Recenzia knihy Lukáša Perného Utopisti; vizionári sveta budúcnosti. Dejiny utópií a utopizmu
Knihu Lukáša Perného Utopisti; vizionári sveta budúcnosti. Dejiny utópií a utopizmu je pripomenutím, že na tejto zemi chodili ľudia, ktorí sa zamýšľali nad tým, ako prekonať nespravodlivosť, vykorisťovanie, zlo a spraviť spoločnosť humánnejšou a kultúrnejšou. Táto kniha je na slovenské pomery ojedinelá. Autor v tejto knihe pracuje s ohromným množstvom literatúry. V knihe prepája autor jednotlivé súvislosti filozofov, zo súčasnou dobou. Spomína autorov ako Tommaso Campanella, Thomas More, alebo François Marie Charles Fourier, Gabriel Mably, Robert Owen atď. Táto recenzia, ktorá je zároveň aj esejou, je vlastne zamyslením sa nad tým, v čom je utopické myslenie aktuálne aj v súčasnej dobe.
V súčasnej západnej civilizácií dominuje hodnotové vákuum a nihilizmus, pretože absentujú ideály, ktoré by ukázali smer k lepšej spoločnosti. Každá doba mala nejaký ideál a bez neho spoločnosť prešľapuje na mieste. Ako konštatoval československý prezident a filozof Tomáš Garrigue Masaryk, štáty sa rozvíjajú podľa myšlienok, na ktorých boli na začiatku postavené.
Politika, pod pláštikom veci verejných sa stala iba arénou súkromných záujmov. Voľby sa stali iba karnevalom a divadlom pre verejnosť, keď po voľbách sa vystriedajú iba ďalší oligarchovia. Výmena politikov nič nevyrieši, pretože je to iba výmena figúrok, keďže bez ohľadu na politickú orientáciu, zdieľajú ten istý pohľad na svet. Čiže určitý ekonomický redukcionizmus neoliberálneho kapitalizmu,ktorý len posilňuje súčasný systém. Chýba nám akási vízia, ktorá by dokázala zmobilizovať ľudí. Namiesto toho tu nastúpila akási technokracia, ktorej ide iba o samoúčelnú technológiu moci. Ide o to, ako dôjsť k svetonázoru, ktorý by bol prehĺbený a obsahoval by aj určitú kultúrnu zložku, ktorá by transcendentovala súčasné pomery a vzápätí by dialekticky ovplyvnila súčasné pomery. Nazvime to utopickým prvkom, keďže slovo utópia znamená aj ako miesto, ktoré neexistuje. Zároveň, by to nebol akýsi dogmatický a statický pohľad na svet, ale obsahoval by určitú dynamickú zložku, ktorá by kriticky reflektovala súčasnú dobu, pretože tá je neustále v pohybe a zmene. Ak utopické myslenie má byť aktuálne aj dnes, tak musíme dospieť k tomu, ako sme sa ocitli v tzv. postmodernej dobe, keď slovami americko-japonského politológa Francisa Fukuyamu sme dospeli ,,ku koncu dejín“ , alebo slovami železnej lady Margaret Thatcherovej : „There is no alternative“ (TINA). Súčasná doba, ktorá sa volá aj ako postmoderná situácia, kde podľa francúzskeho filozofa Jean-François Lyotard skončilo ,,veľké rozprávanie“ akoby všetky moderné projekty zlyhali. Paradoxne, súčasná ekologická kríza je budíčkom, ktorý nám naznačuje, aby civilizácia zmobilizovala svoje sily na odvrátenie hrozby, aby bol projekt moderny stále aktuálny, ktorý by ale prešiel kritickou sebareflexiou.
