Amerika, zem neobmedzených možností alebo zem otrokárstva a sociálneho útlaku?
DICKENS, Charles: Americké poznámky. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2020
Veľký majster sociálnej kritiky Charles Dickens, kto by nepoznal tohto významného spisovateľa. Pri jeho mene sa každému, kto sa čo i len trošičku zaujíma o literatúru, zjavia pred očami tituly ako Oliver Twist či Vianočná koleda. Spisovateľ sa preslávil ako sociálny kritik vtedajšieho Anglicka, no málokto vie, že Dickens navštívil aj Ameriku, a podobne ako o desaťročia neskôr jeho poľský kolega Sienkiewicz, tak aj Dickens zanechal svedectvo o tejto návšteve. Nakoľko som len pred pár týždňami čítal a recenzoval Sienkiewiczove Listy z Ameriky, ktoré taktiež vydalo Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, bude zaujímavé porovnať tieto dve svedectvá významných spisovateľov. Nasledujúci text je (podobne ako pri Sienkiewiczovi) viac podrobná analýza textu, takže odporúčam dielo najskôr načítať.
Dielo Americké poznámky vyšlo prvý krát v českom preklade vo vydavateľstve Československý spisovateľ (1952). V slovenskom preklade vychádza vôbec prvý krát (VSSS, 2020). Kniha, ktorá hneď zaujme pôsobivým dizajnom má až 18 kapitol, ktoré dokumentujú odchod, plavbu, cestovanie rôznorodými dopravnými prostriedkami (od dostavníkov, povozov, člnov až po parníky), mestá Boston, New Haven, New York, Washington, filadelfskú väznicu a ústavy pre sociálne znevýhodnených, mestá Baltimore, Pittsburgh, Cincinatti, Louiswille, St. Louis, niagarské vodopády, kanadské mestá (Toronto, Kingston, Montreal, Quebec), ale aj život šejkerov, puritánov, černošských otrokov či chudobných poľnohospodárov. Dickensove písanie je špecifické tým, že natoľko prekypuje iróniou, že miestami neviete, čo myslí vážne, a z čoho si uťahuje.
Dickens a Sienkiewicz
Keby som mal porovnať prvé dojmy z čítania Sienkiewicza a Dickensa, tak musím skonštatovať, že slovanský autor je dnešnému čitateľovi bližší (možno je to prekladom alebo samotným myslením autora, ktoré je odlišné od anglosaského) a aj preto sa číta oveľa jednoduchšie. Na druhej strane Dickens ponúka zase iný pohľad a pre každého, kto sa o tému zaujíma to bude dielo užitočné, avšak od Siekniewiczovo neoddeliteľné. Dickens aj Sienkiewicz majú vo svojich svedectvách mnohé spoločné prvky ako napríklad rozsiahle filozofické pasáže presahujúce až k existencializmu a mysticizmu, skutočne detailné opisy zariadenia dopravných prostriedkov a pasažierov (a čo si všímajú obaja autori v najintenzívnejšej miere je americká neokrôchanosť – záľuba v prežúvaní tabaku a všadeprítomné pľuvanie). Obaja autori na tento jav reagujú s obrovským znechutením a spomínajú ho v oboch knihách niekoľkokrát. Mimochodom, Washington DC považuje Dickens za hlavné stredisko tabakom presiaknutých slín.
Aj samotnú plavbu oceánom (kap. 2) opisujú obaja autori podobne hrozivo, pričom kým Sienkiewicz mal šťastie na dobrého kapitána (ktorý ustál apokalyptickú búrku), Dickensova plavba bola nočnou morou, ktorú sprevádzali halucinácie a morská nemoc. Úzkostné až mystické stavy z nekonečného oceánu mal síce aj Sienkiewicz, ale Dickens ich prežíval oveľa ťažie. Kým Sienkiewicz štartuje svoju cestu americkým kontinentom v meste bankárov (New York), Dickens vychádza z prístavu v Bostone (kap. 3). Opisuje Boston, jeho obydlia, obchody, Univerzitu Cambridge (pre osvietenský duch oceňuje americké školstvo). Taktiež konštatuje, že verejná charita je neporovnateľne lepšia, než súkromné nadácie (v knihe opisuje Perkinsov inštitút a Massachusettský útulok pre slepých). Na rozdiel od Siekiewicza, ktorý svoju cestu zameral skôr na každodennosť amerického života (tej sa venuje Dickens v menšej miere), v Dickensovom diele nachádzame detailný opis inštitúcií, v ktorých prežívajú ľudia na okraji spoločnosti a ich následné hodnotenie (predovšetkým väznice a rôzne ústavy pre zdravotne postihnutých či už fyzicky alebo mentálne).
Návšteva sociálnych inštitúcii a väzníc
Rozsiahlu časť textu venuje Dickens pokusu komunikácie so slepým, hluchým a nemým dieťaťom, Laurou Bridgmanovou. Láskavosť s akým charakterizuje túto bytosť[1] dokazujú autorove silné sociálne cítenie. Bostonskú štátnu nemocnicu pre slaboduchých hodnotí ako obdivuhodnú a vedenú osvietenými princípmi zmierenia a vľúdnosti. Presne opačne hodnotí ústav pre slabomyslených v New Yorku.[2] Ďalej nám ukazuje Boylstonovu školu pre zanedbaných a nemajetných, Nápravný ústav pre mladistvých delikventov, štátne väzenie, súdy či pôsobenie výstredného miestneho kazateľa Taylora. Potom sa zameria na detailné opisy ubytovania, spomenie tiež filozofov transcendentalistov[3] a kriticky komentuje všadeprítomnú rasovú segregáciu.[4]
Lowell, puritáni, duch kapitalizmu a New York
Nasleduje cesta železnicou do Lowellu, opäť detailný opis, tento krát interiéru vlakov, a samotný Lowell ako čerstvo postavené mesto. Na ďalších stranách oceňuje krásy mesta, miestnych budov, školy, nemocnice a veľmi dobrých podmienok vo výrobe miestnej fabriky – korporácie (špeciálne sa tu venuje emancipácii žien;[5] píše o nich, že sú vysoko angažované v čítaní a literárnej tvorbe – založili si vlastný časopis, kde publikujú poviedky).
Riekou Connecticut sa doplaví do puritánskeho[6] Hartfordu, v ktorom zotrval štyri dni. Puritanizmus sa tu má podľa autora veľmi v láske s duchom kapitalizmu.[7] Súdy a verejné ústavy hodnotí kvalitou totožné s tými bostonskými. Opäť navštevuje ústav pre choromyseľných, sprostredkováva stavy a pocity pacientov, vedie s nimi dialógy a napokon sa presúva taktiež do väznice. Mesto hodnotí celkovo pozitívne.[8] Ďalej prechádza mestom brestov (New Haven) a opäť sa ocitá na lodi, tento krát do New Yorku.
Autor sa opäť vyžíva v kvetnatom opise plavby. Vyvrcholením diela je sociálno-kritická charakteristika New Yorku (kap. 4), ktorý napokon cituje aj Sienkiewicz (podobenstvo o prasatách na Wall Street[9]). Taktiež podobne ako Sienkiewicz všíma si vykorisťovaných Írov.[10] New York je pre Dickensa jedno veľké obchodné stredisko, mravenisko ľudí nielen zo všetkých častí Spojených štátov, ale aj zo všetkých končín sveta, kde sa snúbi luxus a pýcha Wall street s desivou biedou a chudobou. Tej sa venuje v špeciálne kvetnatých vetách.[11] Nachádzame tu tiež desivé výjavy z väzenia Tombs (Hrobky). Prezývka vznikla podľa toho, že vo väzení hneď po postavení došlo k niekoľkým samovraždám, preto odstránili z ciel všetky vešiaky. Ďalej pripomína existenciu nemocníc, škôl, vedeckých ústavov, knižníc, cintorína, divadiel a nezáujem o divadlá.
Desivá samotka vo väznici Filadelfia a vyľudnený Washington DC
Autor sa presúva do Filadelfie, ďalšieho mesta biznisu a peňažných špekulácií.[12] Stretáva sa prvý krát s kvakermi (ktorým neskôr venuje celú pasáž) a následne navštevuje ďalšie kruté väzenie zvané Eastern Penitentiary. To opisuje ako pekelné výjavy nekonečnej trýzne ľudskej duše.[13] Sám autor píše, že by sa na správe takéhoto väzenia nikdy nedokázal podieľať.[14] Dickens vedie filozofické monológy o ľudskom nešťastí, plynutí času,[15] osamelosti, rezignácii samoväzňov…
Washington DC neopisuje Dickens zrovna lichotivo[16] – vyľudnené mesto prázdnych stolov, mesto nenaplnených predsavzatí, pamätník zosnulého projektu, kde už nie je ani čitateľný nápis projektanta. V celej rade pasáží knihy sa autor zaoberá zotročovaním černochov (keďže sme už boli v štáte Maryland, prvýkrát nás obsluhovali otroci[17]). Hlavy zákonodarcov, ani atmosféra miesta, kde sídli prezident a zákonodarný zbor ho nenadchnú a s dešpektom hodnotí celý americký politický systém.[18] Krajinu posiatu otroctvom vykresľuje až apokalypticky desivo.[19]
Tabakové plantáže, dostavníkmi a člnmi do Pittsburghu
Prvý krát nepriamo spomína Indiánov v súvislosti s krvavou bitkou vo Viginii,[20] objavujú sa tu aj idylické pojednania o indiánskom prírodnom živote[21] a zaujímavé je aj stretnutie s náčelníkom Choctawov, v ktorom náčelník skonštatuje, že americkým politikom chýba dôstojnosť,[22] k tomu sa ešte vrátime.
