Tak ako pôvodný DAV, tak aj náš sa zameriava okrem politiky a filozofie, aj na kultúru a umenie. Pôvodnú tvorbu pre náš píše aj ľudo-výchovný pracovník a spisovateľ, Dominik Petruška. Začítajte sa do lyrizovanej prózy, milovníka literatúry Gabriela Garcíu Márqueza, Gejzu Vámoša a Michela Houellebecqa.
Ležať, sadnúť, vstať a načúvať práci spevavcov-malých-okrídlených-šedých.
Trilkujú, dráždia svojím raňajším optimizmom- budia-ležiacich-spiacich-šedých.
Lietajú, skackajú, rušia posvätné ticho dodaždeného rána-ďobú do kôry šedej.
Je sedem. Je??? Ježiš-Mária-Jozef!!!! Modlitba pokračuje po nasadení-prebudení kôry mozgovej, kôry ranno- šedej.
Mozog spieva v strelnej modlitbe nad skorým precitnutím – dávno neskorým a diktutuje a bubnuje a búši ako v buši šedozelenej. Tri slová zliate v dve. Neskôr v jeden zurčiaci silno šedý významný, zdaním zvonku trochu fádnym a trošku nostalgickým slovom
LA-BO-RA ORA už bolo. Modlitba zotiera šedý nános sna a necháva zelenú pred oknom rozčvirikovaného dňa len si spievajte a modlite sa aby som nezačal ja. Preto idem radšej laborať. Nech to všetko para tlačí. Dosť bolo spevu ide sa tlačiť na počítači – na čistý nepopísaný hárok noci. Otváram oči. Idem si ich vyočiť nad toľkou prácou , čo ma dnes čaká pripravená vtlačiť sa do mojej neprestrelnej kôry šedozelenej obrastenej machom večného zabudnutia.
Slabiky – slová – vety. Modlím sa a prosím:
“Neuleťte mi z hniezda pamäti.“
Potrebujem vás k práci, lebo ja nerád fyzicky.
Pán Petruška – a „lege“ ste kde nechali?