Slavoj Žižek: Som komunista, ale nie socialista

Prečo hovorím, že som komunista a nie socialista?

Na jednej strane som stále komunista v tom zmysle, že… no poviem to takto. Viete, kto je dnes najsmutnejší? Budem citovať reakciu Jürgena Habermasa, toho si asi väčšina z vás nepamätá, ste príliš mladí. Jeho reakcia na zjednotenie Nemecka bola taká, že mal akúsi utkvelú predstavu, že západná spoločnosť by sa mohla niečo naučiť od východonemeckých disidentov, preto aj presadzoval termín „Nachholende Revoluzion“. Pre Habermasa to, čo prebiehalo v Poľsku, Českej republike s Havlom, v Rumunsku, bolo niečo ako revolúcia, ktorou tieto krajiny chceli dostihnúť západ. Mali sa jednoducho pridať k Západu. Hovoril, že tí ľudia chcú presne to, čo máme tu.

Nesúhlasím, že by toto bola pravda a naozaj to vtedy ľudia chceli. Myslím, že príčinou všetkých týchto živelných protestov, ktoré okolo seba vidíme, žlté vesty, Čile, USA, čokoľvek chcete, toto všetko je príznakom definitívnej klinickej smrti Fukuyamovej tézy.

Fukuyamova teória je mŕtva

Dnes sa to zdá ľahké, smiať sa na Fukuyamovi, ale som presvedčený, že 99 % ľavičiarov donedávna vlastne verilo Fukuyamovi. Napríklad som hovoril, a viem, že sa vám to nemusí páčiť a ja ho tiež moc nemusím, lebo je teraz dosť strinutý Putinom , poznáte Olivera Stonea. Ten mi povedal: „Počuj, kapitalizmus je jediný systém, čo funguje a musíme ho len trochu vylepšiť.“ Viete čím, práva žien, práva gejov, zdravotníctvo a všetko okolo, ale tento postoj je podľa mňa ľavicový Fukuizmus. Proste akceptujete systém.

Myslím si, že tieto živelné protesty, ktoré všade vo svete prepukajú nám hovoria celkom jasne – NIE, liberálny kapitalizmus nie je konečná spoločenská formácia, nebude to fungovať.

To je presne to, na čo som poukazoval pri všetkých tých problémoch, spomeniem aspoň tri: migranti, ekológia, digitálne sledovanie – nič z toho sa nedá vyriešiť v rámci liberálneho kapitalizmu. Napríklad ekológia. V poriadku, aj ten kapitalistický spôsob je lepší ako nič, to vyššie zdanenie firiem, ktoré spôsobujú znečistenie. Ale nezabráni to katastrofe, ktorá nám už klope na dvere.

Poviem vám jeden svoj obľúbený príbeh o mojom priateľovi Jean-Pierre Dupuy, veľmi rozumný človek, najlepší právny odborník na katastrofy, akého poznám. Povedal mi, že bol ako člen európskej delegácie priamo na mieste hneď dva dni po Fukušime. Povedal, že niekoľko prvých hodín po udalosti bola japonská vláda v totálnej panike a uvažovalo sa o tom, že budú musieť evakuovať celé širšie okolie Tokia – 30 miliónov ľudí. Potom sa to trochu upokojilo, nakoniec nemuseli, nepýtal som sa prečo, ale týmto chcem ukázať, že občas musíme čeliť problémom, ktoré nedokáže vyriešiť ani trh, ani štát v tom stave, aký ho máme dnes.

Devalvácia socializmu

A presne tu sa vytvára priestor na niečo, čomu hovorím komunizmus bez socializmu. Lebo čo to je socializmus? Dnes je socialistom skoro každý. Nedávno som čítal rozhovor s Billom Gatesom, veď aj on je socialista. Čo si dnes predstavujeme pod socializmom? Menej egoizmu, zapojenie, vzájomná starostlivosť atď. Nič proti tomu, ale nesmieme zabúdať, že nám chýba, a tu budem citovať jedného svojho priateľa, marxistu Freda Jamesona, stále nám chýba to, čomu Jameson hovorí kognitívne mapovanie. Chýba nám, v dobrom slova zmysle, chápanie celkového príbehu, čo sa deje so svetom.

Viete, čo je dnes pre mňa skutočnou tragédiou? Čína. Ľudia zvyknú hovoriť, že komunisti vždy zničia ekonomiku. Ja na to hovorím – no, pardon, myslíte to vážne? Povedzte, bol niekedy v ľudskej histórii, trochu preháňam, ale to nie je podstatné,  bol niekedy väčší triumf ekonomického rozvoja ako v Číne za posledných 40 – 50 rokov? Veď stovky miliónov ľudí to pozdvihlo z chudoby na našu úroveň. A pozrite, ako to dosiahli. Európski ľavičiari zásadne neznášajú dve veci: neregulovanú konkurenciu na trhu a silný autoritársky štát. V Číne majú presne kombináciu týchto dvoch vecí.