Navštevuje tabakové plantáže a píše o úbohom stave ľudí, ktorí na nich pracujú (úbohé chatrče, v okolí ktorých sú húfy polonahých detí, prašná zem). Prechod cez neďaleký súkromný most sa trestá: Ak zákaz poruší beloch, zaplatí pokutu päť dolárov, ak černoch, dostane pätnásť rán bičom. Richmond predstavuje skutočne ako hrôzostrašné mesto otroctva, špiny a nerovnosti.[23] Autor po hrôzach, ktoré vidí pri zaobchádzaní s otrokmi dodáva, že je vďačný za to, že nie je odsúdený žiť tam, kde je otroctvo.
Podobne ako Sienkiewicz, aj Dickens si doslova užíva opisy dopravných prostriedkov, tento krát cestuje dostavníkom – zvýrazňuje konkrétne detaily, dialógy či krajinu a počasie. Prichádza do Harrisburghu a Dickensova cesta pokračuje člnom do Pittsburghu. Aj plavbu člnom (kap. 10) opisuje s vycibreným spisovateľským talentom aj so zmyslom pre sebairóniu často až zúfalých situácii masy ľudí tlačiacich sa na v malom priestore. Podobne ako český spisovateľ Bohumil Hrabal, všíma si aj rôzne postavy a postavičky na palube a sprostredkováva čitateľovi ich osudy. V Pittsburghu sa zdrží iba tri dni; prirovnanie k Birminghamu spája s industrializmom, železiarňami a všadeprítomným dymom.
Blato pri Saint-Loius, špinavá rieka Mississipi a stretnutie s indiánskym náčelníkom
Nasleduje cesta tzv. západným parníkom do Cincinnati (kap. 11), kde sa spisovateľ obáva miestnymi často spomínaným výbuchom lodného kotla, ale zároveň sa rozplýva na okolitou krajinou a opäť píše o postavách a postavičkách a celkovo živote na lodi. Mesto Cincinnati vykresľuje idylicky ako mesto krásne, veselé, kvitnúce a živé (s. 224). Všíma si tiež fenomén masívnych kampaní proti alkoholizmu a navštevuje miestne školy.
Čitateľ sa dostáva postupne do 12. kapitoly a slávny spisovateľ Dickens cestuje opäť západným parníkom do Louisville a Saint Louis. Tu sa na palube parníka stretáva so spomínaným indiánskym náčelníkom, ktorý melancholicky konštatuje, že jeho rasa vyhynie, z miest je unavený a americký kongres hodnotí ako miesto bez dôstojnosti, kde sofistikovaní bieli ľudia chytro okabátia predstaviteľov intuitívneho prírodného národa.
Rieku Mississipi vníma ako odpudivú obrovskú stoku plnú bahna (s. 238). Po prehliadke Saint Louisu (ktorý hodnotí pre svoje vlhké podnebie ako miesto sotva zdravé pre život), vydáva sa Dickens do prérie. Do močarísk, blata a vlhka, kde stretáva istého frenológa, Dr. Crocusa. Kvetnato charakterizuje nehostinné podnebie pričom sa zameriava opäť na detaily ako v bahne zapadnutý voz akéhosi nešťastníka.
Následne sa vracia späť do Cincinnati, chce prejsť vnútrom štátu Ohiou a „dotknúť sa jazier“ (s. 255). Navštevuje francúzsku kolónou umiestnenú pri rieke – Carondelet. V noci sa opäť vracia na nenávidenú hnedú rieku Mississipi, ktorú hodnotí značne negatívne: „Ak ste sa pozreli po zotmení na špinavú rieku, mohlo sa vám zdať, že je oživený obludami…“ (s. 257) píše Dickens v kontexte všadeprítomných plávajúcich konárov. Mississipi nechce autor knihy vidieť ani v zlých snoch – týmto komentárom sa s riekou lúči.
Niagarské vodopády
Dickens pokračuje cez Louisville do Columbusu a Sandusky, pozdĺž jazera Erie až k Niagarským vodopádom, ktoré taktiež navštívil aj Sienkiewicz. Kočiši na ceste sú stále rovnakí: špinaví, zachmúrení a mlčanliví; vytrvalo prežúva, neustále pľuje a nikdy sa neobťažuje použiť vreckovku (s. 260). Po ceste reportuje miestne pohostinstvá a mentalitu obyvateľov vo vyprahnutých oblastiach. Mesto Columbus hodnotí ako čisté a chystá sa byť oveľa väčšie nakoľko je sídlom zákonodarného zboru mesta Ohio (s. 265).
Prechádzajú nocou, Dickens vidí v pňoch rôzne výjavy pripomínajúce rôzne postavy zo záhrobia až prechádzajú indiánskou dedinou Horne Sandusky (indiánskeho kmeňa Wyandot), kde zostávajú vzhľadom na blížiacu sa búrku do rána. Podobne ako Sienkiewicz, aj Dickens nachádza s Indiánmi európsku analógiu v istom etniku potulných a nepokojných ľudí (s. 270).
Vstupujú do Tiffinu a presadajú na vlak prechádzajúci pomaly po bahnitej pôdy Sanudsky. Parníkom sa cestujú do Bufalla (s. 270), zastavia sav Clevelande a pokračujú do Bufalla v blízkosti bájnych vodovádov. Niagarské vodopády na neho zapôsobili ako „obraz krásy, ktorý tam nezmeniteľný a nezničiteľný zostane, až tepne“ autorovho srdca „navždy“ nezmĺkol (s. 274).
Dickens v Kanade a v komunite shakerov
Od niagarských vodopádov sa posúva do Kanady (Toronto, Kingston, Montreal, Quebec…). Parníkom po rieke Niagara k jazeru Ontario a k Torontu, mesta na rovinatej krajine, plného života a podnikania. Naopak, Kingston, sídlo kanadskej správy hodnotí ako úbohé mesto zúbožené nedávnym požiarom trhoviska, ale za to väzenie mali dobré.[24] Okolie Montrealu a okolie rieky sv. Vavrina a Quebec vykresľuje ako idylickú krajinu.[25] Z Kanady, ktorú celkovo hodnotí kladne a optimisticky,[26] vracia sa späť do Spojených štátov – do Lebanonu, mesta horúcich kúpelov (s. 295) a The Shaker Village.
To je vlastne posledná Dickensova zastávka pred odchodom z Ameriky. Charakterizuje tu zvyklosti[27] a život[28] kolektivistickej komunity shakerov (s. 297). V záverečnom hodnotení však pohŕda ich asketizmom.
Ešte pred plavbou domov sa zastaví v meste West Pointe a následne odchádza z New Yorku (kap. 16); opäť podrobne a do úplných detailov opisuje život na palube a kapitolu končí natešeným návratom do vlasti.[29] Špeciálne by som pripomenul Dickensove poznámky na tému vysťahovalectva (problém, ktorý zasiahol aj Slovákov a dodnes zasahuje)[30] a chudobných ľudí na palube, ktorý sa živia zvyškami jedla z prvej triedy.
Manifest proti otroctvu
V samostatnej kapitole sa autor venuje téme otrokárstva a zdôrazňuje, že pýcha otrokárov a americká „sloboda“ sú si veľmi blízke (hrotmi a ostrím osekáva a reže americká sloboda svojich otrokov).[31] Dickens z dobovej tlače vyberá tie najúkrutnejšie prípady zaobchádzanias černosskými otrokmi (ako vystrihnuté zo známeho filmu Django), či ako boli ponúkaní černošskí otroci v inzercie. Temná, odvrátená tvár krajiny „neobmedzených možností“. Do toho všetkého pridáva titulky ako vystrihnuté z westernových filmov o prestrelkách, konfliktoch, vraždách. Dickens v závere manifestuje svoj razantne odmietavý postoj proti otrokárstvu a dodáva:
„Pokiaľ ide o mňa, nech sa radšej vráti prales a indiánska dedina, nech namiesto pruhov a hviezd veje radšej vo vetre nejaký úbohý chochol z peria, nech namiesto ulíc a námestí sú tu vigvamy; a keby aj celé ovzdušie bolo naplnené smrtonosnou piesňou stoviek pyšných bojovníkov, bude to hudba proti výkrikom jediného nešťastného otroka.“ (s. 334)
Poznámky o Američanoch
Knihu končí záverečnými poznámkami o samotných Američanoch, kde podobne ako Sienkiewicz, snaží sa nájsť spoločné vlastnosti obyvateľoch tohto kontinentu. Sumárne hodnotí tých „lepších Američanov“ ako úprimných a pohostinných, vzdelaných, ale dodáva, že v Amerike vládne nedôvera, ktorú dokonca považujú za pýchu svojho národa spojenú s nezávislosťou. Podvody a špekulácie sa prikrývajú nálepkou chytrého správania sa.[32] Láska k obchodu ako národný zvyk, adjektívum obchodnícky národ ako ospravedlnenka pre nečestné obohacovanie sa na úkor druhých. Všíma si tiež fenomén novinárskeho politikárčenia (ten si všíma aj Sienkiewicz). Dickens nadčasovo konštatuje:
„Nepochybne by bolo pre americký národ ako celok dobré, aby mal v obľube o niečo menej hmotné veci a o niečo viac ideály.“ (s. 340)
Dickens kritizuje tiež absenciu hygieny, vetrania a taktiež uvádza potrebu zmeny samotného životného štýlu Američanov (už v Dickensovej dobe nachádzame zárodky fastfoodovej „kultúry“). Knihu končí slovami:
„Nezmienil som sa o tom, ako som bol prijatý, a nepripustil som, aby toto prijatie akokoľvek ovplyvňovalo to, čo som tu napísal…“ (s. 345)
Po vyše troch týždňoch som práve dočítal druhé veľké cestopisné dielo, ktorému predchádzalo naštudovanie podobnej knihy od Poliaka Sienkiewicza. Sumárne môžem povedať, že Dickensove poznatky sú rozhodne podnetné. Čítanie knihy bolo miestami veľmi pútavé, miestami príliš zdĺhavé. Najpokrokovejšou časťou diela ja záver, kde autor perfektne vystihol negatívne vlastnosti Američanov a manifestoval tvrdú kritiku otrokárstva.
PhDr. Lukáš Perný
[1] „Myšlienka, ktorá mi napadla, keď som sa usadil vo vedľajšej izbe pred slepé, hluché a nemé dievča; bez zápachu; a takmer bez chuti. Pred slušnú mladú bytosť so všetkými ľudskými právami a nádejou a silou dobroty a náklonnosti vo vnútri jej krehkého zjavu… z trúchlivej ruiny smrti povstala jemná, nežná, bezstarostná srdečná bytosť… Som si istý, že keby mohla vidieť tvár jej obľúbenej učiteľky, nemilovala by ju menej. … Vy, ktorí máte oči a nevidíte, a vy, ktorí máte uši a nepočujete; vy, ktorí ste pokrytci so smutným výrazom tváre, ktorá je znetvorená tvrdosťou, ktorú ukazujete ľuďom, by ste sa zdravej veselosti a príjemnej spokojnosti mohli učiť od hluchých a nemých a slepých.“
[2] Nemôžem povedať, že by som cítil uspokojenie z prehliadky tohto dobročinného ústavu. Miestnosti by mohli byť čistejšie a lepšie usporiadané; nevidel som tu žiadne z tých blahodarných zariadení, ktoré na mňa tak priaznivo pôsobili inde, a všetko tu malo onen leňošský, ľahostajný vzhľad blázinca, ktorý je taký bolestný. Drepčiaci slabomyseľný muž, krčiaci sa tu k zemi s rozstrapatenými vlasmi; mrmlúci blázon ohavne sa smejúci a ukazujúci niečo prstom; prázdne pohľady, zdivené tváre, pochmúrne prebiehanie prstov po tvári, ohrýzanie nechtov, to všetko tu bolo nezastrené, v obnaženej ošklivosti a hrôze…“
[3] Mimo skazenosť ľudstva sa v Bostone objavila sekta filozofov známych ako transcedentualisti. Keď som sa informoval, čo by toto označenie mohlo znamenať, bolo mi oznámené, že čokoľvek nezrozumiteľné by určite mohlo byť transcendentálne.
[4] černoch nikdy necestuje s belochom, sú tu tiež černošské vozy
[5] Veľká časť čitateľov, ktorých táto skutočnosť udiví, jednohlasne zvolá: „Aká zvrátenosť!“ Na moju skromnú otázku, prečo je to zvrátenosť, mi odpovedia: „To sú predsa veci, ktoré sa nehodia k ich spoločenskému postaveniu.“ Dovolím si opýtať sa, aké teda je ich spoločenské postavenie.
Údelom ich spoločenského postavenia je práca. A ony pracujú. Pracujú v továrňach priemerne dvanásť hodín denne, čo je nepochybne práca a to práca dôkladná. A teda nie je pri ich spoločenskom postavení ľahké dovoľovať si také zábavy. Sme si my tu v Anglicku istí, že sme si svoje názory na „spoločenské postavenie“ pracujúcich ľudí nevytvorili z obvyklého pohľadu na to, aká táto vrstva je, a nie z úvahy o tom, aká by mohla byť? Ak preskúmame svoje pocity, potom, myslím, zistíme, že nás tieto klavíry, knižnice i ten časopis udivujú svojou novotou a nie svojím vzťahom k abstraktnej otázke správnosti a nesprávnosti.
[6] Zotrvali sme tu štyri dni. Mesto je krásne položené na plošine medzi zelenými pahorkami; pôda je úrodná, zalesnená a starostlivo obhospodarovaná. Je to sídlo zákonodarného zboru štátu Connecticut, ktorého múdre zhromaždenie nastolilo kedysi sústavu preslávených „modrých“, puritánskych zákonov, ktoré okrem iných osvietených nariadení prikazujú, aby bol potrestaný každý občan ktorému by sa dokázalo, že v nedeľu pobozkal svoju ženu, ak sa nemýlim, stredovekou kladou… Puritánsky duch je v týchto končinách cítiť dodnes; ale neúčinkoval, pokiaľ viem, v tom ohľade, že by tu ľudia boli menej tvrdí v obchodnom podnikaní alebo že by v ich vzájomnom živote bolo viac rovnosti Keďže som nikdy nepočul, že by tento duch účinkoval v tomto zmysle kdekoľvek inde, z toho súdim, že nebude účinkovať ani tu.
[7] Ak ide o veľké slová a prísne tváre, zvykol som posudzovať statky onoho sveta práve tak, ako posudzujem statky tohto sveta; a kedykoľvek vidím obchodníka s takými vecami, ktorý ich príliš okato vystavuje vo výklade, pochybujem o kvalite tovaru, ktorý má vo vnútri.
[8] Na Hartford si zachovám vždy príjemné a vďačné spomienky. V tom krásnom meste som si našiel mnoho priateľov, na ktorých nikdy nebudem ľahostajne spomínať.
[9] Tá úzka ošumelá ulica, vyprahnutá od slnka, to je Wall Street, newyorská Burza a Lombard Street, ulica bánk. Tu sa rýchlo nahromadilo veľké imanie a rýchlo nastal úpadok… Žije tu mnoho z tých prasiat. Nečudujú sa niekedy, prečo ich majitelia chodia po dvoch, nie po štyroch? Prečo hovoria, namiesto toho, aby chrochtali?
[10] Bez krajanov a krajaniek týchto dvoch robotníkov by bolo ťažké udržať vzorné republiky pri živote. Pretože kto iný by kopal, ryl a drel, kto iný by robil domáce práce, kto iný by staval prieplavy a cesty, kto iný by uskutočňoval verejné zlepšovacie práce! Obidvaja sú to Íri a obaja sú zmätene dychtiví nájsť, čo hľadajú.
[11] Dbajúc na to, aby ste na chvejúcich sa doskách podlahy neurobili chybný krok, vystúpte so mnou po týchto úplne temných schodoch a zablúďte ďalej do vlčej nory, kam zrejme nevniká jediný lúč svetla ani dúšok vzduchu. Akýsi černošský výrastok, vyrušený zo spánku strážnikových hlasom – dobre ho pozná – je upokojený jeho uistením, že neprichádza úradne, úslužne sa ponáhľa zapáliť sviečku. Zápalka na okamih bliká a ukazuje veľké hromady temných handier na podlahe; potom zhasne a zanecháva po sebe ešte hustejšiu tmu ako predtým; ak sú nejaké stupne rozdielnosti v takýchto krajnostiach. … Hromady handier sa začínajú pohybovať, pozvoľna vstávajú a podlaha je pokrytá hromadou černošských žien, ktoré sa prebúdzajú zo spánku; ich biele zuby drkocú, jasné oči sa lesknú a prekvapene aj vyplašene sa rozhliadajú na všetky strany ako nespočetné opakovanie užasnutej africkej tváre v nejakom podivnom zrkadle. … Otvorme dvere jedného z týchto skobami zbitých prístreškov, kde je plno spiacich černochov. Založili si vo vnútri oheň z dreveného uhlia a je tam zápach spáleného šatstva alebo aj mäsa, pretože tak blízko sa zhromaždili okolo ohniska; všade je tu dym, ktorý oslepuje a dusí. … Sú tu uličky a priechody, pokryté po kolená blatom, podzemné miestnosti, kde sa tancuje a hrá, steny sú pokryté hrubými kresbami lodí, pevností, vlajok a bezpočetným množstvom amerických orlov, zrútené domy, otvorené do ulice, kadiaľ sa veľkými puklinami v stenách otvára pohľad na iné rozvaliny, ako by svet neresti a biedy nemohol ukázať nič iné, ohavné činžiaky, pomenované po lúpežiach a vraždách, a je tu zhromaždené všetko, čo budí ošklivosť
[12] prichádzali na um myšlienky prenajať si byt na Mark Lane neďaleko Market Place a zarobiť si veľké množstvo peňazí špekuláciami s obilím
[13] ak sa mu podarí prežiť v tej istej kobke hoci aj veľa rokov, do poslednej hodiny nemá vôbec žiadnu možnosť dozvedieť sa, v ktorej časti budovy sa vlastne kobka nachádza, akí ľudia sú okolo neho alebo či počas nekonečných zimných nocí má blízko seba nejakých živých ľudí
[14] Nikdy som nevidel taký pustý obraz utrpenia, také duševné zúfalstvo.
[15] Dva roky! Premietol som si ostatné dva roky v mojom živote – v živote mimo väzenia, v úspešnom, šťastnom živote, obklopenom všetkým dobrodením, pohodlím a dostatočným bohatstvom – a pomyslel si, aká priepasť je medzi tým a aké dlhé sa museli zdať tie dva roky, strávené v osamelosti väzenia.
[16] Je to veľmi nezdravé mesto. Som si istý, že vo Washingtone by chcelo bývať pramálo ľudí, ktorých by k tomu nemuseli nútiť, a prílivy prisťahovalectva a špekulatívneho obchodu, tie prudké a bezohľadné prúdy, sotva kedy zamieria k takej stojatej a stuchnutej vode.