20. storočie, ktoré bolo aj storočím extrémov, bolo vyvrátením naivnej osvietenskej viery, že civilizácia bude postupne pokračovať samopohybom na ceste k pokroku a prosperity. Od začiatku mala v sebe zabudovaný chybný genetický kód. Akýsi jednostranný a naivný pohlaď na ľudskú prirodzenosť, ktoré bolo reakciou na stredoveký ,,vek temna“. Ukázalo sa, že človeka okrem rozumu stále ovládajú iracionálne podvedomé temné sily, ktoré sa nedajú len tak ľahko odstrániť ich vytesnením z vedomia od podvedomia, akoby neexistovali, ale ktoré sa môžu o to väčšou intenzitou prejaviť násilnými vyhladzovacími vojnami. Nevyriešila sa otázka otázka ľudského zmyslu života s jeho hraničnými situáciami ako je smrť, vina a úzkosť, ktoré sú základné existenciálne kategórie. Obrazne povedané, vylialo sa dieťa aj s vaničkou, pretože kresťanstvo tvrdí, že človek je tvor poznačený prvotným hriechom. Inými slovami, človek okrem rozumu, má aj svoje emócie. Ide o to, aby tieto emócie neboli deštruktívne, ale konštruktívne a boli v určitej dialektickej harmónií s rozumom. Ukázalo sa síce, že spoločenské bytie síce do určitej miery determinuje človeka, ale jednostrannou zmenou spoločenských podmienok bez zmeny ľudského vedomia, keď nedôjde, aj k revolúcií hlavy a srdca, nie je cestou do raja ale, naopak cestou do pekla…Súčasný životný štýl postavený na komercii, práve sa snaží speňažiť tieto potlačené ľudské emócie a umelo vytvárať tieto ,,city“. Tie v konzumnej kultúre, ale ťažko nájdeme…
Ako konštatoval francúzsky filozof a matematik v 17. storočí René Descartes: Cogito, ergo sum, čiže myslím, teda som. O všetkom môžem pochybovať, okrem svojej vlastne existencie. Vedu chcel položiť teda na čistom základe rozumu. Vznikol, ale karteziánsky dualizmus subjektového – objektového rozštiepenia medzi človekom a svetom. Dá sa to popísať tak, že subjekt res cogitans, čiže vec mysliaca, je akoby nezávislá na vonkajšej realite rex extensa, ktorá ho obklopuje, ktorú iba zdanlivo neutrálne popisuje. Ten istý pohľad na svet sa, ale obracia voči samotnému subjektu ako bumerang, ktorý je chápaný tiež iba objekt a číslo v anonymnom systéme, ktorý je založený na neustálom zvyšujúcom sa výkone. Súčasný režim vyžíva extrémny subjektívny idealizmus, aby človeka odvádzal (prostredníctvom komerčných médií a konzumu) od nepríjemnej kapitalistickej reality v duchu hesla: každý má svoju vlastnú pravdu. Je to len krok od hesla: všetko je dovolené. Došlo k totálnej inštrumentálizácie sveta a k jeho odkúzleniu a následnému pozitivizmu, ktorý si všíma iba ,,čisté“ fakty, ktoré sú ale vždy na koniec ideologický interpretované. Ako to spomínali v klasickej práci Dialektika osvietenstva Theodor W. Adorno a Max Horkheimer. Od 17. storočia došlo od extrému stredovekej starosti o svoje vnútro čiže byť, od novovekej starosťou s ďalšou jednostrannosťou starosťou o vonkajší svet mať a k následnému imperiálnemu dobitiu sveta.
Nemecký filozof Martin Heidegger tvrdil, že celá západná metafyzika vyústila na koniec do vôle k moci, keď, sa ontické súcno zamenilo s bytím, keď naopak bytie je skôr ontologického charakteru, keď bytie sa neukazuje prvoplánovo navonok, ale sa nám skrýva, ako to nazýva podľa gréckeho slova alétheia, čiže vo forme závoja. Bytie sa ukazuje iba ontologickou diferenciáciou medzi súcnom a bytím.
Problém problém utópií v súčasnej dobe je z hľadiska časovosti, pretože ak chceme vytvoriť lepšiu spoločnosť niekde do ďalekej budúcnosti, tak nám môže utekať prítomnosť, ale aj minulosť, lebo dávame všetko na jednu kartu budúcnosti. Z toho môže prameniť skôr zúfalstvo a beznádej, ako nádej, lebo okolie ktoré je všade okolo mňa v rozpore s touto ideou. Skôr by som povedal, že utópia by sa mala už teraz žiť teraz v tejto chvíli ( paralela je s Ježišovým výrokom, že kráľovstvo Božie je v nás), čiže zjednotenie slov a činov a tým pádom, byť antitézou voči súčasnému nihilizmu a vznášať postupne do spoločnosti lepší svet. Martin Heidegger tvrdil, že človek by mal v sebe prehlbovať tzv. temporálny čas, ak má viac žiť život zmysluplnejší, čiže sa zaoberať a poučiť sa podstatnou minulosťou, kde určité osobnosti v dejinách sa tiež zaoberali filozofickými problémami ako my, potom žiť naplno v prítomnosti a vedieť sa tešiť aj z maličkostí a zároveň mať presah zo životným rozvrhom do budúcnosti. Tu by som zdôraznil prepojiť existencionálnu skúsenosť s tou politickou sférou. Lepšiu spoločnosť, čiže ontický problém nevyriešime, keď vo svojich životoch nevyriešime ontologický problém, čiže zmysel života tu a teraz v prítomnej chvíli.
