Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Vážení priaznivci DAV-u DVA

Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.

V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.

Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.

Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712


A beda bude plemenám, kde zákon nie je ostražitý, kde – či už vladár, či ľud sám, nad ním sa povýšeným cíti.

(fragment básne Voľnosť)

Dnes 6. júna 2019 oslavujeme 220 rokov od narodenia Alexandra Sergejeviča Puškina, najväčšieho ruského básnika, prozaika, dramatika, tvorcu ruského literárneho jazyka, predchodcu novej ruskej literatúry – všetky štýly a umelecké smery v ruskej literatúre nadväzovali na jeho tvorbu.
Alexander Serjegevič Puškin sa narodil 6. júna 1799 v aristokratickej moskovskej rodine. V r.1817 vstúpil do vládnych služieb, ale za politické básne napr. Voľnosť , ho cár Alexander I. r.1820 poslal do vyhnanstva do južného Ruska. Po šiestich rokoch sa vrátil, jeho básne však boli naďalej prísne cenzurované. Po návrate do Petrohradu sa Puškin oženil s krásnou Natáliou Gončarovovou. Narodili sa im dcéry Mária a Natália a synovia Alexander a Grigorij. Pre klebety o dôvernom vzťahu medzi Puškinovou manželkou Natáliou a jej švagrom francúzskym šľachticom Georgesom d’Anthésom došlo začiatkom februára 1837 k tragickému súboju, v ktorom Puškin utrpel ťažké zranenia. Na ich následky zomrel 10. februára 1837 v Petrohrade. Mal iba 38 rokov. V Rusku sa od roku 1998 každoročne 6. júna slávi Puškinov deň Ruska.


V renesančnom kaštieli v Brodzanoch na Slovensku bolo v roku 1979 zriadené Slovanské múzeum A.S. Puškina. V kaštieli žila vyše 40 rokov Puškinova švagriná Alexandra Gončarová-Friesenhofová. Po predčasnej smrti básnika kaštieľ navštevovali jeho deti a jej sestra – Puškinova manželka Natália.

EXEGI MONUMENTUM

Pamätník som si postavil nerozborný
ciest ľudu k nemu sa nedotkne času zub –
čnie hlavou hrdou on, aj čelom nepokorným
vyššie než Alexandrov stĺp.

Nie, celý neumriem – v posvätnej duša lýre
prežije popol môj, prekoná tela pád
a slávny budem, kým na zemeguli šírej
žiť bude čo len jeden bard.

Chýr o mne preletí celú Rus, každý živý
jazyk tam menom ma zvať bude, či to Fín,
či Slovan hrdý vnuk, či Tungus dosiaľ divý,
či Kalmyk, stepí voľný syn.

A dlho budem tým ľudskému rodu milý
dobré že city som prebúdzal lýrou v stých,
že v krutý vek môj ja horlil som za Slobodu
a milosť žiadal pre bitých.

Príkazu božieho poslušná buď, ó múza
urážok neboj sa, vavríny nežiadaj,
nedbaj či pochvaly, či hany prihrnú sa
a s hlupákom sa nehádaj.

(Alexander S. Puškin, 1836)

Moskva , leto 2016

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


One thought on “Ruský bard

  • 6. júna 2019 at 23:26
    Permalink

    Och, Puškin!!! Môj obľúbený!!!
    Och, Eugen Onegin!!!
    ***
    No nieto družby medzi nami.
    Aj bez predsudkov akosi
    za nuly máme všetkých známych
    a seba, pravda, za čosi…
    ***
    Nuž koho ľúbiť? Komu veriť?
    Kto nezradí nás bez vražby?
    Kto naše činy, slová, kredit
    len naším metrom meria vždy?
    Kto nevezme nás do klebety?
    Kto nás vie chrániť s nehou detí?
    Kto z omylov nás očíšťa?
    Neznudí nikdy dočista?
    Nadarmo po šíravách neba,
    vy čitateľstvo vážené,
    hľadáte také zjavenie:
    milujte jednoducho seba!…
    ***
    Panský dom v osamelej stráni,
    chránený horou pred vetrami,
    nad riečkou stál tam. Do dialí
    pred ním sa lúky blyštali…
    ***
    Tatianin list Oneginovi

    Píšem vám — prečo, neviem sama.
    Čože mám ešte povedať?
    Vy môžete ma, och tá hana,
    opovrhnutím potrestať.
    No ak len kvapku zľutovania
    cítite k môjmu nešťastiu,
    nenecháte ma zmierať tu.
    Sprvu som, verte, mlčať chcela;
    a nepadla by do hanby
    a u vás čistá bola by,
    keby som aspoň dúfať smela,
    že môžem čo len v týždni raz
    v dedine našej vidieť vás…
    KRÁÁÁSA!

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *