Materializmus a idealizmus sú dve filozofické línie, dva protipóly. Človek potrebuje veriť, no idealistický smer – akýkoľvek, zneužíva kapitalizmus pre svoje reakčné vykoristovateľské ciele. Vidíme to napr. na filozofickom smere pozitivizmu, či existencionalizmu. Dokonca existencionalizmus je až dekadentne reakčný a je živnou pôdou pre fašizmus. Rozum sa prikláňa k dialektickému materializmu, no vnútorná viera v Boha je stále silná. Nevravím o náboženstvách – inštitúciách, ktoré kupčia s pojmom Boh. Vravím o vnútornom pocite k Bohu.
„Neboj sa nevedomosti, boj sa lživej vedomosti. Od nej pochádza všetko zlo sveta.“ (Tolstoj)
Zúfalá kríza viery v človeka a viery v osud civilizácie, alebo neochvejná, ničím nepodlomená túžba človeka po ušľachtilom boji za vznešené ľudské i sociálne ideály? Dejiny ľudského skúmania – to je ustavičný boj pokrokových vedcov a filozofov proti nevedomosti a poverčivosti. A že to bol boj neústavný, o tom svedčí neustále rozbité vojnové pole v tejto oblasti.
„Ľudia si vytvorili obraz osudu, aby zakryli vlastné nerozvážnosti.“ (Demokritos)
V antickom svete ničila aristokracia diela tých, ktorí popierali zásahy bohov do života prírody či ľudí. Či išlo o spoločenské postihy či priamu fyzickú likvidáciu, materialisti nemali ani zďaleka toľko výhod ako idealisti. Demokritove spisy boli zničené miestnou aristokraciou, Anaxagora vyhnali z Atén, Epikuros upadol do kliatby počas doby cirkevných pastierov. V roku 391. n.l. bola kresťanskými mníchmi spálená slávna Alexandrijská knižnica, v ktorej sa uchovávalo asi 700 000 diel spisovateľov a učencov staroveku. Najhorlivejším božím vykonávateľom bol rímsky pápež Gregor I. (590-604), chorobne zúrivý nepriateľ svetského vzdelania a vedy. Jeho zásluhou tak bolo zničených veľké množstvo cenných diel antických autorov, predovšetkých diela materialistických filozofov.
„Príde deň, keď sa človek prebudí zo zabudnutia a konečne pochopí, kým je naozaj a komu prenechal opraty svojej existencie a kto ho drží v otroctve. Človek nemá medze a keď si to jedného dňa uvedomí, bude slobodný aj tu na tomto svete.“ (Giordano Bruno)
Inkvizícia utvorená pápežstvom perzekuovala akýkoľvek materialistický názor a pod krutým mučením si vynucovala svoje „pravdy“. V roku 1600 po sedemročnom väzení bol na hranici upálený taliansky mysliteľ Giordano Bruno, napriek tomu, že patril do rádu dominikánov. Jeho fatálnou vinou bola obhajoba Mikuláša Kopernika, a nepomohol mu ani celoživotný názor, ktorý hlásal učením o nekonečnosti sveta a Boha. Iný učenec – pokrokový mysliteľ Lucilio Vanini. V roku 1619 v meste Toulouse vo Francúzsku na základe uznesenia inkvizície po vytrhnutí jazyka bol upálený na hranici. Galileo Galilei, Voltaire, Diderot,.. Za prínos pokrokovému svetu vždy zakročila svetská moc cez „spravodlivý boží hnev“.
Môžeme namietať, že taký bol už stredovek. Avšak opak je pravdou. Je chybné sa nazdávať, že temný stredovek so svojimi dogmami nedokázal odhadnúť po ľudskej stránke všetky negatíva, ktorými pôsobí na život človeka. Neustal ani v novších epochách. Trieda svetskej a cirkevnej moci má naoko záujem o rozvoj prírodných vied – fyziky, chémie, matematiky a i. – pokiaľ je s nimi spätý úspech techniky. Prečo naoko? Záujem o šírenie materialistickej filozofie, vedeckého svetonázoru, ktorý ľuďom umožňuje správne pochopiť svet a jeho pohľad naň, nie je totiž žiadúci. Preto ideológovia kapitalistického sveta vynakladajú všetko úsilie na to, aby zneškodnili materialistické a ateistické závery z vedeckých objavov, lebo v nich vidia nebezpečenstvo pre svoju nadvládu. Nespaľujú pokrokových vedcov a filozofov na hranici, ale historicky poučení, vytvárajú sofistikované metódy a vlastné prostriedky nátlaku – nátlak na vedomie ľudí, vštepovanie ideí pre nich výhodné, čím sa zabraňuje šíreniu pokrokových materialistických názorov, v tej istej línii ako od čias antiky.
„Filozofi doteraz svet vysvetľovali, ide však o to: zmeniť ho.“ (Karl Marx)
Existujú rozličné svetonázory, avšak všetky tie prúdy možno zhrnúť do dvoch hlavných smerov – pokrokové a reakčné. Keďže filozofia skúma najvšeobecnejšie otázky svetonázoru, základnou otázkou každej filozofie, vrátane modernej, je otázka vzťahu ľudského vedomia k hmotnému bytiu. Tou otázkou je – Čo je prvotné: príroda alebo myslenie?
Filozofia materializmu je jasná. Vychádza z uznania faktu, že existuje príroda a v nej ako jej súčasť najvyššia evolúcia života – človek obdarený vedomím a schopnosťou myslieť. Neuznáva nijaké nadprirodzené, nadprírodné javy alebo sily. V mnohotvárnosti prírody je človek iba jej čiastočkou, kým vedomie je vlastnosťou alebo schopnosťou človeka. Príroda existuje objektívne, t.j. mimo vedomia človeka a nezávisle od neho. Tí, čo za prvotný pokladajú hmotný princíp – prírodu, a na myslenie , na ducha pozerajú iba ako na vlastnosť hmoty, patria do tábora materialistov.
Filozofia idealizmu je opakom materializmu. Vychádza z uznania faktu – prvotne existuje iba vedomie, myslenie, duch, či idea, kým fyzický svet je odvodený a závislý od duchovného princípu. Toto je tábor idealistov.
POKROKOVÁ FILOZOFIA – MATERIALIZMUS
„Sloboda je poznaná nutnosť.“ (Karl Marx)
Materializmus možno rozdeliť na živelný a vedecký. Živelný materiaizmus sa týka tej skupiny ľudí, ktorí vo svojej praktickej činnosti nepochybujú o tom, že okolité predmety a javy prírody existujú nezávisle od nich, od ich vedomia. To znamená, že živelne stoja na pozíciách materializmu a živelne nasledujú svoju logiku. Patria sem napríklad prírodovedci, ktorí obvykle nevnikajú do filozofických otázok, a pod vplyvom iných skutočností sa potom nebránia vystupovať aj s idealistickými vyhláseniami a výhradami. Avšak svoju prácu, bádanie odvodzujú čisto z materialistických názorov. Sem možno zaradiť anglického prírodovedca 19. storočia Thomasa Huxleyho, fyzikov Alberta Einsteina, či Maxa Plancka. Živelný materializmus nie je dostatočnou obranou pred jeho oponentom – idealizmom. Preto iba uvedomelé prijatie filozofie dialektického materializmu ,môže spoľahlivo chrániť vedcov pred rôznymi nástrahami idealizmu.
Filozofický materializmus sa líši od živelného tým, že vedecky zdôvodňuje, vypracúva a dôsledne uplatňuje materialistické poučky, vychádzajúc z poznatkov pokrokovej vedy a spoločenskej praxe. Len v tomto prípade chráni človeka pred zhubným vplyvom duchovnej reakcie. Orientuje ho v živote a ukazuje mu správnu cestu, ako vyriešiť otázky svetonázoru, ktoré ho znepokojujú.
Veľkou historickou zásluhou materialistickej filozofie je, že pomohla človeku vymaniť sa z povier. Avšak nebola to cesta ľahká. Cirkev všemožne ľudskému pokoleniu vštepovala opovrhnutie pozemským životom a umocňovala v ňom strach pred bohom. Učila ľudí, predovšetkým jej utláčané masy, že osudom daným od Boha je iba pracovať a modliť sa, že šťastie nemožno dosiahnuť v tomto pozemskom svete a všetko, čo človek môže urobiť pre svoju spásu, bude odmenené až vo večnosti a to pokorou a poslušnosťou. Povstať proti panstvu vykorisťovateľov mohol človek len vtedy, ak sa zmieril s božím tretom a pekelnými mukami.
Ceniť si pozemský život a usilovať sa ho zmeniť, to je hlavným cieľom materialistickej filozofie. Materializmus prvý raz vysoko pozdvihol dôstojnosť človeka a jeho rozum, keď vyhlásil, že človek nie je červ plaziaci sa po zemi, ale najvyššie stvorenie prírody, ktoré je schopné stať sa pánom a vládcom jej síl. Materializmus je tak preniknutý nesmiernou vierou v silu poznania, v rozum človeka, v jeho schopnosť odhaliť tajomstvá sveta, ktorý nás obklopuje, v schopnosť človeka vytvoriť rozumné a spravodlivé spoločenské zriadenie, v ktorom nebude viac otrokom nadprirodzených síl a jeho pozemských služobníkov. Materializmus – to je svet bez akýchkoľvek vedľajších duchovných, nadprirodzených dodatkov. Materialisti nečakajú na pomoc nadprirodzených síl, veria v človeka, v jeho schopnosť premeniť svet svojou vlastnou rukou a urobiť ho dôstojným seba samého.
To, že materializmus nevznikol v nejakom vzduchoprázne možno potvrdiť už samotnou starovekou antikou a perzekuovanými filozofmi tých čias, či dobu temného stredoveku aj s jej inkvizítormi, ktorí na seba prevzali vôlu boha. 17. a 18. storočie však sformoval materializmus do pevnejšieho základu úspechmi prírodovedy a techniky.
K významným materialistom týchto čias bol napr. anglický filozof, spisovateľ a štátnik Francis Bacon a jeho učenie o empirickom pôvode poznania – poznanie je sila – ktoré sa stalo mocnou pohnútkou rozvoja vied o prírode. Rozpracoval kritiku scholastického myslenia a induktívnu metódu poznania. Je autorom utopistického diela Nová Atlantída, v ktorej zobrazuje ideálne spoločenstvo, usporiadanie založené na racionálnom poznaní.
