Soňa Valovičová: Sme Slovania a naše srdcia bijú smerom k východu!

„Za akých ťažkých podmienok sa tento boj viedol, akú vysokú cenu platil telesným i duševným utrpením za svoju lásku k národu a k jeho slobode, ako sa boril za dedičstvo svojich otcov, takmer stratený v neznámom mori, musí vedieť každý otec, každá mať, brat, sestra, musí vedieť celý národ a jeho synovia a dcéry.“
(Z denníka Československého partizánskeho oddielu v ZSSR)

KRYCIE MENO REPKIN

História československého antifašistického hnutia druhej svetovej vojny pamätá navždy meno veľkého slovenského vlastenca Jána Nálepku, ktorý sa svojim hrdinstvom zapísal do čestnej histórie partizánskeho hnutia na Ukrajine a v Bielorusku v rokoch Veľkej vlasteneckej vojny. Hrdinské činy tohto muža už za jeho života vzbudzovali ohlas v aktívnom ozbrojenom boji po boku sovietskych občanov proti utláčateľom. No nebol to len sovietsky občan. Bok po boku svojich verných spolubojovníkov zaktivoval odboj v slovenskej armáde, najmä v jej poľných jednotkách na východnom fronte. Ako sa vyjadril krátko pred svojou smrťou : “ Po vypuknutí vojny som dobrovoľne išiel na front s tým, že pri prvej príležitosti prejdem na stranu Rusov a budem bojovať v radoch Červenej armády proti nenávideným Nemcom.“ Svoj sľub dodržal.
Prechodom k ukrajinským partizánom a vytvorením samostatného československého partizánskeho oddielu, ktorého bol veliteľom, ovplyvnil slovanské povedomie a antifašistickú jednotu slovenských vojakov i dôstojníkov, čím sa zároveň pričinil k rozkladu poľných jednotiek slovenskej armády. Je jediným príslušníkom slovenského národa, ktorému Prezídium Najvyššieho sovietu ZSSR udelilo titul Hrdina Sovietskeho zväzu. O hrdinských činoch kapitána Nálepku spomína v legendách a piesňach ruský národ dodnes.

Doba sa však pomaly mení a preto priveľmi ani neudivujú slová maršala Bagramjana: „Ľudská pamäť má žiaľ, veľa nepriateľov, ktorí ju pomaly, ale iste nahlodávajú. Patrí k nim neúprosný čas. Zrnko po zrnku vymetá z komôr ľudskej pamäti mnoho zaujímavého a poučného, čo človek prežil. Nové udalosti a nové dojmy nás občas mimovoľne privádzajú k tomu, aby sme si prežité udalosti vysvetľovali inakšie, a potom sa veci, ktoré sa odohrali v dávnej minulosti, začínajú javiť v inom svetle ako predtým.“ V tomto prípade však nejde len o nahlodanie zrnkom času. Bohužiaľ.
Európa sa podstatne zmenila, priklonila sa k západu, prijala prozápadný model „demokracie“ a všetko, čím dýchalo a dýcha slovanské srdce i duša, je znásilňované v každom jednom ohľade. Nič nie je veru tragickejšie a žalostnejšie, ako keď vlastný národ haní pamiatku svojich velikánov v zápale senzácií a klamstiev zapredaných pisálkov. Sukničkár, či hazardný hráč, alkoholik, ľachtikár, bezcharakterný človek a pod – to je len špička ľadovca v hanobení tohto prekrásneho človeka, ktorou ho okrem iného, charakterizovali v žiadosti o odstránenie pamätnej tabule z budovy Gymnázia na Školskej ulici v januári 1995 bývalí žiaci. Nestačilo im, že vedenie sa v roku 1991 pod tlakom združenia rodičov a priateľov školy a prerokovaní v pedagogickej rade rozhodlo zbaviť sa čestného titulu Gymnázium kpt. Jána Nálepku.Meno hrdinu vypustili aj z názvu Základnej školy na Komenského ulici v jeho rodných Smižanoch.„Bolo to hneď po revolúcii, ja som ešte nebola riaditeľka. Želali si to rodičia. Vraj meno takého človeka by v názve školy, kde chodia ich deti, nemalo byť,“ spomína riaditeľka Jana Vozárová. Bežní Slováci o svojho velikána príliš záujem nejavia, mnohí ani netušia, kým bol. Možno meno bežne z počutia, no to je všetko. Pre nás srdcom cítiacich Slovákov je však symbolom! Kto bol teda kapitán Ján Nálepka, s krycím menom Repkin?