Nemecký filozof Georg Wilhelm Friedrich Hegel to nazval ,,lsťou rozumu“, keď jedinci na prvý pohlaď nezmyselnými svojimi každodennými činmi vytvárajú niečo, ako duch doby, ktorý má neskorší dejinotvorný charakter. Chcem tým povedať, že lepšia spoločnosť nevznikne na rysovacom prkne, á la Platón, ale iba reakciou na súčasnú socio-ekonomickú formáciu. Príklad z histórie: Český učiteľ národov Ján Ámos Komenský reagoval svojou víziou lepšej spoločnosti a vzdelávania na Tridsaťročná vojnu a bitke po Bielej hore a z jeho kníh sa môžeme aj dnes inšpirovať. Utópie vznikali vždy ako reakcia na určitú jedinečnú socio – ekonomickú situáciu. Nemecký filozof Friedrich Engels považoval utópie síce za progresívne myslenie, ktoré sa zamýšľalo nad lepšou spoločnosťou, ale vyčítal im, že ich autori vnášali akoby svoj subjektívny pohľad a každý z autorov mal svoj konkurenčný pohľad na usporiadanie spoločnosti.
Je to skôr taká postupná tichá transformácia, ako to tvrdí slovenský filozof Ladislav Hohoš ,ako revolúcia s nejakým pátosom, ktorá nemusí mať v sebe hĺbku (Kundera to nazval politický gýč). Podobne Kant tvrdil, že slobodu nemôžeme dokázať a definovať, ale môžeme ju iba vykonať. Čiže, ak budeme počúvať svoj vnútorný hlas kategorický imperatív, alebo sokratovský daimonión, čiže vnútorný hlas božského pôvodu pomáhajúci človeku pri hľadaní dobra. To môžeme vykonať činom, slovami knihami, umením atď. Súčasný francúzsky filozof Alain Badiou tvrdí, že dnes je treba rozvíjať univerzalitu v partikularite, z čoho vznikne tzv. pravda-udalosť. Klasická moderna brala dôraz iba na univerzalitu, bez vyriešenia jedinečnej individuálnej partikularity, keď sa mali ľudia iba podriadiť ,,neomylnej pravde.“ Bola to, ale falošná univerzalita zahalená pod pláštikom všeobecného rozumu, keď pod ním sa skrýval len machiavelizmus, čiže v duchu politického hesla: účel svätí prostriedky. O to viac sa ohlásila potlačovaná individualita v postmodernej dobe, ktorej identita je ale tekutá, a chýba jej hodnotové zakotvenie. Súčasný kapitalizmus už priamo a neodkryte cynicky ,,rozvíja“ iba túto partikularitu.
V súčasnosti treba rozvíjať schopnosť imaginatívneho myslenia, ktoré by sa ale nevznášalo niekde nad oblakmi, ale ktoré by dokázalo mať vplyv na súčasnú dobu. Iba vnútorne slobodný človek dokáže mať vplyv na túto dobu. Inými slovami nevytvárať dokonalú spoločnosť na rysovaciom prkne, ale dialekticky nadviazať na pozitívny prvok postmoderny a negovať jeho negatívnu zložku, čiže akejsi relativizácií všetkých hodnôt, keď ale paradoxne nedochádza pod pláštikom pluralitnej jedinečnosti, ale skôr k akejsi novej sofistifikovanej homogénnosti, uniformity a všadeprítomnej kontroly. Pretože klasická moderna, akoby zabudla na individuálnu jedinečnosť a subjektivitu človeka. Čiže vyhodnotiť určitú individuálnu situáciu a až potom dospieť k nejakým všeobecnému súdom. Inými slovami, aby došlo k vzájomnej pozitívnej dialektickej interakcii medzi indivíduom a kolektívom. Ide o to ako, ako rozvíjať starosť o svoju o dušu so starosťou o svet, čiže prekonať karteziánske subjektívne – objektívne rozštiepenia. Rozvíjať vnútornú subjektivitu s vonkajším objektívnym svetom, aby sa poľudšťovalo v dialektickej symbióze človek a aj svet.
Knihu Lukáša Perného považujem preto za inšpiráciu, pre ďalšie rozvíjania utopického myslenia v súčasnej dobe.
Mgr. Tomáš Daněk
