PODVOD
Koštialik dostaneš a budeš vrtieť chvostom,
na šope stávať v póze víťaza;
aby si málo zhltol v svojom hlade sprostom,
pre istotu ti zuby vyrazia.
Prašinou páchneš, preto nepustia ťa pod pec –
v maštali muchy schytáš do tlamy,
aj na potkany z hrád si lepší ako šlopec:
hryzieš sa s mršinami blškami.
Neopováž sa zašteknúť, keď gazda chrápe;
je reťaz ťažká, remeň štipľavý:
čo po psovi, keď hneď aj, ledačna, skape,
nech nás len o tú háveď pripraví.
Prváča, ktoré býva svedkom psieho bitia,
v škole sa čítať naučilo dnes
a na otcovských dverách trpký výsmech číta:
POZOR, ZLÝ PES!
Uč sa! Lenivosť a hlúposť odsoť,
Spievajúce srdce, úryvok štvrtého spevu – mládeži
zbraňami kníh prenasleduj ju,
lebo všetkých sprostákov jak ocot
raz ústa komunizmu vypľujú.
HAZARD
Vždy, keď ti dávam kvety, stiesneno sa cítim,
akoby som ti vravel: Pozri, umrieme.
Či ozaj treba lásku zaplatiť ich žitím?
Smrť všade bolí.
A váza, ktorá viaže jas ich farieb sviežich,
otŕča v pýche svoje hrdlo modravé.
Po štyroch dňoch, keď umrú, vynesieš ich
do smetí. Symbol.
Možno, že potajomky, túžiac vedieť, čo je
stisk tvojich rúk, som do nich živé srdce skryl.
A keďže nevidíš ho, trhajú ho
nádherné nechty.
SONET NA MINEZENGERSKÝ MOTÍV
Čo nerozkážem, spraví,
čo kážem, nedokáže,
čo rozviažem, to zviaže,
čo ľúbim, ženie z hlavy.
čo nenávidím, ľúbi,
čo vyhľadávam, skrýva,
ak umriem, vstane živá –
a ja mriem i z jej zhuby.
Tam, kde má mraziť, hreje,
slzami jej smiech kropím,
veje, kam chce… ba v nej je
i nádej bez nádeje.
Čo sa to so mnou deje?
Pochopím, nepochopím.
.
Starý album
Ozaj sú všetky mŕtve?
Všetky do jednej.
Aj babička?
Už na cintoríne býva.
A táto čierna?
Páči sa ti?
Hej.
Tiež leží v hrobe.
Ale veď je živá!
To sa ti zdá, má oči živé od lásky.
Čo je to láska, deduško?
Nik nevie.
A ozaj žili tieto staré obrázky?
Žili, no boli tu len na návšteve.
A ty si lásku poznal?
Ťažká odpoveď.
Áno, či nie?
Ach, nechaj staré bôle!
Viem, ktorú si z nich ľúbil, aj ti poviem hneď.
Ktorú, ty huncút?
Tú, čo skrývaš v stole.
.
HVIEZDOSLAV
Reč, kdeže kráľovnú,
ani len popolušku,
slúžku
rapavú, zaslintanú,
čo z cesty ciepkala, keď patricijské koče
jak pavúka ňou prevážali paniu,
reč chytil za vrkoče
a prikázal:
Od tejto chvíle musíš zobuť si
dreváčky biedy, vymotať nohy z onucí,
tvár umyť, rásť, ja budem tvojím kameňom.
A čas, ten vrabec, do kameňa zobúci,
znehybnel v jeho plameni jak v ľaku
a v speve ako plameň zvíchrenom.
Neumrie slovo.
Odkedy Prométeus dar ohňa
vytrhol bohom z rúk,
duch široké má priestory:
horí a hovorí.
Tento duch hviezdy sláviť mal a neslávil.
No jeho slávou je,
že hviezdnym plášťom plamenného neba
prikryl a zohrial teba,
slúžtička slovenčina,
Zuzanka Hraškovie.