Keďže v týchto dvoch storočiach dosiahla najväčšiu dokonalosť matematika a mechanika pozemských a nebeských telies, pečať sa vtisla i na chápanie hmoty a pohybu. Sem možno preto právom zaradiť takých filozofov – materialistov ako bol francúzsky filozof, matematik a prírodovedec René Descartes. Jeho “ Cogito, ergo sum“ dnes pozná väčšina. Čo je však podstatné, z tejto vety odvodil podstatu ľudského myslenia – schopnosť správne usudzovať a rozlišovať pravdivé od nepravdivého by malo byť riadiacim princípom.
Ďalej sem možno priradiť anglického filozofa Thomasa Hobbesa, autora diela Leviathan, v ktorom akceptoval kráľa ako najvyššiu moc v štáte, popieral však, že vznikla z božej milosti. Človeka pokladal za jedinca, ktorého ženie úsilie o sebazáchovu a moc. Ak by všetci ľudia nasledovali tieto pudy, výsledkom by bola vojna všetkých proti všetkým. Preto ľudia potrebujú autoritu, ktorej podstúpia svoje práva a ktorá za to, na základe spoločnej zmluvy (teda nie z božej milosti a vôle), zabezpečí blaho spoločnosti.
K materialistickým učencom tohto obdobia s obrovským prínosom pre spoločnosť patrí aj Isaac Newton, John Toland, Joseph Priestley, Julien Offray de La Mettrie, Paul Henri Holbach, Claude Adrien Helvétius a autor Encyklopédie Denis Diderot, ktorý zdôrazňoval vieru v pokroku vied.
Úzka súvislosť materializmu 17.-18. stor. s vedami o prírode bola kladnou stránkou tohto smeru, mal však tri hlavné nedostaky, ktoré sa mohli odstrániť až ďaľším vývojom. K týmto nedostatkom bol vzor mechaniky, ktorý obmedzoval obzor, potom neschopnosť pochopiť a vysvetliť vývin prírody, hoci si všímali fakty vývinu. Príroda bola pre nich nemenlivá, večne uskutočňujúca jeden a ten istý pohyb v kruhu. Engels tento názor na prírodu nazval metafyzický, čiže aj mechanický materializmus bol metafyzický. Napokon materialisti tohto obdobia, ako aj vôbec všetci materialisti pred Marxom nevedeli rozšíriť materializmus na chápanie spoločenského života – nevideli materiálny základ spoločenského života a učili, že prechod spoločnosti od menej dokonalých foriem k dokonalejším sa vyvoláva pokrokom vo vedomostiach, zmenou názorov a ideí, ktoré panujú v spoločnosti. Okrem toho nechápali význam prakticko-kritickej revolučnej činnosti tried, más pri pozmeňovaní skutočnosti, pri pozmeňovaní spoločenského života.
Krok vpred vo vývine materialistickej filozofie urobil nemecký filozof prvej polovice 19. stor. Ludwig Feuerbach a najmä ruské revoluční demokrati. Feuerbach ako prvý v dejinách filozofie premyslel ateizmus do všetkých dôsledkov, odmietol všetko nadpozemské a sústredil sa na človeka ako predmet filozofie. Podľa neho človek premieta do náboženstva všetky svoje túžby, dokonalosť svojej vlastnej podstaty – ideálneho človeka, a vytvára tak obraz boha, pripisuje mu všetky krásne vlastnosti, a naopak, to, čo je zlé, pripisuje vlastnostiam ľudského rodu, čim sa zároveň zbavuje osobnej zodpovednosti. Človek si podľa neho preto boha vymyslel práve z tohto dôvodu, aby ukojil svoj egoizmus, svoju túžbu po blaženosti a šťastí, ktorého sám nie je schopný dosiahnuť vlastnými silami. Jeho cieľom bolo dosiahnuť, aby filozofia ako taká prevzala na seba úlohu teológov a obrátila svoj zrak na človeka – človeka skutočného, nie zidealizovaného. Takto môže splynúť filozofia s antropológiou a fyziológiou v univerzálnu vedu, založenej na mravnosti. Ideál človeka vidí Feuerbach v štáte, obci, v ktorom by sa harmonicky spojil ľudský egoizmus a alturizmus s komunizmom. Na Feuerbacha nadviazali Karl Marx a Friedrich Engels.
Ruský spisovateľ a filozof Alexandr Ivanovič Gercen, bojoval proti feudalizmu, sociálnemu útlaku. Vytvoril pokus o vytvorenie ideálu socialistickej spoločnosti, istého druhu proto-komunitarizmu. Ruský literárny kritik a estetik Vissarion Grigorievič Belinskij z idey zákonitosti spoločenského života vyvodil ideu nevyhnutnosti spoločenského pokroku, priklonil sa k socialistickému ideálu spoločnosti bez bohatých a chudobných. Ruský filozof Nikolaj Gavrilovič Černyševskij, zastával ideál oslobodenia človeka z ľudu a rozumný egoizmus. Ruský literárny kritik a publicista Nikolaj Alexandrovič Dobroľubov, zaujímal pozíciu antropologizmu stavajúceho na princípe jednote prirody a človeka. Za najdôležitejšie kritérium historického pokroku považoval uspokojovanie potrieb a záujmov národov a rozvoj ich tvorivosti.
