Lukáš Perný: Rozprava o zvrátenej neprirodzenosti a estetike hororu (Guilermo del Toro: Frankenstein, 2025)

Frankenstein, Rousseau a filozofia vo filme del Tora

„Iba zrůdy sa hrajú na Boha, barone!“

Film FRANKENSTEIN (2025) mexického režiséra Guilerma del Tora (údajne na projekte, ktoré je považované za jeho životné dielo, pracoval celých 30 rokov a sníval o tejto verzii od detstva), ktorý sa javí ako (na prvý pohľad) popkultúrny gotický horor, ktorý neprináša nič nové pre dejiny filozofie, je v skutočnosti akési zvrátené pokračovanie Rousseauovho textu O pôvode a príčinách nerovnosti dovedené do temných až absurdných kontextov, miestami až rúhajúc sa, dekonštruujúc tie najzásadnejšie otázky ľudskej existencie, najmä otázky ontologické. Kým prvá časť filmu, z pohľadu „stvoriteľa“ ukazuje gnostický, alchymistický pohľad na svet, akúsi paracelsianistickú snahu poznať, ako hore, tak i dole (As above, so below), vo vnútri a vonku, spojitosť makro a mikrokozmu, ktorý končí Faustovským šialenstvom, akoby nepoučiteľnosťou človeka pred varovaniami od Boha, teda nepokornosť a snaha poznať a skúmať podstatu všetkých vecí (Bacon, Nová Atlantída), končí vo stvorení niečoho, čo nikdy nemalo žiť a nie je schopné, nedokáže zomrieť.

Okrem excelentného hereckého výkonu hlavných postáv (Oscar Isaac, Jacob Elordi), ale aj vedľajších postáv (Christoph Waltz ako Henrich Harlender, Mia Goth ako Elizabeth Harlender a dokonale zamaskovaná Victorova matka, Lars Mikkelsen ako kpt. Anderson, David Bradley ako slepec, Charles Dance ako Frankensteinov otec), majstrovských dialógoch, tu nachádzame mnohé protirečenia aj dnešného sveta. Napríklad ľahostajnosť voči mŕtvym vo vojnách, vzbura proti Bohu.

Druhá časť filmu je akoby anti-rozprava k Rousseauovmu hlavnému dielu. Rozpravu nepíše prirodzený človek, ale neprirodzený anti-tvor čiže netvor, monster (možno aj samotné slovo netvor má zrejme korene v tomto diele, ale to je iba dohad, každopádne pomenovanie samotného anti-tvora „moderný Prométheus“ sa v priebehu dejín spracovaní diela menilo; výrazne celosvetovo popkultúrne ovplyvnilo svet spracovanie Jamesa Whalea z roku 1931 s kultovým hercom Borisom Karloffom, ktorého podobizeň sa stala symbolom, o čom viac v poznámke[1]).

Charakter anti-tvora sa menil, dokonca došlo v priebehu dejín k tomu, že práve meno Frankenstein je spájané s ním, v skutočnosti anti-tvor nemal meno (referencie spájajú pomenovanie anti-tvora ako „creature“, „fiend“, „spectre“, „dæmon“, „wretch“, „devil“, „thing“, „being“, „ogre“; samotné stvorenie sa samo označilo ako monštrum-monter, a tak ho opísali aj obyvatelia osady). V pôvodnej literárnej verzii anti-tvor hľadá pomstu najmä voči svojmu stvoriteľovi za to, že ho nechal samého vo svete (filozofický pojem odcudzenie transformovaný vo filmovom umení), kde je nenávidený. Ten mu dokonca tvorí partnerku, ktorú však zničí tesne „pred stvorením“ (vo filme z roku 2025 o tom iba hypoteticky diskutujú). Každopádne, filme del Tora zachováva niektoré prvky z pôvodného románu, no výrazne sa odlišuje. Aj samotný charakter anti-tvora je odlišný (pôvodný anti-tvor nie je nesmrteľný, má odlišnú emocionalitu). Každopádne v pôvodnom románe anti-tvor poznal Miltonov Stratený raj, Plutarchové dielo a Utrpenie mladého Werthera (z týchto kníh sa naučil jazyk).

