DAV, jar 1925, str.24-27
Za nutné potrebujem objasniť niektoré základné pojmy, ktoré s indivíduom vlastne súvisia. Dôvody antikolektivistov, zhodujúce sa svorne v tom, že kolektivizmus sa zakladá na nesprávnom biologicko-psychologickom poznatku, sú dostatočne známe. Dôvodia: socializmus prehliada vplyv individuálnej snaživosti, vrodenej celému tvorstvu, teda i človeku, potlačenie tendencie k individualizácii ležalo by proti vývojovému smeru ľudstva a pod.
Vyvrátiť tieto základy liberalistického individualizmu je nie ťažko. Zrejmé je na prvý pohľad, že ide o nepochopenie základného biologicko-psychologického poznatku. Predne: to potlačovanie tendencie k individualizácii sa fakticky deje, a síce práve pôsobením spoločnosti, v ktorej indivíduum žije. Nejedná sa o indivíduum absolútne izolované, o individualizáciu „an sich“ / an sich – sám o sebe., pozn.prekl/ , ale o individualizáciu podnecovanú a určovanú spoločnosťou a v nej, čo ovšem nijako nemôže smerovať proti vývojovému smeru ľudstva. A ďalej: v čom vlastne spočíva ten „vývojový smer ľudstva?“ Logicky plynie z uvedeného názoru toto: v nepotlačovaní tendencie k individualizácii – teda, koniec koncov v nedohľadnej dobe vo vytvotení nejakého absolútne dokonalého a izolovaného indivídua. Z histórie ale vidíme pravý opak. Ona nám ukazuje, že práve od historických dôb prevláda tendencia ku kolektivizácii. Vývoj prináša sebou, že význam indivídua (i tendencia k individualizácii) sa stlačuje tou mierou, akou vzrastá moc kolektíva, ale čo je hlavné, celkový význam a kvalita osobnosti v tomto kolektívnom rámci sa tiež dvíha. A táto vývojová fáza – určite! – ešte nie je u konca.
Individualisti tomuto sociologickému poznatku prikladajú veľkú dôležitosť v jeho praktickej aplikácii. Dokazujú, že potlačenie slobody indivídua znamená i potlačenie jeho ambície a tým aj pracovnej výkonnosti. Zabúdajú pritom na jedno: že tá „individuálna sloboda“, ambícia je i dnes – a to v hodne zvýšenej miere – potlačená. Voľnosť niekoľkých jedincov sa vykupuje nevoľnosťou miliónov. V kolektivistickom zväzku sa postavenie jedinca podstatne zmení. Zdanlivé obmedzovanie osobnosti ide k dobru spoločnosti, a tým nepriamo síce, ale predsa k prospechu indivídua. A konečne ich dôvodenie má veľmi pochybnú morálnu príchuť. Zakladá sa na tejto „etickej“ zásade (populárne rečeno): človek len preto pracuje poctivo, lebo má z toho osobný prospech. Vzpruhou pri tomto mu je ambícia – inak rečeno, uplatniť sa na úkor iného (konkurencia). A preto tvrdenie socialistov – kto poctivo pracuje, dostane síce zaslúženú odmenu, ale nie na úkor ostatných – je „nemorálne“.
Individualisti ale vyrukujú s hlavným argumentom: ľudia nie sú rovní od prírody, nie sú rovnako nadaní, obdarení vlohami a schopnosťami. Jeden je génij, druhý duševne inferiórny. Každý človek už svojím narodením prináša si niečo, čo bez jeho viny alebo zásluhy – znemožňuje alebo umožňuje jeho kariéru. Príčiny nerovnosti ľudí ležia hlbšie, nespadajú v zásah ľudskej spoločnosti, ale v moc prírody a sú rázu biologicko-psychologického. Źiadnou zmenou, žiadnym zasiahnutím spoločnosti, alebo jej prestavbou sa neodstránia tieto primárne príčiny ľudskej nerovnosti. Odstráňte túto nerovnosť, diktujte prírode a nikto nebude z vás proti tejto harmónii kolektíva! Všetci budeme socialisti, inak nie! Tak asi volajú títo apoštolovia individualizmu.