Veľkým výdobytkom ruských materialistov bolo, že sa usilovali spojiť materialistické chápanie s dialektikou. Okrem toho ako ideológovia ruského revolučného roľníctva videli vo filozofii učenie nielen o tom, čo existuje, ale aj o tom, ako sa toto existujúce môže pretvoriť, premeniť v prospech blaha ľudu.
Vývin materializmu sa dostal na svoj vyšší stupeň, ako materializmus dialektický a historický, vytvorený učiteľmi proletariátu – Karlom Marxom a Friedrichom Engelsom. Karl Marx a Friedrich Engels vytvorili tak novú formu materializmu, pozbavenú nedostatkami jej vývojových etáp. Marx a Engels vytýčili namiesto jednostranného mechanického nazerania na prírodu a človeka učenie o vývine, ktoré zahrňuje všetky oblasti skutočnosti, a súčasne prihliada na svojráznosť každej jednotlivej oblasti: neorganickej prírody, organického sveta, spoločenského života a vedomia ľudí. Ako prví rozšírili materializmus na chápanie spoločenského života a objavili hybné sily a zákony spoločenského vývinu, čím urobili z dejín spoločnosti vedu.
Napokon zakladatelia marxizmu premenili materialistické filozofické učenie z abstraktnej teórie na účinný prostriedok pretvorenia spoločnosti, na ideologickú zbraň robotníckej triedy v jej boji za socializmus a komunizmus. Preto ju plným právom možno nazvať filozofiou más.
REAKČNÁ FILOZOFIA – IDEALIZMUS
„Ak niet nijakej existencie, neexistuje ani svet.“ (Heidegger)
Hlásatelia idealizmu pranierujú materializmus ako pochmúrny svetonázor. Opak je však pravdou . Idealizmus vo svojich základných princípoch popiera poznávaciu schopnosť rozumu a sofistikovane hlása neveriť vede. Ospevuje podriadenie života kulti smrti – večnosti a je živnou pôdou pre najrôznejšie výplody antihumanizmu, rasistické teórie a fašistické tmárstvo. Tým, že vyhlasuje hmotný reálny svet, ktorý nás obklopuje za neskutočný, otvára dvere svetu vymyslenému, nemateriálnemu.
Rafinovanosť a abstraktnosť foriem idealistických názorov v idealistických systémoch mali rovnako ako materializmus svoj vývin. Neboli však perzekuované vyššími triedami, nakoľko držali ľudí v poslušnosti a pokore, v zmierenom stave s nevyhnutnosťou.
Objektívny idealizmus uznáva existenciu akéhosi „objektívneho“ duchovného princípu, ktorý je odlišný a nezávislý od ľudského vedomia. K filozofom objektívneho idealizmu patrí napr.Platón, Leibniz, Hegel.
Grécky filozof Platón hlásal, že človek je schopný idey spoznať, prípadne si na ne spomenúť, pretože sa jeho duša pred narodením zdržiavala v ríši ideí. Vo svojom diele Štát navrhol utopistický právny systém, ktorí by spravovali filozofi, chránili vojaci a žili v ňom slobodní občania – remeselníci a ktorý by bol založený na mravnej vôli občanov.
Nemecký filozof a univerzálny učenec Wilhelm Leibniz sa vo svojej filozofii usiloval o vypracovanie všeobecne platnej vedeckej metódy a vytvoril koncepciu sveta. Leibnizovi išlo o hľadanie kompromisu medzi apriórnou vedou, teológiou a empirizmom. Bol presvedčený, že filozofia musí mať náboženské a mravné zameranie. Základnou premisou, z ktorej vždy vychádzal, bola myšlienka, že medzi zbožnosťou a rozumom nejestvuje žiadny rozpor. Rozum je schopný dokázať metafyzické pravdy, ale len pomocou správnej metódy.
Nemecký filozof Georg Hegel. Hegelova definícia štátu vychádza z teórie politiky založenej na právach: podľa Hegela je štát uskutočnenie mravnej idey. Štát je nadradený rodine aj občianskej spoločnosti. Pri koncipovaní štátu Hegel zdôrazňoval úlohu vôle.
Úvahy objektívnych idealistov neobstoja pred kritikou. Idey, pojmy existujú iba v ľudskom myslení. V pojmoch sa odrážajú všeobecné črty a vlastnosti samej skutočnosti, odrážajú sa tie všeobecnosti, ktoré existujú v materiálnom svete. Tu treba súhlasiť s V.I. Leninom, ktorý vo svojich Spisoch (14) správne vystihol nedostatok objektívneho idealizmu – „Každý vie, čo je ľudská idea, ale idea bez človeka a pred človekom, idea v abstraktnosti, idea absolútna je teologický výmysel.“
Subjektívny idealizmus na rozdiel od objektívneho idealizmu, ktorý vyvodzuje prírodu z božskej idey, tvrdí, že veci a predmety predstavujú iba súhrn našich pocitov, myšlienok. Z uvedenej tézy vyplýva, že človeka neobklopujú veci, ale zväzky (komplexy) jeho vlastných pocitov a celá príroda je vlastne iba súhrn pocitov.
Názory subjektívneho idealizmu rozvíjal na začiatku 18. stor biskup Berkeley ( ktorého o.i. zvečnil G.G.Byron vo svojom satirickom diele Don Juan, 11. spev, strofa 1-2, citujem: „Hmoty niet, riekol biskup Berkleley, keď dokázal ilúziu hmoty, teórie systém až tak premyslený, že nikto na svete ho nepochopí ..“ a zakončuje:“ Jak skvelý objav, keď nadujté JA, samo v stred Univerza vstane!, hľa – ideál, len my .. a vsadím sa, že preto rozkol v cirkvi nenastane .. „) Berkeley otvorene vyhlasoval, že jeho idealistická filozofia má jeden jediný cieľ – vyvrátiť materializmus a uznať nevyhnutnosť! existencie Boha.
Subjektívny idealizmus hrubo skresľuje skutočný vzťah medzi našimi vnemami a vecami., stotožňuje totiž ľudské vnímanie s vnímaným predmetom. Subjektívny idealizmus má však takú silu zapôsobiť na vedomie človeka a ľudské zmýšľanie, že jeho vývin ide ešte ďalej, a to v nasledovných líniách:
Pozitivizmus (od slova pozitívny – kladný) – filozofia, ktorá tvrdí, že človeku sú dané bezprostredne iba jeho pocity a vnemy a iba na ich skúmanie sa má obmedziť. Celá predchádzajúca filozofia je pozitivistami označená za metafyziku nedostupnú vedeckému vyriešeniu a presahuje rámec skúsenosti. Veda sa má podľa nich zaoberať iba faktami, prístupnými pozorovaniu, a nemá hľadať za nimi ani materiálny, ani duchovný základ. Hoci sa vyhlasujú za ľudí vedy, dištancujú sa od materiálneho sveta a uzatvárajú sa do rámca svojho vedomia. Vzniká tak područie pozitivistického zmätku a stráca sa pevná pôda pod nohami.
Machizmus ( empiriokriticizmus – kritika skúsenosti) – forma pozitivizmu opierajúca sa o skúsenosť , pričom skúsenosť je zdrojom každého poznania. Jeho zakladateľom je rakúsky fyzik a filozof Ernst Mach, ktorý tvrdil, že prvotnými elementami sveta sú pocity. Podstata machistického názoru na svet – všetko, čo obklopuje človeka, redukuje sa na jeho pocity. Machisti tvrdia, že súhlasia s tým, že naše poznanie vzniká zo skúsenosti, avšak popierajú existenciu objektívnej reality, danej v skúsenosti. Tvrdia, že v skúsenosti nemáme do činenia s objektívnym svetom, ale iba s pocitmi, vnemami, predstavami a musíme sa obmedziť na iba ich skúmanie. Lenin vo svojej kritike Materializmus a empiriokritizmus, Spisy (14) podrobuje machizmus nasledovne: “ Každý vie, čo je ľudský pocit, avšak pocit bez človeka a pred človekom je nezmysel, mŕtva abstrakcia, idealistický trik.“
Soliptizmus (solus – iba jeden a ipse – sám) – filozofia, ktorá tvrdí, že existujem iba ja sám, kým celý svet existuje iba v mojej predstave.
Idealistická filozofia predstavuje skomolený názor na svet, skresľuje ozajstný vzájomný vzťah medzi myslením a jeho materiálnym základom. Dejiny filozofie sú plné idealistického učenia tých filozofov, ktorí sa úprimne usilovali hľadať pravdu. Avšak sú dejiny aj takých filozofov, ktorí hlásali idealizmus v dôsledku vedomého úsilia skomoliť a skryť pravdu, pretože chceli a chcú vyhovieť vládnucej triede. Tu pristupujeme do ďalšieho vývojového stupňa idealistickej filozofie – k jej reakčnosti.
Reakčnosť filozofického idealizmu jasne vidieť z jeho súvislosti s teológiou, náboženstvom, keďže stojí fakticky na tej istej pôde ako náboženstvo, a to aj vtedy, keď otvorene nevyhlasuje k nemu svoju náklonosť. Preto cirkev vždy horlivo podporovala filozofický idealizmus, nepriateľsky sa stavala k filozofickému materializmu a prenasledovala jeho predstaviteľov – tak ako v minulosti, tak aj dnes.
Súčasná filozofia slúžiaca vládnucim triedam je charakteristická úsilím vyvrátiť učenie Marxa-Engelsa-Lenina, obhájiť proti nemu pozície kapitalistického svetonázoru a obrániť jeho poriadok. Vyznačuje sa veľkou pestrosťou svojich smerov a škôl. V našej dobe sa filozofický idealizmus stal ešte reakčnejším a dekadentnejším ako jeho predchádzajúce vývojové verzie. Rozpoznáme ich podľa principiálnej jednoty – módny iracionalizmus, čiže smer, ktorý hlása nerozumnosť a nezmyselnosť sveta a života, neschopnosť ľudského rozumu poznať obklopujúcu skutočnosť. Veľký úspech majú tie učenia, ktoré využívajú vedecké objavy na prekrútenie a skomolenie vedy, čoraz silnejšie do popredia opäť nastupuje vplyv teologických systémov. Vytvára sa tak paradoxná situácia – veda nezadržateľne napreduje vpred, čím viac prehlbuje naše poznanie materiálneho sveta a napriek tomu: mnohí filozofi a dokonca aj sami vedci sa snažia dokázať, že svet, ktorý nás obklopuje, objektívne neexistuje, že veda nemôže odhaliť objektívnu pravdu a že pre človeka, bezmocného pochopiť skutočnú podstatu veci, je najlepšie uveriť v nadprirodezný svet a prísť pokorne do lona cirkvi.
