Je neslušné, ak niekto sám o sebe tvrdí, že je slušný. Už Vladimír Mináč v novembri 1989 upozorňoval, že keď sa začne hovoriť o slušnosti, treba si dávať pozor na peňaženku. Vtedy ešte nik netušil, že sa čoskoro nebudú kradnúť len menšie sumy peňazí, ale celé banky a podniky vrátane strategických. V súčasnosti väčšia časť detí a mládeže v uliciach netuší, že cieľom organizátorov takzvaného slušného Slovenska je dosiahnuť, aby všetka moc v štáte patrila výlučne slušne zarábajúcim zbohatlíkom a ich potomkom. Veď podľa sociálne overenej múdrosti väčšina ľudí musí pracovať a nemá čas zarábať.
V rámci aktuálnej generačnej anomálie sa medzi neskúseným dorastom zjavil aj starý lišiak, ktorý pred desaťročiami úspešne dribloval na najvyššej úrovni medzi VPN a KDH. Teraz je vraj už bývalý politik, len nevedno, či je zvykom, aby sa bývalí ústavní činitelia zúčastňovali na protivládnych protestoch akéhokoľvek druhu a krycieho zafarbenia a aby sa prihovárali verejnosti prostredníctvom televíznych obrazoviek v hlavnom vysielacom čase. Jeho hlbokomyseľné posolstvo spočíva v tom, že sa Slovensko má vrátiť na začiatok. Samozrejme – je problematické správne pochopiť, kam sa má naša spoločnosť retrográdne vyvíjať. K stvoreniu sveta podľa Biblie, prípadne k Veľkému tresku, alebo bude stačiť obnova pronacistického režimu? Veď pohrobkovia farskej republiky sú sústredení práve v KDH, hoci sa k tomuto očividnému faktu priamo nepriznávajú. Lenže ako vraví iný postreh – čím viac sa čert začesáva, tým viac mu rožky trčia.
Koncom roka 1989 stačila fáma o mŕtvom študentovi, ktorý je dodnes živý, aby hŕstka nádejných reštituentov a ďalších ambicióznych spiatočníkov získala masovú podporu v celoštátnom meradle vtedajšieho Československa. V aktuálnom období si podobný zámer zmeniť mocenské pomery na Slovensku bez riadnych parlamentných volieb vyžiadal skutočnú vraždu neznámeho mladého novinára a jeho priateľky. Ich tragická smrť, ktorá sa zrejme nikdy uspokojivo a vyčerpávajúco neobjasní, je už dlhodobo hlavným motorom na spúšťanie pouličných a mediálnych nátlakových akcií. V medzinárodnej koordinácii nemožno nevidieť kľúčovú úlohu vplyvných zahraničných síl. Tie – okrem iného – vyniesli na prezidentský post osobu, o ktorej verejnosť donedávna ani netušila, že vôbec existuje.
Nazrime pod pokrievku aj vládnym pozíciám, kde má dominantné postavenie politická strana Smer – sociálna demokracia a osobitne jej líder Robert Fico. Niet pochýb, že najväčšiu chybu urobil, keď ustúpil tlaku ulice a vzdal sa funkcie premiéra. Mylne predpokladal, že zníži napätie, ale v praxi len ubezpečil zákulisné kruhy o účinnosti ich kombinácie časovo a priestorovo neohraničených protestov s vytrvalým stupňovaním mediálneho pôsobenia, čo udržuje krajinu na hranici ustavičného prihrievania studenej občianskej vojny. Preto naďalej konkurenti Smeru smelo a chladnokrvne rozvíjajú rovnaký obohraný scenár.
Fico nie je sám, ale okrem neho a jedného mladého poslanca za Smer, akosi nepočuť nikoho vystupovať na jeho obranu spomedzi množstva ľudí, ktorí mu môžu ďakovať za výnosné postavenie bez väčších pracovných povinností. Naopak možno voľným okom pozorovať, ako ľudia – jemu osobne bližší i vzdialenejší – otvorene kolaborujú s jeho protivníkmi, napríklad s pani prezidentkou a ťažko povedať s kým ešte. Smer vznikol predovšetkým ako oživený cintorín HZDS, ktorého privatizačné pozadie vymenilo opotrebované hnutie za novú stranu a unaveného lídra Vladimíra Mečiara za vtedy mladého Roberta Fica.