Prv, než by sme odstránili tieto výtky a dokázali, že nerovnosť ľudí sa naraz síce odstrániť nedá, ale že sa postupne odstraňuje – za nezbytné držím trochu obšírnejšie pohovoriť o biologicko-psychologickom podklade tohto problému.
Už teraz môžeme trvrdiť, že výsledky nášho skúmania nie sú v rozpore s Marx-Engelsovou tézou, dľa ktorej človek svojím narodením vchádza do určitého prostredia, do určitých spoločenských a výrobných pomerov, ktoré dávajú tiež určitý ráz jeho individuálnemu rozvoju. Toto tvrdenie práve najmodernejšie vedecké bádanie jednak potvrdzuje (po stránke psychologicko-sociologickej), jednak doplňuje (biologicky). Z týchto výzkumov plynie, že už pred narodením sú v človeku nejaké predpoklady, možnosti mentálneho (a samosebou fyzického) vývoja, s ktorými prichádza do istého spoločenského prostredia. S týmto súvisí otázka: sú tie dispozície náhodné a či sa dajú nejakým spôsobom vysvetliť? Mentálne dispozície sú deterministického charakteru. Vyskytujú sa pri oboch pohlaviach a sú dvojeho druhu: dominantné a latentné. Kombináciou týchto vznikne určitý ráz mentálnych predispozícií individua, ktorého rozvoj sa deje už pod vplyvom objektívnych pomerov (prostredie: výrobné pomery, daný právny a sociálny rád., výchova: rodinné pomery od mladi, škola, atď.) Otázka, že ktoré z týchto možností nadobudnú prevahu (či indivíduum zdedí znaky rodičov alebo niektorého z predkov), je pre nás podružného významu. Nám ide o zistenie fakta, že vývoj človeka je determinovaný jednak biologicky, jednak sociálne. Ide nám predovšetkým o dôkaz, že i jeden (biologický) i druhý (sociálny) faktor a teda i výslednica týchto: mentálne-fyzická konštrukcia človeka je výplyvom vývojového procesu ľudskej spoločnosti. Rozumejme: produktom kolektívnej sily, nie invencie jednotlivcov, alebo dokonca nejakej strašnej nezmeniteľnej sily prírodnej, alebo metafyzickej. Podľa toho indivíduum nemôžeme stavať proti spoločnosti, lebo je ono organickým členom kolektíva.
Zhrnieme to krátko: vo vývoji ľudskej spoločnosti neexistuje žiaden nezmeniteľný prírodný rád, ale ľudstvo ho svojím vedomým zasahovaním v daných pomeroch mení a prechádza cez určité fáze vývojové a dostupuje vzrastajúcej, vyrovnávajúcej tendencie. – Indivíduum vo svojom vývojovom zárodku obsahuje už predpoklady dosavadných možností a zmien, rastúc spolu s organizmom, v ktorom žije. Fakt je, že tá nezmeniteľná „ľudská prirodzenosť ambícia“, „túha po individualizácii“ – „prekážky“ kolektívneho organizovania ľudstva) sa behom vývoja mení ako sama príroda, alebo formy ľudskej spoločnosti. Výnimky, kde niekto tej vyrovnávajúcej zmeny (indivídua abnormálne a nemocné), sú neblahým výplyvom nutností, za akých sa boľavý, oslobodzujúci proces človečenstva deje.
Postaviac sa na toto stanovisko, uznáme, že fakt: – ani ľudia normálni nevykazujú rovnakú inteligenciu a tým ani výkonnú potenciu – nevedie k poznatku o „privilegovanosti indivídua“., naopak vedie nás k poznaniu, že indivíduum je len výslednicou biologicko-sociálneho procesu, že indivíduum hrá tú svoju úlohu akoby predom určenú a rovnako potrebnú pre zdarný beh a vývoj organizmu, skrátka, že indivíduum môže byť len v kolektíve a nie nad ním.
Vedome organizovanému kolektívnemu celku na základe týchto poznatkov má ísť o účelné rozdelenie funkcií, nezbytne nutných k prospešnému behu samého organizmu. S tým „privilegovanosť jedinca“ nemá nič spoločného.
O inteligencii vôbec a o jej uplatnení si povieme len na niekoľko nutných slov. Potrebujeme to k zisteniu pracovných typov, ako sa v skutočnosti uplatňujú.
Pri čiste odborných výkladoch opieram sa čiastočne o psychofyzické výklady dr. Forstra.*
V čom spočíva najvyššia mentálna abstraktná činnosť človeka, skrátka jeho kvalita inteligentná? V hľadaní relácií medzi vecmi, v schopnosti mentálnej komparácie a viacej prakticky: v možnosti adaptácie. Známkou vysokej inteligencie je analyzačná schopnosť najabstraktnejších vzťahov vecí a z nazhromaždeného materiálu, komplexu myšlienkového tvoriť nové mentálne koncepcie a správne závery. Dívajúc sa na mentálne schopnosti čiste prakticky: uplatnenie sa v boji životnom.
Kvalitu mentálnej výkonnosti (kvocient inteligencie) neni možno tak ľahko a všeobecne zistiť, a síce z tej príčiny, že neexistuje jedna generálna inteligencia. Inteligencií je viacej druhov.Fakt tento je veľkého sociálneho významu a má pre kolektívne organizmy (kde je systematické rozdelenie funkcií) nesmierny význam.
Za najzákladnejšie psychologické rozdiely ľudských pováh môžeme určiť tri mentálne typy: explozívny (rýchla reakcia), vehementný (pomalá, ale rozhodná reakcia) a industriálny (nestála, stále sa prispôsobujúca reakcia). Toto sú viacej teoretické (ideálne) typy a v skutočnosti sa sotva vyskytujú v takejto vyhranenosti. Uvedené typy by platili pre každú kvalitu a obor práce, slovom pre mentálnu výkonnosť vôbec. Ďalšie je potom zistenie schopnosti pre rôzne obory pôsobnosti. Po tejto stránke rozoznáva dr. Forster: „Typy pracovníka, vykonávateľa a vodcu, ktoré nie sú rovnocenné po stránke intelektuálnej, ale tvoria hierarchiu.) V zásade môžeme prijať toto roztriedenie. Avšak odhliadnuc od „duševnej hierarchie“ (vyššie sme sa s ňou vysporiadali), nemôžeme súhlasiť s ďalšími (už nie odborne psychologickými) vývodami dr. Forstra. Pri tejto samej veci autor prehliada jeden závažný sociálny moment. Totižto, že niekedy i ľudia vysokej inteligencie (ač nie rozvinutej, alebo školou privedenej k platnosti) vydržia pri remeselnej alebo mechanickej práci, lebo práve zvykom a cvikom vypestujú jednu dispozíciu na úkor inej. Preto je ovšem otázka, či „sociálne ambície“ ľudí, ktorí svedomite a neúnavne (jednotvárne síce) pracujú – sú minimálne, či títo ľudia sú bez „jasných potrieb“ a interesov, či všetci len „vegetujú svoju individualitu v anonymnej, neosobnej a dennej lopote?) Je možné, že práve títo – ako trieda najuvedomelejšia – vedomí si svojich terajších a budúcich úkolov, sú bez sociálnej ambície, bez interesov? Nie je to opačne? Práve u tried meštiackych a úradníckych nevidíme žiadnej „sociálnej ambície“ (udržať seba a udržať dnešný právny systém je predsa ešte žiadna „sociálna ambícia“!), ale naopak, pozorujeme tu skutočnú, vegetatívnu činnosť a „utápanie individuality vo všednej dennej lopote“. Spoločenskú funkciu týchto praktických typov určuje dr.Forster takto: „Pracovníka pudí k činnosti skutečné věci a události, pracovní schema prováděče směruje k realisaci pomyslných účelů, vůdce tvoří nové koncepce z materiálu daného skušeností a nové cíle z potřeb a tendencií doby. Vůdce stojí intelektuálne nejvýše a určuje cestu dějinnému vývoji, za to prováděč je hybnou sílou dejin a skutečným pánem světa.