Je to teda tvor neprirodzený (dialektická negácia tvora), nestvorený Bohom, ale náhodou, niečím, čo je vlastne nemožné, a ak by to aj možné bolo, bola by to nočná mora nielen pre neho, ale aj pre jeho okolie. V tom spočíva hororová podstata diela. Niečo ako prebudiť sa v truhle po vlastnej smrti (E. A. Poe, The Premature Burial, 1844), k čomu Frankenstein v pôvodnej literárnej podobe nemá ďaleko. Treba si uvedomiť, že dielo bolo napísané počas roka bez leta.[2] Mary Shelley ho napísala počas pobytu v Ženeve a treba dodať, že počas tohto roka vznikli aj ďalšie kultúrne fenomény ako vianočná pieseň Tichá noc, rok bez leta inšpirovala aj romantického maliara Caspara Davida Friedricha či George Byrona, ktorý napísal Darkness.

A teraz prichádzajú tie zásadné otázky. Môže sa človek povýšiť nad Boha a rozhodovať o živote a smrti? Môže prekonať smrti? Táto otázka vo filme rezonuje ešte viac, keď si Frankenstein prezerá na frontoch mŕtvoly zbytočne zomrelých ľudí vo vojnách (podľa oficiálnych opisov Victor vytvára časti tela anti-tvora zo zločincov a vojakov zabitých v prebiehajúcej krymskej vojne, čo bola vojna medzi cárskym Ruskom a Osmanskou ríšou podporená Francúzskom, Spojeným kráľovstvom a Sardinským kráľovstvom, pričom počet obetí sa odhaduje na 600 tisíc). Ešte desivejšie je, že 5/6 obetí nepadlo v boji, ale pre choroby spojené s katastrofálnymi hygienickými podmienkami a kolapsom zásobovania. Frankenstein si vyberá telá úplne pragmaticky a bezcitne len pre účel, pre svoj experiment (ešte desivejšie je, že zbytky týchto tiel nie sú ani pochované, ale len tak pohodené v blízkom lese). Obchodník Harlender, stvárnený Christopom Waltzom, ktorého cez jeho perfektne zahrané monológy poznáme z Tarantinových filmov, ponúka Victorovi neobmedzené finančné prostriedky, ponúka mu priestor pre laboratóriom v obrovskej vodnej veži a torzá tiel z prebiehajúcej vojny (estetická poznámka: pri tvorení anti-tvora hrá melodická a harmonická hudba, čo do istej miery pripomína známe hororové filmy s hudbou Zdenka Lišku, kde rovnako nachádzame paradoxný vzťah veselej alebo harmonickej hudby s hororovým obsahom). Avšak Harlender to nechce zadarmo, sám totiž zomiera na syfilis[3], ktorý je spojený s neodvratnou deštrukciou človeka, čo sa Frankenstein dozvie až neskôr a v hororovej scéne, pri žiadosti transplantácie mozgu do anti-tvora, Frankenstein odmieta[4], Harlendra[5] pri nehode omylom zabije. Symbolicky je Harlenderov mozog, zdroj jeho génia a súčasť jeho tragédie (postupného rozkladu), ktorý si želá transplantovať do anti-tvora, rozmlátený pri páde z veže.

Azda najslabšou stránkou filmu je klasické psychoanalýzou ovplyvnené klišé, že traumy z detstva ovplyvňujú povahu človeka, kde sa vytvára dojem, že tradičná rodina musí automaticky znamenať bezcitného a krutého otca, ktorý týra syna a vlastnú ženu, ktorú dokonca nezachráni ako špičkový lekár pred smrťou.[6] Každopádne, zo zlosti voči otcovi a smútku z odchodu matky sa vo filme vytvorí Frankensteinova predstava, že porazí smrť.[7] Stáva sa z neho brilantný, ale súčasne arogantný chirurg. Podľa oficiálneho opisu je vylúčený z Royal College of Surgeons of Edinburgh za oživenie mŕtvych, ktoré disciplinárny tribunál odsudzuje ako svätokrádež. A tu sa otvára otázka, či je porazenie smrti aj za cenu rúhania sa voči Bohu zmysluplné. Napokon, je tu aj vízia „temného anjela“, ktorá sa Frankensteinovi zobrazuje, sémantický odkaz, že mu v „diele“ napomáha zlo, možno sám Diabol.[8]