Dnes badať, že na vlne detských a mládežníckych protestov proti čomukoľvek, ale vždy najmä proti vláde, sa z politického záhrobia vracajú ďalší nebožtíci. V hre nie je nič nemej a nič viac ako číra existencia Slovenskej republiky v podobe zvrchovaného, demokratického a sociálneho štátu. Potvrdzujú to najnovšie aktivity našej hlavnej veliteľky ozbrojených síl, pre ktorú je najdôležitejšou témou doma i v zahraničí kritika súčasnej vládnej koalície, ale aj éry Vladimíra Mečiara, teda nekonečné spochybňovanie mimoriadne náročného obdobia budovania krehkých a zraniteľných základov súčasnej modernej slovenskej demokratickej štátnosti na stredoeurópskej križovatke protichodných globálnych i lokálnych záujmov.
Rozhovor s Oskarom Krejčím, zo súčasných buržoáznych pozícií ( treba uznať pripravenosť pomerne mladého redaktora – ex sociálneho demokrata – na tému, a určitú vnútornú zaujatosť témou prevratu 1989 ) :
https://bit.ly/2m0SIAX
Bolo by dobré, keby sa DAV s p.Krejčím spojil a urobil s ním aj rozsiahly rozhovor pri príležitosti výročia kapitalistického prevratu. Bolo by dobré, keby rozhovor viedol ( alebo bol prítomný ) pamätník novembra 1989, ktorý si pamätá a pozná udalosti a súvislosti trochu hlbšie. Mohol by to byť rozhovor o tých časoch viacerých starších ľudí navzájom – napr. spolu s Jurajom Janošovským, Vladimírom Mandom, Pavlom Janíkom …
Veľmi by ma napríklad zaujímalo, keby ste rozvinuli tému, že už v roku 1988 bolo p. Krejčímu jasné že systém je neudržateľný. Prečo bol podľa neho neudržateľný, čo si myslí, že by socializmus v ČSSR udržalo, aké spoločenské a hospodárske zmeny boli potrebné, bol by socializmus udržateľný V ČSSR napriek jeho rozpadu v okolitých krajinách a ZSSR, prečo nastal krok späť ku kapitalizmu, a nie krok vpred, k „lepšiemu“ socializmu, čo vieme o „prípade“ mŕtveho študenta Šmída, kto by toto vedel a koho sa pýtať, či by ráznejší a menej ústretový postoj KSČ voči pravicovej opozícii a nespokojným občanom mal význam pri záchrane socializmu, alebo k jeho úprave ?
To by bol parádny rozhovor, bez nepriateľských ideologických podtónov !
+++
Martine, zdravím Vás.
S prof. Krejčím skoro ve všem souhlasím, pozorně jsem si ho vyslechl na Vámi uvedeném odkazu. Díky za něj, je to velice dobrý rozhovor. Nicméně, socialismus zachránit v r. 1988 zcela jistě bylo MOŽNÉ. Pravda, pokud by to klika Gorbačova se satanským znamením na čele netáhla opačným směrem po dohodě s Druhým břehem. Jeden příklad za všechny, že mám pravdu.
Během 60. a 70. let v SSSR nebylo možné se byť ani dohodnout, natož realizovat životaschopný projekt raket. nosiče extrémní nosnosti a spolehlivosti. Víme, jak Sověti prohráli boj o Měsíc s Američany, jejich projekt rakety N-1 naprosto propadl hrdlem.
A pak, o 20 let později, přišla sice krátká, ale zato vysoce účinná perestrojka. A najednou se stal zázrak, z konstr. kanceláří vzešel projekt takřka nadpozemský ─ SUPERRAKETA ENERGIJA A VULKÁN, s odpovídající užitečnou nosností jediným startem 100 a 220 tun. Tohle tehdy nejen Amerika nebyla schopna naprosto pochopit, jak se cosi podobného dá zrealizovat během natolik drakonicky krátké doby s naprosto fantastickým bezvadným výsledkem. 15. května 1987 proběhl úspěšný balistický start superrakety ENERGIJA (bez vyvedení nákladu na orbitu, řízený pád 105 tun těžkého nákladu do oceánu za poloostrovem Kamčatka).
O pouhý půlrok později, 15. listopadu 1988, však SSSR šokoval celý svět naprosto impozantním startem superrakety ENERGIJA s raketoplánem BURAN bez lidské posádky se dvěma následnými oběhy kolem Země a bezpilotním návratem na letiště v plně automatickém režimu s odchylkou od vyprojektované dráhy jen půl metru (viz orig. video z listopadu 1988 dole). Start proběhl v noci a ve vichřici při rychlosti větru 70-90 km/hod. V USA v tomto počasí jsou starty zakázány. Dodnes tohle nikdo, ani USA, nezopakoval. Na podobném raket. nosiči SLS USA usilovně pracují, dodnes jej však v plném zátěžovém startu min. 100 tun užit. nákladu nevyzkoušely.
