Dnes 6. júna 2019 oslavujeme 220 rokov od narodenia Alexandra Sergejeviča Puškina, najväčšieho ruského básnika, prozaika, dramatika, tvorcu ruského literárneho jazyka, predchodcu novej ruskej literatúry – všetky štýly a umelecké smery v ruskej literatúre nadväzovali na jeho tvorbu.
Alexander Serjegevič Puškin sa narodil 6. júna 1799 v aristokratickej moskovskej rodine. V r.1817 vstúpil do vládnych služieb, ale za politické básne napr. Voľnosť , ho cár Alexander I. r.1820 poslal do vyhnanstva do južného Ruska. Po šiestich rokoch sa vrátil, jeho básne však boli naďalej prísne cenzurované. Po návrate do Petrohradu sa Puškin oženil s krásnou Natáliou Gončarovovou. Narodili sa im dcéry Mária a Natália a synovia Alexander a Grigorij. Pre klebety o dôvernom vzťahu medzi Puškinovou manželkou Natáliou a jej švagrom francúzskym šľachticom Georgesom d’Anthésom došlo začiatkom februára 1837 k tragickému súboju, v ktorom Puškin utrpel ťažké zranenia. Na ich následky zomrel 10. februára 1837 v Petrohrade. Mal iba 38 rokov. V Rusku sa od roku 1998 každoročne 6. júna slávi Puškinov deň Ruska.
V renesančnom kaštieli v Brodzanoch na Slovensku bolo v roku 1979 zriadené Slovanské múzeum A.S. Puškina. V kaštieli žila vyše 40 rokov Puškinova švagriná Alexandra Gončarová-Friesenhofová. Po predčasnej smrti básnika kaštieľ navštevovali jeho deti a jej sestra – Puškinova manželka Natália.
EXEGI MONUMENTUM
Pamätník som si postavil nerozborný
ciest ľudu k nemu sa nedotkne času zub –
čnie hlavou hrdou on, aj čelom nepokorným
vyššie než Alexandrov stĺp.
Nie, celý neumriem – v posvätnej duša lýre
prežije popol môj, prekoná tela pád
a slávny budem, kým na zemeguli šírej
žiť bude čo len jeden bard.
Chýr o mne preletí celú Rus, každý živý
jazyk tam menom ma zvať bude, či to Fín,
či Slovan hrdý vnuk, či Tungus dosiaľ divý,
či Kalmyk, stepí voľný syn.
A dlho budem tým ľudskému rodu milý
dobré že city som prebúdzal lýrou v stých,
že v krutý vek môj ja horlil som za Slobodu
a milosť žiadal pre bitých.
Príkazu božieho poslušná buď, ó múza
urážok neboj sa, vavríny nežiadaj,
nedbaj či pochvaly, či hany prihrnú sa
a s hlupákom sa nehádaj.
(Alexander S. Puškin, 1836)
Och, Puškin!!! Môj obľúbený!!!
Och, Eugen Onegin!!!
***
No nieto družby medzi nami.
Aj bez predsudkov akosi
za nuly máme všetkých známych
a seba, pravda, za čosi…
***
Nuž koho ľúbiť? Komu veriť?
Kto nezradí nás bez vražby?
Kto naše činy, slová, kredit
len naším metrom meria vždy?
Kto nevezme nás do klebety?
Kto nás vie chrániť s nehou detí?
Kto z omylov nás očíšťa?
Neznudí nikdy dočista?
Nadarmo po šíravách neba,
vy čitateľstvo vážené,
hľadáte také zjavenie:
milujte jednoducho seba!…
***
Panský dom v osamelej stráni,
chránený horou pred vetrami,
nad riečkou stál tam. Do dialí
pred ním sa lúky blyštali…
***
Tatianin list Oneginovi
Píšem vám — prečo, neviem sama.
Čože mám ešte povedať?
Vy môžete ma, och tá hana,
opovrhnutím potrestať.
No ak len kvapku zľutovania
cítite k môjmu nešťastiu,
nenecháte ma zmierať tu.
Sprvu som, verte, mlčať chcela;
a nepadla by do hanby
a u vás čistá bola by,
keby som aspoň dúfať smela,
že môžem čo len v týždni raz
v dedine našej vidieť vás…
KRÁÁÁSA!