Frankenstein v odpovedi na to, že jeho pokus je zvrátený a obscénny odpovedá v anarchistickom duchu vzburou proti Bohu (najvyššej autorite), neposlušnosťou a bojom proti dogmám. Ambiciózny vedec po vypískaní hovorí následne s Harlenderom a dodáva, že ukázal pravdu, na čo mu Harlender skepticky odpovedá, že na to do večera zabudnú. Harlender fascinovaný fotografiou fotí ženu s broskyňami pri symbole smrti, holej lebky ako memento mori. V diskusii s Frankensteinom otvárajú dvere do sveta alchymistických právd. Uvádzajú sa tu Evelynove tabuľky (skutočne existujú), čo je reálny súbor štyroch anatomických prípravkov na drevených doskách, ktoré sa považujú za najstaršie anatomické prípravky v Európe (v súčasnosti sú vo vlastníctve Royal College of Surgeons a vystavené v Hunterian Museum v Londýne). Ďalej hovoria o deviatej konfigurácii, útvaru okolo srdca, ktorý dokáže dodávať a uchovávať energiu, a to už sme pri psychoenergetike a témach, ktoré riešili Kahuda, Gróf, Drbal, Pavlita a ďalší v psychotronických laboratóriách. Harlender hovorí, že sú hľadači pravdy transcendencie.

Výrazným motívom filmu je desivosť vojny v kontexte toho, ako je vnímané samotné ľudské telo. Krutosť vojny sa tu teda javí ešte desivejšia v tom kontexte, že anti-tvor je vytvorený z pozostatkov vojnového konfliktu ako anti-ideálny nadčlovek (výtvor zmrzačeného amorálneho sveta, vytvorený z torz ľudských tiel ako vyňatých z obrazov Vincenta Hložníka). Vzdor voči vojne prejavuje iba Harlenderova dcéra, ktorá sa práve v tomto kontexte dostáva do pozície anti-humanistického pohŕdania ľudstvom (vnímame podobné frustrácie z osvietenstva, ktoré nachádzame v známom Adornovom diele Dialektika osvietenstva, tzn. ak dokázal človek vytvoriť koncentračné tábory, ktoré boli založená na chladnokrvnom likvidovaní človeka, je možné hovoriť o humanite?).[9] Adorácia prírody je však hraničiaca s eko-fašizmom, nachádzame tu aj post-feministické prejavy, „človek“ či „ľudstvo“ vlastne neznamenajú viac, než príroda, dokonca hmyz, o ktorom hovorí ako o niečom čistejšom a úžasnejšom („najmenšie veci plné prírody a božských rytmov“).

A práve Harlenderova dcéra Elizabeth, ktorú si zoberie Frankensteinov brat je pre neho femme fatale, súčasne inšpiráciou, Gatsbyovským ideálom. Krátke milostné vzplanutie je jednostranné (Elizabeth pri spovedi deklaruje, že ide o tyrana, hrubého, manipulátora) a súčasne nedopovedané (následne sa skamarátia, prežívajú romantické spoločné chvíle, tanec a oslnenia jarnými lúčmi pri chytaní motýľov, súčasne Frankenstein nedostáva spätnú väzbu), príbeh navyše končí tragédiou. V už dosť ťažkom živote Frankensteina je zamilovanosť do Elizabeth („…po prvý raz v živote ma zaujímal viac život, a menej smrť…“) a následné odmietnutie („…viera neznamená, že je niečo pravda… voľby sú výrazom duše, jediný náš dar od Boha, zvolila som, dobrú noc…“), posledným klincom do rakvy. Z nešťastnej lásky ide cesta len k jeho šialenému vynálezu.[10] Rozmer fatálnej a nešťastnej lásky dáva filmu meditatívny rozmer pojednania o láske, smrti, samote, zúfalstve, zmysle života atď.

Zomierajúci, chorý a starý Frankenstein spomína na túto iskru ako zdroj jediného, hoc fiktívneho a pominuteľného šťastia: „Jak často člověk věří, že potkal andela či ďábla, jen aby zistil, že vše je iluze. Naši šachovou partii hrajeme sami proti sobě.“ Celý jeho (Frankensteinov) život prebehne ako samotný film, a on si v závere uvedomuje, že musí odísť a odovzdať sa vesmíru, zmierený s krutým životom. Do kontrastu sa nesmrteľný anti-tvor, pozbavený možnosti odchodu, trápi nemožnosťou odchodu, ale to sme už ďaleko.

