Anton Blaha: AKO SOM ZACHRÁNIL DEDIČSTVO KENNEDYOVCOM. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, s. r. o., 2019, 157 s., ISBN 978-80-8202-119-9
Ak by sa Anton Blaha nestal jedným z najlepších a najúspešnejších advokátov na Slovensku, resp. aj v bývalom Česko-Slovensku, tak by celkom iste patril k najlepším a najúspešnejším slovenskýmspisovateľom.Lenže A. Blaha sa stal advokátom, neskôr bol dlhoročným predsedom Slovenskej advokátskej komory. Má za sebou dlhodobú advokátsku prax, ako advokát riešil stovky prípadov, a tak si roky v justícii našli aj literárnu podobu v jeho tvorbe. Hoci práca advokáta je nesmierne náročná, Blahov naturel nepopustil: okrem zložitých právnych prípadov, popri organizovaní a vedení vlastnej advokátskej kancelárie sa venoval aj literárnej tvorbe. A ťažiskom tejto tvorby sú práve reálne skúsenosti z advokácie, hoci žánrový a tematický záber A. Blahu je širší a pestrejší. Je autorom (spoluautorom) knihy Osobnosti Kysúc, napísal knihu Pyžamová revolúcia, Nepíš to otec, potom Rád vám protirečím, ďalej knihu rozhovorov Rád sa pýtam, aj počúvam a Sme čakárenská generácia. Takže možno právom povedať, že ide o plnokrvného spisovateľa.
Príbehy z advokátskej praxe A. Blahu sú sondami nielen do justičného systému, ale aj do hlbín ľudskej povahy, do mnohých vrstiev ľudskej psychiky, vedú ku koreňom motivácie človeka, ktorý sa ocitne na hrane ohrozenia, neraz až zúfalstva. Pri spracovaní týchto prípadov sa prejavil Blahov výnimočný literárny talent, jeho schopnosť na relatívne malom priestore až freudovsky spracovať ľudské osudy, no aj vnútorný svet človeka – advokáta, ktorý zastupuje zákon, ktorý sa musí usilovať urobiť zadosťučinenie spravodlivosti. Je to neraz svet plný vnútorných rozporov, pochybností, konfrontácie naučených pravidiel a intuície, je to priestor – nazvime to – justičnej diplomacie. A všetky tieto aspekty sa ako v čistom zrkadle odrážajú v tvorbe A. Blahu.
Už jeho prvá kniha zo súdnych siení Manderlák a modrý Maurícius (2015), a teda z prostredia advokátskej činnosti, bola veľkým čitateľským zážitkom – a to vskutku bez zveličovania. A. Blaha v nej opisuje prípady, ktoré za svojej bohatej advokátskej praxe musel riešiť a ktoré sa čítajú ako najlepšie detektívne prípady. Pritom jeho literárny jazyk je bohatý, nie sú to nijaké fádne fabulácie či právnické protokoly: je to jazyk spisovateľa s bohatou slovnou zásobou, so zmyslom pre metaforu, dramatickou zápletkou a posolstvom, v ktorom je zjavný jeho humanizmus.