A toto je budúcnosť. Napríklad India, tam je to ešte drsnejšie ako v Číne, potom Turecko, Putin… autoritársky kapitalizmus získava navrch. Som preto pesimista, keď sa ma pýtate, čo sa stane ďalej. Veľmi ma mrzí, že to musím povedať.

Ľavica nie je vedúcou silou protestu

Pamätáte si na posledné prezidentské voľby v Kolumbii. Podporoval som ľavicového kandidáta, ktorý takmer vyhral, dokonca mi potom poslal ďakovný list. Takže nie som len vonkajší pozorovateľ, viem, ako to chodí. A nesúhlasím s ľavičiarmi, ktorí hovoria, že všetci dobre poznáme celkovú situáciu a musíme len mobilizovať ľudí. Vôbec nie. Ľudí mobilizuje niečo, čo je mimo nášho dosahu.

Pozrite sa napríklad na žlté vesty vo Francúzsku, kde to môj priateľ Alain Badiou glosoval skvelým aforizmom a vo francúzštine sa to aj rýmuje: „Každé masové hnutie nemusí byť červené.“ Chápete, žijeme v časoch plných zmätku. To, čo pred 20 – 30 rokmi charakterizovalo ľavicových aktivistov – sociálne hnutia, protesty, dokonca vulgárna agresia, to všetko si teraz osvojujú pravičiari a veľkým pokušením ľavičiarov je hrať lojálnych zástancov existujúceho poriadku.

Napríklad aj v mojej krajine s tou aférou môjho obľúbeného amerického prezidenta, zvyknem o ňom hovoriť ako SG. Viete čo to ako pseudonym Trumpa znamená? On sám sa tak viackrát nazval – stabilný génius. Nuž, keď teda keď sa na Trumpovi tak ostro vyvŕšili v mojej krajine – Slovinsku…

Súhlasím, že je nutné trestať nenávistné prejavy, hoci to aj u nás v Slovinsku zamestnáva veľa ľavičiarov to sledovanie a prenasledovanie nenávisti, nič proti tomu, nechcem nič hovoriť proti právam nejakej rasy. Keď sa sústredíme na toto, tak uznávam, že ľavičiari stále majú istú pozitívnu víziu sveta. Ale viete, na čo nesmieme zabúdať?

Veľmi ma naštval jeden moment. Keď Trump vyhral prezidentské voľby, prišli za mnou traja vydavatelia a žiadali ma, aby som vypracoval psychoanalýzu Trumpa. Povedal som im – nie. Trump v istom bláznivom zmysle robí niečo, čo je z hľadiska jeho svetonázoru veľmi racionálne. Ak teda potrebujete psychoanalýzu, tak je treba vypracovať analýzu totálnej hlúposti, s akou Demokratická strana reaguje na Trumpa. Tam je treba urobiť psychoanalýzu.

Zázraky sa dejú

Takže nakoniec nie som až taký pesimista. Nie v náboženskom zmysle, ale v politickom zmysle – zázraky sa dejú. Kto by si kedysi bol pomyslel, že je možné niečo ako Syriza. Kto by to čakal?

Prosto, veci sa dejú. Napríklad dvojica Morales – Linera bola zaujímavá. Lebo Morales mal tradičné zázemie, nemyslím rasové, ale bol istým spôsobom konzervatívec, ale Linera je špičkový intelektuál. Viete, vždy sa mi páčilo, keď sa na ľavici dokázali prekonať takéto falošné protiklady.

Alebo napríklad Alexandria Ocasio-Cortez povedala čosi úžasného, keď v kampani podporovala Bernieho Sandersa. Povedala: „Áno, podporujem Bernieho nie napriek tomu, že je starý a je beloch, ale práve preto, že je starý a je beloch.“ Toto je presne ukážka takej falošnej opozície, že musíme proti systému postaviť mladé tváre z marginalizovaných vrstiev. Bernie je presný opak. Viete, kto sú Bernieho voliči napríklad vo Vermonte? Poznám to tam veľmi dobre, lebo tam často chodím. Bernieho voliči sú presne tí, čo by inak volili Trumpa, keby nebol Bernie. Sú to presne tí ľudia z nižšej strednej triedy. Je to nezmysel, ako hovorí tá Clintonovská opozícia, aby sme boli umiernenejší a snažili sa získať viac hlasov zo stredu. Nie! Treba sa snažiť získať zopár Trumpových voličov, ktorí sú nespokojní.

Takže nie som totálny pesimista. Na záver poviem ešte jednu anekdotu o Marxovi, je to moja najobľúbenejšia z jeho života. V roku 1871, počas Parížskej komúny, v istom historickom momente, dnes vieme, že predčasne, ale vypukla prvá európska revolúcia. A Marx napísal v liste Engelsovi v záchvate paniky: „Preboha, oni chcú robiť revolúciu už teraz a ja ešte nemám dokončený Kapitál. Prečo nechceli počkať?“

Toto chcem povedať na záver – nesmieme sa hanbiť za to, že sa venujeme aj teórii. Potrebujeme teóriu a potrebujeme rozumieť tomu, čo sa deje.

(Preložil: Marián Moravčík)

---