Každopádne, anti-tvora nájde Frankenstein živého počas nasledujúceho rána, má nesmiernu silu, schopnosti liečenia rán, avšak hovorí iba meno svojho „stvoriteľa“: VICTOR. Práve absencia intelektuálneho rozvoja Frankensteina frustruje, pokúsi sa ho donútiť k rozvoju fyzickým násilím, čím sa dostane do konfrontácie s Elizabeth, ktorá v ňom nachádza emócie. Keď sa Frankenstein rozhodne svoj výtvor zlikvidovať a pochovať v ohni, anti-tvor sa zázrakom zachráni. Poslednou kvapkou je, keď anti-tvor ako svoje druhé slovo povie provokatívne: ELIZABETH, čo rozorvaného a psychotického Frankensteina ešte viac rozzúri. Je tu však moment súcitu, keď sa Frankenstein v poslednej chvíli pokúsi anti-tvora zachrániť, avšak prichádza o nohu. A tu začína príbeh anti-tvora, príbeh z jeho perspektívy.[11]

V tejto časti rozpráva anti-tvor svoj príbeh v rousseauovskom duchu prvého človeka, ktorý objavuje zmysel existencie, oboznamuje sa s kultúrnymi artefaktami (najskôr oblečenie, neskôr sa prostredníctvom slepého proroka, ktorý k nemu nemá predsudky, naučí čítať pričom začína Bibliou). A tu je prelink na ďalšie Rousseauove dielo Rozprava o vedách a umeniach. Zlepšila kultúra, veda a umenia človeka? Pýta sa kacírsky Rousseau. Netvor prechádza krajinou a stretáva sa s prenasledovaním a zamýšľa sa nad krutosťou ľudí, ale aj zvierat v konfrontáciách života a smrti. De facto táto pasáž odkazuje na Hobbesovské „človek človeku vlkom“. Odpovedá Hobbes. Dala kultúra človeku schopnosť súcitu?

Stretnutie s najvýznamnejšou knihou ľudstva v ňom otvára otázky, ktoré sú neskôr konfrontované so zistením, že nie je stvorený Bohom, ale človekom, že je „produktom márnice“. Už samotná idea je rúhaním, no môže byť rúhaním samotná existencia bytosti alebo anti-bytosti. Čo deti, ktoré sa nikdy nemali narodiť (zrodené zo znásilnení či párením toho istého rodu), ľavobočkovia, ľudia ako produkty hriechu, produkty toho, čo sa nemalo stať? Čo dieťa katolíckeho farára, ktoré sa teda podľa pravidiel cirkevných (celibát) nemalo narodiť? Čo človek, ktorého pochovajú zaživa, odvrhnú ho zo sveta živých, a nejakou náhodou to prežije? Nezažívajú podobné pocity ako tento anti-tvor, ktorý je extrémnou hyperbolou pre nechcených? Byť nežiadúci a uvedomovať si to? To sú otázky, ktoré sú veľmi podobné tým, ktoré si kládol anti-tvor, keď zistil, že nie je takpovediac žiadúcim stvorením. Hororovosť celého filmu a jeho najväčšia desivosť spočíva práve v tomto zistení, a v druhom rade, že nemá „dar“ smrteľnosti. Nesmrteľný anti-tvor je teda odsúdený večne blúdiť, večne sa trápiť, bez možnosti vykúpenia. Táto idea je až natoľko desivá, že posúva filmové posolstvo do úplne nových dimenzií…

Záverom na odľahčenie. Zúrivý herec Oscar Isaac pripomenul legendárnu scénu zo seriálu Black Books s Dylano Moranom odkazujúcu práve na Frankensteina, kde Bernad Black mláti halúzkou Mannyho Bianca pri bleskoch a hromoch počas výroby fejkového vína. V tomto duchu sme si pozreli tento film znova s kamošom, známym kultúrnym kritikom, pričom povzbudení vínom a „spoločnou namotávkou českého dabingu Fénix pro dabing“ sa stal zdrojom nekonečne opakovaného čierneho humoru práve prelink na Black Books („Mazej do zahrady!“).

PhDr. Lukáš Perný, PhD.
autor je kulturológ, filozof, spisovateľ,
súčasne autor knihy o kontrakultúrnych fenoménoch 60. a 70. rokov

Doplňujúce kulturologické poznámky a citáty z filmu

[1] Podrobne ku genéze je rozpracovaný článok Frankenstein’s monster.