ČAS NEVINNOSTI

Ján Nálepka sa narodil 20. septembra 1912 v Smižanoch pri Spišskej Novej Vsi. V ťažkých životných podmienkach rodiny, kde otec i matka tvrdo pracovali, sa v malom chlapčekovi vyvíjali prirodzené povahové vlastnosti a vlohy s veľmi blízkym vzťahom k pôde, k roľníctvu po vzore svojho otca. So záujmom o pôdu živiteľku rástol v malom Jankovi i uvedomelý vzťah k učeniu a túžba po nových poznatkoch a vedomostiach. Čoskoro sa i pre neho otvorili brány školy. Písal sa rok 1919. Učiteľ Jozef Mikolaj spomína: „Ján Nálepka bol mojím žiakom v školskom roku 1920/1921 na ľudovej škole v Smižanoch. Bolo to v čase môjho návratu z ruského zajatia, v ktorom som bol ako dôstojník maďarskej domobrany od roku 1916…V čase, keď Ján Nálepka bol mojím žiakom, veľa som deťom rozprával o Sovietskom zväze. A práve tieto moje rozprávania o Rusku, o tajge na Sibíri, o Bajkale, okolo ktorého som viackrát precestoval, o ruskej zime, o povahe ruského človeka, o riekach, o bohatstve ruskej zeme najviac zaujali malého žiačika s kučeravými vlasmi, ktorý ako najmenší sedel v prvej lavici…Mne ako učiteľovi bolo jasné, že Janko, najmenší žiačik v triede, je dieťa bystré, nadané a múdre. A v neskorších rokoch sa k týmto vlastnostiam pridružili aj ďalšie: usilovnosť, vytrvalosť, nebojácnosť, výbojnosť, túžba po pravde, spravodlivosti a slobode, a to nielen osobnej, ale aj národnej.“

Svoju mimoškolskú a spoločenskú činnosť začal mladý študent rozvíjať počas štúdií v Štátnom československom koedukačnom učiteľskom ústave v Spišškej Novej Vsi, kde pokrokoví českí a slovenskí pedagógovia viedli svojich žiakov v duchu bratského spolužitia Čechov a Slovákov. Jána veľmi zaujala slovanská idea. Brat Jozef spomína: „Pred nami si často kládol otázku, prečo nemôžu spolu žiť Česi a Slováci a prečo sa nemôžu zjednotiť všetci Slovania tak, ako sa zjednotili Nemci. Tejto myšlienke venoval veľkú pozornosť a robil všetko pre jej realizáciu. Za stodolou sme zasadili symbol slovanstva – lipu. Ja som ju mal polievať, aby silnela a mohutnela ako ten slovanský svet. Aj pri prechode k sovietskym partizánom si do denníka napísal: -Ideme bojovať za oslobodenie Slovanov -“
Už v prvom ročníku štúdií si založil svoju vlastnú knižnicu, kde dominovali autori ako Hviezdoslav, Krasko, Bezruč, Neruda, Nemcová, Ćapek, Wolker, či London, Dumas, Balzac, Tolstoj… K všestranným záľubám patril i spev, či hra na hudobných nástrojoch . Svoje budúce učiteľské povolanie bral veľmi zodpovedne : „My, ako budúci učitelia, majme stále pred očami cieľ – národ vzdelávať, povzbudiť národne, utužiť v ňom lásku k vlasti.“
Pri osvetovej činnosti sa neobmedzil len na mesto. Začal chodiť po dedinách, prednášal, povzbudzoval, ale aj burcoval proti zaostalosti, zadubenosti a nespravodlivosti. Relatívne bohatá bola v tomto čase i jeho publicistická činnosť. Mladistvý zápal a pádna argumentácia – také boli články v Podtatranskom kraji, v Podtatranskej Slovači a pod. Odhaľoval v nich demagógiu ľudáckej politiky a propagoval roľnícky dorast a agrárnu stranu. Bil sa za práva roľníkov, kriticky písal i o brutálnych daňových opatreniach : “ A prečo sa neklepe tam, aby zaplatili nedoplatky a dane, kde sú ešte dnes miliónové zisky? Či pre tých nie je zákon? Proti kapitálu zákon nejestvuje? Musíme sa dočkať nápravy, ale nie nariekaním, ale odvahou a jednotou!“ Za svoje plamenné vystúpenia a kritiku prišla odveta v podobe stupňujúcej sa šikany. No ľudským prístupom k deťom, k chudobe a nápomocnej činnosti si vždy v svojom okolí vyslúžil ako učiteľ , ale aj ako človek iba úctu. Obecná kronika z čias jeho prvého učiteľského pôsobenia v Maríkovej, v roku 1933 spomína : “ Učiteľ Nálepka, poverený správou školy, ale dokonalý reformátor a kritik, v každom ohľade prvotriedny pedagóg. Aký bude o dvadsať rokov! „

