Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

PODVOD

Koštialik dostaneš a budeš vrtieť chvostom,
na šope stávať v póze víťaza;
aby si málo zhltol v svojom hlade sprostom,
pre istotu ti zuby vyrazia.

Prašinou páchneš, preto nepustia ťa pod pec –
v maštali muchy schytáš do tlamy,
aj na potkany z hrád si lepší ako šlopec:
hryzieš sa s mršinami blškami.

Neopováž sa zašteknúť, keď gazda chrápe;
je reťaz ťažká, remeň štipľavý:
čo po psovi, keď hneď aj, ledačna, skape,
nech nás len o tú háveď pripraví.

Prváča, ktoré býva svedkom psieho bitia,
v škole sa čítať naučilo dnes
a na otcovských dverách trpký výsmech číta:
POZOR, ZLÝ PES!


Uč sa! Lenivosť a hlúposť odsoť,
zbraňami kníh prenasleduj ju,
lebo všetkých sprostákov jak ocot
raz ústa komunizmu vypľujú.

Spievajúce srdce, úryvok štvrtého spevu – mládeži

HAZARD

Vždy, keď ti dávam kvety, stiesneno sa cítim,
akoby som ti vravel: Pozri, umrieme.
Či ozaj treba lásku zaplatiť ich žitím?
Smrť všade bolí.

A váza, ktorá viaže jas ich farieb sviežich,
otŕča v pýche svoje hrdlo modravé.
Po štyroch dňoch, keď umrú, vynesieš ich
do smetí. Symbol.

Možno, že potajomky, túžiac vedieť, čo je
stisk tvojich rúk, som do nich živé srdce skryl.
A keďže nevidíš ho, trhajú ho
nádherné nechty.


SONET NA MINEZENGERSKÝ MOTÍV

Čo nerozkážem, spraví,
čo kážem, nedokáže,
čo rozviažem, to zviaže,
čo ľúbim, ženie z hlavy.

čo nenávidím, ľúbi,
čo vyhľadávam, skrýva,
ak umriem, vstane živá –
a ja mriem i z jej zhuby.

Tam, kde má mraziť, hreje,
slzami jej smiech kropím,
veje, kam chce… ba v nej je

i nádej bez nádeje.
Čo sa to so mnou deje?
Pochopím, nepochopím.


.

Starý album

Ozaj sú všetky mŕtve?

Všetky do jednej.

Aj babička?

Už na cintoríne býva.

A táto čierna?

Páči sa ti?

Hej.

Tiež leží v hrobe.

Ale veď je živá!

To sa ti zdá, má oči živé od lásky.

Čo je to láska, deduško?

Nik nevie.

A ozaj žili tieto staré obrázky?

Žili, no boli tu len na návšteve.

A ty si lásku poznal?

Ťažká odpoveď.

Áno, či nie?

Ach, nechaj staré bôle!

Viem, ktorú si z nich ľúbil, aj ti poviem hneď.

Ktorú, ty huncút?

Tú, čo skrývaš v stole.


.

HVIEZDOSLAV

Reč, kdeže kráľovnú,
ani len popolušku,
slúžku
rapavú, zaslintanú,
čo z cesty ciepkala, keď patricijské koče
jak pavúka ňou prevážali paniu,
reč chytil za vrkoče
a prikázal:
Od tejto chvíle musíš zobuť si
dreváčky biedy, vymotať nohy z onucí,
tvár umyť, rásť, ja budem tvojím kameňom.
A čas, ten vrabec, do kameňa zobúci,
znehybnel v jeho plameni jak v ľaku
a v speve ako plameň zvíchrenom.

Neumrie slovo.
Odkedy Prométeus dar ohňa
vytrhol bohom z rúk,
duch široké má priestory:
horí a hovorí.

Tento duch hviezdy sláviť mal a neslávil.
No jeho slávou je,
že hviezdnym plášťom plamenného neba
prikryl a zohrial teba,
slúžtička slovenčina,
Zuzanka Hraškovie.

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom