Produkt srbsko-chorvátskej Juhoslávie
Slovinský filozof Slavoj Žižek nie je len typický akademický, teda salónny či kaviarenský ľavicový provokatér, ale aj ukážkový produkt srbsko-chorvátskej Juhoslávie, ktorá mala celkom iný sociálny a socialistický systém ako krajiny sovietskeho bloku, čiže členské štáty Varšavskej zmluvy a Rady vzájomnej hospodárskej pomoci. Slovinsko síce možno v juhoslovanskej federácii predstavovalo ekonomicky najvyspelejšiu zväzovú republiku, ale dozaista mocensky úplne periférny región, ktorý vždy trpel najmä fixnou ideou, že väčšmi patrí do Rakúska ako na Balkán.
Tito, ktorého otec bol Chorvát a matka Slovinka, z pozície prezidenta sídliaceho v hlavnom meste Srbska (Belehrade) dokázal vytvoriť naozaj suverénny a medzinárodne rešpektovaný štát. Umožnil všestranný rozvoj viacerých národností vrátane významnej slovenskej menšiny. V hospodárstve ponechal výrazný podiel súkromnému podnikaniu. V oblasti zahraničnej politiky obhájil skutočnú nezávislosť ako jeden zo zakladateľov Hnutia nezúčastnených krajín. Kombináciou otvorenosti i rezervovanosti vo vzťahu k Východu, i Západu uskutočnil unikátny až fenomenálny projekt, ktorý už nikto nevymaže z dejín, hoci sa o to systematicky a dlhodobo usiluje najmä z Nemecka prameniaca postnacistická pangermánska propaganda, medzi ktorej nevedomých podporovateľov pravdepodobne patrí svojimi postojmi aj Slavoj Žižek.
Tito ako predstaviteľ najsilnejšieho protifašistického odboja v Európe dokonca obsadil aj kľúčový taliansky prístav Terst, z ktorého sa však po niekoľkých týždňoch stiahol, pretože akceptoval dohodu o povojnovom rozdelení sfér vplyvu medzi víťaznými mocnosťami – Sovietskym zväzom, Veľkou Britániou a USA. Pre Moskvu sa stal krvavým psom, keď neprijal koncepciu Kremľa, podľa ktorej sa mala konštituovať 3-členná federácia, pozostávajúca z Juhoslávie, Bulharska a Albánska. Navrhoval, aby v predpokladanej federácii mali rovnocenné postavenie s Bulharskom a Albánskom aj jednotlivé juhoslovanské zväzové republiky. Tak vznikol rozkol v medzinárodnom komunistickom hnutí, ktorý vyústil do špecifického a jedinečného postavenia Juhoslávie. Nesporné schopnosti Tita, ktoré potvrdil nielen počas vojny, ale i po nej, ho navždy zapísali do dejín ako legendárnu štátnickú postavu sui generis.
Tradičné povýšenectvo nielen vo vzťahu k niekdajšej Juhoslávii, nehovoriac o podceňovaní celého bývalého sovietskeho bloku, sa aj v provokatívnych vyjadreniach Slavoja Žižeka o udalostiach v Československu z roku 1968 javí ako úplne okrajové teoretizovanie, ktoré svojou podstatou nikdy neprekročí hranice kaviarenského mudrovania.