“ Približne správne typy sa v spoločnosti vyskytujú, ale osudný omyl dr. Forstra spočíva v mechanickom prenášaní týchto typov do reálneho života. Dr. Forster nevidí, že zaujatie miesta v spoločnosti nezávisí tak od mentálne-biologického, ako skôr od sociálneho faktora. Je jasné, že všetky tieto teoretické úvahy o indivíduu, o jeho postavení v kolektíve, o mentalite, o jej predpokladoch a možnostiach musia smerovať koniec koncov k nejakému praktickému záveru. A tu sme pri čiste praktickej stránke mentality, a jej uplatnení sa v spoločnosti. Spoločnosť ľudská je komplikovaný organizmus. Jej pravidelný beh vyžaduje, aby funkcie, ktoré sú k jej udržaniu nezbytné, boli účelne obsadené. Populárne rečeno – každý podľa svojich schopností, každý na zodpovedajúce mu miesto. Tých, ktorých by zaujímalo podrobnejšie vedieť, aké výsledky sa dostavia pri aplikovaní týchto teoretických poznatkov v obore riadenia účelnosti práce – odkazujem na práve vyšlé (v češtine) dielo F.W.Taylora. Je síce pravda, že pozorovania a teoretické úvahy Taylorove sa obmedzujú na úzko ohraničené pole a že presných výsledkov docielil len pri prácach, ktoré vyžadujú minimálnych mentálne výkonných kvalít – predsa vývody jeho dokazujú nesmierny význam psycho-technických poznatkov pre účelné riadenie práce. Podotknúť nutno ešte, že Taylor rieši organizáciu práce a výroby výlučne zo stanoviska dnešného liberálneho výrobného systému a že pri kolektivistickom riadení práce mnohé jeho podnety by odpadli.**
Ukázali sme dostatočne, čím je podmienená ľudská mentalita a tým aj výkonnosť. Príčiny jej nedostatočnosti, vadnosti sú rázu biologicko-sociálneho. Z tejto príčiny plynúce neresti (vraždy, zločinstvá, choroby, alkohol, atď.) socialistický štát bude môcť zmierňovať a postupne odstraňovať. Kde je mentalita a výkonnosť normálna, tam musí pôsobiť kolektívne cítenie a vedomie zodpovednosti. V takomto prostredí, v rámci celku sa môže individualita nehatene rozvíjať. Tendencia individuality nebude potlačená, ale naopak, vedomá si svojej väčšej zodpovednosti na jednej, pomoci na druhej strane – bude posilnená. Prízvukujeme ovšem, že rozvitie individuality sa bude brať podstatne iným smerom, v harmónii s kolektívom. Privilegovanosť osobná zmizne síce, ale je to pochopiteľné, keď spoločnosť vedomá si toho, že ona je príčinou jedného i druhého, rovnako sa postará o riaditeľa práce ako o jednoduchého pracovníka a tým zharmonizuje záujmy jedinca s kolektívom.
*Dr. V.Forster: Prednášky o industrielní psychologii a Testovací metody. Prednášané na fil.fakulte Karl. univerzity v Prahe, 1922-1923
**Viď čl. Činné sily národa (Národní Listy, 25.I. 1925), Vánoční traktát o pokrocích demokracie (N. L. 25, XII. 24) a Jak se dělá nadání (N. L. 17. II. 25)
***Pozn.dr.Forster si pod „beznáročnou“ triedou predstavuje proletariát!
****Frederik W.Taylor: Základy vědeckého vedení, Praha 1925
*****Účelom vedeckej organizácie výroby je aby zodpovednosť a práca rovnakou mierou bola rozdelená medzi správou podniku a robotníkmi. Všetky dobré vymoženosti systému v plnej miere sa môžu uplatniť len pri kolektivistickom riadení práce, čo je princípom socialistickej spoločnosti a zároveň aj princíp opravdivej demokracie: kolektívna práca, kolektívna zodpovednosť a kolektívna odmena.
Pre DAV DVA spracovala Soňa Valovičová