Pre zaujímavosť, tvorca surrealistického diela Žltá ponorka (1969) použil popkultúrny motív Frankensteina, ktorý sa pretvorí po vypití purpurového jedu na Johna Lennona s komentárom: „To bol ale fakt najzvláštnejší sen.“ V popkultúre 60. rokov sa tiež presadil žáner horror rock alebo shock rock, ktorý spojil gotické, punkové a rockabilly motívy, a používal práve motívy Drakulu, Frankensteina, zombíkov, upírov, strašidelných postáv atď. (napr. She’s Fallen In Love With The Monsterman od Screaming Lord Sutcha). Samozrejme, tieto motívy tiež používa slávny režisér Tim Burton, a v konečnom dôsledku majú efekt prekonávania strachu zo smrti cez čierny humor (či už sú to Addamsovci, Dracula, Mŕtva nevesta, Nožnicovoruký Edward, Dr. Caligari atď.). Lurch z Addamsovcov (Ted Cassidy či Carel Struycken) taktiež až akosi priveľmi pripomína Karloffovu predstavu Frankensteinovho anti-tvora (vysoký desivý, nevyspytateľný).

Existuje tiež dohad, že Victor Frankenstein bol založený na skutočnom vedcovi s podobným menom a ktorý bol nazývaný moderným Prometheom – t. j. Benjamin Franklin. Nakoľko „vyrobil tiež šarkana z drôtu a špagátu,“ napísala Shelley, podobne ako Franklinov slávny experiment s šarkanmi (ten bol spracovaný aj v známej počítačovej hre Day Of The Tentacle). Profesor literatúry Nick Groom považuje adaptácie príbehu v priebehu času za stále viac a viac deformované. Anglická Wikipédia tiež uvádza, že vedci tiež hľadajú hlbší význam v Shelleyinom príbehu a vytvorili analógiu medzi monštrom a dieťaťom bez matky; Shelleyina vlastná matka zomrela pri jej pôrode. Monštrum bolo tiež prirovnávané k utláčanej triede; Shelley napísal, že monštrum rozpoznalo „rozdelenie majetku, obrovské bohatstvo a biednu chudobu“. Iní vidia v príšere nebezpečenstvá nekontrolovaného vedeckého pokroku, najmä v čase vydania (galvanizmus presvedčil mnohých vedcov, že oživenie mŕtvych pomocou elektrických prúdov je vedecky možné).

Novší film s touto tematikou Nevesta (2026) som zatiaľ nevidel, takže o tom niekedy nabudúce.

[2] rok 1816 je známy ako rok bez leta kvôli vážnym klimatickým abnormalitám, ktoré spôsobili pokles priemernej globálnej teploty o 0,4 – 0,7 ° C. Letné teploty v Európe boli najchladnejšie zo všetkých zaznamenaných medzi rokmi 1766 a 2000. To viedlo k zlyhaniu plodín a veľkému nedostatku potravín na severnej pologuli. Zaujímavé ja sa v tomto kontexte zamyslieť, aký malo počasie vplyv na vznik filozofických ideí, estetických kontextov atď.

V tom istom čase sa diali na Slovensku v 19. storočí prvé národno-revolučné pohyby, avšak aj v slovenskej kultúre sa nachádzajú v 19. storočí tieto vplyvy napr. u Janka Kráľa či Jána Bottu (špeciálne Poeovská Žltá ľalia), v českej kultúre Erben a Mácha. Byronovské motívy sú však paradoxne v slovenskej kultúre okrajové, nakoľko dominuje skôr politická, národno-obrodenecká dimenzia romantizmu (o tom viac v knihe Štúrovci a Hegel, s. 14: Prvým paradoxom slovenského romantizmu bolo už jeho dištancovanie sa od západoeurópskej romantickej tradície (osobitne byronizmu), čím akoby slovenský romantizmus popieral aj ideové zdroje seba samého).

Vo svete sa v 19. storočí menili dejiny národov, umenia, kultúry, no a okrem toho teda vzniklo aj dielo Frankenstein, ktorému vo vplyve hororových motívov môže konkurovať snáď iba Stokerov Dracula z roku 1897. To je ďalšia kulturologická poznámka na okraj.