Nová kniha A. Blahu Ako som zachránil dedičstvo Kennedyovcom nadväzuje na jeho predchádzajúce dielo, je pokračovaním jeho spomienok na advokátsku prax, no napriek tomu je celkom iná. Iná je prinajmenšom v tom, že vnáša do textu mieru bizarnosti, takmer absurdnosti, irónie až sebairónie, čosi z kafkovského pohľadu na ľudské vzťahy a mechanizmy pôsobenia spoločnosti. Okrem úvodnej úvahy Trest smrti – áno či nie (treba podotknúť, že Anton Blaha bol prvý česko-slovenský právnik, ktorý ešte pred Nežnou revolúciou navrhol zrušiť trest smrti)sú ďalšie príbehy viac či menej bizarné. A. Blaha sa pri riešení a následne písaní týchto prípadov prejavil ako právnik a autor s jemným, no láskyplným zmyslom pre humor, taktiež ako človek, ktorý vie priložiť prst na pulzujúcu tepnu života. Prípady, ktoré opisuje, sa líšia od jeho predchádzajúcich literárnych spracovaní najmä tým, že kladie akcent na komické prvky, ktoré sú však aj tragické, povedzme teda tragikomické. Ťažko inak nazvať priam absurdné riešenie prípadu muža, ktorý si nárokoval podiel na majetku amerického prezidenta J. F. Kennedyho, predsedu národného výboru, ktorý omylom zosobášil dvoch homosexuálov, resp. pani K., ktorá sa vytrvalo súdila o pozemky a ako honorár priniesla svojmu advokátovi balíček ponožiek po svojom zosnulom manželovi(niektoré vraj treba zaštopkať), ba aj posledný prípad v Blahovej advokátskej praxi, opísaný v prípade mladej slobodnej mamičky, ktorá nedostávala výživné od otca svojho dieťaťa. Nemenej bizarný je aj prípad s názvom Špión, ktorého nepopravili, čo už nie je nijakou komédiou, lež vskutku tragickým obrazoms poločenského obdobia, v ktorom sa ľudia zatvárali a odsudzovali ako v stredovekých honoch na čarodejnice. Prerozprávať tento príbeh by znamenalo prezradiť jeho obsah a tým odradiť potenciálneho kupca knihy. Vari bude stačiť len konštatovanie, že „špióna“ síce odsúdili, ale neskôr aj rehabilitovali, pretože nijakým špiónom nebol… Ale aj tento prípad, ktorý na prvý pohľad pôsobí priam neuveriteľne, je spracovaný nielen literárne majstrovsky, ale je aj svojráznym svedectvom o časoch nie tak dávno minulých. A v podobnom duchu pokračujú aj ďalšie prípady, ktoré boli predmetom súdnych sporov Antona Blahu a ktoré sa nezmazateľne zapísali do dejín modernej slovenskej literatúry. Nie sú to len právnické a justičné prípady, ale aj psychologické sondy do mysle človeka, analýza jeho pohnútok a konania, s ktorými sa advokát pri svojich klientoch stretáva. Ale aj vypočítavosti a zlomyseľnosti, ako to Anton Blaha opisuje v poviedke Keď sokol opŕchne. Prípad Predaná nevesta je ilustráciou toho, kam až môžu ľudia zájsť a s akými problémami sa obracajú na advokátov. Názov ďalšej poviedky je sám o sebe dosť provokatívny na to, aby prilákal pozornosť čitateľa: Som prostitútka, pán sudca. Pred súd sa dostala mladá žena, ktorá sa živila prostitúciou a bolo úlohou advokáta, aby ju obhajoval. Aj v tomto prípade autor nerieši len právnu podstatu, ale aj sondu do myslenia obžalovanej, ako aj dobový kontext, výchovu v rodine a spoločenské pomery v bývalom režime. To možno povedať aj v kauze známeho a obľúbeného revuálneho divadla Tatra revue, ktorú Anton Blaha pomenoval Slzy kabaretu Tatra revue. Proces bol od začiatku vykonštruovaný a nezmyselný, aký bol celý minulý systém. Súd sa síce zaoberal tzv. špekuláciou s tuzexovými bonmi, čo bola v tých časoch rozšírená forma obchodu, v skutočnosti však chcel zastrašiť umelcov, ktorí si dovolili kritizovať „veľkomožných“ straníckych funkcionárov. Asi v takýchto intenciách možno aj posudzovať obsiahly prípad s názvom Tri ženy Ladislava Mednyánskeho, lenže už v inom spoločenskom kontexte. Prípad sa totiž odohrával až v roku 1990. Maliar európskeho významu nemal tri ženy, ale tri ženy výrazne zasiahli do sporu o jeho nesmierne cenné dedičstvo. Od autora týchto úvah by nebolo rozumné prerozprávať obsah jednotlivých prípadov – to by mohlo odradiť budúcich čitateľov –, no v prípade zložitého procesu o spomenuté dedičstvo (vrátane kaštieľa s parkom) advokát A. Blaha zavŕšil súdne pojednávanie úspešne a zachránil pre Slovensko vzácnu pozostalosť.
Bez akéhokoľvek zveličovania možno konštatovať, že v osobnosti Antona Blahu máme takmer renesančné schopnosti: nielen skvelého a rešpektovaného advokáta, organizátora advokátskej komory, zberateľa výtvarného umenia, ale aj spisovateľa, ktorého dielo má svoju jedinečnú literárnu hodnotu.
Anton Blaha, vyšlo v Literárnom týždenníku