ČAS DOSPELOSTI

„My sme zostali aj dnes verní politike slovanských sŕdc. Len my sme zostali verní slovenskej hrude, Slovensku.“

Nad Európou sa zatiahli mračná fašizmu a Československo sa ocitlo v nebezpečenstve. Z tohto obdobia najlepšie vystihujú nehostinnú situáciu spomienky Jánovho brata Jozefa: „Ešte pred všeobecnou mobilizáciou sa Jano dobrovoľne prihlásil na vojnu a žiadal, aby ho zaradili na nebezpečný úsek do Sudiet. Narukoval, ale poslali ho na maďarskú hranicu. Kým vojaci v zákopoch pomýšľali na boj na obranu republiky, zatiaľ v Stupave neprajníci pripravovali ďalšie kroky na to, ako Jana zlikvidovať a vyhnať ho zo Stupavy. Po rokoch sa našiel aj dokument, ktorý o tom jasne svedčí: – Vládny komisár obce Stupavy na spoločnej schôdzke s poradnou komisiou sa dňa 26. novembra 1938 uzniesol, aby učiteľ Ján Nálepka po návrate z vojenskej služby nebol viac do školy pripustený. Ako dôvody uvádzam, že učiteľ J. N. počas jeho pôsobenia na tunajšej obecnej škole vychovával deti v protináboženskom duchu, nedovolil im, aby sa v jeho prítomnosti modlili. Taktiež sa veľmi exponoval za sociálnodemokratickú stranu v Stupave a bol horlivým protivníkom HSĽS, takže teraz za zmenených pomerov je jeho účinkovanie v Stupave nemožné.- „

„Moje vlastenectvo bolo, je a bude iného rázu ako vaše.“

Povolávací lístok zo 16. marca 1939 určil ďalší smer Jánovej krátkej životnej cesty. Tá viedla do Michaloviec k 4.rote tamojšieho pešieho pluku. V rozhovore s ukrajinským spisovateľom Anatolijom Šijanom (1943) kapitán Ján Nálepka spomína: „V roku 1939 východné hranice Slovenska obsadili Maďari. Vtedy sme bojovali proti nim. Velil som dvom guľometným rotám. Za bojové zásluhy na tomto fronte som obdržal vyznamenanie Za hrdinstvo druhého a tretieho stupňa.“ V ilegálnej práci v Michalovciach bol, ako spomína pplk. J. Kamenický veľmi agilný. Pracoval všade, kde videl, že činnosť je zameraná proti fašizmu. Nechcel bojovať proti Poľsku a ani proti inému slovanskému národu. Chcel bojovať proti fašizmu, nech mal akýkoľvek prívlastok a akúkoľvek národnosť. Nenávidel agresiu, násilie, chcel bojovať za slobodu a demokraciu, za lepší život obyčajného človeka.
Keď nacistické Nemecko napadlo Sovietsky zväz, Slovenský štát a Tiso sa ponáhľali vyhlásiť mu vojnu. Hitler si pochvaľoval, ako sa jeho spojenci sami vrhnú do boja a nebolo treba ich získavať ani zasahovať. Tiso ihneď poslal Hitlerovi telegram: „Keď v okamihu, v ktorom sa pripája Slovensko so zbraňou v ruke k osudovému boju európskej civilizácie, dovoľujem si Vašu Excelenciu znovu ubezpečiť o vernosti a spojenectve slovenského národa a jeho vlády, ako aj o neotrasiteľnej dôvere vo víťazstvo. Nech Boh žehná nášmu rozhodnutiu.“

„Sme si vedomí toho, že hoc sme národ malý, musíme byť duchom veľkí.“

Ján dobrovoľne odchádza na východný front, nakoľko vojnu očakával a všetko mal vopred premyslené – prebehnúť na druhú stranu a dať do boja proti fašizmu svoj život, česť i srdce. Jozef Nálepka v knihe Kapitán Nálepka Repkin: “ Pri odchode na sovietsky front mali slovenskí vojaci rôzne pocity, predstavy a zámery. Jedni sa spoliehali na svojich veliteľov a boli ochotní plniť ich príkazy. Dôverovali slovenskej vláde a nemali nič proti jej kolaborácii s Nemcami. Nemeckých vojakov považovali za svojich kamarátov a verili v nemecké víťazstvo. Pravda, mnohí z nich menili svoje názory, keď videli, akých zverstiev sa Nemci na okupovaných územiach dopúšťajú. Iní neverili ani jednej strane a čakali, čo a ako bude na fronte. Ti odvážnejší sa už doma rozhodli prejsť na druhú stranu. Už po ceste, a potom na fronte, sa mnohým vojakom otvorili oči, keď videli, akých krutostí sa Nemci dopúšťajú nielen voči partizánom, ale aj voči civilnému obyvateľstvu. Budúci partizán Gejza Tejbus uvádza, že už po ceste na front v jednej dedine si židia kopali hroby a guľomety ich skosili. Posypali ich vápnom a nastúpili ďalší. Vtedy ich tam pochovali tisíce. A potom spomína na cestu z Ovruče na Korosten, kde ležala dedinka Duby. Tu esesáci podpaľovali jeden dom za druhým. Matka utekala s dieťaťom okolo horiacich domkov, priskočil hitlerovec, vytrhol jej dieťa z ruky a hodil ho do plameňov. Bol to strašný pohľad. Niektorí slovenskí vojaci vo voľných chvíľach zašli do dedín za známymi alebo za dievčatami. Niekedy sa tam objavili partizáni a nebolo treba veľa námahy a už dochádzalo k prvým stykom s nimi a neskoršie k prechodu k ním. Horšie to bolo s dôstojníkmi, ktorým partizáni neverili a považovali ich za verných spojencov a pomáhačov Nemcov. Tu už boli potrebné konkrétne skutky a dôkazy. „

„Myslím, že väčšie šťastie si ani neprajem, než vidieť svoju krajinu slobodnú.“

So 101. plukom sa Ján Nálepka dostal do Ovruče. Teraz bol v teréne, blízko k partizánom, kde sa bojovalo. Mal možnosť realizovať to, o čo sa usiloval už od Mníchova. Mohol nadviazať spojenie s partizánmi a pomáhať im v ich spravodlivom boji proti okupantom za oslobodenie. Bolo treba urobiť chlapské rozhodnutie. A on ho urobil.
O taktike boja a pomoci partizánom veľmi pútavo a podrobne rozpráva vojak slovenskej armády Juraj KLINER z Banskej Bystrice: „ Bolo to v marci r. 1942, keď k nám prišiel do Ovruče nový veliteľ nadporučík Nálepka. – Som nadporučík Nálepka. Budem od každého z vás vyžadovať disciplínu a riadne vykonávanie vojenskej služby. – .. Od tohto zoznámenia uplynulo niekoľko dní a obávaný veliteľ začal navštevovať vojakov a debatovať s nimi. Vypytoval sa na ich rodičov, kde žijú a čo robia, spytoval sa vojakov, ako sa im páči vojna…Čoskoro začal nadporučík Nálepka triediť vojakov podľa princípu, ktorý iba sám poznal. Vtedy sme, pochopiteľne, o jeho plánoch nič nevedeli a netušili. .. Až neskoršie sme sa dovtípili, že sústredil do osobitnej skupiny vojakov, ktorí boli z hľadiska hitlerovcov nespoľahliví, t. j. dal dohromady tých, na ktorých sa dalo spoľahnúť, pretože s fašistickým režimom nesympatizovali a nechceli bojovať proti Sovietskemu zväzu. Poväčšine to boli robotníci a roľníci. … V tom čase Nálepka vedel o každom z nás všetko dopodrobna. Zaradil nás do samostatnej čaty a začal s nami chodiť na protipartizánske akcie, pri ktorých sa prečesávali lesy. Teraz sme už chápali, prečo a načo viedol s nami úprimné rozhovory. Otvoril nám oči, ktoré sa teraz ináč pozerali na skutočnosť. Pri vstupe do lesa nám nariaďoval, aby sme strieľali do vzduchu. Pri stretnutí s partizánmi mali sme robiť, ako by sme ich nevideli, a strieľali vysoko iným smerom. .. Napriek tomu, že sa medzi nami a partizánmi neviedol žiadny boj, z lesa sa občas niektorí z našich chlapcov nevracali naspäť. To preto, že skupina vojakov, ktorá dostala vopred presné pokyny, sa vzďaľovala do hĺbky lesa, desivo začínala strieľať do korún stromov a dvaja-traja z našich vojakov, ktorí sa rozhodli pre zbehnutie, odchádzali k partizánom. Po vystrieľaní zásoby streliva sa čata vracala do kasárne „vyčerpaná po ťažkom boji“. Nálepka podával písomné hlásenia, v ktorých oznamoval, že tí a tí vojaci padli v boji s partizánmi. Rodičom týchto vojakov písomne oznamoval, že ich syn padol hrdinskou smrťou. Takto rodičia nadobúdali právo na podporu a ani im nič nehrozilo od žandárov.“

