamihoch zvnútorňovania napísaného. Keď sa výsada zmení na poslanie, treba zbystriť pozornosť a vovedne s ňou všetky zmysly, lebo to už máme do činenia (už máme tú česť) s poéziou dobrou (v zmysle uspokojivo porovnateľnou s prísnymi etalónmi).Listujúc v desiatej knižke básní Hany Koškovej vynoria sa čitateľovi obrazy dávnejších poetkiných svetov i mikrosvetov (záhrada, zrkadlo). Previazanosť s každodennosťou (všednou i menej všednou) je jedným zo znakov autorkinho (zrýchľujúceho sa – báseň O rýchlosti) pohybu v čase. Ten je markantný najmä častým (častejším než v doterajšej tvorbe) pripomínaním či uvedomovaním si pominuteľnosti života (básne Otvorená pominuteľnosť, Moji mŕtvi, Po pohrebe, 24. január 2015 a i.). Akoby v neustálom tieni tohto (pod)vedomia nesú sa aj „občianskejšie“ texty, ktoré s prídychom naratívnosti smerujú do konkrétna. Čítajú sa ako príbehy a napriek slovnej úspornosti, charakteristickej pre Koškovú vari odjakživa, sú to príbehy pomerne rozvetvené (Japonky pred múzeom vojny, Pokyny pre hotelových hostí), ale aj veľmi intímne, zredukované na jednotlivé pocity, a tie voľne radené za sebou, až – ajhľa! – prichádza báseň (Nahá). V občasných elipsách (ľahko ich skúsenejší čitateľ zbadá i rozlúšti) je ukryté poetkino úsilie o už spomenutú úspornosť výpovede a núka sa alúzia automatickej poézie. K tej má však Košková ďalej, ako si myslíme. Každé slovo v texte má svoje miesto, každé slovné spojenie je prísne logické a pevne ukotvené v príčinných súvislostiach („… pre mňa je dôležitá výstavba slov, ktoré tvoria zmysel básne. Kde sa jedno slovo vkliňuje do druhého (platí aj obrátené poradie – pozn. P. M.) a neskutočné sa stáva konkrétnym.“).
Peter Mišák pre Literárny týždenník
KEĎ ZNOVA VLÁDLA INKVIZÍCIA
Viera Švenková: MODRÉ OBDOBIE. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, s. r. o., 2018, 1. vyd., 136 s., ISBN 978-80-8202-038-3 (viaz.)
So zreteľom na inšpirujúci a nabádajúci postulát talianskej spisovateľky Simony Vinci Písanie je svedectvo sú z našich nedávnych dejín hodné autorskej pozornosti najmä dva dejinné zlomy, oba späté s veľkými očakávaniami a následnými hlbokými dezilúziami: politický odmäk roku 1968 a politický prevrat roku 1989. Oba sú hodné dôkladného prozaického spracovania, nie však prostredníctvom metajazykového, nekomunikatívneho, zmäteného a mätúceho „zobrazovania“, charakteristického pre postmodernu, niektoré svetoobčianske literárne časopisy i vydavateľstvá, ale realistickou metodikou, s dôrazom na psychosociálne aspekty. Jedným z takýchtointeligentných a pozoruhodných zmysluplných zobrazení bratislavskej jari z roku 1968, jej slabnúcich dozvukovz roku 1969 a následných normalizačných deformáciíje tzv. zásuvková, politologicky exponovaná próza Viery Švenkovej (* 3. 11. 1937 v Poprade). Naša poprednáa agilná prozaička, autorka viacerých zbierok poviedok, noviel a románov, v próze Modré obdobie, ako pripomína anotácia knihy, približuje dnešným mladším čitateľom a pripomína pamätníkom neradostnú kapitolu našich dejín, časy tzv. normalizácie, rozpory v myslení jednotlivca i spoločnosti, brilantnú pitvu pracovných i rodinných tragédií, pohľady na bezohľadné kariérne „úspechy“ i osobné stroskotania, na pády do tmy, tu i tam osvetlenej mihotavým zábleskom nádeje. Prísľuby pražskej i bratislavskej jari roku 1968 inšpirovali a posmelili viacerých novinárov, publicistov, filozofov i sociológov k odvážnym kritikám štátnej komunistickej ideológie a diktatúry. Naša prozaička sa zamerala na búrlivé udalosti a debaty v istej redakcii populárneho časopisu, kde v týchto prevratných, antidogmaticky prevrátených časoch, teda v čase povestného politického odmäku a prísľubu socializmu s ľudskou tvárou v roku 1968, varoval šéfredaktor svojich redaktorov: „Nepreháňate to, chlapci? Niet nad opatrnosť! Nemáte šancu! Podaktorí volajú po zmene režimu, sú to nebezpečné hlasy, to sa nemusí prepiecť, zobudíte medveďa!“ Toto výstižné varovanie sa mi tak veľmi páči, že som dlho koketoval s myšlienkou nazvať túto recenziu titulkom Ako rebeli prebúdzali medveďa.
Milan Kenda pre Literárny týždenník
MANŽELSKÉ POETICKÉ DUO
Gabriela Rochallyi – Radoslav Rochallyi: ARÉTÉ. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2018, 1. vyd., 96 s., ISBN 978-80-8202-041-3
Básnická zbierka Arété je hádam prvým básnickým počinom dvoch kreatívnych iniciátorov na slovenskej literárnej scéne, podávajúcim obraz reflexívnej poetiky jedného – spoločného podnetu. Zbierka autorov sa dá vizuálne rozdeliť na dva samostatné celky. V prvej spoločnej časti ide o cieľavedomý kontakt dvoch samostatných monológov v básni, pritom svoje monologické prežívanie poetka a básnik striedajú, a tak sa ich výpovede stávajú dialógom. K tomuto uvedomeniu si čitateľa nabádajú už znaky – akési hádanky nad každou básňou. Aby si však túto skutočnosť naplno uvedomil, treba nahliadnuť aj do životopisnej poznámky v zbierke. V druhej časti zbierky si autori ponechali výhradný priestor pre vlastnú poetiku. Ako sa uvádza na obálke knihy: „Čo život žiada za život, keď dvaja sa stretnú niekde medzi sebou. A v tom tichu medzi nimi kričia spomienky úplne potichu. Je to dar stretnúť seba v tom druhom a poznať všetko moje v tebe. To medzi nami je poézia…“ (Eva Sisková). V popredí výpovedí obidvoch autorov stoja ich vlastné skúsenosti a nahliadanie na život (s. 34, 35, 40, 41). Je to práve manželské spolunažívanie, ktoré ak je uvedomené, ponúka komplexný zážitok. Jednotiaci charakter majú aj znaky zastupujúce autorov, ktoré celú zbierku nielen myšlienkovo, ale aj vizuálne prelínajú.
Ján Baláž pre Literárny týždenník