[17] Na obed sme sa zastavili v Baltimore, a keďže sme už boli v štáte Maryland, prvýkrát nás obsluhovali otroci. Vôbec nie je hodné závisti to vzrušenie z toho, že žiadame službu od ľudských bytostí, ktoré sa kupujú a predávajú, a že sme tým vlastne spoluvinníkmi ich postavenia. Hoci je v tomto meste a jemu podobných táto inštitúcia najmiernejšia a najmenej odporná, predsa len je to otrokárstvo a hoci som bol ako človek k nemu nevinný, jeho prítomnosť ma naplňovali pocitom hanby a výčitkami svedomia.
[18] Je tu viac hádok ako u nás a ozýva sa tu viac vyhrážok, ako je zvykom v civilizovanej spoločnosti, čo ľudská pamäť siaha.
[19] Nič tu neposkytuje slušný a príjemný pohľad. Úbohé železničné stanice, veľké neusporiadané ohrady s drevom, odkiaľ lokomotíva berie palivo, černošské deti, váľajúce sa pred dverami chatrčí a psy a prasatá, dvojnohá zver, vlečúca náklad, zakrádajúca sa okolo, to všetko je pokryté melanchóliou a pochmúrnosťou. V černošskom voze vlaku, v ktorom sme absolvovali túto cestu, bola matka s deťmi, ktoré boli práve predané, zatiaľ čo manžel a otec zostal u ich bývalého majiteľa. Deti celou cestou plakali a matka bola obrazom utrpenia. Šampión Života v Slobode a Šťastia, ktorý ich kúpil a išiel sa pozrieť, či neutiekli. Ten čierny muž na Cestách Sindbádových v Tisíc a jednej noci s jedným okom uprostred čela, ktoré žiarilo ako žeravý uhoľ, bol od prírody šľachtic v porovnaní s týmto bielym pánom.
[20] V nížine medzi pahorkami je údolie, ktoré sa volá Krvavá pastvina, a to po hrôzostrašnej bitke s Indiánmi, ktorá sa tu kedysi odohrala. Pre takú bitku je to príhodné miesto a veľmi ma zaujímalo ako všetky miesta, spojené s akýmkoľvek rozprávaním o týchto divokých ľuďoch, ktorí teraz rýchlo miznú z povrchu zeme.
[21] Ako by zdieľala ľútosť nad vyhynutými kmeňmi, ktoré tu pred stovkami rokov žili tak šťastne v blaženej nevedomosti o existencii bieleho človeka…
[22] …bol vo Washingtone, kde prebehlo rokovanie medzi jeho kmeňom a vládou, ktoré ešte nebolo dokončené (dodal s melanchóliou v hlase) a ktoré, ako sa obáva, nikdy dokončené nebude, pretože čo zmôže zopár Indiánov proti takým skúseným vyjednávačom, ako sú bieli ľudia. Nemiloval Washington, mestá ho čoskoro unavili a túžil po lese a prérii. Spýtal som sa ho, čo si myslí o Kongrese. S úsmevom odpovedal, že mu z indiánskeho pohľadu chýba v Kongrese dôstojnosť.
[23] V uliciach sú síce pekné vily a veselé domy a príroda sa usmieva na krajinu okolo; avšak žalostné činžiaky, neopravené ploty, steny, ktoré sa rozpadajú na hromadu kamenia, tlačia sa na tieto krásne sídla, ako ide samo otroctvo ruka v ruke s mnohými šľachetnými cnosťami.
[24] Muži v ňom pracovali ako obuvníci, povrazníci, kováči, krajčíri, stolári a kamenári; stavali tiež novú väzenskú budovu, ktorá už bola pred dokončením. Väznené ženy boli zamestnané ako krajčírky.
[25] Nádhera rozľahlej krajiny s množstvom polí a lesov, s horami a vodami sa rozprestiera pred očami pomiešaná celými míľami kanadských dedín, ktoré sa lesknú v dlhých bielych pruhoch ako žily; pestré zhluky štítov, striech a komínov v svahovitom starom meste sú tu priamo pod nami.
[26] Kanada sa pokojne vyvíja, staré spory sa urovnávajú a zabúda sa na ne, verejná mienka a súkromné podnikanie sú v dobrom a utešenom stave, nie je tu v spôsobe života zhon a horúčkovitosť, ale naopak zdravie a sila tu tlčie v pravidelnom tepe; všade je plno nádeje a prísľubov dobrej budúcnosti. Bol som zvyknutý pozerať sa na Kanadu ako na niečo, čo pokrok ľudskej spoločnosti ponecháva vzadu, ako na niečo zanedbané a zabudnuté, driemajúce a v spánku mariace čas, a tak bolo pre mňa veľkým prekvapením pozorovať dopyt po robotníkoch a výšku miezd, rušné nábrežia v Montreale, lode nakladajúce tovar a lode, z ktorých sa tovar vykladá, to množstvo lodnej dopravy v rôznych prístavoch, všetok obchod, cesty a dokončené verejné stavby, dôstojný charakter novín a rozumný blahobyt a šťastie, aké si možno zaobstarať čestnou prácou.