„Žiť chcem, ale smrti sa nebojím !“

O prvom dohovorenom stretnutí s partizánmi kpt.Ján Nálepka: „ Prišli sme na pokraj lesa, kde už na nás čakali. Vtedy, na prvom stretnutí, sme sa dohovorili, že počas boja nebudeme zabíjať partizánov a oni nebudú zabíjať nás. Tak to aj bolo. Strieľať sme strieľali, ale do vzduchu. Nemcom sa nepáčilo, že my, obsadzujúc dediny, nepálime ich a neničíme civilné obyvateľstvo. Nazývali nás „partizánmi číslo dva“. Neskoršie aj jednotliví vojaci sa spájali s partizánmi, navštevovali ich. Partizáni sa činili. Takmer denne vyhodili na našom úseku dva-tri nemecké šalóny. Boli prípady, keď sami Slováci podminúvali železnicu a vyhadzovali do vzduchu mosty. Pri jednej príležitosti naši vojaci z palebných postavení odstreľovali objekty, ktoré sami ochraňovali, podpálili ich a potom prešli na stranu partizánov. Aj o tom sme vedeli, ale Nemcom sme vysvetlili, že Slovákov partizáni vzali do zajatia. „
Ilegálna skupina 101.pluku plnila vysoko humánne ciele. Pomáhala a zachraňovala životy partizánom a miestnemu obyvateľstvu s nasadením vlastných životov a čo je najdôležitejšie, spojenie s partizánmi pomáhalo chrániť i životy mladých slovenských chlapcov. Kpt. Nálepka vtedy sústredil okolo seba protifašisticky zmýšľajúcich dôstojníkov a vojakov a z nich vytvoril riadne organizovanú ilegálnu skupinu Mor ho!, kde vládol duch spolupráce, ale aj pevná disciplína. Partizánska spojka F.N. Sadoľskij: „ Pri jednom záťahu na mládež, ktorá sa posielala na nútené práce do Nemecka, zhromaždili Nemci chlapcov a dievčatá z troch okresov na stanici v Jeľsku. Nálepka nám dal pokyn, aby sme sklad obohnaný ostnatým drôtom otvorili a pustili mladých ľudí von skôr, než ich Nemci stihnú odviesť. Počas noci sa tábor vyprázdnil .. „ Množstvo mladých ľudí sa tak zachránilo pred odsunom do Nemecka a útočište našli hlboko v horách pod ochranou partizánov. Hoci Nemci zúrili, Ján Nálepka sa vždy vynašiel, aby odvrátil čo i len najmenšie podozrenie, kto sa na sabotážach podieľa. Ku koncu roka 1942 už veľa slovenských vojakov, odsudzujúc počínanie a teror Nemcov, sa zapájalo do protifašistických akcií a bolo ochotných prejsť na sovietsku stranu zapojiť sa do aktívneho boja proti fašizmu. Slovami tajomníka strany I.D.Vetrova: “ Práve tu, v Poleských lesoch, vstúpil Ján Nálepka do dejín Veľkej vlasteneckej vojny, ako odvážny vlastenec, ako verný syn svojho ľudu, humánny človek veľkej duševnej krásy.“

„Počujeme volanie svojej krvi a nechceme nijakým spôsobom pomáhať ani pasívne hľadieť na zverské výčiny Nemcov, ktoré páchajú na našich ruských bratoch. Zanechávame svoje rodiny a vlasť, aby sme dali všetko – rozum aj život – do služieb vlasti a svojho ľudu. Zapájame sa do boja za oslobodenie všetkých slovanských bratov.“

