Zmena pre zmenu, respektíve zmena k horšiemu, je vhodná len pre blázinec. Normálni ľudia vždy očakávajú zmenu k lepšiemu, hoci to často dopadne inak, čoho príkladom je nielen súčasná prezidentka a jej politický i mediálny blok orientovaný proti strane Smer – sociálna demokracia. Od jej predsedu Roberta Fica často počuť všeobecné pripustenie nejakých chýb, ale bez ich konkretizácie a personifikácie.
Ako spisovateľ by som upriamil pozornosť na sféru kultúry. Veď druhoradý autor rozhlasových hier Marek Maďarič bol dlho korunným princom Smeru, preto od Roberta Fica nestačí, že sa od neho dištancuje, kým sa nedištancuje aj od jeho dlhoročného pôsobenia vo funkcii ministra kultúry. To sa týka aj ďalších predstaviteľov Smeru z vymedzenej profesijnej oblasti – počnúc večným predsedom príslušného výboru Národnej rady Slovenskej republiky, ktorým je treťoradý operetný spevák Dušan Jarjabek, a končiac činiteľmi okresného formátu či lokálneho významu, akých reprezentuje napríklad multifunkčný poberateľ platov na všetkých úrovniach riadenia od obce cez kraj až po parlament Ján Podmanický.
Ťažko medzi nimi hľadať skutočné tvorivé osobnosti a tobôž ľudí, ktorí sú schopní a ochotní uznať medzinárodné renomé kohokoľvek – najmä v okruhu hodnotovo prirodzene spriaznených umelcov. So všetkými dôsledkami, ktoré z toho pre mňa vyplynuli, som márne roky upozorňoval na nesporný fakt, že Marek Maďarič na čele ministerstva kultúry Slovenskej republiky vždy a všestranne vychádzal v ústrety opozícii, čím si u nej za štátne peniaze kupoval pakt o neútočení, pričom predpokladal, že na sympatizantov strany Smer – sociálna demokracia sa môže zvysoka vykašľať, lebo mu od nich nič nehrozí. Často som to vnímal ako potvrdenie legendárneho výroku nemenovaného básnika, že strana strane oko nevykole.
Robert Fico je určite dostatočne skúsený stratég, aby vedel, kde môže hľadať či strácať voličov Smeru. Presun stúpencov medzi politickými subjektmi má priezračne jasné pravidlá, napriek tomu, že ich programovo zahmlievajú rozličné sofistikované sociologické prieskumy, a to už nielen vo vzťahu k stranám, ale aj k ich jednotlivým vrcholným predstaviteľom. Dozaista nemožno prehliadnuť nápadné presviedčanie občanov, že ak sú mladší, vzdelanejší a mestskejší, tak určite dajú svoj hlas exprezidentovi Andrejovi Kiskovi, kým tí, čo budú voliť súčasného premiéra Petra Pellegriniho, sa sami automaticky zaradia medzi menejcenných, slaboduchých, vekovo hendikepovaných a celkovo neperspektívnych.
Smer určite nezíska podporu svojich vyhranených oponentov a môže osloviť jedine početný rezervoár ľudí, ktorí nechodia voliť z principiálnych dôvodov – na predchádzajúcich parlamentných voľbách bola účasť 59, 82 %. Azda pohľad na aktuálny zoznam kandidátov povedie k volebnej urne viac občanov?
Mimochodom – na ministerstve kultúry som pôsobil v 80. rokoch, keď ho viedol geniálny básnik Miroslav Válek. Z nasledujúcich šéfov rezortu mu zatiaľ nikto nesiahal ani po päty. Ako vraví iný dômyselný autor – pokrok sa nedá zastaviť, čo je čoraz smutnejší prejav výsmešnej poznámky s opačným významom. Veď spoločenský rozvoj by mal smerovať k vyšším vývinovým stupňom, ale už tri desaťročia sme na každom kroku svedkami všeobecného kultúrneho úpadku.
Mgr. art. Pavol Janík, PhD.
predseda Spolku slovenských spisovateľov (2003 – 2007)
tajomník Spolku slovenských spisovateľov (1998 – 2003, 2007 – 2013)
šéfredaktor časopisu Spolku slovenských spisovateľov Literárny týždenník (2010 – 2013)
.
Článok po dohode s autorom nie je možné komentovať. Privítame, ak svoju reakciu napíšete formou samostatného príspevku.