[27] Tí ľudia sa volajú shakeri podľa zvláštneho spôsobu pobožnosti, ktorý pozostáva z tanca. Vykonávajú ho muži a ženy každého veku, ktorí sa za týmto účelom rozdelia na dve skupiny proti sebe; muži si dajú dolu klobúky a vyzlečú si kabáty, ktoré obradne zavesia k stene. Okolo rukávov si potom obviažu stužky, ako keby sa chystali púšťať si žilou. Sprevádzajú sa pri tom mrmlavým a hmkajúcim zvukom a tancujú do úplného vyčerpania. Striedavo skáču vpred a potom poskakujú späť. Pôsobí to vraj nevýslovne absurdne a ak je možné usúdiť podľa obrazu tohto obradu, ktorý mám a o ktorom mi už rozprávali tí, čo tú kaplnku navštívili, že je dokonale presný, je to určite obrad nesmierne groteskný.
[28] Vládne im žena a hovorí sa o jej vláde, že je absolútna, aj keď jej pomáha rada starších. Žije vraj v prísnej odlúčenosti v niekoľkých miestnostiach nad kaplnkou a svetskému zraku je uprené sa na ňu pozerať. …
Všetok majetok a príjmy osady sú spoločné a nakladá s nimi rada starších. Keďže obrátili na svoju vieru ľudí, ktorí boli vo svete zámožní, a pretože sú šetrní a hospodárni, je vraj táto pokladnica bohatá, a to tiež preto, že nakúpili veľmi rozsiahle pozemky. Táto dedina pri Lebanone nie je jediná shakerská osada; pokiaľ viem, existujú najmenej ešte tri ďalšie. … Sú to dobrí farmári a celá ich produkcia sa dychtivo kupuje a vysoko cení. … Jedia a pijú pohromade, podľa sparťanského vzoru, pri veľkom spoločnom stole. Pohlavia sa tu nespájajú pre spoločný život a shakerskí muži a shakerské ženy žijú v celibáte. … Žijú vo svojom pochmúrnom mlčanlivom spoločenstve a prejavujú pramálo túžby zasahovať do záležitostí iných ľudí.
[29] Keď sme sa potom viezli po železnici, krajina popri nej nám pripadala ako prepychová záhrada. Žiadne ústa nevypovedia a moje pero nepopíše tu krásu polí… všetky tie nádherné pôvaby, zahrňujúce v jedinom letnom dni, počas ktorého trvala naša cesta, radosti mnohých rokov, a rozvíjajúci sa pred nami sám domov so všetkým, čím nám je drahý.
[30] Podnikanie viazlo, robotníci neboli potrební; prácu bolo možné dostať, ale plat za ňu nie. Tí ľudia sa teraz vracali chudobnejší, než ako keď odchádzali.
[31] Verejná mienka! Ale veď predsa verejná mienka v otrokárskych štátoch je samo otrokárstvo, či nie? Verejná mienka v otrokárskych štátoch vydala otrokov na milosť ich pánom. Verejná mienka vytvorila zákony a odoprela im zákonnú ochranu. Verejná mienka urobila uzlíky na bičoch, rozpálila značkujúce železo, nabila pušku a zaštítila vraha. Verejná mienka sa vyhráža prívržencovi oslobodenia smrťou, ak by sa odvážil prísť na juh, a bez hanby ho na pravé poludnie vláči na povraze ulicami prvého veľkomesta východu. Verejná mienka pomaly upálila pred pár rokmi v St. Louis otroka zaživa a verejná mienka dodnes udržuje v predsedníctve súdu toho váženého sudcu, ktorý varoval porotu, súdiacu vrahov upáleného, že tento ich strašný čin bol činom verejnej mienky a že ho preto nemožno trestať podľa zákonov, ktoré verejná mienka vytvorila. Verejná mienka uvítala toto poučenie divým revom a potleskom a oslobodila obžalovaných, aby opäť mohli chodiť po meste ako významní, vplyvní a dôležití ľudia, akými boli kedysi.
[32] „Či to nie je hanebné, že ten a ten človek získal najpodlejšími a najhnusnejšími prostriedkami veľké imanie a predsa ho napriek všetkým zločinom, ktorými sa previnil, znášajú vaši občania medzi sebou a zastávajú sa ho? To je predsa úplný škandál.“ „Áno, pane.“ „Veď je to usvedčený podvodník.“ „Áno, pane.“ „Bol vyhodený a zbitý päsťami aj palicou.“ „Áno, pane.“ „Je predsa do hĺbky duše nečestný, skazený a zvrhlý.“ „Áno, pane.“ „Aké sú potom, preboha, jeho zásluhy?“ „Je to chytrý človek, pane.“