„Slováci sú radi, že ste sa objavili na obzore. Slováci nestrieľajú na partizánov. Pri prvej príležitosti sa ozvem. Kpt. Repkin.“ Správa v Lojeve doručená na lístku v rukách neznámej dievčiny pre gen. A.N. Saburova dala do pohybu veci, ktoré Ján plánoval od začiatku príchodu na front. Nálepkova ilegálna skupina pomáhala partizánom cennými správami o nemeckých posádkach, o pripravovaných nemeckých útokoch proti partizánom a civilnému obyvateľstvu. D. Berlinskij/ M. Pogrebinskij: “ Mnohokrát mal kapitán Nálepka pomáhať príležitosť priamo. Ako zástupca veliteľa pluku si vymohol, že bude všetkých pochytaných partizánov osobne vypočúvať. Naozaj, všetci partizáni, ktorí sa dostali do rúk slovenským jednotkám na tomto mieste, boli vypočúvaní kapitánom Nálepkom. Po vypočutí ich Nálepka tajne púšťal na slobodu a veliteľstvu hlásil, že ich dal popraviť. Týmto spôsobom zachránil život veľkému množstvu sovietskych ľudí.“
Kto je Repkin? Gestapo prejavilo enormný záujem o odhalenie – zachytili totiž jeho list, ktorým nadväzoval spojenie s bieloruskými partizánmi. Rozkaz priamo od Himmlera znie jasne – odhaliť predpokladanú sieť a Repkina!

„Slovenskí vojaci, pomôžte zničiť nemeckého vraha a oslobodiť svoje milované Slovensko od vraždiacich nemeckých gestapáckych hord. Nedovoľte aj naďalej páliť za živa ruské ženy a deti. Nepomáhajte vraždiť bratský ruský národ, nešpiňte si ruky na rozkaz karieristov krvou svojich bratov.“

Bola jasná noc, zo 14. na 15. mája 1943, keď skupina dôstojníkov pod velením Jána Nálepku prichádza do dedinky Remezi, kde prebieha plánované dlhoočakávané stretnutie s gen. Saburovom. Slávnostné privítanie Slovákov a založenie Prvého československého partizánskeho oddielu sa uskutočňuje ešte v ten deň v malej horskej dedine Gnojnoje. Gen Saburov: „Celá ulica v Gnojnom bola zatarasená ľuďmi. Zbehli sa zo všetkých okolitých dedín. Vedeli, že k nám prešiel Ján Nálepka so svojimi druhmi… Naše dnešné stretnutie je ďalším dôkazom bratského spojenia slovanských národov. A tam, kde vládne bratstvo, vybojuje sa i víťazstvo.“
Na Jánovi bolo vidieť, aký je šťastný.:“ Bratia naši! My, Slováci, synovia malého Československa, prišli sme k vám, k nášmu veľkému staršiemu bratovi. Prišli sme sa učiť, ako treba bojovať za slobodu a šťastie ľudu, prišli sme splniť odkaz našich dedov a pradedov. Oni nám slovami nášho národného básníka Kollára – …k obloze Tatry, synu, vznes se, vyvýše pohled, neb raději k velikému přichyl tomu tam se dubisku… – prikázali, aby sme šli k vám, k ruskému ľudu, a u vás hľadali pomoc a ochranu…Prišli sme k vám zo slobodnej vôle. Fašisticko-tisovská vláda nás vytrhla z ľudu a hodila do priepasti vojny. Nevedeli sme, čo s nami bude. No vedeli sme, kto je náš nepriateľ, komu treba pomáhať. My, Slováci, plníme príkaz a je to príkaz nášho srdca… Ideme spolu so sovietskymi partizánmi pod jednou víťaznou zástavou a budeme sa biť s nepriateľom za svoju slobodu – do poslednej kvapky krvi. Verte nám ako svojim synom, ako svojim verným bratom.“
Veliteľ nového československého oddielu sa rozhodol viesť tento boj na území Sovietskeho zväzu po boku ukrajinských a bieloruských partizánskych oddielov pod velením A. N. Saburova. Kpt. Nálepka : „Úloha oddielu je viesť boj proti fašizmu, nepriateľovi demokracie a slobody ľudstva, bojovať proti nemeckým uchvatiteľom, ukrutným nepriateľom československého ľudu a so zotročovateľom Československej republiky.“
Na otázku gen. Saburova: „Kapitán a prečo ste pomenovali partizánsky oddiel československým, veď sú tam samí Slováci?“, kapitán Nálepka odpovedá: „Je to preto, že my bojujeme za oslobodenie celej Československej republiky!“

