Zlaté zuby sa nám smejú a my máme prázdne misky.
Biele si nás nevšímajú, bo zlatým robia zisky.
Zlatým už od pojedania praskli kúsacie disky.
Len sedia si, planétu vlastnia a popíjajú whisky.
Jak je možné, že pár ľudí vlastní súčet ľudstva majetku?
Nie sme všetci z jedného tvora, celý svet nepatrí nám?
Oni tlstnú, my tu mrieme, niečo nie je v poriadku,
keď niekto len drel celý život, no na dlažbe skape sám.
Bezdomovci, tretí svet, veru, ľudí mnoho.
Sú bez slova ako tiene, zbytočnosť je vysoká.
Áno, tento pohľad na nich vyznie veľmi stroho.
Podskupín viac je a priepasť čoraz viac je široká.
Veď aj biele zuby, trieda stredná, čoraz viac len vydáva
z vydretého, sťa almužien, jak trieda sa zmazáva.
Takže len dve triedy vlastne na Zemi sa nachádzajú.
Zlaté zuby a ostatné zuby, čo do priepasti padajú.
Na kopci si palác stojí, bohovia v ňom hodujú.
Pod ním priepasť a v nej ostatní o živobytie bojujú.
Boli hore, už sú dole, budúcnosť vyslovená,
že skaza ľudstva, bez desaťtisíc, bola dávno vytvorená.
Ostatní na desaťtisíc drú sa jak tí otroci,
nevedia, či sa dožijú nasledujúcej polnoci.
Či bez domova, či z ruky do úst, no byť večne okrádaný,
zháňaš, kradneš, a či makáš, tvoj kotlík stále deravý
jest, bo veľké tlamy bohatých z misky potajme ujedali
stále viac, aj svet ti vzali, do kotlíka diery vyvŕtali.
Čo s tým robiť, keď krivda je dogmou v ľuďoch vrodenou?
Keď tí mocní a bohatí majú aj „mocných“ v hrsti?
Asi táto pravda „svätá“ je už ľudstvu súdená.
Tento systém večný bude, komu je to proti srsti?
Mnohým, ale spoločnosť je pozlátkou ozdobená.
Chvália dogmu a hania tých, čo majú toho dosti.
Priepasť rastie, kraje miznú.
Vyvolení tam nikdy nespadnú.
Ľudstvo vďaka hrabivosti si chystá veľkú tryznu.
Vyvoleným je to jedno, tí tu navždy zostanú.
Zlaté zuby sa nám smejú a my sme jedna skupina.
Či chudobný, a či otrok, skrátka jedna rodina.
Priepasť nás vezme, je to jedno, už nikam neutečieme
a všetkých pánov Zemegule zo sebou tam stiahneme.