Tento paradox má svoj účel – záujem kapitalistickej spoločnosti. Vedecký materializmus, čiže učenie Marxa-Engelsa-Lenina má stále živú moc postaviť sa na pozície robotníckej, utláčanej triedy a bežného človeka a opäť nastoliť vládu ľudu – socializmus. Vedecký materializmus je stále živý, pretože jeho princípom je vývin v prospech všeobecného blaha. Toto je jeden z hlavných dôvodov, prečo otvorení a aktívni obhajcovia kapitalizmu vidia v dialektickom materializme svojho najväčšieho a nezmieriteľného teoretického nepriateľa, a vytyčujú si za cieľ vyvrátiť ho za každú cenu. V tomto smere využívajú všetko, čo im kapitalizmus účelovo ponúka – ideový a morálny nátlak: tlač, televízia, rozhlas, univezitné prednášky, cirkevné kázne, internet. Toto všetko dekadentne pôsobí na myslenie ľudí a čoraz viac už v 21. storočí ich stavia z pozície narcizmu na úroveň indivídia bez akýchkoľvek morálnych zásad a ľudských hraníc,bez perspektívy budúcnosti, s hlavným zreteľom na krátky moment súčasnosti. Húževnatosť reakčného idealizmu sa prejavuje cez tento vývoj:
Existencionalizmus – učenie moderného sveta, ktoré obzvlášť vyjadruje nálady pesimizmu, iracionalizmu a nepriateľský postoj k vedeckému svetonázoru. Zakladateľom tohto smeru je nemecký idealistický filozof Martin Heidegger. Jadro jeho práce spočíva vo vypracovaní otázky o bytí a o čase. Učí, že bytie človeka sa nedá chápať ako predmet, ako substancia, ale treba skúmať bytie človeka a na bytie človeka aj poukazovať. Bytie človeka Heidegger nazýva pobyt. Podľa neho je základnou ľudskou skúsenosťou úzkosť. V úzkosti nejde vlastne o nič iné ako o človeka. Úzkosť je úzkosťou ohľadom bytia na svete ako takého – pretože možnosť bytia vždy implikuje aj možnosť vlastného (ľudského) nebytia. V úzkosti sa človek stretáva s vlastnou smrťou.
Iní známejší existencionalisti sú nemecký filozof a lekár Karl Jaspers, francúzsky filozof a spisovateľ Jean-Paul Sartre, Gabriel Marcel, či Albert Camus.
Najvšeobecnejším problémom, ktorý vytýčili existencionalisti je otázka zmyslu života, miesto človeka vo svete, voľby jeho životnej púte. Tento problém nadobudol mimoriadny význam pre mnohých, ktorí sa ocitli pred nevyhnutnosťou určiť svoje miesto v zložitých a protirečivých podmienkach reakčnej spoločnosti, ktoré prebiehali na celom svete. Dotkli sa tak najpálčivejšej otázky tých čias. Riešili ju však z hľadiska dekadentného idealistického svetonázoru, vychádzajúc z vedomia izolovaného jednotlivca, ktorý sa postavil proti spoločnosti a fatálne sa ponáral do svojich zážitkov. Toto pomýlené východisko predurčilo pomýlenosť celého existencionalistického učenia, keďže táto filozofia je zredukovaná iba preskúmanie existencie ľudskej osobnosti, s výnimkou pokusov o nadprirodzenosť.
Ich svet je preto zobrazený ako svet tajomný a neprístupný rozumu a logickému mysleniu. Bytie – ako napísal Sartre – je pozbavené rozumnosti, príčinnosti a nevyhnutnosti. Rovnako ako všetci subjektívni idealisti, aj existencionalisti popierajú objektívnu realitu prírody, priestoru a času. Svet existuje iba potiaľ, – ako vraví Heidegger – pokiaľ jestvuje existencia. Najdôležitejšia je takto pre človeka jeho vlastná existencia, a ako taká, má svoj koniec. Tak celý život prebieha v úvahách o smrti, v strachu zo smrti. Filozofovať, ako vraví Jaspers, znamená učiť sa zomierať.