“ Na nepriateľa Slovanov páľ! „

Prvé kroky Československého partizánskeho oddielu začínali okrem iného masívnou propagačnou činnosťou medzi slovenskými vojakmi s cieľom dosiahnuť čo najvyšší počet prebehnutia na ruskú stranu. Nasledujú bojové operácie po boku ukrajinského partizánskeho oddielu Buďonného na miestach Borovoje lazy, Rubež, Ivnova Sloboda. Cesta bohatá na ťažké skúšky a hrdinské činy, bola plná zoceľovania sa bojového priateľstva sovietskych a slovenských partizánov.
Jún, júl, august 1943. V ťažkých podmienkach partizánskeho boja Československý partizánsky oddiel nepoľavuje a svojou bojaschopnosťou a odhodlanosťou prekonáva všetky útrapy vojny, hlavne zverské výčiny banderovcov.J ána veľmi trápilo, čo Nemci dokázali s Ukrajinou – zotročiť ju a poštvať do bratovražedného boja brat brata. Odhodlal sa k neobvyklému činu – napísal list hlavnému štábu banderovského nacionalistického hnutia UPA, kde nabáda , aby skončili bratovražedný boj, aby prestali slúžiť fašistom, prešli na stranu sovietskych partizánov a spoločne začali boj proti okupantom za oslobodenie vlasti.
Zo spomienok Emila Gočala sa dozvedáme, ako spolu s Nálepkom a Štefanom Chovancom, náčelníkom štábu, navštívili štáb UPA v sprievode Buľbovho kozáka, ktorý priniesol list. „Rozhovor bol veľmi búrlivý. Kapitán ho chcel získať k partizánom a on zase československých partizánov k svojej jednotke. Keď to kapitán odmietol, začal sa vyhrážať, že ich zadrží a zabije. Na kapitána ale jeho hrozby neplatili. Neskoršie sa ho kapitán opýtal, či pozná jánošíkovcov, aby si dal pozor. Miesto družby bude krviprelievanie. Nálepkova návšteva u Buľbu bola spojená s veľkým rizikom pre neho samého. No priniesol nám naozaj cenné správy a my sme ich bezodkladne oznámili do Moskvy.“
K partizánskym jednotkám prichádzajú významní stranícki a vojenskí činitelia na čele s gen. T. Strokačom. Na slávnostnom zhromaždení nálepkovcov sa prečítal rozkaz o návrhu na udelenie štátnych vyznamenaní najlepším bojovníkom. Kpt.Nálepkal: „Dnes oslavujeme toto výročie v tyle nepriateľa, vedieme proti nemu boj a pomstíme sa mu za vraždy civilných obyvateľov, za deti, za potupenie celého ľudstva, za ničenie kultúry, za zničené mestá a vypálené dediny a osady. My, Slováci, sme nechceli bojovať proti Rusom – Slovanom a prešli sme na stranu partizánov, aby sme spolu s nimi bojovali proti nášmu spoločnému nepriateľovi. Verím, že nesklamete dôveru, ktorej sa vám dostalo ako predstaviteľom Slovenska, bojujúcim v tyle nepriateľa za nezávislosť, za slobodné Československo.“
Po prejave partizán Eduard Belaj: „Kapitán Nálepka rečnil a medzi iným hovoril o Sovietskom zväze ako o dube, ku ktorému sa Slovania vždy obracali ako k ochrane slavjanstva. Bol som dojatý vlasteneckou rečou Nálepku, ktorý sa nám predstavil takým, akým v skutočnosti bol a myslím, že poviem pravdu, keď o Nálepkovi napíšem, že to bola osobnosť najvyššieho kalibru, človek už vtedy veľmi vyspelý, človek, ktorý sa správal ľudsky ku každému, v každom prípade a v každej situácii.“