[3] „Jedna noc s Venuší a celý život na Mercuriu… začne mi to pomalu rozkládat kosti, čelo, celou tvář, čelist, zuby, lebku, odhalí muj mozeg, nádory, šílenství a strašlivá bolest, a jednoho rána začnu šílene křičet a už nikdy nepřestanu…“

[4] „…tá nemoc je v každé části tela, každý váš orgán je znečistený, mozeg, i kref, vše je nečisté…“

[5] „…ale moje peníze né, je to tak? …rád budu orlem, který hoduje na vašich játrech…“

[6] Tento scenár je až príliš poplatný dobe, nachádzame ho aj vo filme Duchoň (2025), kde ani pri najabsolútnejšej predstave krutosti sa dá len ťažko predstaviť, že mlátil starý Duchoň mladého Duchoňa tak silno päsťami ako to bolo takmer naturalisticky znázornené (vyzeralo to tak, akoby ho umlátil k smrti). Skrátka, je extrémne v móde do umeleckých alebo popkultúrnych diel vkladať rodinné násilie, násilie na ženách, prezentovanie tradičnej rodiny ako niečoho strašného a traumy plodiaceho. Na druhej strane sú v duchu politickej korektnosti nekriticky adorované jemne povedané netradičné formy spolunažívania a sexuálnych preferencií.

[7] Frankenstein pri svojom pokuse o oživenie cituje čínsky pojem čchi, tradičnú čínsku medicínu, akupunktúru a v kontexte využitia šiestich ihiel.

[8] Frankenstein pri svojom rúhajúcom faustovskom predslove hovorí: „Život. Narodíme sa, sotva povstaneme, padáme. Smrť! A v priestore medzi vzostupom a pádom je náš skromný priestor. Zrodenie nie je v našich rukách, počatie, tá iskra spojenia, myšlienky a duše, to je v rukách Boha, ale smrť, tam je naša výzva. Na to sa musíme zamerať. Nie sme bohovia, ale keď sa máme chovať neskromne ako bohovia, mali by sme konať zázraky… nahliadnuť do všetkých skrytých zákutí prírody a smrť zničiť… nie spomaliť, ale zastaviť.“ 

[9] V tomto kontexte je nutné odcitovať protivojnový preslov Elizabeth: „Česť, zem, chrabrosť, to sú sami o sebe vznešené idey, ale aj tak pre nie prichádzajú muži o život, rozhodne nevznešeným spôsobom. Tvárou v blate, dusiac sa krvou, kričiac bolesťou. Muži, ktorí boli bratia, synovia niekoho, s čistým srdcom vychovaní matkami, len aby padli v bitkách ďaleko od tých, ktorí tieto tragédia vyvolávajú. Tí zostávajú doma, nedotknutí krvou či bajonetom. Ich koža neprebodnutá, prikrývky čisté a teple. To sa deje, keď sú idey nasledované hlupákmi…“ 

[10] To pripomína známy citát „…ak dvaja ľudia, ktorí sa milujú nemôžu žiť spolu, stanú sa z nich strašidlá, ktoré blúdia svetom… každý človek, čo žije sám sa stane skôr či neskôr strašidlom… či už z vlastnej viny alebo cudzej, nerozhodli sme sa, jednoducho sme sa stali… všetci čo žijú na tejto zemi… “ z Jakubiskovho filmu Pehavý Max a strašidlá, kde sa mimochodom taktiež objaví anti-tvor, avšak v priateľskej podobe Alberta, ktorého hrá Gerhard Karzel. Takže máme tu aj prienik do slovenskej kultúry.

[11] Anti-tvor unikne explózii, ukryje sa v mlyne, pomáha rodine, pričom si rodina myslí, že ide o mytologickú postavu „DUCH LESA“. Keď rodina odíde, anti-tvor sa spriatelí so slepým patriarchom, ktorý ho učí hovoriť. Následne sa konfrontuje s pôvodom svojej anti-existencie, vráti sa na farmu, kde sa s desivou skúsenosťou zdôverí slepému mužovi, ten bol však medzičasom napadnutý vlkmi, rodina si myslí, že to spôsobil Victor a zastrelí ho. Analogicky je už druhý krát nespravodlivo obvinený z vraždy (prvý krát samotným Frankensteinom). Po zastrelení ožije, uvedomuje si, že musí až na veky zostať sám s nemožnosťou zomrieť. A tak vyhľadá Victora, ktorého žiada o vytvorenie spoločníka, ten ho odmieta. Victor pri pokuse zastreliť anti-tvora, zastrelí Elizabeth a smrteľne ranený je aj jeho brat Wiliam. Anti-tvor zoberie Elizabeth do jaskyne, kde zomiera. V záverečnej scéne nasleduje naháňačka Victora a anti-tvora až do Arktídy. V záverečnej scéne sa zmieria ako „otec“ a „syn“, anti-tvor uvoľní loď, natiahne sa, a teší sa zo slnečného svetla.

---