A pak došlo k šokovému stavu. Až se vše povedlo, až již bylo jasné, že na pořadu dne je tentokráte start připravené superrakety VULKÁN o užitečné nosnosti až 220 tun, došlo k něčemu, co ani sama historie nebyla schopna dodnes strávit. BYL VYDÁN ROZKAZ CELÝ PROJEKT OBOU SUPERRAKET NEPRODLENĚ ZASTAVIT A VEŠKERÝ PRAC., VÝVOJOVÝ A VĚDECKÝ KOLEKTIV DESÍTEK TISÍC INTELEKTUÁLNÍCH KAPACIT VYŘADIT Z CHODU!!!
P.S.
Váš návrh, Martine, pro DAV-DVA uspořádat rozhovor prof. Krejčího např. s J. Janošovským, V. Mandom a zejména s P. Janíkom ─ nanejvýše vítám. Skvělý nápad.
▬▬▬
ORIG. VIDEO Z LISTOPADU 1988
KE STARTU SUPERRAKETY ENERGIJA:
Vašku,
nejde len o záchranu socializmu v socialistických krajinách – povedzme vo východnej Európe, ale aj záchranu socializmu v samotnom ČSSR pričom okolité krajiny by sa vrátili ku kapitalizmu. Teda , či by mohlo ČSSR fungovať v kapitalistickom okolí ako socialistický štát.
Neprajníci to často prirovnávajú k návratu do doby kamennej, no na príklade Severnej Kórei, Kuby, Iránu, Bieloruska, Venezuely, Bolívie je vidieť, že aj „vylúčené“ krajiny sú schopné fungovať „na pulze doby“ v rámci možností, a nie len v móde tej doby kamennej. Ide o to , či by to bolo možné v ČSSR. To by ma zaujímalo, keby sa k tomuto vyjadrili viacerí ľudia, aký je ich názor.
Naša životná úroveň by bola v porovnaní so súčasnosťou možno nižšia – nemali by sme telefón každé dva roky, a plné obchody handier za nereálne nízke ceny, no možno by tu boli nejaké iné výhody (polo)uzavretej socialistickej spoločnosti oproti súčasnému kapitalizmu. Toto ma okrem iného zaujíma. Je to dôležité preto, lebo často sa argumentuje „svätým“ argumentom, že prechod ku socializmu v rámci krajiny by viedol ku zrúteniu spoločnosti po určitom čase. A ja sa pýtam –
Naozaj ?!
Martine, dobrý večer!
Udržet stav věcí lze jedině v ovzduší vzájemné součinnosti, v ovzduší společné vůle, ta v SSSR i v ČSSR ve II. pol. 80. let rozhodně nescházela, smysl perestrojky byl vcelku solidně nejen nastartován, ale už i zakořeněn. Ekonomika tzv. jela.
Vím, jak to bylo u nás ve vsetínské Zbrojovce, s mým šéfem jsme zavedli v provozu plet. strojů (1200 zaměstnanců) brig. formu práce a odměňování, což zvedlo produktivitu práce o 30 % a platy o 20 %, aniž by bylo nutno jakkoli násilně zasahovat do organizace práce. Jen jsme zrušili štípačky na dílnách, aby se pojednou děly „zázraky“. Dělníci byli nadšeni a vedení cechu jakbysmet. Prostě iniciativa se uvolnila na plné obrátky.
Jak jsem zde v minulosti již nejednou pravil, kdyby nedošlo k ŘÍZENÉ DESTRUKCI socialistické konstrukce přímo z Moskvy, vše se dalo ZCELA JISTĚ ZACHRÁNIT. Samozřejmě, Martine, že bychom neměnili kdejaké hadry na sobě div ne každý měsíc, a mládež by neměnila své idiotské ajfóny každý půlrok, aniž by využila byť jen 1-2 % jejich výkonu, ale zato by život měl smysl. Takto žijeme jen a jen pro konzum ve jménu zisku darebáků v nesvéprávné ekonomice vražedných dluhů, kteří se napakovali na bývalém socialistickém majetku, aniž by kdykoli museli nést zodpovědnost za největší krádež majetku v dějinách lidstva.