„Bite ich, vrahov!“

November 1943. Posledný víťazný boj – boj o Ovruč. Do bojov za oslobodenie Ovruče sa zapojil aj Československý oddiel, ktorý dostal za úlohu zaútočiť na juhovýchodnú časť obce Zjasky a dobyť most na rieke Noryn. Po dobytí mosta odišiel kpt. Nálepka do štábu gen. Saburova. V štábe práve hliadky hlásili, že mesto je skoro dobyté a že zvyšky Nemcov sa sťahujú na železničnú stanicu. Saburov: „ Vtom rázne vkročil Nálepka a povedal: – Prosím, aby ste poverili československý otrjad obsadením stanice. – Po dobytí mosta bol Ján veľmi rozrušený a mal bojovú náladu. Dobytie mosta bolo dôležitým víťazstvom Československého partizánskeho oddielu. Najprv sme s Borodačovom nesúhlasili, nechceli sme premiestňovať nálepkovcov z mosta na stanicu. Jánovi sme, naopak, odporúčali, aby si po splnení náročnej úlohy šiel odpočinúť. No Ján znovu prejavil zvyčajnú tvrdohlavú nástojčivosť a presvedčil nás, že je účelné zaradiť jeho oddiel do boja.“
Podľa M. Korbeľa vyrazili do mesta v podvečer. V meste horelo, ale nikto na nich nestrieľal. Mali dobrú náladu, spievali Slovenské mamičky, pekných synov máte. Z domov vychádzali ľudia a od radosti ich objímali, bozkávali a kričali: „Slováci nás oslobodili.“ Skupina dorazila až k centru. Všade boli rozbité autá a porozhadzované všetko možné. Bola už tma, keď sa blížili k stanici. Tragédiou podľa Korbeľu bolo, že do stanice prišiel práve vlak s práporom Nemcov SS a nikto ich už neupozornil, že Nemci znovu obsadili bunkre a guľometné hniezda pred stanicou.Začal sa boj Slovákov proti veľkej presile Nemcov. Keď Nemec zakričal „Halt“, Nálepka mu po nemecky odpovedal „Svoji“. „Heslo“ – reval Nemec. Odpoveď mu bola dávka z kapitánovho automatu. Nemci spustili silnú paľbu, pričom im pomáhali aj tí, ktorí boli vo vlaku. Celý oddiel donútili zaľahnúť. Nálepka bol od maskovaného bunkra asi na desať krokov. V tejto paľbe zasiahla guľometná dávka Nálepkovu pravú stranu hrudníka. Na koženom kabáte napočítali 16 dierok, ktoré vytvarovali písmeno Z. Neskoršie ešte dostal úlomok z míny do čela. Ranený kapitán ešte zavelil: „Bite vrahov! Vpred!“ A podľahol zraneniam.

„Odprevádzame na poslednej ceste štyridsať bojových druhov, ktorí položili životy za slobodu a nezávislosť vlasti. Medzi nimi sú aj naši slovenskí bratia, slovenskí vojaci a ich veliteľ kapitán Ján Nálepka… Naše priateľstvo so Slovákmi sa zrodilo v ťažkých časoch a vydá svoje plody. Meno Jána Nálepku ostane navždy symbolom tohto priateľstva, ktoré mocnelo v bojoch proti nepriateľovi krvou najlepších synov slovenského a československého ľudu. Zbohom, druhovia naši! Zbohom, Ján! Dielo, za ktoré ste položili životy, je v dobrých rukách. Fašizmus rozdrvíme. Víťazstvo bude naše!…“ –
(A. Saburov: Tajomný kapitán)

Na pohrebe bolo množstvo partizánov a civilných obyvateľov. Priamy účastník spomínal, že celý obrad bol veľmi búrlivý a dojímavý. Partizáni strieľali z rôznych zbraní. Vyhadzovali do vzduchu samopaly a pušky a výkrikmi prisahali pomstu. Smútočný prejav predniesol komisár partizánskeho zväzku Z. A. Bogatyr, ktorý sa pri ňom rozplakal a mnohí partizáni s ním.V ovručskom parku boli pochovaní aj ďalší príslušníci oddielu, ktorí bojovali o železničnú stanicu v Ovruči – O. Krčula, M. Michalík, F. Krištofík a A. Paškevič
Boj o Ovruč bol posledným bojom Československého partizánskeho oddielu. Príslušníci na vlastnú žiadosť pokračovali v boji v Svobodovej armáde.

Na legendy sa nezabúda, hoci sa pomníky v Európe rúcajú. Na mramorových doskách v Salóne Slávy Centrálneho múzea Veľkej vlasteneckej vojny v Parku Pobiedy v Moskve na Poklonnej hore je zapísaných zlatým písmom šesť československých hrdinov ZSSR – Ludvík Svoboda, Otakar Jaroš, Antonín Sochor, Richard Tesařík, Josef Buršík a Ján Nálepka. Slovenskí synovia a dcéry, v ktorých horí slovanský oheň, však nikdy nezabudnú. Ďakujeme.

“ O jedno prosím: vy, ktorí prežijete túto dobu, nezabudnite…Zbierajte trpezlivo svedectvá o tých, čo padli pre seba i pre vás…Zaľúbte si aspoň jedného z nich ako synovia a dcéry, buďte naňho hrdí ako na veľkého človeka, ktorý žil pre budúcnosť. “ (Július Fučík)

SVS, pre DAV DVA, č.5/ 2019
zdroje:
Nálepka J, Kapitán Nálepka – Repkin, Spišská Nová Vec 2012., s. 6, 14, 16, 17, 21,28,43, 44, 47, 49, 60, 61,77,86, 91, 93,140, 141, 146, 155, 158, 159, 160, 179, 191, 195,203, 204, 205., krátené
Fučík, J, Reportáž spod šibenice, Bratislava 1957

---