Izidor Ž. Somolický: Kto práva ľudu kameňuje!

Zdieľaj článok:

DETVANOVA ŽALOBA
Izidor Žiak Somolický
( 1913)

Štyri vrané kone na konici stáli,
veď sa starý otec striebrom obsýpali.
Ale im toliare páni závideli:
Vzali im nasilu, keď si dať nechceli.
Taká ide pravda tým širokým svetom,
ako ju namažú páni atramentom.
Štyri vrané kone na konici stáli:
Bola s Nemci vojna, husári ich vzali.

Starý otec v žiali poza bučky chodil,
ale do chudoby valašky nehodil.
Vzali si ho páni na chovu do Zámku,
ani viac nevidel našu starú mamku.
Otec môj chudobný chodil za ovcami,
ale za cudzími a to vždy nociami.
Jemu sa tiež stalo, čo sa stať nemalo:
olovo prehltol – bodaj sa rozlialo!
Čože mi zostalo? Chalupa deravá,
aj pre tú ma židko ide dať do práva.

Aké právo vyjde, viem to už popredku:
predajú za pietku otrhanú klietku.
Dobrý Bože z neba, čože zo mňa bude?
Potĺkať sa budem po nesvojskej hrude.
Potĺkať sa budem, ako Kain svetom:
Zimovať na zámku, cudzím robiť letom.
Bodaj ťa, aby ťa, aj s takým životom,
dobre vraj po smrti, ale hvízdaj potom …

PRÍPITOK
Izidor Žiak-Somolický
(1912)

Kto vie sa nadchnúť za tie vŕšky, hory,
kde toľko tichých dedín sníva,
kto nezatají, že ho s chalúpkami
zdar — nezdar viaže, láska živá:
hore ho!

Kto počul mater spievať nad kolískou,
ssal svätej reči sladké zvuky,
a teraz blbo hanu sype na rod,
keď zlato hrabú jeho ruky:
dolu ho!

Kto neskrýva sa pred úpekom,
keď treba orať, siať a kosiť;
kto ľúbi ľud a jeho práva
a nevie rabské jarmo nosiť:
hore ho!

Kto ale nezná sladkosť práce,
juž iba srdce odmeňuje,
kto za zisk zrádza otca, mater
a práva ľudu kameňuje:
dolu ho!

,,Sebavedomé národy ťažko znášajú politickú odvislosť štátnych úradníkov od vlády a kde možno sa jej vzpierajú. Slabé národy však mlčia, ba čím ďalej tým viac sa vláde poddávajú. Nielen že trpia nátlak a odvislosť v politickom ohľade, ale dovolia vláde a štátu aj to, aby sa im do osobných a rodinných záležitostí zamiešali.
Medzi tieto slabé národy patríme aj my Slováci. Nie hádam len preto, že sme ubití, utlačení, ale hlavne pre našu prílišnú mäkkosť, ústupčivosť a bojazlivosť. Však ani druhé národnosti nemajú v Uhorsku na ružiach ustlané, predsa nájdeme medzi sudcami a inými štátnymi úradníkmi viac takých ľudí, ktorí vzdor svojmu štátnemu postaveniu považujú sa za povedomých Rumunov a Srbov a vychovávajú svoje rodiny v svojej materčine. U nás Slovákov patrí medzi tie najzriedkavejšie prípady, že by sa našiel úradník, ktorý zostane aj pri svojom štátnom postavení verným Slovákom. U nás sa to považuje za prirodzené, že človek, ktorý vstúpi do štátnej služby, sa musí odrodiť, musí zapredať svojich rodičov a zaprieť, že je Slovákom.
Źe sme my Slováci horšie na tom, ako druhé národy, to si musíme väčším dielom sebe na vrub pripísať. Nieto v nás dosť národnej hrdosti, sebavedomia a vzdorovitosti.
Vládne kruhy vidiac túto mäkkosť a poddajnosť Slovákov, využívajú túto našu slabosť. Priťahujú do štátnych postavení synov našich slovenských rodín a tým nám odnárodňujú celé rodiny. Keď sa takto šuhaj z niektorej rodiny dostane do služby železnice, tak sa nielen jeho rodičia, ale švagrovia, strýcovia a kto vie ešte aká rodina odvolávajú na to, že je ten a ten člen ich rodiny železničiarom, že oni už nemôžu byť Slovákmi.
Túto našu slabosť musíme liečiť zavčasu, lebo ináč nás omotajú tak, ako sa mucha dostane do siete pavučiny. .. Časy otroctva už prestali, a tak nesmieme byť ani duševnými otrokmi svojich zamestnávateľov.. „

(Zvolenské noviny, 25. 9 1913, krátené)