Nahnať človeku strach je najjednoduchšie vtedy, ak sa pretrhnú jeho zväzky so spoločnosťou, ak pocíti izolovanosť a samotu. Existencionalisti sa snažia presvedčiť človeka, že je vrhnutý do cudzieho, jemu neprirodzeného sveta, že medzi inými ľuďmi v skutočnosti neexistuje, že spoločnosť ho pozbavuje individuality. Táto filozofia využíva pritom skutočnosť, ktorí mnohí ľudia ťažko prežívajú – že kapitalistická spoločnosť naozaj utláča človeka, potláča jeho osobnosť. Využíva cit protestu proti útlaku kapitalistického systému a usmerňuje ho na nesprávnu cestu ako protest proti spoločnosti vôbec. Vzniká tak paradox – hoci človek nemôže žiť bez styku s inými ľuďmi, aj medzi nimi však zostáva v úplnej samote a prežíva slobodu iba vtedy, keď sa uzatvára do seba. Lebo podľa tohto smeru, niet žiadnych povinností, ktoré ukladajú človeku spoločenský kolektív, ani všeobecne platné mravné normy. Tak je každá ľudská činnosť a boj zbytočný, svet je ríšou absurdnosti a celé dejiny sú nezmyselné. Tým, že redukuje celú realitu na existenciu človeka, jeho zážitky, prekrúca samotnú podstatu človeka.
Existencionalizmus nám takto ukázal ten stupeň duchovnej prázdnoty a mravného úpadku, ku ktorému vedie kapitalistický individualizmus. Dekadentná filozofia existencie je preto veľmi reakčná. Vyjadruje strach vykorisťovateľskej triedy z nevyhnutného zániku kapitalistického systému a demoralizujúco pôsobí na ľudí, ktorí sa dostali pod jej vplyv, najmä na mládež. Totižto – hlásanie smrti, beznádeje, absurdnosti existencie rozpútava protispoločenské sklony, ospravedlňuje nemravnosť a bezzásadovosť. Takýto človek sa veľmi ľahko stáva hračkou najreakčnejších síl. V Nemecku pripravoval existencionalizmus popri iných reakčných učeniach ideologickú živnú pôdu pre fašizmus. Vo Francúzsku po skončení vojny existencionalisti surovo útočili na zásluhy komunistickej strany, ktorá mala najväčší podiel v protifašistickom odboji a v porazení fašizmu, hrubo vystupovali proti straníckej disciplíne a proti triednej solidarite pracujúcej triedy. Boli to práve francúzski marxisti, ktorí ako prví spoznali v existencionalizme zhubné podhubie.
Neopozitivizmus – čiže logický pozitivizmus je ďalší filozofický smer, veľmi obľúbený a rozšírený v kapitalistickom zriadení, vnútorne príbuzný existencionalizmu. Je to filozofia preniknutá duchom pesimizmu a nedôvery v poznávacie schopnosti a rozum človeka. Zakladateľom je anglický filozof Bertrand Russell. Vznik neopozitivizmu bol spojený s úsilím obnoviť subjektívnoidealistickú filozofiu machizmu a prispôsobiť ju k súčasnému stavu fyziky, matematiky a logiky.
Hlavnou ideou neopozitivizmu je odstrániť základné svetonázorové problémy z filozofie a premeniť filozofiu na logickú analýzu jazyka. Zjednodušene – pseudo. Zredukovanie celej filozofie, vrátane nastolených problémov , je v podstate jej likvidácia. Neopozitivisti, tak ako machisti, odmietajú uznať objektívnu realitu faktov, skúseností. Pod faktami chápu namiesto objektívnych príčin iba pocity, vnemy, dojmy a iné javy vedomia.Týmto definitívne popierajú materiálnu podstatu sveta a pripisujú mu fakticky duchovnú podstatu.
Podľa ich jazyka – veda pôvodne opisuje iba „fakty“, t.j. pocity človeka a nie je schopná poznať objektívny svet., empirické poznanie nemá objektívny výraz. Na rozdiel od empirických vied, ktoré vychádzajú z poznatkov skúsenosti, opiera sa podľa nich logika a matematika o systém axióm a pravidiel, prijatých celkom ľubovoľne z hľadiska podmienenej doby (konvencie). Je to niečo nepochopiteľné hlavne z hľadiska vedy, smerom k tým vedcom a bádateľom, ktorí v súbehu vekov prispeli veľkým prínosom pri jej budovaní. Napriek tomu je to tak. Kolísanie vedcov úplne podlomuje materialistické stanoviská. Boj proti šarlatánstvu a ideologickým fantazmagóriám si vyžaduje nutne poznať súčasnú vedu a schopnosť riešiť jej problémy, inak sa vrátime do čias temného stredoveku. Kapitalistický systém však podporuje tieto nezmysly, čo je pochopiteľné z hladiska účelovosti – udržania sa silou mocou čo najdlhšie pred nevyhnutným zrútením.
A tým sa dostávame aj k problému, ktorý je dnes najaktuálnejší – neschopnosť pochopiť význam slov, a neschopnosť pochopiť príčiny a následky objektívnych príčin. Stúpenci neopozitivizmu tvrdia, že sociálna skutočnosť závisí od toho, čo o nej ľudia hovoria, že sociálne pohromy vyvoláva nesprávne chápanie a používanie slov. Americký pozitivista Samuel Chase zašiel až tak ďaleko, že vyhlásil za pozbavené zmyslu také slová ako kapitál, nezamestnanosť a pod.Podľa neho ak nebude v jazyku také „škodlivé“ slovo ako „vykorisťovanie“, nebude potom jestvovať ani v skutočnosti!
Neopozitivisti idú ešte ďalej. Zo sféry vedy vylučujú nielen „metafyzické“, ale aj mravné, etické hodnotenia a úsudky. Tvrdia, že každý úsudok, ktorý obsahuje etické hodnotenia je subjektívny, t.j. vyjadruje iba osobný názor hovoriaceho! Neopozitivistická filozofia, zdanlivo veľmi vzdialená politike, veľmi sa hodí práve na ospravedlnenie reakčnej politiky. Zároveň povzbudzuje človeka, ktorý sa nechce zriecť mravných noriem, majúcich objektívny význam, aby hľadal takéto ustálené normy a princípy mimo rámca vedy, predovšetkým v učení cirkvi. Tým kliesnia cestu teológom a fideistom – ľuďom obhajujúcim náboženskú vieru.
Fideizmus – smer, ktorý sa rozšíril a aktívne propaguje v súčasnom kapitalistickom systéme. Horlivo sa zaktivizovala cirkev a všetky jej organizácie. Ideológovia vládnucich tried čoraz naliehavejšie tvrdia, že jedine náboženstvo môže priniesť záchranu! Že jedinou odpoveďou na pálčivé otázky je efektívnejšie preniknutie kresťanského ducha do nášho života!
Pori náboženstve sa v kruhoch kapitalistickej inteligencie veľmi rozšíril záujem o mystiku, špiritizmus, astrológiu, mágiu a iné druhy poverčivosti. Tu treba akútne pripomenúť slová V.I.Lenina – „Buržoázia zo strachu pred rastúcim a mocnejším proletariátom podporuje všetko, čo je zaostalé, odumierajúce, stredoveké.“A tým sa dostávame do finále – k učeniu neotomistov.
Neotomizmus – v doslovnom zmysle ide o obrodenie stredoveku cez učenie stredovekého scholastika Tomáša Akvinského, ktorý uznal Vatikán za oficiálnu filozofiu katolíckej cirkvi. Neotomizmus je rafinované a chytrácke učenie, ktoré často pomýli nielen jednoduchých ľudí.
Základom učenia neotomistov je uznanie boha za tvorcu a všemocného vládcu sveta. Prírodu chápu ako uskutočnenie božských ideí a dejiny ako realizáciu božieho plánu. Na rozdiel od neopozitivistov, existencionalistov a im podobných subjektívnych idealistov neotomisti vyhlasujú, že okolitý svet ako božské stvorenie existuje reálne mimo človeka a jeho vedomia a poznáva sa pomocou zmyslov a rozumu. Dokonca kritizujú v tejto súvislosti iracionalizmus existencionalistov a hlasne vystupujú na obranu rozumu, ktorým vraj boh obdaroval človeka, aby mohol poznávať pravdu.
Neotomisti hovoria o troch cestách, ako pochopiť pravdu: o vede, filozofii a náboženstve. Najnižšia z nich je veda. Poznanie , ktoré veda poskytuje je vraj nehodnoverné a obmedzené iba na telesný obal, ktorý skrýva skutočnú duchovnú podstatu sveta, kam veda nemá prístup, a ktorý čiastočne odkrýva v metafytike. Na rozdiel od vedy nastoľuje filozofia otázku prvej príčiny jestvovania sveta a prichádza k záveru, že takou prapríčinou je najvyšší duchovný princíp, čiže božský tvorca. No najvyššiu pravdu, ako učia neotomisti, možno pochopiť iba zjavením, náboženskou vierou, s ktorou sa musia uviesť do súladu všetky všeobecné závery vedy a filozofie!
Konečným teoretickým cieľom neotomistov je potvrdenie toho, že katolicizmus a veda sú stvorené jedno pre druhé. Všetky ťažkosti, ktoré stoja pred vedou, a nevyriešené otázky využívajú v prospech cirkevných dogiem. To, čo tak navonok pôsobí ako dokonalé finále hľadania cesty človeka má však svoju odvrátenú, temnú tvár.
Tou odvrátenou stránkou tváre je otázka morálky. Je to morálka pokory, učenie o tom, že človek nemá rozmýšľať o pozemskom živote a pominuteľnom tele, ale má viac rozmýšľať o nesmrteľnosti duše a o večnom živote, o bohu. Inak povedané, je to morálka pasívneho prijatia, a teda aj ospravedlňovania existujúceho sociálneho zla, vykorisťovania a nerovnosti, morálka, ktorá zamieňa protest a boj proti sociálnej nespravodlivosti modlitbou a obracaním sa k bohu – teda morálka výhodná iba pre vládnucu vykorisťovateľskú triedu.
V ich učení je charakteristickým bojom aktívny boj proti socializmu, spojený naoko s kritikou niektorých nedostatkov kapitalizmu. Sú to napomenutia o tom, ako kapitalisti zabudli na vieru, prestali byť dobrými kresťanmi. Logický záver – neotomisti ani v najmenšom nepomýšľajú na boj proti kapitalizmu a sú v podstate jeho obrancami.
Dnešný liberalizmus je posledným štádiom, v ktorom sa terajšia civilizácia nachádza. Chaos, anarchia, pomýlené hodnoty, individualizmus, naschvál sofistikovane zamieňané pojmy a dojmy do nesprávnych slov a výrazov, v tom najreakčnejšom období kapitalizmu vo vykorisťovaní človeka človekom pod heslami slobody jednotlivca, vo svete plnom lokálnych krutých vojen. Kam kráčame?
